header image

 
 

Dievčatko a dobrá víla alebo In vitro kurz tvorivého písania

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk v troch dieloch: Prvý, druhýtretí.

 

Venované autorom, ktorí márne hľadajú svoju dobrú vílu

 

Kde bolo tam bolo, bolo raz dievčatko, ktoré malo problém. Problém iný, než všetci jej vrstovníci, ktorých poznala, iný, než kedy riešili dospelí okolo nej a preto jej nemohli poradiť. Dievčatko však malo internet. Navštevovalo stránky, navštevovalo fóra, rozširovalo náznaky, že ju niečo trápi až napokon jedného dňa jej napísala súkromnú správu dobrá víla. Dobrá víla ju vyzvala, aby jej otvorene povedala, o čo ide.

Dievčatko nemalo veľa životných skúseností a v tomto prípade to bolo dobre. Nechytil ju strach, že pod kontom dobrej víly sa skrýva niekto, kto sa na nej len zabáva, alebo kto jej chce dokonca ublížiť. Poslalo teda priamy a jasný e-mail:

„Chcela by som napísať knihu. Viem presne, o čom má byť, aké pocity má v človeku vyvolávať, aký dojem zanechať, aké posolstvo odovzdať. Chcem napísať knihu, ktorá prenesie človeka do iného sveta, presvedčivého a živého. Aby čitateľ s postavami plakal a smial sa, aby prežil všetky ich pocity, aby sa od knižky neodtrhol. Nepotrebujem, aby ľudia vedeli, že som ju napísala ja, len chcem, aby ju čítali a šírili. Ale neviem, ako to urobiť. Neviem písať. Písmenká samozrejme poznám (inak by som Vám ani nepísala túto správu), ale neviem písať ako spisovateľ. Keby som skúsila písať len tak, určite by som niečo pokazila, ale ja to nechcem pokaziť. Veľmi mi na tej knižke záleží. Prosím, pomôžte mi.“

Onedlho prišla odpoveď od dobrej víly: „Vidím, že tvoja starosť je naozaj úprimná a iná, než majú deti v tvojom veku. A nespomínaš nijakú slávu ani bohatstvo. Rozhodla som sa pomôcť ti.“

Dobrá víla bola bývalá spisovateľka. Kedysi veľmi známa, veľmi úspešná a veľmi dobre predávaná spisovateľka. Bola by ňou aj dnes, keby prameň jej inšpirácie nebol býval vyschol. Stále síce mala schopnosť spriadať slová do úžasných tvarov, ale už nevedela, o čom písať. Tak sa stala redaktorkou. Vyhľadávala drahokamy v neohrabaných rukopisoch začínajúcich autorov a pomohla ich neraz úžasné, no nedokonale napísané príbehy vysekávať z hlušiny, brúsiť ich a leštiť. Dohodla si s dievčatkom stretnutie. A hneď mu povedala: „Kto sa chce naučiť písať, musí písať. Píš, dieťa, a postupne z teba spravíme spisovateľa.“

Dievčatko sa však zarazilo. „Ale čo mám písať? Ja nemám v hlave nijaký príbeh! Iba tú knižku, ale tú skúšať nemôžem, určite by som ju pokazila!“

Dobrá víla vedela, o čom hovorí. Písať nejaký príbeh s vedomím, že je to len kus mäsa na porážku, ktorý má autora posilniť, nie je ktoviečo. A celkom nemožné je písať, keď nie je čo písať. Dobrá víla na vlastnej koži zažila úplne zbytočné nepríjemné tlaky zo strán okolia i svojho literárneho agenta, ktorí sa ju na konci jej spisovateľskej kariéry snažili presvedčiť, aby to ešte nevzdávala. Nikto z nich nechcel počuť o tom, že keď múza autora opustí, nijaká silná vôľa to nezdolá.

„Viem, prečo na knižke trénovať nechceš,“ prikývla víla. „Knižka má byť cieľ a cieľ nemôže byť zároveň výcvikový tábor, však?“

Dievčatko tiež prikývlo a obavy a chmáry z jej duše sa trochu rozptýlili. Konečne to niekto chápe a nezľahčuje, nehovorí jej, aby jednoducho začala písať tú knižku a keď nebude celkom vydarená, po nej napíše niečo lepšie. Dievčatko vedelo, že nič lepšie nenapíše, lebo nič lepšie nemá a nebude mať. Tá knižka mala byť jediná v celom jej živote, mal to byť vrchol. Ako sa však vyšplhá na vrchol, keď niet po čom šplhať?

