header image

 
 

Zavolajte Ralpha 2/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 31. 12. 2012 a 2. 1. 2013
 

Neskôr, dávno po zotmení, si Pete vo svojej tesnej kajute na kolenách zapol notebook a pripojil sa na internet. Do vyhľadávania zadal heslo Arnie Spring. Počítač našiel osemstosedemnásť miliónov odkazov. Panebože, pomyslel si Pete, keď otváral jeden z nich. ARNIE SPRING STÁLE NEZVESTNÝ! Svetoznámy rekordman a kaskadér Arnie Spring, ktorý sa v sobotu potopil na dno oceánu spolu s desiatimi ďalšími astronautmi…

Petea prešla chuť čítať ďalej. Arnie a tí ostatní. Titulok nesie meno svetoznámeho rekordmana a kaskadéra, vedci sú spomenutí až za ním a ani ich nenazvali menami. Vzápätí si povedal, aby nebol taký zaujatý. Nechal si predsa vyhľadať heslo Arnie Spring a nie napríklad Havária Odyssey. Je jasné, že narazil na odkazy venujúce sa v prvom rade jemu. Keby zadal do vyhľadávača meno komandéra Kevina Reevenhilla, zrejme by mu to tiež vyhodilo odkazy spomínajúce najmä prvého pilota. Už sa to chystal overiť, no prsty mu nad klávesnicou zmeraveli. Neskúsi to. Radšej si nepokazí ilúzie.

Znova pozrel na obrazovku, posunul sa v nej kúsok nižšie, a do očí mu udrela fotografia, ktorú už videl. Jedenásť supermanov vylietavajúcich z tunela. Popis znel iba Arnie Spring demonštruje výhody beztiažového stavu spolu s ostatnými členmi posádky. Nebolo nijako naznačené, ktorý zo šiestich mužov na fotografii je Arnie. Autor článku zrejme predpokladal, že Arnieho každý pozná. Arnieho má každý rád, pomyslel si Pete a sám sa čudoval, ako známo a pritom melodicky mu to znelo. Zrejme nejaký slogan, ktorý zachytil bez toho, aby si to uvedomil. Vlastne, vo svetle týchto faktov Peteovi bolo čím ďalej tým čudnejšie, ako mohol existenciu Arnieho Springa až dodnes prehliadať.

Zväčšil si fotografiu a uprene sa na ňu zahľadel. Prechádzal pohľadom z jednej mužskej tváre na druhú a usiloval sa uhádnuť, ktorý môže byť Arnie. Napokon sa rozhodol pre svalnatého blondiaka. V jeho sebavedomom úsmeve bolo čosi… čosi… Vrátil sa na výsledky vyhľadávania a po rozkliknutí ďalšieho odkazu zistil, že trafil. Plavovlasý, dobre vyzerajúci muž sa v nasledujúcich minútach na neho pozeral z množstva ďalších stránok. Arnie s pretekárskym autom, Arnie so snowboardom, Arnie so surfom, Arnie s motocyklistickou prilbou (hoci Pete sa v sprievodnom článku dočítal, že Arnie prilbu nepoužíva, fotí sa s ňou len pre efekt). A napokon Arnie v modrej uniforme kozmickej agentúry s americkou vlajkou na pozadí v databáze ľudí, ktorí vzlietli do vesmíru. Všade mal ten istý nepríjemne sebavedomý úsmev.

Pete zazíval – za kruhovým okienkom jeho kajuty vládla nepreniknuteľná tma, tma, s akou sa na Zemi nemožno stretnúť nikde inde, iba uprostred oceánu, tisícky kilometrov od najbližšieho zdroja umelého osvetlenia. Zatvoril notebook, zložil si okuliare, vyzliekol sa, ľahol si a zhasol. Temnota akoby prešla sklom a rozhostila sa v tesnom priestore jeho kajuty, ktorého tesnosť v nej však zanikla. Bez použitia hmatu si Pete mohol predstaviť, že leží práve tak v rozľahlej katedrále ako aj v úzkej truhle.

Alebo v ponorke, ktorej steny sa pomaly, pomaličky prehýbajú obrovským tlakom a chystajú sa ho rozdrviť zaživa.

Obrátil sa na druhý bok a aby unikol týmto myšlienkam, vrátil sa k tomu, na čo sa mu myslelo najľahšie: na všetko, čo na internete zistil o Arniem Springovi.

V tú noc sa Peteovi prvýkrát snívalo o podivných rybách.

