header image

 
 

Ako sa vám páči

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 8. 2. 2016

 

Čím dlhšie čítam, tým menej rozumiem tomu, prečo sa mi niektoré diela páčia a iné nie. U druhých už ani nehovorím. Ich dôvody sú pre mňa úplná španielska dedina. Prečo je to také ťažké?

Isteže, mnoho čitateľov – a ja tiež – vie povedať, čo sa im páčilo či nepáčilo. Dokáže vypísať konkrétne klady a zápory. Tam taká chyba, tam taká nudná pasáž, tam sympatické jednanie, tam trefné slovné spojenie. Ale základná otázka zostáva: Nepáči (pre zjednodušenie si vezmime len nepáčenie) sa mu kniha preto, lebo mu vadia vymenované chyby, alebo vymenované chyby nachádza preto, že sa mu kniha nepáči?

Dlho som bola presvedčená o prvej možnosti. Napokon, má logiku. Dielo sa skladá z drobností, detaily tvoria celok. Ako však naberám skúsenosti, čítam recenzie a diskutujem o literatúre, začínam o tom čoraz viac a viac pochybovať. Iste, aspoň minimálna základná úroveň diela je podmienkou pozitívneho hodnotenia. Ale čím ďalej tým väčšmi sa zdá, že ten zvyšok chýb nad základnou úrovňou veľa vody nenamúti. U obľúbených kníh čitatelia chyby nevnímajú a keď ich na ne upozorníte, ešte ich aj obhajujú.

Aj na sebe som si všimla, že dobrej knihe tolerujem to, čo zlej nie. V dobrej knihe som ochotná prehliadať opakujúcu sa gramatickú chybu, záplavu „bolizmov“, aj sem-tam nejakú nelogickosť. Detegujem ich síce a je mi ľúto, že sa neopravili, lebo tak by bola kniha ešte lepšia, ale názorom na to, či bola dobrá, nijako zásadne nepohnú. A naopak, u zlej knihy ma irituje ešte aj bodka na konci viet. V recenziách vyťahujem aj tie najmenšie prehrešky. A niekedy (najmä na literárnych serveroch) už ani nie je čo objektívne vytiahnuť. Darmo testujem vety na gramatiku, opakovanie slov, zrozumiteľnosť, rytmus, vyváženosť a tak ďalej. Všetko má text v poriadku – a napriek tomu je nečitateľný. Čo mám potom takému autorovi napísať? Že je to zlé, ale netuším prečo? To sa dá však ľahko pomýliť s rýpaním. To isté sa týka aj literárnych postáv. Máme dve nečiernobiele postavy, z ktorých s jednou súcitím a sympatizujem, kým druhú, hoci nemá na rováši toho viac než prvá, by som najradšej skopala do jarku.

Niekto by vám povedal, že je to témou. Niekto tiahne k jedným námetom, niekto k iným. Viacerí budú vyhlasovať, že detektívka, ženský román, poézia, fantasy, atď (nehodiace sa škrtnite) pre nich nebudú nikdy dobré, nech by boli bársako geniálne napísané. Aj ja som si to dlho myslela. Už nie. Veľký podiel na roztvorení očí mali, verte či neverte, literárne servery. Tam mi náhodne padlo do oka a zaujalo ma niekoľko diel s témami, ktoré by som za normálnych okolností oblúkom obišla. A naopak, s mojimi obľúbenými žánrami, so sci-fi a s trilermi, to bola na internete väčšinou bieda, bieda, nečitateľná bieda. Tým románom, ktoré ma tam zaujali, nesiahali ani tie najlepšie kúsky „mojich“ žánrov ani po päty. Od tých čias už žiadne striktné vyhlásenia o dobrých a zlých témach a žánroch nerobím. Áno, sú témy a žánre, ktoré majú lepšiu štartovaciu pozíciu ako iné, ale to im samo osebe úspech nezaručí. Ani u mňa, ani u nezaslepených iných.

Keď už sme pri zaslepenosti, chvalabohu, ani u druhých sa neukazuje byť taká, aká vyzerá na základe ich vyhlásení. Prečítala som si vyjadrenie porotkyne istej literárnej súťaže, čo ju v poviedkach irituje. V najbližšom kole súťaže ale u nej zabodovali minimálne dve poviedky, ktoré práve tie iritujúce prvky mali. Ďalší prípad: vydavateľstvo odmietlo autora s výhovorkou na istý prvok, čo sa mu v rukopise nepáčil. Ale iných autorov s daným prvkom nielenže prijímalo, ale tiež napokon uznalo, že v inom rukopise toho istého autora s daným prvkom tiež nemalo žiadny problém. Čo z toho vyplýva? Výhovorky. Obyčajné výhovorky. Ich vyhlasovatelia v skutočnosti sami netušia, prečo sa im ten-ktorý príbeh páči alebo nepáči, a v snahe nepriznať si neznalosť vytiahnu nejakú neopodstatnenú vec z akéhosi diela, ktoré u nich nezabodovalo. Na jednej strane je síce fajn, že nejaký prvok im sám osebe celé dielo úplne nepokazí. Na druhej je ale smutné, že autorov takto zavádzajú.

