header image

 
 

Lagrangeov bod 2/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 16. 12. 2012
 

Všimol si, že z diaľky ho pozoruje druhá žena, tá, ktorej sa Dalton venoval predtým, ako sa na neho vyrútila Abigail. Bola to tmavovláska veľmi nízkej, priam útlej postavy. Pri Peteovi však nebolo ťažké vyzerať útlo. Mal široké ramená a nejaké to kilo navyše, aj keď brucho mu neprečnievalo a tuk sa výrazne nekopil ani na iných bežných partiách – akoby sa  rovnomerne rozmiestnil po celom tele a spôsobil jeho nepatrné zhrubnutie. Slečna Reynoldsová, pripomenul si v duchu prekvapený, že si to meno pamätá aj z letmého počutia. Myslel, že na jeden deň mal nových pojmov a mien vcelku dosť na to, aby ich prestával zaznamenávať.

Abbey a Max sa opäť pustili do riešenia problému kavitácie, pričom Abbey argumentovala hlasným, no nie naozaj nahnevaným tónom, Max zmierlivým. Forbes postával obďaleč. Tmavovláska vykročila k Peteovi. „Zaujímavé zariadenie, nie?“ ukázala na Deepflight Nextar.

„To teda je,“ prisvedčil Pete.

„Vôbec sa nepodobá na ponorku.“

„Je to ponorka, ale na inom princípe. Ak to prirovnám k leteckým technológiám, všetky staršie ponorky môžeme označiť za vzducholode. Nadnášal ich fakt, že boli ľahšie než okolité prostredie. Deepflight je však niečo ako lietadlo. Nie je ľahší než voda, no má obdobu krídiel. Nadnášať ho bude vztlak.“

Tmavovláska na neho prekvapene hľadela. „Pracujete s ponorkami?“

„Tak trochu. Som špecialista na prežitie v hĺbkach.“

„To je niečo ako ponorkový záchranár?“

Pete si v duchu povzdychol. Zažíval to znova a vždy, na každej lodi, na každej záchrannej akcii. Všetci neznalí veci sa pýtali, alebo, čo je horšie, rovno predpokladali, že Pete vyťahuje ľudí z potopených plavidiel.

To by však Pete robiť nemohol.

„Nie, to je niečo iné.“ Hľadel kdesi ponad jej plece.

Sklopila zrak, no zakrátko ho zase zdvihla. „Ja som Maggie Reynoldsová, psychologička.“

„Psychologička?“ Teraz bol pre zmenu prekvapený Pete.

„Áno. Špecializujem sa na zvládanie stresových záťaží a na posttraumatické stresové poruchy. Zavolali ma sem zrejme preto, aby posádka Odyssey po záchrane…“ nemusela dopovedať.

„Ste prvýkrát na záchrannej lodi?

„Áno. Všetko je tu pre mňa nové…“ nervózne sa usmiala.

„Možno vás povzbudí, že ani ja tu nikoho nepoznám. Mal som stabilných kolegov, lenže…“ tiež nedokončil. Zasekol sa s pohľadom upretým do jej tváre. Spamätal sa až po chvíli. „Prepáčte. Úplne som zabudol – Peter Murray, ale hovorte mi Pete.“

Vtom medzi nich vpadol Dalton obzerajúci sa za vzďaľujúcou sa Abbey. „Dúfam, že dozajtra bude to plavidlo pojazdné. Už sa nesmierne teším, kedy vás privítam na palube, pán Murray.“

Pete preglgol. „Prepáčte, ale ja ne…“

„Musíte byť na Abbey dobrý,“ povedal mu dôverne. „Je jediná, kto vie tie čudá riadiť.“

Pete sa opäť chystal povedať, čo chcel, lebo zo skúseností vedel, že je lepšie urobiť to skôr ako neskôr, aby s ním nedajbože nezačali počítať ako s jedným z potápačov. V tej chvíli ich však všetkých zarazil hluk helikoptéry prelietavajúcej neprirodzene nízko nad loďou. Nevyzerala, že plánuje pristáť. Navyše mala na sebe veľké logo, ktoré Pete nespoznával. „Čo je to?“ zvolal do vetra vyvolaného jej vrtuľou.

Dalton skrivil tvár. „Tie novinárske hyeny.“

„Reportéri?“

„Hej.“

„Ako je to možné?“ spýtal sa Pete hľadiac pritom na Maggie, ktorá si uhládzala rozfúkané vlasy. „Nie je toto uzavretá oblasť?“

„Je, ale vláda nedávno prijala novelu zákona, podľa ktorej im nikto nič nemôže. Nanajvýš ich smieme slušne upozorniť, že rušia pátranie. Je to na porazenie.“

Pete sledoval na oblohe vzďaľujúci sa stroj. „A nie je nehoda Odyssey náhodou tajná?“

„Tajná? Žartujete? Zostup Odyssey zaznamenali asi všetci rádioastronómovia v Austrálii, videli ho rôzne civilné družice. Pokusom o utajenie by armáda zožala akurát verejnú kritiku a posmech.“

„Nespoznali ste to logo?“ spýtal sa Forbes s pohľadom upretým na helikoptéru v diaľke.

