Zdroj: Commons
Už od útleho detstva sa stretávam s podivnou chybou v ľudskom myslení. Postihuje rozličných ľudí. Nazvala som ju syndrómom fiktívneho rizika.
Zjednodušene povedané je syndróm fiktívneho rizika to, keď človek šalie strachom z rizika, ktoré je nereálne, respektíve veľmi málo pravdepodobné, a pritom ignoruje poškodzovanie, ktoré je nenápadné, no isté. A robí to tak vo vzťahu k sebe, ako k druhým. Uvediem konkrétny príklad, ktorý možno brať doslovne, pretože je častým prípadom syndrómu fiktívneho rizika.
Les. Poznám ľudí, čo by tam nevkročili ani za svet. Prečo? Lebo medveď. Doslova. Boja sa medveďov. Dokonca natoľko, že do lesa nekročia ani s plašiacim zvončekom, expanznou pištoľou, skrátka s ničím.
Medveď je extrémne malé riziko. Viem to, lebo viac ako tri roky sa hojne túlam lesmi a v živote som v nich žiadneho nevidela. A to sa túlam údajne veľmi zamedveďovanými oblasťami, aj v daždi a za súmraku, kedy by mali byť tieto šelmy aktívnejšie. No nikdy som nenarazila na nič desivejšie od veveričky.
Moje skúsenosti (a nielen ohľadom medveďov, ale to už je iný príbeh) však nikoho nepresvedčili. Naopak, moji blízki presviedčajú mňa, aby som do lesa nešla. Lebo keď som tisíckrát medveďa nestretla, na tisíc prvý ho už určite stretnem. Nepomáha nijaká racionalita, nijaké argumenty, nijaká ukážka, že v lese ma naozaj nič nezožerie.
Ale zaujímavá je jedna vec. Keď týchto ľudí trpiacich medveďofóbiou dostanem aspoň na chvíľu von, nikdy sa nenatrú opaľovacím krémom. Kým ja sa natieram vždy.
Ultrafialové žiarenie, pred ktorým opaľovací krém chráni, nie je medveď. Neodhryzne vám hlavu ani vás jediným lúčom nespáli na prach, to je pravda. Azda preto ho mnohí ľudia nepovažujú vôbec za nebezpečné. Ale ono nebezpečné je. A to hlavne tým, že… je. Vždy. Za každého počasia. Naň na rozdiel od medveďa nenarazíte, len ak máte smolu. Napadne vás zakaždým. Absolútne zakaždým. Zakaždým, keď vystrčíte nos z tieňa. Jeho pôsobenie je pomalé a spravidla vyžaduje mnohoročné hromadenie, aby prepuklo do choroby. Ale nejestvuje dávka, ktorá by nebola škodlivá, ktorá by vás s istotou nevedela ohroziť, ktorá by neznižovala prah ohrozenia ďalšieho ožarovania. A na konci tejto cesty vás čaká pekne-krásne… rakovina. A predsa mi nikto nikdy nepovedal: nechoď do toho lesa, pretože je tam UV. Natri sa opaľovacím krémom, lebo vonku pôsobí UV.
Netuším, prečo majú niektorí ľudia taký problém toto pochopiť. Ohrozujúce nie je len to, čo vám vie spôsobiť okamžitú smrť alebo zmrzačenie. Takých vecí je, vďakabohu, veľmi málo. A veľmi ma prekvapuje, že sú z nich najvydesenejší práve tí, čo sa s nimi nikdy bezprostredne nestretli.
Život nie je akčný. Je pomalý. A reálne ohrozenie je presne také. Pomalé, no neúnavné. Pracujúce po mnohé a mnohé roky. Pomaly, postupne vás rozožierajúce.
Iným príkladom sú zlé osoby. Zaujímavé, koľko ľudí sa bojí, že ich blízkeho napadne na ulici šialený úchylák, ale absolútne ich netrápi, keď ich blízkym život pomaly ničia neúnavné toxické osoby. A tento masívne prevládajúci typ útokov má svoju logiku. Napadnutie na ulici je trestný čin. Pomalá toxicita trestná bohužiaľ nie je. Hoci účinky má po mnohých rokoch v konečnom dôsledku rovnaké.
Myslite na to, keď pôjdete najbližšie do lesa.
A nezabudnite sa natrieť opaľovacím krémom.
Autor Martin5 Po okt 23rd 2017 at 6:31 pm
V princípe hej, ale i keď sme na rovnakej planéte, každý žijeme v inom svete. Pamätáš isto na cestičku medzi Krpáčovom a Tálami, šla si tade už viackrát. A hľa, pred pár dňami bolo na jednom blogu, ako tam stretli medveďa!
„nenarazila na nič desivejšie od veveričky“ to bola čo za veverička, že bola desivejšia ako diviaky či líška :-).
Najväčšie voči čomu som sa na pár metrov zoči-voči ocitol v lese bol jeleň. Za hlavnú hrozbu ale považujem voľne pustené psy, čo je ale ovplyvnené i skúsenosťou. Každopádne psy napadnú aj zabijú viac ľudí ako medvede.
Autor Adhara Pi nov 3rd 2017 at 6:08 pm
Diviaka som zakaždým videla len ako mláďa, neškodné prasiatko. Jeho mater síce istotne škodná bola, ale tú som nevidela, čiže moje tvrdenie sedí. :-) A líška, tá na rozdiel od veveričky vždy utekala odo mňa preč, tak aký des. :-)
S potulnými psami skúsenosť nemám, iba s tým, ako ma turistická značka voviedla do súkromného dvora s nepotulným, lež dosť zúrivým psím strážcom.
Autor Martin5 Pi nov 3rd 2017 at 8:34 pm
Vitaj späť!
K meritu veci, podľa mňa je to proste psychológia, že ľudia vnímajú tie veľké veci, hoci sú jednorázové či menej pravdepodobné (napr. že do nás vrazí asteroid! Inak toť nedávno sme mali trošku šťastie keď nás minula kométa čo nebola z našej sústavy a spozorovali sme ju až keď už letela od nás :-)). Podobné je to s predajom na spĺátky, keď cena sa zdá príliš vysoká, ale menšie splátky, hoci napokon preplatia, ľudia akceptujú. Určite nájdeš ďalšie príklady.
Autor Adhara Pi mar 2nd 2018 at 3:47 pm
Zdá sa, že budem musieť článok opraviť na základe nových skutočností. Túto zimu som totiž v lese až šesťkrát narazila na dospelého diviaka! Na druhej strane, zakaždým utekal hneď ako ma zaregistroval, takže stále nespadá do kategórie nebezpečný zver…
Autor Mroks So mar 3rd 2018 at 9:00 am
Vzhľadom na posledny odstavec tvojho článku buď rada že si stretla iba „divú sviňu – diviaka“ a nie „divú sviňu – človeka“. :-D