header image

 
 

Recenzia – Dean Koontz: Nevinnosť

Deana Koontza si ma po prekonaní prvotného šoku z jeho svojského spôsobu rozprávania získal svojím štýlom, pôsobivosťou, zmyslom pre atmosféru a vydarene použitými extrémami. Ale skoro rovnako rýchlo som pre neho aj ochladla. Má totiž tú chybu, čo mnoho autorov, ktorých prvá-druhá knižka mi pripadala super: veľmi sa opakuje. Ale naozaj veľmi. Jeho klaďasi aj záporňáci sú od knihy ku knihe to isté, len v ružovom. Vždy rovnaké postavy líšiace sa len menami (ktoré sú spravidla dosť kuriózne) a prostredím. A to, čo bolo na prvý-druhý krát úderné a silné, opakovaním veľmi rýchlo stráca účinnosť. Čiernobiele charaktery postáv mi začali ísť na nervy. Vo všetkých jeho dielach nájdeme archetyp hlavného kladného hrdinu – anjelsky dobrého chlapca s nadprirodzenými schopnosťami, archetyp jeho partnerky – nekonečne a až po hrob milujúcej, nesebeckej a o vzhľad nedbajúcej dievčiny, ktorá v minulosti prežila nejakú traumu, archetyp záporného hrdinu – sadistického sexuálneho násilníka z najhlbších pekiel, archetyp duševne postihnutého (autistu, Downa a pod.), ale dobrého hrdinu tiež s nadprirodzenými schopnosťami, a archetypy niekoľkých tiež nebesky dobrých a bezbranných detičiek, prípadne pubertiakov, ktoré ohrozuje ten záporňák z pekiel.

Iné to nie je ani v románe Nevinnosť, po ktorom som po zhruba trojročnej pauze od tohto autora siahla. No napriek tomu to za prečítanie stálo. V tomto diele mala tá stereotypná a niekedy až rozčuľujúca čiernobielosť postáv svoje vysvetlenie a opodstatnenie.

Čitateľ Koontza vie, že jeho postavy sa správajú značne surealisticky, na hrane uveriteľnosti a nielen v situáciách súvisiacich priamo s nadprirodzenými schopnosťami, ktorými často oplývajú. Sú to skrátka poriadni čudáci. Iné to nie je ani s hlavným hrdinom tejto knihy, Addisonom. Ten trpí naozaj nepríjemným postihnutím: ktokoľvek sa na neho pozrie, ktokoľvek uvidí čo i len kúsok jeho obnaženej kože, v najhoršom prípade očí, ten dostane silné nutkanie Addisona zabiť. Začalo to už na pôrodnej sále, kedy sa na neho vrhla doktorka, ktorá ho odrodila, a chcela ho udusiť. Život mu zachránila jeho matka – ktorá sama sa však v nasledujúcich ôsmich rokoch šesťkrát pokúsila vlastné dieťa zavraždiť. Napokon neznesiteľný stav ukončila samovraždou. Osemročný Addison tým získal naozaj neveľké vyhliadky na prežitie: bol sirotou, pre ktorú je smrtiacim nepriateľom každý človek na svete. Detstvo prežil len vďaka tomu, že stretol človeka, ktorému začal hovoriť Otec – muža s rovnakým zvláštnym postihnutím, ako mal on. Navzájom sa však nutkanie zabiť nemali a medzi oboma vyvrheľmi sa preto vytvorilo silné puto. Otca napokon zavraždil policajt, čo náhodou uvidel jeho tvár – v tej dobe bol však Addison už dospelý a vedel sa o seba postarať. Odvtedy sa sám potuluje mestom, so zakrytou tvárou, a aj to len po nociach a prevažne kanálmi a stokami. Okrem svojej hlavnej zvláštnosti tiež, rovnako ako Otec, vída humanoidné bytosti, ktoré nazýva Jasy a Hmly, a o ktorých vie len to, že duchovia mŕtvych to asi nie sú.

Jedného dňa Addison stretáva Gwyneth – osemnásťročné dievča, tiež sirotu, ktorá ho výstrednosťou dokonca presahuje. Gwyneth vyznáva gothický štýl, trpí silnou sociálnou fóbiou a zdedila obrovský majetok po svojom nepredstaviteľne bohatom otcovi. A tá ho vtiahne do víru čoraz bizarnejších udalostí prerastajúcich do globálnych dôsledkov.

Koontz má zvláštnu schopnosť (aspoň pre mňa) opisovať aj naozaj extrémne a neobyčajné veci uveriteľne. Verím, že jeho prehnanosť, prudkosť jeho kontrastov až na hranici s gýčovosťou nemusí vyhovovať každému. Mne vyhovovala. Príbeh stojí na zaujímavej myšlienke biblickej mytológie a autorova zvyčajná čudesnosť s ňou celkom ladí. Otázka, prečo z Addisona nie je pri takomto prístupe ľudí k nemu zatrpknutý a mizantropický mladík, ale naopak, ešte tých zúrivých útočníkov dokonca ľutuje, bola uspokojivo vysvetlená. Rovnako dostala dobrý zmysel čiernobielosť postáv.

