header image

 
 

Súhvezdie Vlasy Bereniky

Ukážka súhvezdia, kapitoly z knihy Súhvezdia od Andromédy po Žirafu

Slovníček

Coma Berenices, genitív Comae Berenices, skratka Com

 Legenda o vzniku Vlasov Bereniky pochádza z čias okolo roku 300 p. n. l. Krásavica Berenika bola egyptská kráľovná. Jej manželom sa stal kráľ Ptolemaios Euergetes alebo tiež Ptolemaios III., menovec známeho astronóma Ptolemaia, ktorý s ním ale nebol nijako spriaznený. Keď sa kráľ vydal na nebezpečnú vojnovú výpravu proti Asýrčanom, sľúbila Berenika bohyni Venuši ako dar svoje krásne zlaté vlasy, ak sa jej manžel vráti z boja živý a zdravý. Keď sa tak stalo, Berenika dodržala svoje slovo, odstrihla si nádherné kučery, a uložila ich do Venušinho chrámu. Na druhý deň sa však kráľovnine vlasy stratili. Strážcovia chrámu mali byť prísne potrestaní za nedbalú službu. Zachránil ich však dvorný matematik a hvezdár Grék Konon (Conon) z ostrova Samu, ktorý ukázal rozhnevanému kráľovi stratené kučery na oblohe v podobe obláčika hviezd. Bohyňa Venuša vraj bola darom taká potešená, že ho prijala a sama umiestnila medzi hviezdy. Polichotený a pochabý kráľ s kráľovnou tomu uverili a chrámovým strážcom ich nedbalosť odpustili. Astronómom tak pribudlo na oblohe ďalšie súhvezdie – Vlasy Bereniky. Napriek starovekému pôvodu však bolo pod týmto menom prvýkrát označené až v roku 1536 Casparom Vopelom, podľa iného zdroja v polovici 16. storočia holandským kartografom Gerardom Mercatorom.

V trošku odlišnej verzii legendy si Berenika odstrihla dlhý prameň vlasov, ktorý zaniesla do chrámu ešte pred manželovým návratom. Eratostenes v 2. storočí p. n. l. nazýval toto súhvezdie Vlasy Ariadny. Zoskupenie hviezd môže predstavovať aj strapec chlpov na konci chvosta Leva. Pôvodne sa dokonca zakresľovalo ako koniec vytočeného levieho chvosta. Názov súhvezdia sa občas skracuje na Vlasy.

Hviezdy a objekty: Hviezda α sa nazýva Diadém a má jasnosť len 4,32 mag. Jej meno označujúce korunu vo vlasoch je neznámeho pôvodu, ale vie sa, že nemá staroveký pôvod. Je to dvojhviezda pozostávajúca zo zložiek podobnej jasnosti, ktoré sa navzájom obehnú približne za 25,85 roka. Pre malú vzájomnú vzdialenosť, priemerne 12 AU, čo je len o trochu viac ako vzdialenosť Saturna od Slnka, ich nemožno malým ďalekohľadom rozlíšiť. Obežná dráha zložiek má tvar výraznej elipsy a ich vzájomná vzdialenosť sa pohybuje od 6 AU po 19 AU. Aj pri najväčšom rozstupe, aký môžu dosiahnuť, stále od seba nie sú vzdialené ani len jedinú celú oblúkovú sekundu. Rovina ich dráhy je blízka rovine zorného uhla, ale neleží v nej, takže hviezdy pri pohľade zo Zeme pri svojom obehu okolo spoločného ťažiska neprechádzajú jedna popred druhú. Jedna zložka má magnitúdu 5,22, druhá 5,24. Obe sú tiež rovnakého spektrálneho typu, F5 V, každá z nich je asi o 25 % hmotnejšia a 2,5-krát väčšia ako Slnko. Teplota ich povrchov dosahuje 6 500 K.