Zostaňme ešte chvíľu pri téme. Ak aj je podstatná, čo vám bude tvrdiť drvivá väčšina čitateľov, vďaka čomu je podstatná? Prečo si ten prečíta rád o tom a niekto iný o niečom úplne inom? Preto, že sám niečo podobné prežíva? Na prvý pohľad to znie logicky, lenže na druhý je to dvojsečná zbraň. Povedzme, že by som napríklad po nehode ohluchla. Samozrejme by ma hneď zaujal román o dievčati, ktoré tiež ohluchlo. Lenže ak román napísala počujúca autorka s nedostatočnou mierou fantázie, empatie ako aj vzdelania o živote hluchých ľudí, tak by sa mi jej knižka ukrutne nepáčila. Nevedela by som sa s hrdinkou stotožniť, lebo by som zo skúseností vedela, že pravda je niekde úplne inde. Pravdaže, keby román naopak trafil klinec po hlavičke, tak by ma hlboko zasiahol a vychvaľovala by som ho do nebies. No romány o veciach, ktoré z vlastnej skúsenosti poznám, väčšinou pravdu netrafia. Aj preto nemám rada príbehy zo slovenského prostredia. A pri ich hodnotení je moja osobná blízkosť k téme veľkým mínusom.

Lenže podobných frflaní na to, že autor nevie, o čom píše, počúvam od iných čitateľov dosť málo. A nepočujem ho ani v mnohých prípadoch, keď viem dokonca dokázať, že autor si danú vec predstavuje ako Hurvínek válku. Napriek tomu mu to iní čitatelia zhltnú aj s navijakom. Takže…?

Takže z toho vyplýva, že ľudia radi nečítajú len o tom, čo dobre a/alebo z osobnej skúsenosti poznajú, ale aj o mnohom inom. Lenže o čom? O tom, čo by radi zažili? Toto asi tiež platí len čiastočne. Román je totiž viac o problémoch, ktoré postavy riešia, než o tom, ako si bahnia v raji. Existuje na to aj krásny výrok: „Ak sa postave vedie dobre, čitateľovi sa nevedie dobre.“ Samozrejme, sem-tam nejaké to príjemno a dobré zakončenie čitateľovi dobre padne, ale je jasné, že kniha sa nesmie skladať len z toho. A koľko čitateľov by naživo chcelo pomedzi tie kúsky spokojnosti bojovať, utekať, strádať, utŕžiť zranenia, zažívať hrôzu a beznádej? Ak by sme čítali len o tom, čo sami chceme prežiť, vymreli by vojnové romány a horory.

Hm, takže inak. Ľudia radi čítajú o tom, čo nechcú prežiť? No dobre, a prečo si potom dajme tomu sedliak bez vzdelania neprečíta rád o kozmickom lete? Veď po ňom nikdy netúžil, zažiť ho nechcel, tak…? Prečo by mňa s najväčšou pravdepodobnosťou nudil román zo života modeliek? Veď som modelkou nikdy nechcela byť, bola by to pre mňa nočná mora. A napriek tomu o tejto nočnej more čítať nechcem, kým trebárs o blúdení v strašidelnom zámku, čo tiež nechcem zažiť, čítať chcem.

Zdá sa, že nechcieť prežiť nestačí. Musí to byť niečo síce trochu odpudzujúce, ale súčasne fascinujúce, zaujímavé. No a sme zase na začiatku začarovaného kruhu. Čo rozhoduje o tom, že kniha je zaujímavá až fascinujúca? Čím autor dokáže zaujať, chytiť, nadchnúť? A prečo dokážem nejakú postavu milovať aj napriek jej chybám? A nie, nie je to (vždy) len preto, že by jej chyby boli rovnaké ako moje.