A nato ju dobrá víla prekvapila: „Keď nechceš kaziť svoje veci, tak kaz veci iných. Ale tie, ktorým to už neublíži, ktoré to nebolí. Píš to, čo už napísali iní.“

Následne sa o tom rozhovorila viac a dievčatko v úžase pochopilo, že chce, aby si prečítalo nejakú dobrú poviedku, chvíľu počkalo a potom ju skúsilo napísať. Presne tú istú. Aby po jej prepise zanechala v čitateľoch rovnakú atmosféru, rovnaký dojem.

Keď sa dievčatko pustilo do plnenia úlohy, rozmrzene zistilo, že je to veľmi ťažká a nezáživná drina. Nijaká vlastná tvorivosť, len úporné tápanie v pamäti a kladenie na papier slovíčok, s ktorými sa ani nemôže nikomu pochváliť. Maminke, kamarátkam, nikomu. Ako by sa mohla, keď len odpisuje cudzie dielo? Ale dobrá víla povedala: „Nebuď hladná po pochvale, lebo ten hlad sa nedá nikdy zasýtiť. Čaká nás veľmi veľa veľmi tvrdej práce, ale len ak ty chceš. Keď si myslíš, že tvoj cieľ za to nestojí, môžeme to hocikedy nechať tak.“

Dievčatko sa zamyslelo. A znova si spomenulo na knižku, ktorú chcelo držať vo svojich rukách. Na chvíľu sa do nej vžilo a precítilo každý jeden okamih, každý jeden pocit postáv, čaro prostredia, čaro ich charakterov, čaro deja, v ktorom do seba všetko skvele zapadá. A napokon tú úžasnú pravdu, že všetko toto sa dá zhmotniť do tlačiarenskej černe, zachovať navždy a šíriť a šíriť a šíriť… Bolo to jasné. Nenechá sa odradiť!

Dievčatko donieslo dobrej víle prvé výsledky svojej práce.

„Ako to išlo?“ spýtala sa dobrá víla.

„Joj, ťažko, ťažko!“ vzdychlo dievčatko. „Nevedela som nájsť správne slovíčka a keď som aj niečo napísala, pripadalo mi to zlé, hlúpe, nepresné a detinské. Skoro som to po sebe ani čítať nemohla. Ale nerozumiem tomu. Veď som napísala všetko tak, ako si pamätám!“

Dobrá víla s porozumením prikývla a spolu s dievčatkom sa sklonili k textu. A dobrá víla začala rozprávať. Postupne odhaľovala tajomstvá toho, čo robí knihu dobrou knihou.

Povedala dievčatku, že opakuje slová. Dievčatko sa zachmúrilo, lebo vedelo už z hodín slohu, že slová sa nemajú opakovať a ešte si to po sebe aj kontrolovalo. Ale dobrá víla povedala, že jedna kontrola krátko po napísaní nestačí a že opakujúce sa slová sa netýkajú len podstatných mien, ale aj slovies, zámien, prísloviek, či dokonca aj častíc. Zakrúžkovala v poviedke dievčatka, kde všade má slovíčko „už“ a dievčatko sa nestačilo čudovať. A to všetko ruší, hovorila dobrá víla. Ďalej ju prekvapila tým, že opakujúce sa slová sú aj tie v inom tvare, páde, s inou predponou a príponou. Vyzerajú síce ako iné slovíčka, ale čitateľ sa nenechá oklamať.

„Čitateľ vníma text hrotmi svojich nervov,“ učila ju dobrá víla. „A ak priveľmi opakuješ nejaké slovo, prechádzaš mu po tých nervoch šmirgľom.“

Dievčatko sa otriaslo.

Ďalej ju poučila, že nemá opakovať slová nielen v jednej vete a blízkych vetách, ale treba ich striedať aj v texte ako celku. Mala by obmieňať synonymá. Na ďalších príkladoch ukázala dievčatku, že ono všade píše slovíčko „len“, pričom by sa dalo použiť aj „iba“. Dievčatko píše všade „úplne“ a pritom pozná aj „celkom“. Preto to potom nepoužíva? Dievčatko sa zarazilo. Nevedelo. Jednoducho mu prišlo na um vždy len jedno a to isté slovíčko. A zaviazalo sa, že na to bude odteraz dávať pozor.

