header image

 
 

Čím dřív, tím líp?

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 27. 4. 2015

 

Práve ste dopísali dielo. Spokojne ste položili na papier poslednú bodku. A zdá sa vám byť fajn. Dosť dobré na to, aby uzrelo svetlo sveta. No tu sa vynára otázka: kedy má to svetlo sveta uzrieť? Alebo, v prípadoch, že to nie je čisto vo vašej réžii, kedy sa o to treba začať pokúšať?

Dnes je teda reč o tom, koľko času by malo uplynúť od napísania prvej ucelenej verzie diela po jeho publikáciu. Mnohí začínajúci autori možno krútia hlavou: predsa čím menší, tým lepšie, nie? Na čo čakať? Čo riešiť? Pokročilejšia a/alebo sebareflexívnejšia skupina autorov by im zase odvetila, že to nie je také jednoduché. Príbeh treba nechať odstáť, aby sme videli jeho chyby, a potom upravovať. A znova odstáť a znova upravovať. A znova odstáť… no dokedy?

Tlak na začiatočníkov z kruhov redaktorov a podobných profesií je jednoznačný: čakajte. A prepisujte a škrtajte a upravujte. Vraj sa nie je kam ponáhľať.

Skutočne nie?

Neobhajujem jednoznačne ani jeden názor. Vlastne sa už dlhé roky zvíjam v mučivom zovretí argumentov pre obe strany. Pretože oproti svojim začiatkom som zistila, že státie rukopisu nemusí značiť jeho hnitie v zásuvke, ale môže viesť skutočne k pekným zlepšeniam. Po roku-dvoch začnete v texte vidieť také chyby, až sa budete za hlavu chytať. A zrejme sa úprimne potešíte, že ste nemali možnosť publikovať to v pôvodnej podobe hneď. Veď čo by si o vás čitatelia pomysleli? Spoliehať sa na to, že všetky tie chyby by bol býval vychytal nejaký redaktor, je, mierne povedané, naivné. A to aj za predpokladu, že by práve to množstvo chýb by nebolo tým, čo redaktora odradí. Drvivú väčšinu roboty musí totiž odmakať autor sám. A to nielen pred a počas, ale aj po napísaní. Redaktor je len ďalšia pozorná osoba čítajúca text, ale nie vševediaca ani vševidiaca.

No klady odstátia sa nemusia týkať iba opráv preklepov a náhrad opakujúcich sa slovíčok. Môže sa totiž stať, že aj po dopísaní prvopisu príbeh vo vás stále „žije“. Alebo niekedy počas čakania opäť obživne. A bude sa domáhať dopĺňania a prepisovania už existujúcich scén do lepšej podoby. Predpokladať, že tvorba príbehu sa vo vašom vnútri ukončí len preto, lebo dostane papierovú podobu, je takisto naivná. Môže sa to stať a nemusí. Na nejaké „ciťáky“ nespoliehajte. Vážne. Môže sa stať, že ste s podobou príbehu spokojní, a napriek tomu vám po čase napadne námet na jeho zlepšenie. A môže sa stať, že ste s príbehom nespokojní, no už nikdy vám námet na vylepšenie nenapadne. Ja som zažila oboje. Múza pokojne kope aj celé roky po zápise, ba aj úplne po funuse. Nie je nereálna ani situácia, že dostanete úžasný nápad, ako vylepšiť knižku, ktorú už máte vydanú. A to je naozaj nepríjemné. Vravím z vlastnej skúsenosti. Aké možnosti vám ostanú? Druhé vydanie? A bude s tým vydavateľ súhlasiť? Úprava rukopisu pre vlastné potešenie? A bude vám to stačiť, keď viete, že hromada čitateľov práve číta vašu horšiu verziu?

Z tohto sa môže zdať, že čakať a pomalinky dlhodobo prepisovať a vylepšovať svoju knihu je to pravé orechové. Ibaže argumentov proti je viac. A závažnejších.

1. Svet sa mení

Human-preferences-desktop-screensaver

Autor: Pander

To je fakt. A ak práve nepíšete historický (hoci ani u neho nie ste úplne v bezpečí vzhľadom na postupné odhaľovanie nových faktov z minulosti) či inak nadčasový román, môže vyjsť v dobe, keď už bude trošičku neaktuálny. Obzvlášť ak sa v ňom chcete vyjadriť k nejakej práve prebiehajúcej situácii vo svete či predpovedať vývoj istých udalostí. Alebo skrátka chcete vsadením do evidentne aktuálnej doby posilniť jeho údernosť. Opäť vlastná skúsenosť. Napísala som sci-fi román, ktorý bol v čase tvorby blízka budúcnosť, no keď vyšiel, už to bola alternatívna minulosť.