Najjasnejšia hviezda súhvezdia je β alebo 43 Com. Nenesie žiadne vlastné meno. Je len o trochu horúcejšia a o 37 % žiarivejšia než naše Slnko. Tomu zodpovedá aj jej o čosi väčšia hmotnosť (110 % hmotnosti Slnka) a rozmery (110 % priemeru Slnka). Pomer jej železa k vodíku je asi o 7 % väčší než v Slnku. Podobne ako naše Slnko aj ona vykazuje zmenu aktivity v určitom cykle. Ten jej však má periódu 16,6 roka, čiže je dlhší ako slnečný. Objavil sa aj náznak druhého, 9,6 roka trvajúceho cyklu. Existujú isté známky spektroskopického sprievodcu, no nie sú potvrdené, a v súčasnosti sa nezdá veľmi pravdepodobné, že by β Com mala spoločníka. Pri tejto hviezde sa nenašli ani žiadne stopy po planétach, či aspoň po prašnom disku.

R Comae Berenices (α = 12h 4′, δ = +18° 49′) je premenná hviezda typu Mira Ceti s kolísaním magnitúdy od 7,1 do 14,6 s periódou 363 dní a spektrálnym typom M.

Ďalšie dvojhviezdy sú 17, 24 a 12 Comae Berenices. 17 Com tvoria dve hviezdy s jasnosťou 5,4 a 6,7 mag. v odstupe 145″, čo je už objekt vhodný pre poľný ďalekohľad. 24 Com má zložky jasné 5,2 a 6,7 magnitúd v odstupe 20,3″ a mala by sa dať rozlíšiť lepším poľným ďalekohľadom. Zložky sú farebne kontrastné, jasnejšia je oranžová, slabšia modrastá. Zložky dvojhviezdy 12 Com majú síce väčší odstup (66,1″), ale slabšia zložka dosahuje jasnosť len 8,5 magnitúd, a preto na ich rozlíšenie musíme použiť ďalekohľad so vstupnou pupilou aspoň 6 cm. Jasnejšia zložka má 4,7 mag.

V tomto súhvezdí sa nachádza aj miesto, do ktorého smeruje galaktická rotačná os, čiže severný galaktický pól. Je to bod súradnicami α = 12 h 42′, δ = +28°. 0,4° od galaktického pólu leží hviezda 31 Comae Berenices, hviezda s magnitúdou 4,94, ktorá si zaslúži označenie „severná galaktická polárka“. Patrí do pomerne zriedkavej skupiny žltých obrov, pričom má hmotnosť 2,55 hmotností Slnka a je 82-krát svietivejšia než Slnko. Pravdepodobne je to hviezda v štádiu premeny na červeného obra, ktorá bude (z kozmologického hľadiska) rýchlo rásť a červenieť.

Mel 111Súhvezdie neobsahuje žiadne jasné hviezdy. Niektoré slabšie hviezdičky však tvoria riedku otvorenú hviezdokopu (obr. vľavo). Táto kopa sa označuje ako Coma alebo, podľa Melottovho katalógu, Mel 111. Dá sa stretnúť aj s názvom Coma Star. Hviezdokopa má priemer asi 5 stupňov (desať splnov Mesiaca), pretože sa nachádza blízko k nám. Jej najjasnejšie hviezdy možno vidieť aj voľným okom. Najlepšie sa pozoruje poľným ďalekohľadom s dobrou svetelnosťou. Vo hvezdárskom ďalekohľade je už príliš roztrúsená a presahuje zorné pole. Obsahuje asi 273 hviezd, z ktorých je možné za vynikajúcich podmienok voľným okom uvidieť 20. Vek jej hviezd sa odhaduje na zhruba 400 miliónov rokov. Od Zeme je Mel 111 vzdialená približne 260 – 283 svetelných rokov, takže patrí medzi naše najbližšie otvorené hviezdokopy. Jej najjasnejšia hviezda je 12 Comae Berenices s jasnosťou 4,8 magnitúd, najslabšie hviezdy dosahujú 10. magnitúdu. Do kopy sa premieta aj hviezda γ Com, ale fyzicky do nej nepatrí. Ako hviezdny prúd sa Mel 111 pohybuje voči Slnku rýchlosťou 8 km/s smerom k súhvezdiu Plachty.