Pri ďalšom stretnutí víla naučila dievčatko, že je vždy nevyhnutné písať jasne a výstižne. Ukázala na jednu vetu v texte dievčatka a spýtala sa ho: „Myslíš, že každý pochopí, kto je „on“?“

„Samozrejme,“ vyhŕklo dievčatko. „Veď predsa…“ zarazilo sa. Zámeno on sa skutočne mohlo vzťahovať aj na druhú prítomnú postavu.

„Tvoje texty sú ako hmla,“ pokračovala dobrá víla. „Čitateľ sa stráca. Nevidí jasne, o čo ide.“ A ukazovala dievčatku ďalšie príklady. Koho „jeho“? Čo je „to“? Vysvetlila dievčatku, že to, čo ona vidí v hlave, čitateľ nevidí. Čitateľ vidí len to, čo mu autor ukáže na papieri. Nič viac. A čitateľ nie je ochotný vyvíjať nejakú enormnú námahu na pochopenie a čítať kvôli tomu texty stále dookola. Väčšina keď rýchlo nepochopí, knihu odkladá.

„Ale ja som myslela, že keď všetko poviem tak jasne, ako hovoríte vy, nebude to umelecké,“ píplo dievčatko. „Keď je všetko jednoznačné, je to len… no ako v učebniciach.“

Dobrá víla ubezpečila dievčatko, že aj keď bude písať jasne, od náučného štýlu bude mať stále ďaleko. „Môžeš zahmlievať,“ tvrdila víla. „Ale nie často. A aby si vedela správne zahmlievať, musíš sa najprv dokonale naučiť nezahmlievať.“

A tak sa dievčatko ďalej učilo pracovať so štetcom zvaným perom. Keď si urobilo domáce úlohy, trochu si oddýchlo, aby potom zase zasadlo k svojim dobrovoľným úlohám. Stále sa na nich nadrelo viac ako na tých do školy. Lovenie deja prečítaných príbehov v hlave bolo ťažké. A keď už niečo zapísalo, stále z toho mávalo nedobrý pocit.

Víla si pozorne prečítala všetko, čo jej dievčatko prinieslo. S uspokojením skonštatovala, že opakujúcich sa slov a nejasných formulácií nachádza stále menej a menej. „Tvoj text je však ako stojatá hladina.“

„A to je zlé?“ spýtalo sa dievčatko.

„Áno, pretože je únavný. Dobre napísaný príbeh musí byť ako rieka. Musí ťa unášať na vlnách.“

„A ako v ňom spravím vlny?“

„Tak, že budeš mať vety rozličnej dĺžky. Dlhé, polodlhé, krátke aj úplne kratučké, len jednoslovné. Skús namiešať zmes takýchto viet. Pamätaj však, že s tými najdlhšími treba zaobchádzať ako so šafranom a nikdy nesmú byť také dlhé, aby čitateľ na konci vety zabudol, ako sa začínala.“

A dievčatko sa trápilo a trápilo, lebo takéto vyjadrovanie z neho nešlo ani trochu prirodzene. Začalo si však všímať, že jeho obľúbené romány naozaj majú rytmus a pri ich čítaní mala pocit, že s jej dušou sa pohrávajú vlnky. Malá vlna, veľká vlna. A keď sa jej podarilo správne sa naladiť, zistila, že aj ona je schopná nenásilne písať striedavo dlhé a krátke vety.

Toto všetko, hútalo dievčatko, sú však pomerne jasné a presné pravidlá. To, že nemá opakovať slová, že musí písať zrozumiteľne a striedať dĺžku viet, by sa vedel naučiť aj stroj. Dievčatko kedysi čítalo poviedku o mužovi, ktorý vytvoril stroj na písanie poviedok. Príbeh sa dievčatku veľmi páčil, no hoci bolo vtedy ešte malé, už vedelo, že je nereálny. Stroj nikdy nevytvorí umenie čo znamená, že umenie spočíva v niečom inom. Bola zvedavá, čo sa od dobrej víly naučí ďalej.

„Máš veľa zbytočných slov,“ upozornila ju víla.