Tu sa dá stretnúť s argumentom, že kvalitná kniha je kvalitná bez ohľadu na dobu. Veď inak by sme nemali klasikov. Lenže… predstavte si, že by sa Vernovi nepodarilo vydať svoj román o ceste na Mesiac vtedy, keď ho vydal, ale až potom, ako ľudia na Mesiaci dávno reálne boli. Myslíte si, že by to bola stále kultová a obdivovaná kniha? Že by vyvolala taký rozruch ako vo svojej dobe? To sotva. Zapadla by prachom, nanajvýš by slúžila na zasmiatie, aké predstavy o cestovaní vesmírom ľudia kedysi mali. Na dobe a načasovaní totiž záleží.

2. Príležitosti sú časovo obmedzené

Autorov, čo by radi debutovali, je obrovské množstvo. A práve z tohto dôvodu sú šance pre každého jedného z nich také malé. Akonáhle sa totiž nejaká vyskytne, nahrnú sa na ňu davy, a pravdepodobnosť, že dôjde aj na vás, je mizivá. V lepšom prípade si na to počkáte tak dlho, až váš rukopis bude ohrozený bodom 1, v horšom daných dobrodincov tá charita prestane baviť skôr ako prídete na rad. A buď to zabalia, alebo ďalších začnú kasírovať. Že to nie je fér, keďže tí prví mali služby ešte zadarmo? No samozrejme, že to nie je fér. Ale s tým nič nenarobíme. Pre dosiahnutie úspechu v takomto nespravodlivom svete ostáva už len jedna možná taktika – byť medzi tými prvými. A znamená to nielen mať oči a uši a stopkách a sledovať, čo sa na literárnej scéne deje, ale byť zároveň pripravený pri prvej príležitosti vyštartovať. To značí mať rukopis neustále v stave pripravenom na vydanie.

Príkladov je mnoho. Portály zamerané na pomoc mladým autorom sa po pomoci prvým pár z nich zmenili na zahnívajúce ložiská zamorené reklamami snažiace sa vytiahnuť peniaze z tých zvyšných. Viaceré literárne súťaže zamerané na romány to zabalili po prvom, nanajvýš po niekoľkých rokoch. Ich organizátori pravdepodobne neočakávali, že im tam príde až tak veľa takých dlhých a takých zlých prác. Iné súťaže zase postupne priškripujú maximálny rozsah súťažných príspevkov v zúfalej snahe minimalizovať kvantitu zlého. Preto ak nepošlete dielko do prvého ročníka, môže sa ľahko stať, že nepošlete nikdy, lebo nebude kam alebo sa nebude dať. To sa ale netýka len súťaží, ale aj posielania rukopisov priamo vydavateľovi. Príklad z reality: Autor dostal tip, že isté vydavateľstvo neignoruje mladých autorov a v prípade prijatia rukopisu im dáva veľmi výhodné zmluvy. Super, potešil sa, a začal svoj rukopis vylepšovať do finálneho stavu. Trvalo mu to rok a pol. A keď sa po tom čase ozval danému vydavateľstvu, to už žiadne výhodné zmluvy neponúkalo. Ani žiadne iné, aby som bola presná.

Je to kruté, ale na základe tohto sa zdá, že autor môže byť postavený pred voľbu, či chce radšej nedokonalý román na pultoch kníhkupectiev alebo dokonalý román v šuflíku.

3. Vy sa meníte

Autori sa vyvíjajú. A hoci nevydaný rukopis do istej miery môže postupným vylepšovaním kráčať spolu s nimi, predsa len nie je to isté mať rukopis napísaný pred desiatimi rokmi a odvtedy upravovaný a mať rukopis napísaný teraz. Nemení sa totiž len štylistika, ale aj samotné témy. Autor môže byť po pár rokoch skrátka niekde inde. No čitatelia to nebudú vedieť. Ak vydá svoj kedysi dávno napísaný román, automaticky ho budú stotožňovať s aktuálnym stavom autorovej tvorby. Nezachráni to ani informácia zanechaná kdesi v predslove, doslove či na obale. Tú si prečíta len mizivý počet ľudí a ešte mizivejšiemu to niečo dá. Pre čitateľov platí jednoduchá rovnica: najnovšia kniha = momentálny stav autorovej duše. Čo v prípade vydania starších rukopisov vôbec nemusí byť pravda.

Nejde ani tak o to, že autorovi budú jeho staršie témy pripadať zlé, na smiech a na zahodenie – i keď aj to sa môže stať (a pritom to objektívne vôbec nemusí byť pravda). Dajme tomu, že ich stále považuje za publikovania hodné, a úprimne, nepublikovať ich po toľkých rokoch práce (ktorá paradoxne slúžila práve tomu publikovaniu) by bola veľká škoda. Ide skrátka o to, že už rieši niečo iné, ale čitatelia vidia jeho minulé ja. A to stotožňujú s jeho aktuálnym vekom, aktuálnou situáciou. Ten časový posun skrátka nie je príjemný.

Zase príklad: v puberte som bola veľmi zanietená pre ekológiu a moje príbehy z tej doby niesli často ekologické morálne posolstvá. Ani dnes proti ekológii nič nemám, akurát má pre mňa prioritu písanie o iných témach, zanedbávanejších než ekológia. Pristala by som na publikovanie ekologických tém aj v súčasnosti, no bolo by oveľa ucelenejšie, keby boli publikované už vtedy, a dnes by sa publikovali moje súčasné témy.

