Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 23. 7. 2014

Ďalšia skúsenosť, ktorú má azda každý autor. A ako tak súdim podľa textov na literárnych serveroch, zdá sa, že ide o problém väčšiny ľudí, ktorí sa rozhodli písať. Nedopisovateľstvo. Neschopnosť dokončiť začatý príbeh. Ak len sem-tam nejaký, nejde o veľkú tragédiu. Ale ak autor začína už ôsmy román, lebo sedem predošlých pokusov upadlo do zabudnutia kdesi medzi prológom a piatou kapitolou, je načase sa pýtať prečo. A najmä, čo s tým.

Priznám, hoci na to vôbec nie som hrdá, že fázou chronického nedopisovateľstva som si prešla tiež. Trvala dlho. Kým som víťazoslávne doklepala svoj prvý záver, padlo tomu za obeť asi šesť predošlých románových pokusov. A to počítam len serióznejšie pokusy. Medzi ne sa priplichtili rovnako neúspešné poviedkové pokusy. Nech som sa medzi siedmym a pätnástym rokom pokúšala písať čokoľvek, či krátke (ale rátam len dlhšie než desať normostrán), či dlhé, či taký žáner či onaký, nikdy z toho nič nebolo. A ako som to prelomila? Nebolo to nijakým zázrakom, nijakým trikom, nijakou múdrou radou. Bolo to skrátka písaním.

Ak sa chce človek stať spisovateľom, bezpodmienečne musí prestať byť nedopisovateľom. O tom snáď netreba diskutovať. Román, ktorý má od polovice už len prázdne strany, v kníhkupectve nenájdete. Lenže keď ono je to tak ťažké. Nedopisovatelia by vedeli rozprávať. Nadšenie, s akým sa vrhali na prvé stránky, sa kamsi vyparilo. Zrazu už pred sebou nevidia úžasný príbeh stojaci za zvečnenie, len kvantá driny, ktorá je väčšia než čakali. Prípadne pred sebou už nevidia žiadny príbeh, lebo začiatok už zapísali a nápady na pokračovanie nechodia. To je ten horší prípad. Ale o tom neskôr. Niektorí zase nedopíšu, lebo ich kopne múza na iný, „ešte lepší“, na ktorý sa vrhnú s tým, že ten predošlý dokončia potom, alebo ich budú písať na striedačku. Nie je ťažké uhádnuť, ako to dopadne. Nedokončia ani jeden.

Autor: PKua

Nedopisovateľstvo je frustrujúce. Hoci nedopisovateľ sa do každého nového pokusu vrhá s novou eufóriou a predsavzatím „teraz už naozaj“, skôr či neskôr mu azda dôjde, že tadiaľ cesta nevedie. A ak, nedajbože, o svojich literárnych projektoch intenzívne informuje okolie, časom spravidla pochopí, ako vážnosť jeho autorských úmyslov v očiach iných klesá. „A kedy to už dopíšeš?“ je otázka, ktorú nedopisovateľ nepočuje rád. „Čože? Začal si zase niečo iné?“ Postupne ho prestanú brať vážne. A na literárnych serveroch takisto. Skúste mať vyvesených päť začiatkov románu a ani jeden koniec. Na šiesty začiatok sa vám chytí už málokto. Nielen preto, že je zbytočné namotať sa na niečo, čo neviete ako skončí. Už len preto, že hodnotiť niečo, z čoho aj tak nikdy nič nebude, lebo autor nesplnil základnú podmienku dokončenia, je strata času. Ibaže by vám chceli dať všeobecné pisateľské rady.

Ako pri väčšine iných problémov, aj pri nedopisovateľstve platí, že je lepšia prevencia než liečba. Takže predtým, než sa s nadšením vrhnete na ďalší literárny pokus, ktorý už „určite“ dokončíte, treba sa najprv zamyslieť. Ak máte v hlave viac literárnych projektov, netreba začínať najdlhším a najťažším. Načo zbytočne vysokú latku? Všetko vyžaduje tréning. Nielen samotná štylistika, ale aj prosté vysedávanie za počítačom, trpezlivosť, vytrvalosť, odhodlanie. Zbytočne vysoké nenaplnené ciele autora iba demotivujú. Ak skutočne nie je v dohľade nápad na nič menšieho než šesťstostranovú bibliu, treba sa zamyslieť nad tým, či máte príbeh natoľko dobre premyslený, aby ste beznádejne nezasekli na štvrtej, štyridsiatej ani štyristej strane. Sú síce autori, ktorí úspešne napíšu dielo, pričom nikdy sami nevedia, čo bude ďalej, ale tí sú veľmi vzácni. Ak zapíšete okamžite každý nápad a ohľadom dokončenia budete slepo dôverovať múze, nečudujte sa, ak do koša poputuje ďalší nedokončený pokus. Veľmi odporúčam mať najprv príbeh premyslený celý vrátane všetkých súvislostí a detailov, aby ste neskôr bojovali už len s lenivosťou a nie ešte aj s krízou.