Toť otázky. A začínam mať pocit, že odpovede na ne smerujú k čomusi, čo sa nedá vyjadriť tak ľahko ako štatistické zastúpenie jednotlivých slovíčok na jednotku textu. K čomusi, čo ak nie je priamo nadprirodzené, tak je to ťažko definovateľné. Je to ten mystický, ospevovaný, slávny autorov talent. Akési cítenie, ktoré sa nedá previesť do prostých poučiek. Čosi, čo autor buď má alebo nemá. Alebo čo má alebo nemá konkrétne dielo.

Toto však nie je povzbudivý záver. A navyše otvára kopu nových otázok. Ak je to naozaj tak, ak je to o talente a nie o remesle, načo sa potom to remeslo treba učiť? Načo sú všetky tie rady o optimálnej dĺžke viet, opakovaní slov, dialógoch, príslovkách a podobných veciach? Načo, keď to výsledným dojmom nijako dramaticky nepohne?

A aby to bolo ešte zložitejšie, zdá sa, že ani talent nie je univerzálny. Dvaja čitatelia, povedzme aj celkom podobného knižného vkusu, môžu mať diametrálne odlišné názory na talentovanosť autora. Jednému jeho kniha pripadá geniálna a je ochotný zažmúriť v nej oči pomaly nad všetkým (a zažmúriť ich doslova, čiže ignorovať celé state, ktoré nedávajú zmysel), kým druhému pripadá ako nestráviteľná kôpka nelogizmov a antipatických postáv. Prečo vidia autora rozdielne? Aký autor je skutočne talentovaný? Taký, ktorého chváli jednoduchá väčšina čitateľov? Alebo má váhu aj to, kto tí čitatelia sú? Či prostoduché nesčítané tínedžerky alebo literárni kritici? To však už bude iná úvaha – o tom, či sa dá posudzovať cena názoru čitateľa podľa toho, kým on je.

Môže hrať úlohu aj davová psychóza? Páči sa mu to, lebo sa to páči všetkým. A nielen to vyhlasuje navonok, ale aj cíti vnútorne. Za seba však s pokojným svedomím môžem vyhlásiť, že nie. Veselo rozdupem aj knihu, na ktorú nik iný nepovedal krivého slova. Ostatní nie sú ja a ich cítenie nemá nijakú väzbu na moje cítenie.

Horko-ťažko som ohľadom svojich literárnych preferencií dospela k neistému záveru, že veľkú váhu v páčení sa pre mňa majú tieto dva aspekty:

1. Otázky, ktoré sa mi vynárajú pri čítaní v hlave, nie sú ignorované – autor ich buď včas zodpovedá, alebo aspoň dá najavo, že o nich vie a bude ich riešiť neskôr. Jednoducho, autor predvída moje vnímanie a chápanie textu a pracuje s ním. Dalo by sa povedať, že autor má podobný spôsob myslenia ako ja a zároveň dokáže myslieť zaujímavejšie než ja v danej chvíli.

2. Text obsahuje zaujímavé detailíky. Lenže čo sú to tie zaujímavé detailíky? To už sa definuje oveľa ťažšie. Pre mňa sú to nebanálne informácie ukazujúce hĺbku a prepracovanosť autorovho sveta, autorovu inteligenciu, vzdelanie a zmysel pre humor. Stále málo na predstavu, čo?

A aby sa celý problém už vonkoncom domotal, na celkom iný systém naskakujem v prípade, že ma zaujme téma dotyčného diela. Po mnohých rokoch som si opäť prečítala poviedku, ktorej téma ma kedysi nesmierne zaujala (a mimochodom, v tisíckach príbehov, ktoré som za svoj život prečítala, bola táto poviedka jedinou na túto tému, aká sa mi kedy dostala do rúk. Prečo? Prečo na takú pre mňa extrémne zaujímavú tému autori kašlú?). A žasla som. Poviedka bola napísaná veľmi nejasne, obsahovala plno (zrejme atmosférotvornej) vaty a nepovšimnutých detailov. Čiže nie zaujímavých detailov. Napriek tomu som ju v o viac než polovicu mladšom veku pochopila a viac, zaujala ma a nadchla, zaradila sa medzi nezabudnuteľné kúsky.

Možno na páčenie sa neexistuje jednotný recept. Možno, že zaujatie môže prísť z rozličných dôvodov – niekde téma, niekde spracovanie. Niekde to pokazia drobnosti, niekde to zachráni príbeh ako celok. A aby to bol ešte väčší guľáš, asi sa rôzni aj od človeka k človeku, aký rozsah príčin ho dokáže zaujať. Stačí trafiť jednu a autor má vyhraté. No pri streľbe úplne na slepo, na čitateľa, ktorého nepoznáme, je aj trafiť akýkoľvek terč poriadna fuška.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.