header image

 
 

Prvý pohľad na oblohu

Úvodná kapitola knihy Súhvezdia od Andromédy po Žirafu

 

Čo pozorujeme na jasnom nočnom nebi? Odpoveď, ktorú dá azda každý, znie hviezdy. V skutočnosti takmer nikdy na oblohe nevidíme iba hviezdy – dokonca ani vtedy, keď je jej časť zatiahnutá mrakmi alebo presvetlená svetlom miest. Hviezdy však medzi objektmi nočnej oblohy výrazne prevažujú. Poďme si teda predstaviť najprv tie.

Ako vyzerajú? Ako body rozličnej jasnosti, ktoré nikdy – ani keď si vezmeme veľký astronomický ďalekohľad – neuvidíme inak ako žiarivé bodky. Zopár z tých jasnejších má slabý nádych do žlta až oranžova, väčšina sa javí biela. V skutočnosti sú ich farby rôznorodejšie a výraznejšie, pričom tie naozaj biele hviezdy sú v menšine – jas hviezd je však taký slabý, že ľudské oko pri pohľade na ne nevie využiť schopnosť farebného videnia. Chvejú sa – vytvárajú dojem, že ich jasnosť sa rýchlo mení. Niekedy sa mihotajú viac, inokedy sú skoro nemenné. Závisí to od podmienok v našej atmosfére, ktorá toto chvenie spôsobuje. Ak by sme ich pozorovali z kozmu, v krátkom časovom meradle by nám svietili rovnomerne. Koľko ich je vidieť voľným okom? Nadnesene sa hovorí o miliónoch, realita je oveľa skromnejšia. V skutočnosti na tmavej oblohe bez umelého osvetlenia a rušivého mesačného svitu môžeme bez ďalekohľadu uvidieť približne 3 000 hviezd.

Na čo sa to ale vlastne pozeráme a prečo to vidíme? Odpovede na tieto otázky nie sú také jednoduché, ako sa môže zdať.

Drvivá väčšina hviezd vo vesmíre je zoskupených do gigantických útvarov – galaxií. Slnko nepatrí k zriedkavým výnimkám – tiež sa nachádza v galaxii, ktorej názov píšeme s veľkým začiatočným „G“. Naša Galaxia má, zjednodušene povedané, tvar disku – tenšieho pri okrajoch, hrubšieho v strede. Slnko leží zhruba v dvojtretinovej vzdialenosti medzi stredom a okrajom. Žiara vzdialených hviezd disku sa zlieva a vytvára vnem jednoliateho útvaru, ktorý môžeme v noci zo Zeme veľmi dobre pozorovať. Je ním Mliečna cesta či Mliečna dráha – slabý, svietiaci pás tiahnuci sa celou oblohou (čo by sme si prakticky overili za predpokladu, že sa vydáme zo Slovenska ďalej na juh). Smerom k stredu galaktického disku je pás hrubší a tiež jasnejší, pretože obsahuje viac hviezd. Na opačnej strane, v smere k okraju, je zase najtenší a najmatnejší. Tento vzorec však narúšajú mračná medzihviezdnej hmoty, ktoré ležia medzi hviezdami Mliečnej cesty a nami a tlmia ich svetlo. V oblasti s vysokým výskytom týchto mračien je galaktický disk viditeľne tmavší, hoci nemusí obsahovať o nič menej hviezd ako jeho okolie. To by bola Mliečna cesta.

Ale čo tie hviezdy viditeľné všade naokolo, pred Mliečnou cestou, ale aj vysoko nad ňou a pod ňou, ktoré vyzerajú, že sú viac-menej rovnomerne rozmiestnené po celej oblohe? Keďže Slnko sa nenachádza ani pri dolnom, ani pri hornom okraji galaktického disku, ale je zanorené v ňom, ponúka sa nám predstava, že sú to k Slnku najbližšie hviezdy v disku ležiace príliš blízko k nám na to, aby sa stratili v čiernote alebo splynuli do jednoliatej žiary.

