header image

 
 

Králička Hope a jedenásť supermanov 1/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 27. 12. 2012

 
Peteovi sa snívalo o vodnej hladine. Díval sa zdola na jej vlnenie, bol tým pohľadom opojený. Vedomie mu plávalo v prelínajúcich sa svetlých a tmavých plochách, kĺzal zaoblenými premenlivosťami. Rovnomernosť vĺn ho fascinovala. Celú jeho myseľ nateraz nevypĺňalo nič iné, len neustále prelínanie. V pohybe vĺn objavil zvláštnu formu pokoja. Cítil, ako sa mu telom rozlieva neurčitý blažený pocit a keby si v spánku spomenul, že má tvár, pravdepodobne by na nej dokázal nahmatať úsmev. S každou vlnou akoby sa ponáral čoraz bližšie k jej podstate, každá ho čím ďalej tým viac napĺňala. No po nejakom čase na čistý obdiv vlniacej sa hladiny padol tieň. Nevedel, čo to spôsobilo, iba cítil, že niečo prestalo byť v poriadku. Niečo sa zmenilo. Prechádzal pohľadom nekonečnou premenlivou mozaikou svetlých a tmavých plôch… a napokon pochopil.

Vlny sa zmenšili. Hladina sa vzďaľuje.

Pete sa prebudil.

Hľadel na strop kajuty, vzhľadom na jej rozmery prekvapivo vysoký. Malým okienkom sem prenikalo svetlo z vonku. Podľa jeho modrého sfarbenia usúdil, že svitá.

Nenašli ju. Tak znela jeho prvá myšlienka. To, že spal celú noc neprerušovane, znamenalo len jediné – aj po ďalších ôsmich hodinách hľadania zostávala Odyssey stále nezvestná. Pravda, v noci boli možnosti prieskumu trochu obmedzené. Znížili sa o lietadlá pátrajúce po olejových škvrnách a plávajúcich predmetoch, ale záchranné lode, medzi nimi aj Sunday Princess, naďalej prečesávali dno sonarmi. To, že doteraz nemali úspech, by nazval… neuveriteľné? Absurdné? Ani nevedel, ako to pomenovať. Jeho svet sa otriasol a on sa stával čoraz dychtivejším divákom vlastného života čakajúcim nejaké nepredvídateľné, ale predsa logické vysvetlenie.

Založil si okuliare a obul sa. Otvoril dvere kajuty a vyšiel na chodbu, no hučanie spoza dvier na jej konci napovedalo, že sprcha je momentálne obsadená. Vrátil sa teda dovnútra, sadol si a zostal vydaný napospas myšlienkam. Takýto stav nemal rád a zvlášť v posledných mesiacoch nie. Niekto by si myslel, že ho nepríjemné pocity budú prenasledovať od rozvodu s Marshou, ale ten prijal ešte pomerne vyrovnane. Spustili to až nenápadné náznaky v Gloriinom správaní, keď si cez víkendy brával dcérku k sebe.

Pete zazvoní pri dverách. Tento dom kedysi býval aj jeho domovom, ale už ho dávno tak nevníma. Avšak domovom nemôže nazývať ani dvojizbový byt v New Yorku, za ktorý ho vymenil. Trávi v ňom málo času, tak málo… nevie, čím to je, že sa v posledných dvoch rokoch tak rozmohli ponorkové nešťastia. Alebo sa len on snaží zdržiavať sa na mori čo najčastejšie a najdlhšie?

Otvára mu Grace, pomocnica v domácnosti, podľa všetkých kritérií chyžná. Vyzerá, že neutrálny výraz udržuje s vypätím všetkých síl. Petea to neprekvapuje – Grace, ktorú najali krátko predtým, než s Marshou začali žiť oddelene, bola svojej pani vždy veľmi oddaná. „Počkajte chvíľu, pán Murray,“ povie Grace a znie to ľahostajne. „Gloria tu hneď bude.“

Pete prikyvuje a hoci nedostáva žiadnu výzvu, aj tak vstupuje dovnútra. Hala je veľká, vzdušná, ako aj ostatné miestnosti v dome. Tak si to želali, keď tento dom stavali. Marsha kvôli ilúzii prepychu, Pete… kvôli tomu, aby mu nepripomínal stiesnené stláčajúce sa priestory ponoriek?