„Nie. Takmer nepozerávam televíziu,“ odvetil Pete.

Dalton aj Forbes na neho prekvapene hľadeli.

„Dívam sa iba na historické filmy,“ vysvetlil, „a tie vo vysielacom programe bývajú len zriedka.“

„Historické? To je dosť vzdialené potápacej technike,“ poznamenal Forbes.

„Pri niečom človek musí zrelaxovať,“ pokrčil plecami Pete. Áno, pri niečom, čo podľa možnosti ani trochu nepripomína hlbiny. História… a pokiaľ ide o pohyb, hory. Zdolávanie štítov. Peteova bývalá manželka Marsha ťažko znášala, že jeho predstava oddychu nebola ležanie na pláži. Spomenul si na vrcholy… a vzápätí sa mu do toho votrela predstava trojrozmerného profilu dna, ako ho videl v konferenčnej sále. Samé vrcholky a údolia. Dno je v týchto miestach veľmi členité. A v členitom teréne…

„Aká veľká je Odyssey?“ obrátil sa na Forbesa náhle.

Zvraštil čelo. „Stodvanásť metrov na dĺžku, maximálna výška tridsaťdva metrov, hmotnosť okolo štyristopäťdesiat ton.“

Samozrejme, vedel, že celá loď sa za výčnelok zobrazený sonarom ukryť nemôže. Ale časť…

„Ospravedlňte ma,“ povedal Pete prekvapenej skupinke zloženej z Forbesa, Daltona a Maggie. „Obhliadku dokončíme potom. Musím si niečo overiť.“

O desať minút neskôr v miestnosti, ktorá trochu pripomínala rádiotelegrafickú komoru, až na veľké obrazovky, počúval Clementsove inštrukcie: „Tu máte všetky snímky uzavretej oblasti z dňa pádu Odyssey. Sú rozdelené podľa jednotlivých satelitov – NOAA 32, NOAA 33, NOAA 38, Meteosat 15, 17 a tak ďalej. Celkove devätnásť družíc a tisíce záberov. Neviem, čo presne hľadáte.“

Pete mu poďakoval a Clements sa vzdialil. Pete najprv vyhľadal najlepšiu snímku, tú, ktorú videl na zasadnutí a nechal si súbor s ňou otvorený. Následne si dal zobraziť záber priľahlej oblasti. Okrem nepatrného svetlého zákalu v ľavej časti spôsobeného oblakom videl len jednoliatu modrú otvoreného oceánu. Chvíľu sa na ňu díval, potom ju zavrel a otvoril ďalší tmavomodrý štvorec. Ďalší. A ďalší. Kajuta nemala okná, ale na chodbe, do ktorej zostali pootvorené dvere, sa po určitej dobe rozsvietilo umelé svetlo. Pete zaregistroval, že Forbes sa na neho dvakrát prišiel pozrieť a potom hneď zase odišiel. Inak stratil predstavu o čase. Nevedel, akú dlhú dobu strávil sústredením sa na fotografie, keď zrazu počul vrznutie dverí a unaveným zrakom spozoroval slabý nárast svetla. Obrátil sa. Vo dverách videl stáť tmavú mužskú postavu ako siluetu oproti svetlejšiemu pozadiu chodby.

Pete si pretrel oči. Pozrel na hodinky – pol desiatej. Slušné. Aj tak však nevedel, komu by mohol natoľko chýbať, aby sa ho vydal hľadať. Na to, aby ho niekto zháňal, poznal iba jediný možný dôvod, ale ten to nebol. Mlčiaca postava vo dverách neniesla nijakú známku naliehavosti. Naopak, opierala sa o zárubňu celkom nenútene.

„Otočte sa k obrazovke,“ prehovoril muž. Nebolo v tom nič veliteľské, skôr návrh ako rozkaz. Pete to však aj tak bez váhania urobil. Sám netušil, prečo sa muža vo dverách nespýtal, kto je a z akého dôvodu to od neho chce. Nevedel vysvetliť ani to, prečo počúvol aj jeho nasledujúce pokyny. Jednoducho si povedal, že mu nemôžu uškodiť.

Na monitore bola opäť práve zobrazená východisková snímka, snímka so spenenou vodou a čiernym telesom uprostred. „Zväčšite si ju.“ Pete stlačil zoom. „Áno, ešte. Ešte.“ Pete držal tlačidlo zväčšenia stlačené, až kým celú obrazovku nezaplavila biela a ústredný objekt sa nerozložil na veľké jednofarebné štvorčeky.

„Teraz sa pozrite dole. Nie na snímku – na lištu,“ pokračoval muž. Pete tam uprel zrak. „Vpravo. Ešte viac vpravo. Čo tam je napísané?“

„Rozlíšenie desať metrov na pixel,“ čítal poslušne Pete.

„Výborne. Teraz sa pozrite na teleso v strede. Čo vidíte?“

Pete videl tmavé štvorčeky, ale každý s iným odtieňom, takže boli od seba navzájom rozlíšiteľné. Bolo ich… jedenásť. Rozlíšenie desať metrov na pixel… jedenásť štvorčekov v neprerušovanom rade. Pochopil.

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.