Hoci je toto súhvezdie málo plošne rozložité, dá sa v ňom pozorovať mnoho galaxií, pretože leží kolmo k rovine Galaxie a zatieňuje ich len minimum hmoty našej Galaxie. Okrem galaxií obsahuje aj jednu jasnú guľovú hviezdokopu – M 53 (NGC 5024). Je stredne hustá. Leží v blízkosti hviezdy Diadém. S poľným ďalekohľadom s dobrou svetelnosťou ju uvidíme iba ako hmlistú škvrnu, ktorej skutočný priemer je 295 ly. Hviezdy v nej rozlíšime ďalekohľadom s priemerom objektívu 15 cm. Uhlový priemer sa udáva rozlične, ako 12,6′, ale aj 19′. Patrí k najvzdialenejším guľovým hviezdokopám od stredu Galaxie. Ako viacero guľových hviezdokôp, aj táto má medzi starými žltými hviezdami typickými pre tento typ objektu aj zopár mladých, modrých hviezd. Týchto hviezd nazývaných modrí tuláci nachádzame v M 53 neobvykle veľa. Podľa jednej hypotézy sú to v skutočnosti staré hviezdy, ktoré „omladli“ vďaka várke plynu pritiahnutej od druhej zložky ich dvojhviezdnych systémov.

Len dva mesačné priemery smerom na juh od M 53 sa nachádza ďalšia guľová hviezdokopa, NGC 5053. Má podobný uhlový priemer ako M 53, ale nižšiu magnitúdu. Prišla totiž o časť svojich hviezd, keď prelietala rovinou našej Galaxie. Astronómovia odhadujú, že po pár obehoch okolo jadra Galaxie sa NGC 5053 rozpadne úplne. NGC 4147 je tiež guľová hviezdokopa, ale jej jasnosť dosahuje ešte nižšiu hodnotu, iba 10 magnitúd.

V tomto súhvezdí sa nachádza tzv. Kopa galaxií Coma. Je to obrovské zoskupenie galaxií vo vzdialenosti asi 350 miliónov ly, čím je najbližšou na galaxie bohatou pravidelnou kopou k Zemi. Naprieč meria asi 10 miliónov ly. Má desiatky tisíc členov, ale aj veľkými ďalekohľadmi ich vidíme len niečo vyše tisíc.

M 64Najznámejšia galaxia súhvezdia je M 64 (NGC 4826) Čiernooká galaxia (obrázok vpravo), veľmi mohutný systém vo vzdialenosti najmenej 12 miliónov svetelných rokov. Ďalšie, menej používané mená sú galaxia Čierne oko alebo Šípová Ruženka. Názov dostala podľa tmavej oblasti na sever od stredu tejto špirálovej galaxie. Tú oblasť však nemôžeme vidieť ďalekohľadom s menším priemerom objektívu ako 20 až 25 cm. Táto tmavá zóna je v skutočnosti prstenec obkolesujúci jadro, rozsiahly komplex tmavých hmlovín, ktoré zacláňajú jednak hviezdy v dobre vyvinutých špirálových ramenách, jednak hviezdy v jadre. Pomedzi nepriehľadné mračná presvitá červenkastá žiara hviezdotvorných oblastí. Mračná dodávajú galaxii vzhľad privretého oka a najlepšie sa ukážu na fotografických snímkach. Okrem nich však galaxia obsahuje pomerne málo medzihviezdnej hmoty. Je zvláštne, že tmavý prachový prstenec neobieha jadro v rovine rotácie zvyšku galaxie. Značí to, že vznikol nedávno, napr. pohltením menšej galaxie väčšou.

Čiernookú galaxiu prvýkrát opísal J. E. Bode v roku 1779. Je zdrojom röntgenového, infračerveného a rádiového žiarenia. Ďalšou zvláštnosťou tejto galaxie je jej rotácia. Vnútorná časť galaxie s priemerom asi 3 000 ly rotuje opačným smerom než vonkajšia s priemerom 40 000 ly. Je to pravdepodobne tiež následok splynutia dvoch galaxií s opačnou rotáciou, pričom si obe galaxie svoju pôvodnú rotáciu zachovali. To je vzácny úkaz – doteraz sú známe len tri takéto galaxie. Na styku oboch rozdielnych rotačných oblastí sa plyn a prach v galaxii zráža. To vedie k vzniku ružových emisných hmlovín a tvorbe nových hviezd.

Čiernooká galaxia je so svojím priemerom 160 000 ly a absolútnou jasnosťou -22,3 mag druhou najväčšou galaxiou v Messierovom katalógu. Jeden zdroj však udáva len sotva tretinový priemer – 52 000 ly. M 64 sa premieta do kopy galaxií Coma, ale v skutočnosti patrí do Kopy galaxií Virgo v súhvezdí Panny. Aj keď sa údaje o jej vzdialenosti značne rozchádzajú (od 12 do 40 mil. ly), je v každom prípade oveľa bližšie než kopa. Samotná galaxia bez čierneho prstenca sa dá vidieť už malým ďalekohľadom ako eliptický svetelný fliačik.