Pete zdvihne zrak ku schodišťu, ale vie, že je to márne. Pani domu sa neukáže. Spúšťa pohľad k oblúku, ktorým sa vchádza do obývačky, práve včas, aby uvidel malé pestrofarebné tornádo rútiace sa k nemu.

„Ocííííííííí…“

Pete nastaví ruky, chytí bežiace dievčatko a využijúc jeho hybnosť ho zakrúti. Gloria zvýskne radosťou, keď jej nohy letia meter vysoko nad mozaikovitou podlahou. Pete kútikom oka zachytí Grace postávajúcu pri oblúku vedúcom do jedálne. Na scénu dojemného zvítania nijako nereaguje.

Položí dcérku na zem a zaregistruje, že má na sebe šatôčky, v ktorých ju ešte nevidel. Ona mu však otŕča svoj ruksačik. „Oci, pozri! Mám batoh s králičkou Hope!“

Pete pozrie na ruksak a spozná obrázok zajačice s dievčenským telom. Už pri minulom stretnutí zaregistroval, že je to nejaká značka, za ktorou dnešné deti šalejú. Ako sa niekomu môže podariť na takú hlúposť namotať celé davy, uvažuje. Ale jeho ruky automaticky berú batoh, jeho tvár nahodí prehnane nadšený výraz, ktorý za pravý môžu považovať iba štvorročné deti a povie: „Fíha! To je krása!“

Gloria nadšene poskakuje okolo a Pete ohmatá ruksak. „Máš v ňom všetko?“

Dievčatko prikyvuje.

„Pyžamo?“

„Áno.“

„Zubnú kefku?“

„Áno.“

„Kabátik?“

„Áno.“

„Nočník?“

„Hihi, ja už necikám do nočníka.“

„Naozaj?“ Takto si ju doberá od chvíle, ako Gloria s najväčšou dôstojnosťou začala používať dospelácky záchod. „Tak si daj kabátik a pôjdeme.“

„Mne nie je zima.“

„Ale vonku zima je. Bŕŕŕŕŕ, strašná zima.“

Gloria vyťahuje z batoha sveter na zapínanie.

„Oci?“

„Hm?“

„Vicky Lawsonová má kabát s králičkou Hope. Kúpiš aj mne taký?“

„Ešte uvidíme.“

„Ale ocíííííí…“ Gloria prestáva poskakovať. Neskrýva netrpezlivosť. Darčeky od Petea už považuje za samozrejmosť a Pete si znepokojene uvedomí, že pri doterajších stretnutiach jej vždy niečo kúpil. Minule obrovského plyšáka. Predtým sadu detského make-upu s ovocnými príchuťami. Predtým čarovné fixky, ktoré menia farby. K otcovskej láske začínajú nevyhnutne patriť aj drahé darčeky.

„Nemôžem ti to sľúbiť, lebo onedlho máš narodeniny, nie je tak? A na narodeniny človek nesmie naisto vedieť, čo dostane. Musí to byť prekvapenie.“

„Áno, prekvapenie!“ Gloria opäť poskakuje, suknička sa jej natriasa a spolu mieria k taxíku pristavenému pri obrubníku.

Pete precitol zo spomienok na to, že ho niekto volá. Obrátil hlavu a videl vo dverách kajuty stáť Taylora Clementsa. „Prepáčte, ak ruším,“ začal. „Ale dvere boli otvorené…“

Pete netrpezlivo prikývol a posunul si okuliare na nose. Clements mu podával nejaký papier. „Mali ste pravdu, pán Murray. Naši inžinieri to znova spočítali a zistili, že trup lode neodolá desiatim megapascalom tlaku zvonku. Po detailnej analýze dospeli k záveru, že Odyssey vydrží približne osem a pol megapascala.“

Pete uprel zrak na podlahu. „A pod touto hranicou sú hodnoty tlaku v jednej tretine tejto oblasti? V jednej štvrtine?“ Boli to rečnícke otázky prenesené s nepopierateľnou trpkosťou v hlase.

„Jeden z našich inžinierov však tvrdí, že ak by posádka zvýšila atmosférický tlak na palube, mohli tú hranicu posunúť smerom nahor,“ povedal Clements. „Plynu na to bolo dosť. Odyssey dokázala poskytnúť dýchateľný vzduch s tlakom ako na hladine mora po dobu takmer štyroch mesiacov.“

„Pri zvýšení tlaku by všetci začali trpieť dusíkovou narkózou,“ namietal Pete.