Nie je to celkom pravda.

Všetky hviezdy viditeľné navôkol bez ďalekohľadu patria do našej Galaxie. Môže sa síce stať, že uvidíme aj explodujúcu hviezdu z inej (no vždy iba blízkej) galaxie, ale tento jav je krátkodobý a veľmi zriedkavý – prihodí sa nanajvýš raz za niekoľko desaťročí. Hovorme však teraz o hviezdach, ktoré na oblohe žiaria na tých istých pozíciách rok čo rok. Ich malá vzdialenosť od nás nie je jediný dôvod, prečo ich pozorujeme. Samotný pojem blízkosť treba chápať ako značne relatívny. V skutočnosti sú aj tie najbližšie hviezdy od nás nepredstaviteľne ďaleko. A táto vzdialenosť je schopná pre pozorovateľa bez ďalekohľadu úplne pohltiť ich jas, nech by bol hoci aj vyšší ako je bežné.

Vezmime si Slnko, našu hviezdu, ktorá je pôvodcom všetkého denného svetla a tiež významnej časti nočného svetla,1 na ktorú sa pre jej silný jas nemôžeme priamo dívať, a bez ktorej by nebola možná väčšina, ak nie všetok život na Zemi. Slnko je pri porovnaní so všetkými hviezdami našej Galaxie, čiže nielen tými najbližšími alebo tými najjasnejšími, nadpriemerná hviezda. Priemerná hviezda Galaxie vydáva menej svetla než ono. Keby sme však Slnko premiestnili do vzdialenosti hviezdy Pollux, jednej z najjasnejších hviezd nočnej oblohy, bolo by také slabé, že aj na tmavej vidieckej oblohe by sme ho sotva spozorovali. Ak by sme Slnko umiestnili tam, kde leží hviezda Canopus – ktorá je ešte jasnejšia než Pollux – bez veľkého ďalekohľadu by sme ho vôbec nevideli!

Dostávame sa k podstate. Slnko je síce v porovnaní s hviezdami Galaxie nadpriemer – hviezdy, ktoré na oblohe voľným okom vidíme, sú však väčšinou vysoký nadpriemer. V mnohých prípadoch ide o skutočné kozmické svetlomety patriace k tým najhmotnejším a najžiarivejším telesám v našom kútiku Galaxie. Treba zdôrazniť v našom kútiku – svoju úlohu pri pozorovaní hviezd má aj vzdialenosť, hoci hrá len druhé husle. Voľným okom vidíme hviezdy iba do vzdialenosti stoviek, nanajvýš niekoľko málo tisícok svetelných rokov. Vo väčších vzdialenostiach sa už aj tie najžiarivejšie hviezdy stávajú objektmi dostupnými len ďalekohľadom. Medzi nimi sa však strácajú matné, červené, prípadne oranžové a žlté hviezdičky, ktorým viditeľnosť voľným okom nezabezpečí ani vzdialenosť niekoľkých desiatok či dokonca niekoľkých svetelných rokov. Krásnym príkladom je najbližšia hviezda k Slnku, Proxima Centauri. Leží 4,2 svetelného roka ďaleko, a napriek tomu je asi stokrát slabšia ako najslabšia voľným okom pozorovateľná hviezda! Z päťdesiatky našich najbližších hviezd len deväť okrem Slnka môžeme na oblohe vidieť bez ďalekohľadu. Dve z nich majú svietivosť a veľkosť (a tiež hmotnosť, z ktorej predošlé parametre vyplývajú,) vyššiu ako Slnko. Na nočnej oblohe pri pohľade voľným okom sú teda hviezdy skutočnej jasnosti Slnka alebo slabšie vzácnosťou – a to aj napriek tomu, že v skutočnosti sú v Galaxii vzácnosťou obrovské, žiarivé hviezdy. Matné červenkasté hviezdičky, ktoré tvoria množstevnú prevahu, však z tejto vzdialenosti nevidíme. Nie je teda prekvapivé, že hviezdy, o ktorých bude v jednotlivých kapitolách reč, sa často označujú ako obry, podobry a nadobry (pozri slovník) a ich hmotnosť, priemer a hlavne svietivosť budú Slnko väčšinou mnohonásobne prevyšovať.