Do súhvezdia zasahuje aj severná časť kopy galaxií Virgo. Patrí do nej päť galaxií Messierovho katalógu, a to M 85, M 88, M 91, M 99 a M 100. M 85 (NGC 4382) je šošovkovitá galaxia pozorovateľná už malým ďalekohľadom s uhlovými rozmermi 4,0 x 2,5′. Novšie zdroje však udávajú dvojnásobok. M 88 (NGC 4501) je špirálová galaxia so slabším jadrom, ale dobre rozvinutými ramenami. Podobne sú na tom M 98 (NGC 4192) a M 99 (NGC 4254). M 99 je k nám otočená tak, že sa pozeráme na jej disk takmer kolmo, a vo veľkom ďalekohľade preto uvidíme jej špirálové ramená. Taktiež špirálová je M 91 (NGC 4571), tá už ale patrí k objektom pre väčšie ďalekohľady. Posledná jasnejšia galaxia, M 100 (NGC 4321), má tiež dobre vyvinuté ramená a slabšie jadro. Na jej pozorovanie postačí aj menší ďalekohľad. Aj ona je k nám natočená čelne a podobá sa našej Galaxii. Jej špirálové ramená sú výrazné a preto možno M 100 považovať za vzor špirálových galaxií. Obsahuje asi 100 miliárd hviezd. Skúmanie tejto galaxie pomohlo pri určovaní veľkosti a veku vesmíru. V roku 2006 bola v M 100 pozorovaná supernova s označením SN 2006X. Hoci je galaxia od nás 50 – 56 miliónov ly vzdialená, aj tak sa takéto supernovy označujú ako „blízke“. Táto supernova bola explodujúcim bielym trpaslíkom.

NGC 4565NGC 4565 (obr. vpravo) je zase jednou z najkrajších ihlicovitých galaxií na oblohe, čiže špirálových galaxií, na ktoré sa dívame z boku. Občas sa jej preto hovorí aj Ihlicovitá galaxia. Napriek tomu, že je úzka a teda ťažko pozorovateľná, vidieť ju už prístrojom s priemerom objektívu 10 cm. Jej rozpätie široké 14 oblúkových minút dokáže zabrať celé zorné pole ďalekohľadu. Reálny priemer galaxie dosahuje približne 100 000 ly. V jej strede uvidíme aj malé, guľaté jadro, ktoré prerušuje prach nachádzajúci sa pred ním v rovine disku galaxie. Tento pás rozprestierajúci sa v celej rovine galaxie možno najlepšie odhaliť na fotografiách s dlhou expozičnou dobou. Mnoho pozorovateľov je z tejto galaxie nadšených a je trochu zvláštne, že ju nezaznamenal už Charles Messier. NGC 4565 leží bližšie k Zemi ako Kopa galaxií v Panne. Staršie údaje udávali vzdialenosť 30 000 000 ly, novšie 41 000 000 ly.

NGC 4725NGC 4725 (obr. vľavo) je špeciálnym prípadom špirálovej galaxie, pretože má len jedno rameno na rozdiel od dvoch, či viacerých ramien, ktoré pozorujeme v iných galaxiách. Toto rameno má však rozpätie väčšie než celá naša Galaxia – 140 000 ly. Stredom galaxie prechádza žltá priečka a rameno samotné vychádza z výrazného prstenca mladých, modrých hviezdokôp, a červenkastých hviezdotvorných oblastí. Počítačové simulácie ukazujú, že pri rotácii NGC 4725 sa rameno môže buď postupne odvíjať od jadra, alebo sa naň namotávať.