Pamätajte tiež, že dlhé pauzy ničia odhodlanie. Čím dlhšia prestávka v písaní, tým ťažšie sa k nemu vracia. Nepíšte preto, ak viete, že vás čakajú nejaké povinnosti či cesta, počas ktorej nebudete môcť pravidelne na texte pracovať.

Dodržali ste to a začali ste už písať? Nemusí o tom vedieť pol Slovenska. A každá nová kapitola nemusí visieť ešte v ten večer na vašom blogu. Nielen preto, že očakávania čitateľov môžu pôsobiť blokujúco (hoci na mnohých pôsobia naopak stimulujúco) a kritika zase odradzujúco. Aj preto, že prvopis prakticky nikdy nebýva dokonalý a môžu sa prihodiť neskoršie úpravy ako aj opravy kompatibility udalostí so zvyškom príbehu. Pochvala počká. Teraz je na rade práca. Áno, veľa práce. Áno, viac práce, než ste pravdepodobne čakali. Také už ale písanie je a bez toho to nejde.

A čo keď ste sa už zasekli? Babo raď. Tu je naozaj každá rada dobrá. A bohužiaľ ich veľa nie je. Žiadny odbklokovávací elixír neexistuje. Treba sa skrátka k tomu dokopať a vedzte, že čím skôr tak urobíte, tým je to jednoduchšie. Naozaj neostáva nič iné, len sa premôcť a písať. Hoci aj nasilu. Aj strašne nasilu. Držte sa hesla „čo nejde silou, to ide väčšou silou“. Niekedy je násilie potrebné len na opätovné začatie a potom sa písanie znova samo rozbehne. Pripomínajte si, že výsledok bude stáť za to. Možno síce nebude na literárnu cenu ani na celosvetový bestseller, ale budete mať konečne niečo v rukách a vytriete zrak škodoradostníkom, ktorí sa v duchu uškŕňajú, že nikdy nič nedokončíte. Len dokončený text sa počíta ako text.

Iste, občas je príbeh tak nemožný, že výsledok nebude stáť za to, a vtedy je skutočne najlepšie prestať. A zamyslieť sa nad sebou. Ale poriadne. Ak ste sa totiž vrhli s takým nadšením na niečo, z čoho sa vykľula taká nedokončiteľná somarina, nabudúce asi treba pred začatím písania viac, prípadne dlhšie premýšľať. Niekedy aj študovať. Nápad neujde. No priskorým vrhnutím sa na jeho spracovanie vám môže ujsť šanca.

A na záver ešte také stručné porovnanie nedopisovateľa so spisovateľom:

• Nedopisovateľ všetkých naokolo oboznamuje s tým, že začal písať knihu. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ neustále informuje okolie o tom, aké to bude skvelé, keď to dopíše. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ horlivo plánuje, čo s knihou urobí po dokončení. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ tvrdí, že jeho kniha bude patriť aspoň do trojdielnej ságy. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ pri každej príležitosti rozpráva o nových nápadoch, o deji svojej knihy a o všetkom, čo sa do nej chystá napísať. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ nad nedoriešenými veľkými otázkami svojho príbehu či nefunkčnosťou deja len mávne rukou, že to sa nejako vyrieši. – Spisovateľ píše.
• Nedopisovateľ má rozpísaných niekoľko kníh naraz. – Spisovateľ píše.

Mohlo by vás zaujímať

• Prepínanie
• Desať najčastejších gramatických chýb, ktoré robia dnešní mladí autori
• Tvorba literárnej postavy ľahko a bezbolestne
• Ako vyzrieť na tvorivý blok
• Ach, verzie