Čo je ešte zaujímavejšie, keby sme sa vrátili v čase milióny rokov dozadu, mnohé z hviezd, ktoré vidíme teraz, by sme nevideli. Nevideli by sme ich, ani keby boli presne na tých istých pozíciách, kde sú v súčasnosti, keby sa nepohli ani k nám, ani od nás. Ale pritom už vtedy existovali. Prečo teda neboli na dohľad? Pretože hviezda so vzrastajúcim vekom zvyšuje svoj žiarivý výkon. Najvýznamnejšie zvýšenie dosiahne na sklonku svojho života. Zároveň zväčší svoj priemer až niekoľkostonásobne. Z hviezd rozmerov Slnka sa stanú monumentálne telesá zvané obry. Mnohé z najjasnejších hviezd oblohy, tie, ktoré majú aj pri pohľade voľným okom žltkastý či oranžový nádych (Aldebaran, Arktúr, Antares,…), sú dohasínajúce objekty, ktoré sú z astronomického hľadiska tesne pred skonom. Ak sa vek hviezdy meria v miliardách rokov, potom sa fáza obra meria v miliónoch. Ale „len“ milióny rokov pretrvávajúci útvar nie je z hľadiska vesmíru priemerný. Menej je takých hviezd ako napr. Deneb či Rigel, ktoré vidíme jasne, hoci ešte nezostarli. Ich svetlo je už zamlada také intenzívne, že neoslabne pod hranicu viditeľnosti ani po prekonaní vzdialenosti stoviek svetelných rokov. Zanikajúce obry triumfujú.

To však stále nie je všetko. Sme zvyknutí považovať hviezdne body na oblohe za osamelé telesá – možno kvôli tomu, že naša Slnečná sústava obsahuje tiež iba jedinú hviezdu a široko-ďaleko naokolo žiadnu inú. Kúsok pravdy však odhalí aj menší ďalekohľad. To, čo vyzeralo ako jednotlivé bodky, sa v niektorých prípadoch rozpadá na dva ba aj viac blízko pri sebe ležiacich objektov. Niekedy je jeden z nich výrazne jasnejší ako druhý, nie sú však výnimočné ani pomerne vyvážené dvojice. Nazývame ich dvojhviezdy. Čo viac, dvojhviezdami sú často aj telesá, ktoré nijaký amatérsky ďalekohľad na dve hviezdy nerozlíši – tieto objekty sú pri sebe navzájom väčšinou tak blízko ako planéty pri Slnku, či dokonca ešte bližšie. Napriek tomu ale ide o samostatné telesá. Keby niektoré hviezdy viditeľné voľným okom neboli zložené z dvoch či viacerých blízkoležiacich hviezd, ktorých žiara sa spája do jednej, vyzerali by slabšie alebo by sme ich bez ďalekohľadu nepozorovali vôbec.

Čo teda vidíme na oblohe? Zmes tvorenú hŕstkou slabých, ale blízkych hviezd, potom osamelých a zriedkavých intenzívnych kozmických svetlometov, a nadpriemerných hviezd, ktorých nadpriemerná svietivosť ešte prudko stúpla po vstupe do poslednej fázy ich existencie. Jas mnohých z nich je navyše ešte umocnený skutočnosťou, že ide o dve alebo aj viac hviezd pohromade, gravitačne pevne zviazaných k sebe. A to nie je všetko.


1 Svetlo Mesiaca, planét, medziplanetárnej hmoty, ale dokonca aj slabulinkej žiary samotného vzduchu, ktoré najvýraznejšie pozorujeme pri horizonte, má totiž svoj pôvod v Slnku.



Súhvezdia od Andromédy po Žirafu Populárna veda


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.