„Prečo zbytočných?“ nechápalo dievčatko.

„Lebo keby sme ich vyškrtli, významu viet by sa nič nestalo. Ba naopak, trochu by im to pomohlo.“

Dievčatko stále nerozumelo.

Dobrá víla ďobla prstom do textu. „Prečo ju zvieral veľmi silne?“

„No lebo…“ habkalo dievčatko, „…ju naozaj zvieral veľmi silne!“

„Ak ju zvieral tak silne, prečo ju nerozpučil?“ usmiala sa víla. A vyškrtla slovíčko „veľmi“.

Dievčatku sa to nepáčilo. „Teraz ste to zovretie príliš oslabili.“

„Naopak,“ povedala víla. „Až teraz je to zovretie také, ako má byť a ostatné zovretia som tým posilnila.“
Dievčatku chvíľu trvalo, kým pochopilo, čo jej chce víla povedať. Keď bude mať neustále pred každou príslovkou či prídavným menom „veľmi“, čo napíše vtedy, ak bude nutné zdôrazniť, že to bolo naozaj ale naozaj veľmi?

„Tak napíšem veľmi veľmi,“ nedalo sa dievčatko.

„Ale načo nabaľovať do textu ďalšie slovíčka, keď sa to dá jednoducho vyriešiť tak, že všetky ostatné veľmi škrtneme a necháme tam len to jedno?“

Dievčatko mlčalo. Hanbilo sa priznať, prečo sa mu nabaľovanie slovíčok páči viac. Bolo to preto, lebo neverilo, že len čistým popisom deja zaplní dosť stránok na to, aby z toho urobilo knižku. A čím viac stránok mal nejaký jeho výtvor, tým bolo na seba viac hrdé. Aký to rozdiel oproti spolužiakom, ktorí bedákajú, že nevládzu ani napísať sloh na tri stránky! Preto trvalo dlho, kým ho dobrá víla presvedčila, že literatúra v žiadnom prípade nie sú preteky v počte stránok. „Áno, mnoho ľudí nedokáže zaplniť veľa stránok čímkoľvek. Ale žiaľ, jestvuje aj plno takých, ktorí sú schopní zapĺňať kvantá listov textami, ktoré sa nedajú čítať. Lenže to nie je výhra. Redaktori vo vydavateľstvách sa dlhých textov začiatočníkov desia. Pamätaj, píš, len keď máš čo písať.“ A dala jej prečítať niekoľko príkladov na blogoch. Už po pár vetách sa dievčatko cítilo ako po zjedení trojitej porcie mastných vyprážaných rezňov.

„To je z tých zbytočných slov,“ vysvetľovala víla. „Z nich je ti tak ťažko.“

A tak dievčatko začalo škrtať. Jeho texty podstúpili odtučňovaciu kúru, počas ktorej sa strácali hromady slovíčok ako „veľmi“, „takmer“, „absolútne“, „dokonale“, „strašne“ a tiež more ukazovacích zámien. Nechala ich len tam, kde boli naozaj potrebné. Učila sa tiež formulovať vyjadrenia výstižnejšie, zbaliť obsah bez straty významu do čo najmenšieho počtu slov.

A až potom jej víla konečne začala odkrývať, v čom spočíva jadro tajomstva zvaného atmosféra a tvorba správneho dojmu.  Hovorila jej o tom, ako každé slovíčko má vlastnú vôňu a chuť, ale vnímanie jeho arómy je u každého odlišné, poznačené jeho skúsenosťami a jeho vkusom. „Pelendrek má vždy rovnakú chuť,“ vysvetľovala dobrá víla. „A predsa ho niektorí ľudia majú radi a iní nie.“

Dievčatka sa po podobných príkladoch zmocnila skepsa. Naozaj, každý človek je iný, jednému sa páči to a druhému ono. Ako autor dokáže vyvolať rovnaký dojem u všetkých?

„Presne rovnaký sa vyvolať nedá,“ súhlasila víla. „Ale dá sa namiešať vyvážená kombinácia slov, ktorá u väčšiny – opäť zdôrazňujem, u väčšiny, lebo výnimky sa nájdu vždy – vyvolá podobné vnemy. A to je našim cieľom.“

Dievčatko sa muselo zmierovať s tým, že nikdy neosloví úplne všetkých ľudí a tých, čo osloví, neosloví rovnakým spôsobom. Aj namiešať slovnú polievku, ktorá aspoň vo väčšine zanechá čosi trochu podobné, sa zdala byť dokonalá alchýmia. No víla mu postupne ukazovala, že nič nie je nemožné.