Lenže to sa žiaľ nedalo povedať o ďalších veciach, o logických chybách a zbytočných absurditách, ktoré z textu na niekoľkých miestach priam trčali. Napríklad sme sa dozvedeli, že milujúci a obetavý Gwynethin otec zanechal pre dcéru trpiacu sociálnou fóbiou celkove desať rozličných obydlí, všetky kompletne vybavené a dve z nich veľmi dobre ukryté a zabezpečené, medzi ktorými sa môže svojvoľne presúvať. Tento extrém však bol podľa mňa zbytočný a neveľmi funkčný. Predovšetkým sa mi nepozdáva, že by si obchodník s umením mohol dovoliť vyhodiť peniaze na desať nehnuteľností, ktorých nevyhnutnosť je pochybná. Päť by úplne stačilo. Navyše, udržiavať obývateľných desať obydlí nie je len tak. Len u jedného z nich bol spomenutý akýsi správca, o zvyšných deväť bytov sa Gwyneth zrejme starala sama. Netuším, ako sa jej to podarilo, keďže ja som mala vážne problémy aj s dvoma. Nehovoriac o tom, že v každom byte, kam sa jej zachcelo prísť, mala čerstvé potraviny. Viem, že existujú aj mrazáky, ale ak by v každom byte trávila iba devätinu času – a nezabúdajme, že žije sama – to by skrátka nestíhala spotrebovávať. Pripadalo mi to tak, akoby si autor zakaždým, keď nemal Gwyneth kam ukryť, vycucal z prsta ďalšie obydlie, ktoré potom triumfálne pred Addisonom vytiahla. Ani to by nepôsobilo tak naivne, keby začínal s nižším počtom. Ale pochopte, desať? Desať???

Gwyneth tiež veselo šoféruje auto, hoci nemá vodičský preukaz. Síce to dá rozum, že so sociálnou fóbiou by na skúšky v autoškole ísť nemohla, ale irituje ma jej tvrdenie, že ak bude ona jazdiť opatrne, nebude mať s políciou žiadne problémy. A to nemajú dopravné kontroly? Nehovoriac o tom, že sa môže stať účastníkom autonehody, ktorú nespôsobí ona, no ale aj v takom prípade by sa na chýbajúci vodičák prišlo…

Prehrešky v knihe však Koontz nemá len voči nášmu svetu, ale aj voči vlastnej logike. Nechcem spoilerovať, no musím povedať, že po dočítaní knihy som teda nad mnohými vecami krútila hlavou. Addison v priebehu deja stretne aj ďalších ľudí rovnako postihnutých ako on – údajne rovnako postihnutých. Pretože sa zdá, že tí ostatní, hoci by mali byť na tom úplne zhodne ako Addison, toľkým pokusom o vraždu rozhodne nečelili. Opakujem, v prípade Addisona na útok od druhej osoby stačilo zahliadnuť čo i len kúsok kože – čo pre ostatných neplatilo. Z logiky príbehu mali byť rovnakí, ale neboli. Vysvetlenia ich prežitia mali zjavné diery. Niektoré veci sa ako-tak dali vysvetliť kombináciou autorovho surrealizmu a nadprirodzena – napríklad, že sa s radosťou zosobáši dvojica, ktorá sa vidí po druhýkrát v živote – niektoré však ani tým. Taktiež si nemyslím, že je dobrý nápad pomenovať dve rozdielne vedľajšie postavy podobne znejúcimi a podobne čudnými menami: Tegue a Telford. Kvôli tomu sa mi plietli.

Príbeh rozpráva Addison v prvej osobe. Väčšina deja sa zomelie len v priebehu nejakých dvoch dní, sú však husto pretkávané retrospektívami. Udalosti v knihe majú strmý spád, ale dosť obšírne rozpísaný. Čo v konečnom dôsledku nie je veľká výhra. Kombinuje totiž nevýhody oboch spôsobov písania – na jednej strane sa zdá byť neuveriteľná taká rýchla zmena situácie, na druhej obšírny opis uberá pútavosť, ktorú rýchlo ubiehajúce udalosti majú. Vlastne by som uvítala, keby bol tento námet spracovaný na väčšej ploche ako táto pomerne útla knižka. Rozložiť dej do viacerých dní a najmä dotiahnuť tie nezrovnalosti. Takto mi trochu pripadá ako narýchlo spichnutý prvopis.

Nevinnosť mala celkom zaujímavý nápad, prekvapivé momenty a dobrý bol aj štýl, ktorým bola napísaná. S príbehom sa však dalo oveľa viac vyhrať a vychytať chyby. Neradím ju medzi Koontozve najlepšie knihy, no má nad nimi prevahu v tom, že autorov navlas rovnaký štýl v tomto prípade zapadol do nápadu.

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.