Objekt s jediným katalógovým číslom – NGC 4676 – sú v skutočnosti dve kolidujúce galaxie. Majú meno Myši podľa ich oválnych „tiel“ a dlhých bielych chvostov hviezd. Chvosty boli pôvodne špirálové ramená galaxií, ktoré sa následkom zrážky rozvinuli. Kým chvost jednej z myší sa javí ako dlhý a rovný, pretože sa naň dívame v jeho rovine, druhý vidíme ako zakrivený, hoci v skutočnosti sú zakrivené oba. Naťahovanie prúdu hviezd do chvosta vzniká dôsledkom gravitačného pôsobenia, ktoré je v blízkych častiach galaxií silnejšie ako vo vzdialených. Najväčšie priblíženie dvojice nastalo podľa počítačových simulácií pred 160 miliónmi rokov a malo za následok tvorbu množstva nových hviezd, ktoré vytvárajú modré uzly. Galaxie sa momentálne od seba síce vzďaľujú, ale po čase sa aj tak znova zrazia a napokon spoja, pričom z nich pravdepodobne vznikne obria eliptická galaxia. Ich spoločný priemer je 300 000 ly a pravdepodobne sú členmi Kopy galaxií Coma.

NGC 4651 je zvláštna špirálová galaxia s priemerom 50 000 ly. Na dlhoexponovaných snímkach sa ukázala slabá štruktúra v tvare dáždnika vychádzajúca z galaxie a s dĺžkou rovnakou akú má samotná galaxia. Zaslúžila sa o jej meno – Galaxia Dáždnik. Skladá sa zo slapového prúdu hviezd, pozostatku po satelitnej a rozpadnutej galaxii, ktorú väčšia galaxia pohltila. Podobné slapové prúdy sú bežné dokonca aj v našich okolitých galaxiách.

Malin 1 s magnitúdou 25,7 je extrémne slabá špirálová galaxia v južnej časti súhvezdia. O jej nízku magnitúdu sa pričinila nielen jej veľká vzdialenosť od nás, okolo jednej miliardy ly, ale aj to, že z neznámych príčin sa v nej tvorí málo hviezd. Podobné galaxie s nízkym povrchovým jasom by však podľa jednej hypotézy mohli tvoriť až polovicu všetkých galaxií vo vesmíre. Malin 1 bola objavená náhodou v roku 1987. Je to jedna z najväčších špirálových galaxií, aké poznáme – má priemer až 600 000 ly.

Poloha: Vlasy Bereniky je nenápadné malé jarné súhvezdie. Rozprestiera sa medzi Denebolou zo súhvezdia Lev a Arktúrom v Pastierovi. Jeho hviezdy sú slabé, aj najjasnejšie z nich majú magnitúdu iba okolo 4. Netvoria nijaký výrazný obrazec. Väčšinou sa do hviezdnych máp zakresľuje ako pravouhlý trojuholník troch najjasnejších hviezd s hviezdou β na vrchole pravého uhla. Za jasnej noci si pri hviezde γ môžeme všimnúť niekoľko hviezd hviezdokopy Mel 111, ktoré sa smerom na juh od seba rozbiehajú a vytvárajú tvar obráteného Y. Hviezdu α nájdeme asi v tretine vzdialenosti medzi Arktúrom a Denebolou. γ zase leží takmer v strede spojnice hviezd Cor Caroli A Denebola. Súhvezdie môžeme pozorovať v zime nadránom, na jar celú noc a v lete večer.

Rozloha v štvorcových stupňoch: 386

Hraničiace súhvezdia: Lev, Panna, Pastier, Poľovné psy, Veľká medvedica

 

Hviezda

α (RA)

δ (DEC)

Vzdialenosť

(ly)

Rýchlosť

(km/s)

Mv

spektrálny typ

α Diadém

13h 09′ 59″

+17° 31′ 46″

47

–18

4,3

F5 V

β

13h 11′ 52″

+27° 52′ 41″

30

+6

4,3

G0 V

γ

12h 26′ 56″

+28° 16′ 06″

170

+4

4,4

K2 III

12

12h 22′ 30″

+25° 50′ 46″

273

+1

4,8

F6 III+A3 V

17

12h 28′ 55″

+25° 49′ 35″

270

 –1

5,3

A0p

24

12h 35′ 08″

+18° 22′ 37″

614

 +3

5,0

K0 II-III

31

12h 51′ 42″

+27° 32′ 27″

307

 –1

4,9

G0 III

Vlasy Bereniky black

Ukážky ďalších súhvezdí nájdete tu.

 


Na základe tohto textu vznikli nasledovné články:

Mohlo by vás zaujímať

 

 



Súhvezdia od Andromédy po Žirafu Populárna veda


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.