header image

 
 

Game over

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 27. 6. 2012

 

smutne dievcatkoAk tvrdíte, že smútok je romantický, nehovoríte o skutočnom smútku. Ozajstný smútok nemá podobu tragicky sa tváriacich hrdinov so splývajúcimi vlasmi a sklonenou hlavou, ktorým sa všetci usilujú pomôcť. Najnešťastnejší sú tí, ktorých trápenie nik nezaznamená.

Existujeme, pretože nás niekto vidí. Neuveríte tejto filozofii, kým sa nepresvedčíte na vlastnej koži. Kým si vyskúšate nevidenie. Kým nenastane deň, v ktorom sa všetci ľudia na Zemi nehlučne spiknú a prestanú podporovať vašu existenciu. Môžete plakať, ale je to len póza. Môžete skleslo sedieť na brehu rieky, na opustenej lavičke či na skale, a čakať, kým niekto príde, a objíme vás ako vo filme. Ale až keď si uvedomíte márnosť svojho čakania, zistíte, čo naozaj znamená Depresia. Depresia je vyparenie sa z vedomia ostatných.

Vysielate do okolia signály SOS, ale nik na ne neodpovedá. Ľudia prechádzajú okolo vás a pokojne by mohli aj cez vás. Neregistrujú. Vaša identita vyprcháva do priestoru. Ich pohľady vás prestávajú držať na tejto zemi. Stávate sa maličkými čiastočkami hmoty rozplývajúcimi sa vo vetre. Môžete si zobrať na pomoc hrdosť, ale ani to nie je správna kotva. Oddiali vaše vyplavenie z tohto sveta, ale nezastaví ho. Len ostatní sú mólom, o ktoré sa môžete priviazať.

Nikto vám nebude tvrdiť, že šťastní môžete byť aj bez ľudí. Málokto však vie, že v ich rukách nie je len vaše šťastie, ale aj vaša existencia. Keď sa tí ľudia rozhodnú, premenia vás na prach. Kričíte, no zvuk vášho hlasu je ako strom, ktorý padne v lese. Buď k bubienkom ostatných nedorazí, alebo cez ne bez rezonancie prejde. Záleží na tom?

Ignorancia vás mení na vzduch. Vyprcháva z vás všetko, čím ste boli. A napokon zostane len jediná osoba, ktorá o vás vie, vaše posledné puto so životom. Tou osobou ste vy sami. Ale nie nadlho – skôr či neskôr si uvedomíte, že ak všetci ostatní odmietli vaše bytie podporovať, asi na to majú dôvod. Celé ľudstvo sa predsa nemôže mýliť. Asi naozaj nie ste hodní existencie – a tým sa od vás odvráti aj posledná tvár, ktorá vás držala na tomto svete.

Game over.



Potulky mysľou


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 4     Upozornenia: 0

Autor Peter Molnár Po dec 22nd 2014 at 9:35 pm  

Až priveľmi povedomý pocit… Ale radšej to tu nebudem rozoberať.

Autor Adhara Ut dec 23rd 2014 at 11:08 pm  

A pritom na to tu tá diskusia je… :-)

Autor Jaroslav Po dec 21st 2015 at 8:32 am  

Taky znám ten pocit, o kterém mluvíš. Akorát u mě to často bývá i tak, že i když racionálně vím, že kolem sebe lidi mám a jim na mě záleží, stejně uvnitř cítím pocity, které popisuješ.
Asi bych to popsal následovně: „U pramene jsem a žízní hynu.“ – Franocois Villon

Je těžké chápat depresi, pokud ji sám člověk nepocítil.

Jaroslav

Autor Adhara Po dec 21st 2015 at 10:28 am  

Zaujímavé a zvláštne. A nebude to tým, že pochybuješ, či im na tebe záleží? Pochybnosť môže byť hrozná, hlavne v spojení s ďalšími faktormi. Alebo tým, že síce tvrdia, že im na tebe záleží, ale správajú sa úplne opačne?


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.