„Vieš, čo sú to silné slovíčka?“ spýtala sa dobrá víla.

Dievčatko zavrtelo hlavou.

„Sú to slovíčka označujúce nejaký silný pocit. Zúfalstvo, láska, nenávisť, hrôza… Ale vieš, čo je zvláštne, dievčatko? Keď chceš u čitateľa naozaj vyvolať nejaký z týchto pocitov, nemala by si použiť silné slovíčka. Ak áno, tak len vo výnimočných prípadoch.“

„A prečo?“ čudovalo sa dievčatko.

„Lebo vtedy ti čitateľ neuverí, že to postava zažíva. Presviedčaš o tom bez dôkazov. A čitatelia majú najradšej, na niečo prídu sami na základe náznakov. Musíš popisovať situácie, vďaka ktorým si čitateľ uvedomí, že postava niekoho miluje. Alebo že sa jej niečo bridí. Že je šťastná. Že ňou zmieta nepokoj… pocity postáv netreba naložiť na lopatu a ňou trieskať čitateľa po hlave. Má ich čo najviac vyčítať sám z ich gest, konania, spôsobu reči…“

„Ale… ale…“ dievčatku sa vybavovala predošlá lekcia. „Nemalo by sa predsa šetriť slovami?“

„Malo, ale len tam, kde sa dá. V samotnom vyjadrovaní.“

Toto bola pre dievčatko veľmi náročná časť výučby. Dostávali sa od jasných a presných pravidiel k abstrakcii a hoci dobrá vila používala veľa metafor a prirovnaní k životu, do mysle dievčatka prenikala podstata tejto lekcie len pozvoľna.

„Každé slovíčko má náboj,“ tvrdila víla. „Ten je najsilnejší pri prvom použití. A pri každom ďalšom klesne. Ak sa to slovíčko alebo jemu podobné vyskytuje veľmi tesne jedno za druhým, jeho náboj klesá niekoľkonásobne. Je to smutné, ale je to pravda. Ak chceme zanechať na čitateľovi rovnaký či dokonca silnejší dojem, ako pri prvom použití toho slovíčka, musíme sa uchýliť k všakovakým trikom.“

„K akým trikom?“

„Napríklad k použitiu kontrastného pozadia.“

Dievčatko sa usmialo. „To je ako z jednej knižky. Úvod do šťukológie. Ale tá knižka nebola učebnica. Bola vtipná.“

Dobrá víla prikývla. „Ale myslíš, že by to tam autorka napísala, keby to nebola pravda?“

Dievčatko sa zamyslelo. Vedelo už z lekcií dobrej víly, že je rozdiel medzi autorskou fantáziou a absolútnymi hlúposťami. Darmo bude autor písať hlúposti a vydávať ich za moderné umenie. Existuje veľa prirovnaní, trefných, krásnych aj čudesných, ale to nič nemení na fakte, že prirovnanie „obloha je modrá ako tráva“ je zlé prirovnanie. Ani smiať na vtipe, ktorý v sebe nemá kus pravdy a výstižnosti, sa nedá.

A autorka Úvodu do šťukológie mala pravdu. Dobrá víla dievčatku na príkladoch potvrdila, že základom udržania pozornosti a zvýšením sily tvrdenia je vytvárať kontrasty. Striedať dobro so zlom, lásku s ľahostajnosťou, nehu s vulgárnosťou, trochu vtipu s vážnosťou. A tiež kontrasty remeselné – striedať popisky s dialógmi, silnú akciu s relatívnym pokojom. Po silnej scéne či slove nechať čitateľa vydýchnuť a vari aj trošku zabudnúť, kým príde ďalšia silná scéna rovnakého typu, lebo pauzy, počas ktorých sa čitateľova pozornosť obráti inam, sú chvíle, kedy sa zázračná moc silných slov a spojení aspoň čiastočne obnovuje. Víla ju naučila nachádzať v knihách vlny aj vo väčšej škále než na úrovni viet. Učila ju kompozícii.