„Mohli zmeniť aj zloženie atmosféry,“ nevzdával sa Clements. „Znížiť obsah dusíka a kyslíka a nahradiť ho napríklad neónom. Odyssey niesla dosť neónu na určité pokusy.“

„To by však museli začať meniť zloženie atmosféry ešte počas letu v kozmickom priestore,“ povedal Pete. „Myslíte, že im to prišlo na um a že toho boli schopní? Podľa všetkého pri pristávaní loď riadil len autopilot, preto sa nedá predpokladať, že niekto z posádky…“

„Nebola riadená autopilotom.“ Clements sa zatváril dosť tajnostkársky. Mal skrytý tromf, ktorý bol príčinou jeho optimizmu. „Prišli výsledky podrobných analýz dostupných údajov a v konferenčnej sále tri sa rozprúdila neformálna debata. Ešte ste asi neraňajkovali, ale ak sa chcete pridať…“

„Idem,“ vstal.

V sále sa technici a vedci zoskupili do malých skupiniek. Niekomu medzičasom napadlo nechať sem doniesť sendviče a čerstvú kávu, po ktorej Pete siahol. Clements zaviedol Petea k skupinke inžinierov Odyssey. „Povedzte pánovi Murrayovi o tých stáčaniach.“

„Peteovi,“ opravil ho Pete.

„Ah, to je zaujímavá skutočnosť,“ ujal sa slova okamžite muž v strede skupinky sediaci zároveň najbližšie k notebooku. „Hneď vám ukážem, o čo ide. Totiž, priemetom balistickej dráhy do roviny pri pohľade zhora dostaneme úsečku. Ale toto…“ otvoril súbor. Pete na nej uvidel zelenú priamku – zrejme predpokladanú dráhu lode – a cez ňu prechádzala ružová zvlnená čiara.

„Čo to znamená?“ spýtal sa.

„NORAD nám dnes nadránom poslal spracované údaje z viac než stovky čiastočných alebo úplných pozorovaní pristávania Odyssey,“ pokračoval technik. „A z nich odvodili takúto dráhu. Loď sa zreteľne a bezpochyby cielene odchyľovala z priameho kurzu, ktorý by držala, keby ju viedol len autopilot. Sú to štandardné manévre na brzdenie v atmosfére, podobné, aké robia lyžiari na svahu, aby znížili rýchlosť. Vďaka nim bolo preťaženie na palube menšie, než sme predpokladali. Autopilot tieto manévre nemá v programe.“

„Chcete povedať, že loď musel riadiť človek?“

Technik prikývol.

„Ale to je šialené! Ak bola loď pilotovaná, prečo si ako miesto pristátia zvolili vodnú hladinu?“

„Možno potrebovali pristáť rýchlo, na prvom mieste, ktoré sa naskytlo,“ navrhol Clements.

„Ale prečo? Aká nebezpečná situácia mohla nastať na palube, že tak veľmi riskovali?“

Všetci boli ticho.

Petea to začínalo vyvádzať z miery. „Počul som čosi o jadrovom reaktore,“ povedal napokon.

„Áno, Odyssey získavala elektrickú energiu prostredníctvom reaktora pracujúceho s rýchlymi neutrónmi,“ prisvedčil Clements. „Ale ten je celkom mimo podozrenia. Bol navrhnutý tak, aby nemohlo dôjsť k úniku rádioaktívnych látok z neho.“

„Videl som na vlastné oči oblasti zamorené jadrovými ponorkami, ktorých konštruktéri tvrdili to isté.“

„Pete, viete mi povedať, prečo by v prípade jadrovej havárie posádka kozmickej lode úplne prestala komunikovať s riadiacim strediskom, a s nestabilným napätím v rozvodoch alebo možno idúca iba na batérie urobila taký energeticky náročný manéver, ako je pristávanie, ktorý by v prípade rozpadu lode vo vrchných vrstvách atmosféry mohol viesť k zamoreniu rozsiahlych obývaných území?“