4. Niekto vás predbehne

Podľa mňa najhoršia vec, aká sa autorovi môže stať. Poctivo napíše príbeh založený na originálnom nápade, no kým ho vydá, niekto iný, kto nezávisle dostal rovnaký nápad, vydá knižku založenú na ňom skôr. A dielo prvého autora by po vydaní v najlepšom prípade nemalo takú údernosť a chýbal by v ňom pre čitateľov moment prekvapenia, v najhoršom by bolo označené za plagiát. Je pritom úplne jedno, že autor č. 1 je v práce a že prvopis svojej knihy mal hotový možno aj skôr, ako autor č. 2 vôbec vzal do ruky pero (resp. zapol počítač). Ak to totiž nemal skôr aj vydané, skoro nik mu neuverí alebo sa o tom ani nedozvie.

Áno, o tom, či vôbec v dnešnom svete existuje originálny nápad a či sa dá neoriginalita prebiť spracovaním, by sa dali viesť siahodlhé polemiky. Tie si nechávam do inej úvahy. Tu budem rovno vychádzať z predpokladu, že hrozba vydania podobných diel je pre autora neochvejným a desivým strašiakom. Pritom stačí dokonca aj to, ak ide o už staršiu myšlienku, ktorú spracoval niekto iný, no náhodou sa ju rozhodnú vytiahnuť na svetlo nezávisle na sebe dvaja noví autori. Staré spracovanie nepozná veľa ľudí, no to novšie už bude. A preto ten z dvojice nových autorov, ktorý s ním príde neskôr, zapôsobí oveľa menej.

Ale podobnosť sa vôbec nemusí týkať len nápadu. Môže ísť o náhodnú zhodu názvov či mien s nejakým nedávno publikovaným dielom. Napríklad som mala v hlave dielo, ktoré som chcela pomenovať názvom, čo k nemu úžasne pasoval – ten názov znel Súmrak. Ak by som ho chcela napísať a vydať teraz, už ho ale Súmrak pomenovať nemôžem – z dôvodov, ktoré hádam netreba vysvetľovať. Vyrábam si voodooo bábku Meyerovej a premýšľam, čo s tým. Ak autor nechce byť obvinený z opičenia sa, musí pred vydaním buď zmeniť prvky vo svojom diele, aby sa nepodobali na iné nedávno vydané dielo – a častokrát pritom môže ísť o zmenu lepšieho na horšie – alebo skrátka byť prvý. A v takom prípade už hádam každý pochopí, že ide o náhodnú zhodu a nie o vykrádanie nejakého povedzme slovenského autora americkým. A najmä, ak na čitateľov udriete svojím nápadom vtedy, keď naň nebudú vôbec pripravení, bude mať silnejší efekt, ako keby to bolo niečo, o čom nedávno čítali.

5. Ešte to potrvá

Ak sa vám aj zdá, že rukopis nie je premenou vás ani sveta zatiaľ vôbec ohrozený, a máte času a času, musím prezradiť, ako dlho procesy vlastne vydávania kníh cez vydavateľstvo na náklady vydavateľstva trvajú. Už len nájsť také vydavateľstvo je beh na extrémne dlhé trate. Vôbec totiž nie je výnimočné, že posudzujú rukopisy pol roka aj dlhšie. Ak ho pošlete len jednému vydavateľstvu, za rok stihnete takýmto tempom nanajvýš dve. Tie vás samozrejme odmietnu a ďalší rok máte ďalšie dva pokusy. Rowlingová vraj musela tých vydavateľov skúsiť dvanásť, kým ju prijali. To je šesť roka slovenským tempom. Ešte stále si myslíte, že máte čas? Naozaj netreba rátať s tým, že o šesť rokov budete rovnakým človekom ako teraz a svet rovnakým svetom. Niežeby to nebolo možné, ale je to zriedkavé. Za šesť rokov vznikne z prakticky ničoho päťročné dieťa – chodiaci a hovoriaci doklad toho, ako rapídne sa ľudská bytosť mení. A ak ho vydavatelia prijmú? Často majú nejaký edičný plán, v ktorom pokojne môžete prísť na rad o ďalšie tri roky. Ak to zmáknete už o rok po prijatí, ste šťastlivec, môžete si blahoželať.

 

Aký z toho vyplýva záver? Ten by ste určite nečakali – optimálne je pracovať rýchlo a popritom kvalitne. Iste ale viete, že je to nerealizovateľné – prinajmenšom u vás. (Lebo zopár jedincov je presvedčených, že ľudia okolo neho, najmä jeho podriadení, sú schopní robiť rýchlo a kvalitne zároveň a nepracujú tak iba šéfovi natruc.) V reáli však musíte buď hľadať kompromis a voliť – ale v takom prípade treba byť pripravený na negatívne dôsledky. A tých bude pravdepodobne v skutočnosti ešte viac, než som vymenovala.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.