Dievčatko si uvedomilo, že ak čitateľ autora nepozná a nemá k nemu blízky vzťah, tak je to tvor podozrievavý, znudený, nekompromisný a neveriaci. A autor musí použiť naozaj dobré triky, aby ho chytil do svojich sietí. Dievčatko si to všímalo aj okolo seba. Niektoré jej kamarátky totiž tiež začali písať. Dávali si príbehy čítať navzájom a jedna druhú vychvaľovali do nebies. Ich maminky robili to isté. Keď sa však do ich textov pokúšalo začítať dievčatko, nedarilo sa jej to. Čosi jej odtláčalo oči od papiera. Prinútilo sa však do čítania znova, teraz už s pohľadom odborníka a uvedomilo si, že tie vety sú zaťažené zbytočnými slovami, stojaté ako hladina bariny, nejasné a plné hlúpostí.

Kamarátky však boli so sebou nadmieru spokojné. „To písanie je úžasná vec,“ vykrikovali. „Nás to tak strašne baví!“

Dievčatko cítilo čím ďalej tým silnejší pocit krivdy. Pre ňu bolo písanie stále iba nudná drina, ba keď už vedela, čoho všetkého sa má vyvarovať, bolo to ešte horšie. Nemala pokoja. Nech skúšala položiť na papier čokoľvek, zo všetkých strán počula v hlave alarmy a výstražné hlásenia: zase tá istá spojka! Nemôžeš mať tri „ktorý“ v jednej vete! Už máš ten popis pridlhý, preruš ho niečím! Nebude lepšie miesto toho ukazovacieho zámena napísať podstatné meno? Pochopí čitateľ, čo tým myslíš?

„Prečo je kamarátkam písanie príjemné a mne nie?“ nariekala raz pred dobrou vílou. „To je také nespravodlivé!“

„A je spravodlivé, že tebe som pomohla a im nie?“ spýtala sa dobrá víla.

Dievčatko mlčalo.

„Ty máš v skutočnosti dar, dieťa,“ povedala víla. „Dar cítiť, že tvoj text nie je dobrý. A to ťa núti ho vylepšovať a nepredložiť ho cudzím očiam, kým s ním nebudeš aspoň ako-tak spokojná. Chceš vidieť, ako dopadnú tí, čo takýto dar nemajú?“

Dobrá víla otvorila webový prehliadač a vstúpila na stránky veľkého literárneho servera. Ukázala dievčatku niekoľkých autorov, ktorí došli na dané stránky s predstavou vlastnej geniality a s presvedčením, že budú žať samé poklony. Následná zrážka s realitou bola drsná. Dievčatko s úžasom čítalo ich hysterické obhajoby, slovné vojny, teatrálne odchody, a oblial ho studený pot pri pomyslení, že by sa aj ono takto verejne strápňovalo.

Ďalej ju dobrá víla naučila, že všetko predošlé je zbytočné, ak nie je zaujímavý obsah. A to je veľmi náročná časť. Zaujíma nás to, s čím sa nestretávame každý deň. Ale s čím sa nestretávame každý deň, tomu máme sklony neveriť. Spisovateľ balansuje na tenkej hranici medzi všednosťou a neuveriteľnosťou. Je náročné sa na nej udržať a nespraviť prešľap.

„Tvoje postavy musia žiť,“ hovorila dobrá víla. „Musia dýchať, musíš vedieť, ako reagujú, čo sa k nim hodí a čo nie. A takisto svet, ktorý obývajú, musí byť živý. Čitateľ musí mať pocit, že ide výrez zo skutočného sveta, hoci aj celkom iného, než on pozná naživo. Ale nesmie mu napadnúť, že svet v knižke sú len umelé kulisy vyrobené pre divadelné predstavenie.“

„Ale svet knižky, ten predsa je umelý!“ zvolalo dievčatko. Už počulo o tom, že nepozmenená realita sa do kníh nehodí.

„Áno, je, ale to si čitateľ nesmie uvedomiť.“

„A ako presvedčím čitateľa, že ten svet je skutočný?“ spýtalo sa dievčatko.