„Predsa kvôli najvyššej motivácii zo všetkých. Kvôli záchrane svojich životov. Prestali sa rozprávať so Zemou, aby im to riadenie letu nemohlo zakázať. Vypli aj telemetriu, aby nikto netušil, čo sa stalo a nemohol zasiahnuť práve kvôli spomínaným obavám z kontaminácie. Dajme tomu, že teplota v reaktore sa sústavne zvyšovala a vedeli, že tam, kde sú, s tým nemôžu nič urobiť.“

Pete si uvedomil, že nielen technici z jeho hlúčika, ale aj ďalší na neho nehybne hľadia. Bol v rozpakoch, ale musel dokončiť svoju teóriu. „Prehrievajúci sa reaktor je problém. Viem si predstaviť, aký obrovský problém to musí byť vo vesmíre, kde je vákuum takmer dokonalý tepelný izolátor. Ale more? Voda chladí. To vie každý majiteľ auta. Takže tu máte odpoveď na otázku, prečo práve v oceáne.“

„To je proti predpisom!“ vybuchol jeden z technikov a udrel päsťou po stole. „Takto sa problémy s poškodeným reaktorom neriešia! Za to bude komandér Reevenhill postavený pred súd!“

„Myslím, že aj ja by som si na jeho mieste vybral byť radšej pred súdom, ako byť mŕtvy ožiarením,“ poznamenal Pete.

„To je absolútne nerozumné,“ pridal sa ďalší. „Vypnúť telemetriu je obrovské riziko. Každé nekontrolovateľné k Zemi mieriace teleso je potenciálnou hrozbou, aj vtedy, keď na palube nie je atómový reaktor. Keď Odyssey z ničoho nič zamierila k Zemi, vláda veľmi vážne uvažovala o tom, že ju nechá zostreliť skôr, než dosiahne hranicu atmosféry.“

„Páni, upokojme sa,“ povedal Clements. „Teória pána Murraya – pardon, Petea – je zaujímavá, avšak neberie do úvahy dve dosť podstatné skutočnosti. Po prvé, akýkoľvek závažný problém s reaktorom by musel mať predohru v už odvysielanej telemetrii. V tej sme ale nič také nezistili. A po druhé, keby sa posádka skutočne vyskytla v nebezpečenstve ožiarenia, opustila by loď v autonómnom module.“

„V čom?“ Pete si posunul okuliare na nose.

„V autonómnom module. Je to niečo ako záchranný čln kozmickej lode. Dokáže pojať na svoju palubu celú posádku a nevyhnutné zásoby na pár dní. Má tiež schopnosť manévrovať v kozmickom priestore a po vstupe do atmosféry neriadene pristáť.“

„O tom počujem prvýkrát.“ V Peteovom hlase znela výčitka.

„Viem,“ vzdychol Clements. „Prepáčte. Nechal som vás zatiahnuť do tejto debaty a pritom sme vám ešte nedodali ani základné fakty o lodi. Dnes o jednej popoludní plánujeme informačnú konferenciu, ak sa nič nezmení.“

Ak sa nič nezmení. Ak ju dovtedy nenájdu. Pete zrazu dostal nápad. „Prepáčte, ak toto súvisí s tými základnými faktami, s ktorými ešte nie som oboznámený,“ začal, „ale má autonómny modul splývavosť? Inak povedané, keby doň posádka nastúpila až po pristátí, mohol by ju samovoľne vyniesť na hladinu?“

„To je správna pripomienka, pán Mu… Pete,“ uznal Clements. „Áno, nad tým už naši odborníci uvažovali. A dospeli k záveru, že autonómny modul je schopný vyplávať na hladinu a že morská voda nemôže vyradiť jeho funkcie. Naše včerajšie a dnešné pátranie na hladine sa zameralo najmä na hľadanie autonómneho modulu.“

A nenašli ho. Ani ten. Peteovi stiahlo hrdlo a opäť sklopil pohľad. Ak by posádka prežila ponorenie kozmickej lode na morské dno, pokúsiť sa uniknúť v autonómnom module je určite to prvé, čo by urobila. Pravda, technici sa mohli mýliť. Modul mohol oceán v hĺbke jedného kilometra poškodiť, alebo loď mohla ležať na tej strane, z ktorej sa odpája, čím by ho zablokovala… ale aj tak opäť poklesli šance, že astronauti sú ešte nažive.

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.