Bol pod vodou. Naokolo sa rozliehal modrastý svit, zhora prichádzala mihotavá žiara. Tentoraz sa však nenechal očariť jej prelínaním, naopak, rástla v ňom hrôza, pretože sa vzďaľoval od hladiny. Nebadaný úbytok svetla naznačoval, že sa ponára do temnoty.

Netopil sa. Pravdepodobne nedýchal. Zachovával si kyslík v pľúcach a tkanivách tak ako morské cicavce prebývajúce pod vodou dlho bez prerušenia. Možno sa premenil na veľrybu. Alebo je už mŕtvy. Okamžite sa proti tejto myšlienke vzbúril, lenže logické myslenie, ktoré v utlmenej forme funguje aj vo sne, mu našepkávalo, že nehybného človeka má predsa voda nadnášať na hladine. Nedeje sa to len v prípade, keď má pľúca namiesto vzduchu naplnené vodou.

Som mŕtvy? pýtal sa Pete sám seba. Môžem byť mŕtvy? Zvláštne, že ho nedesila ani samotná tá myšlienka ako záver, ktorý z nej vyplýval: jeho telo bude klesať. A klesať. A klesať.

Prudko otočil hlavu v snahe zachytiť sa zrakom niečoho vo všadeprítomnej beztvarej modrej. Niečoho, čo mu potvrdí, že jeho bláznivé závery sú nesprávne. Uvidel medúzu, tanierovku ušatú, ladne plávať v blízkosti hladiny, ľahostajnú ku všetkému navôkol. Na druhej strane zbadal niekoľko lietajúcich rýb. Tie neboli ľahostajné. Plávali k nemu. Približovali sa. Pete od nich nemohol odtrhnúť pohľad.

Ryba v čele malého húfu zastavila asi meter od neho. Jemným vlnením svojich neprirodzene veľkých prsných plutiev sa udržiavala na mieste a upierala na Petea nehybné oči. Po jej boku v rovnakej vzdialenosti zastala ďalšia ryba. Kúsok pod nimi ďalšia. A ďalšia. Všetky znehybneli v Peteovej blízkosti, dívali sa na neho skleným pohľadom. A Pete sa díval na ne, pričom nevedomky otáčal hlavu. Až keď ich videl viac zdola ako zboku, pozoroval ich striebristé bruchá, ktoré mali predátorom sťažiť rozoznanie ich nositeľov, pochopil zdrvujúcu pravdu: naozaj sa ponára do hlbín.

Začal sa metať, robil rukami pohyby, ktoré mu mali pomôcť vyplávať na hladinu, ale márne. Dokonca svoj zostup ani trochu nespomalil.

Priplávali k nemu koryfény, ryby s vysokým tupým čelom a ostro krojenou chvostovou plutvou. Podobne ako predtým lietajúce ryby, aj koryfény si zachovali určitý odstup. Obozretne ho oboplávali. Pete ich ohromene sledoval. Hoci rybie oči vždy vyzerajú ako bez výrazu, prisahal by, že v zreniciach týchto živočíchov videl prekvapenie. Alebo možno strach? Báli sa tejto neznámej bytosti, ktorá zjavne nepodlieha vztlaku, ktorá klesá absolútne bezmocne? Čoskoro aj z koryfén videl iba bruchá a napokon len siluety voči svetlejšej hladine, kým okolo neho sa viditeľne zotmelo.

A pod ním bola stále nedozierna hlbina.

Prudko sa posadil na posteli a zapol svetlo. Srdce mu splašene bilo, avšak veľmi sa nepotil. Aspoň nie do chvíle, kým si uvedomil, že jeho sen nebol čistá fikcia. Priamo pod ním, pod ďalšími troma palubami a oceľovým trupom, temná hĺbka skutočne existuje.

Mal chuť vstať, vybehnúť z kajuty, ísť hocikam, len nech ho to rozptýli, nech nebude musieť myslieť na hlbiny. Vzápätí sa spamätal. Je na lodi, hľadať únik od myšlienok na more je absurdné – všetko mu ho bude pripomínať. Hodil pohľad na počítač, pohrával sa s myšlienkou, že si pozrie nejaký film. Potom to však zavrhol. Nabudenie pominulo, znova sa ho zmocňovala únava a tak napokon s povzdychom padol na vankúš.

Nočné mory sa na zvyšok noci zakazujú, pomyslel si, keď opäť zhasol svetlo.

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.