„Musí byť dobre premyslený. Podrobne, do detailov. Detaily musia byť tiež zaujímavé a všetko v tom svete musí fungovať.“

Keď dievčatko začalo chápať, aký plastický musí byť autorov svet, aby bol uveriteľný i podmanivý zároveň, koľko kontrastov v ňom musí byť, koľko stretnutí musí čitateľ s postavami absolvovať, aby začali dýchať aj v ňom, opustili ho posledné zvyšky obáv, že jeho knižka bude bez zbytočných slov prikrátka. Teraz sa naopak čudovalo, ako je možné, že romány nemávajú tisícky strán! Opýtalo sa víly.

„Pretože kniha je oproti realite veľmi zahustená,“ odvetila víla. „Jedna scéna v nej má viacero funkcií. Môže predstaviť postavy, vyvíjať ich vzájomné vzťahy, posúvať dej a vytvárať atmosféru zároveň.“

Dievčatko, pre ktoré bol stále problém napísať scénu úspešne plniacu čo i len jedinú takúto funkciu, počúvalo s otvorenými ústami.

A víla ju učila, ako pracovať so zhusteným priestorom knihy. Ukázala jej triky, ako vyvolať dojem opakovania nejakej činnosti, napríklad chodenia do školy, bez toho, aby táto činnosť musela byť čitateľovi stále dookola ukazovaná. Vysvetľovala, ako využiť každý kúštik miesta a diania v knihe na budovanie správneho dojmu a pochopenia u čitateľa. Pomáhala jej hľadať vhodné pomery medzi všetkými prvkami knihy – od základných stavebných kameňov, ktorými sú slová, cez odstavce až po témy scén, aby sa dosiahol vysnívaný efekt.

„To každý spisovateľ sa učí takéto zložité veci?“ zapochybovalo dievčatko.

„Nie,“ pokrútila hlavou dobrá víla. „Kto má veľký talent, robí toto všetko, ale robí to intuitívne. Naučí sa to z kníh, ktoré čítal, bez toho, aby vedel, čo sa vlastne učí. Má v sebe zabudovaný kompas, talent, a ten ho vedie.“

Dievčatko s povzdychom súhlasilo. Tušilo, že ono nijaký literárny talent nemá, pretože väčšina z toho, čo u víly počula, bola pre ňu nová a udivujúca. Nemalo pocit, že len slovami niekto pomenoval čosi, čo ono vnútri cítilo už dávno. Ale dievčatko malo schopnosť pozorovať a učiť sa a do toho vkladalo všetky nádeje. Akonáhle jej dobrá víla ukázala nejaký knižný jav, dievčatko ho samo pri čítaní dokázalo vyhľadať a rozširovať si tak obzory o ďalšie príklady a spôsoby fungovania.

Stretnutia u víly sa postupne menili z pracovných na priateľské. Už nebolo čo formálne odovzdať, čo konkrétne naučiť. Dobré knihy majú ešte veľa pravidiel, ale tie už boli neľahko formulovateľné, zle uchopiteľné a tak z výučby postupne prešli k dlhým voľným rozhovorom pri šálkach ovocného čaju. Dievčatko často spomínalo aj svoju knihu. Čo v nej chce mať, aké pocity vyvolať, ako ju má čitateľ vnímať. A tiež dej. Aj po rokoch o svojej budúcej knižke hovorilo s láskou a s troškou nostalgie. A víle sa potvrdilo, čo dievčatko vedelo už dávno. Tá knižka nebude detinská, nebude to jeden z pubertálnych úletov, na ktorý sa hneď zabudne. Dievčatko sa za ňu nikdy, ani keď zostarne, nebude hanbiť. Nebol to detský nápad, ale prvý dospelácky – vytrvalosť, trpezlivosť a odhodlanie, ktoré dievčatko pri príprave naň preukázalo, to dokazovali.

Až jedného dňa víla povedala: „Odovzdala som ti všetko, čo som mohla, dievčatko. Ďalej musíš ísť sama.“
Dievčatko to trochu zarazilo a zarmútilo, ale nedalo to najavo. „Ďakujem, dobrá víla,“ povedalo a potom sa pobralo preč.

 

***

 

Ubehlo niekoľko rokov, až raz dobrá víla náhodou opäť stretla dievčatko, vlastne už mladú ženu. Usmiala sa na ňu. „Tak ako? Podarilo sa ti napísať tvoju knižku?“

Mladá žena tiež odpovedala úsmevom, ale neistejším a krehkejším. „Nie. Napokon som to neurobila.“

„Prečo?“

„Nenašla som odvahu. Tá zodpovednosť…“ Vzdychla. „Viete, že nemám talent. Nikdy som ho nemala. A ja som mala tú knižku ako modlu v sebe príliš dlho. Ak by sa mi to nepodarilo – a je viac než isté, že by sa mi to napokon nepodarilo úplne podľa mojich predstáv – cítila by som veľké sklamanie. A prázdno.“

Dobrá víla napodiv rozumela aj tomuto. Vedela, že niekedy je lepšie obetovať čin predstave. Že niektoré sny je lepšie nepremeniť na skutočnosť. Že keď je riziko pokazenia knižky priveľké, je lepšie do neho neísť a uchovať si ju v predstavách presne takú, akou má byť. Len deti a nezrelí habú od života bez rozmyslu, veci a ľudia sú pre nich iba hračky, ktoré nechávajú na ceste za sebou pokazené a rozbité. Dospelí sa musia vedieť v správnej chvíli vzdávať.

„Prídeš ku mne na návštevu?“ spýtala sa dobrá víla. „Posedíme a pospomíname na staré časy.“

Mladá žena súhlasila.

Dobrá víla navarila výborný čaj z lesných jahôd. Mladá žena si sadla a zamyslene prešla dlaňou po obruse, tom istom, na ktorom kedysi ležali jej slohové práce. „Niekto by povedal, že to bolo zbytočné,“ prehovorila pomaly a pohládzala prstami vystupujúcu štruktúru výšivky. „Ja si nemyslím. Zistila som si o písaní dobrých románov všetko, čo sa dalo, a až potom som mohla zodpovedne vyhlásiť, že na to nemám. Obísť skúsenosti a dopredu to vedieť sa nedalo.“

Dobrá víla vyšla z obývačky a vzápätí sa vrátila. V ruke držala – knižku dievčatka! Mladej žene tým vyrazila dych. Hneď vedela, že je to ona. Formát, obálka aj hrúbka boli presne také, ako si ich predstavovala – a ako ich opísala dobrej víle.

„Vy ste…?“ začala v úžase.

„Áno,“ usmiala sa víla.

„Ale ako? Vy predsa už nedokážete…“

„Nedokážem vymýšľať. Ale zapisovať stále dokážem.“

„Ale to od vás nemôžem prijať,“ odtisla knižku smutne, hoci jej prsty tak túžili po dotyku jej strán a jej oči po dotyku písmen na nich. „Ja som ju nenapísala.“

Dobrá víla jej ju posunula naspäť a v tej chvíli sa mladej žene vybavili celé tie mesiace a mesiace driny, namáhavého nezáživného písania, nekonečných kontrol, únavy, frustrácie z toho, že nemá priebežné výsledky, pocitu krivdy, že ostatným je písanie príjemné a len jej jedinej nie…

„Ale napísala,“ povedala dobrá víla.



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Jaro Pi feb 9th 2018 at 9:44 pm  

Dost subjektivne, s myslienkou suhlasim, hlavna myslienka toho by som povedal je, ze kazdemu sa v knihach neulahodi, a autor sa musi zlepsovat a aj dozriet, myslim vseobecne. Vety su stylisticky pekne, co by som trochu vytkol je ta forma, neviem preco rozpravkovym stylom, komu je to potom urcene, myslim, ze deti by tomu neporozumeli a dospely by zrejme privital dospelackejsiu formu, ked ide o vaznu temu, tiez veta v zmysle, ze vila je byvala spisovatelka tomu dava akusi prichut niecoho medzi realnym svetom a rozpravkou.

Autor Adhara Pi feb 9th 2018 at 10:36 pm  

Nuž, ja som tú hlavnú myšlienku videla trochu inde. :-) Ale aj tie myšlienky, čo si napísal, tam mali byť. A nad tým, komu je to určené, nepremýšľam, proste som dostala taký nápad v poslednom ročníku na VŠ a sadla mi k tomuto takáto forma. Aj toto bol svojím spôsobom experiment, prvý verejný prejav štvrtého tvorivého obdobia. Pre deti to nie je, to je isté, ale už pre vnímavých (a literárne ambicióznych) teenagerov áno. Ja som si skôr robila hlavu z toho, že sa pletie poviedková forma s výkladom. Nevedela som, ako takéhoto mačkopsa čitatelia prijmú. Ale prijali celkom fajn.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.