Do Hostiteľa sa mi veľmi nechcelo. Dôvodom je, že jeho autorka napísala aj neslávne známy Súmrak. Po nečakane pozitívnom hodnotení od istého čitateľa som sa však tejto knihe predsa len rozhodla dať šancu. Oplatilo sa?
Slovom: nie. Nastalo presne to, čoho som sa obávala – neduhy Súmraku sa v Hostiteľovi zopakovali. Nie, neobjavili sa tam žiadni sexi a dobrí upíri. Hoci trblietajúce sa bytosti si autorka neodpustila. Ale hlavná hrdinka, mimozemšťanka Pútnička, akoby Belle Swanovej z oka vypadla. Čo je o to iritujúcejšie, že od skúsenej a tisícky rokov žijúcej bytosti by človek predsa len očakával viac ako od sedemnásťročnej pubertiačky. No nepredbiehajme.
Takže príbeh: na Zemi prebieha invázia mimozemskou civilizáciou, ktorá obsadzuje ľudské telá a celkom ich podrobuje svojej vôli. V čase odohrávania sa deja je invázia už vo veľmi pokročilom štádiu – mimozemšťanov v sebe hostia skoro všetci ľudia, len zopár sa ich pred nimi ukrýva a vytrvalo uniká. Na prvý pohľad to znie desivo, ale na druhý to také nie je. Mimozemská rasa – hovoria si príhodne duše – je totiž nanajvýš mierumilovná a na planéty prináša mier a pokoj. Zbavila Zem všetkého násilia a chorôb. Až na tie ukradnuté telá úplná idylka.
Melanie bola jednou z posledných ľudí, ktorí unikali. Aj ona sa však dostala dušiam do rúk a vložili do nej dušu Pútničky, (údajne) skúsenej medzihviezdnej cestovateľky, v nádeji, že z Melanie tak dostanú tajomstvá úkrytov posledných ľudí. No Melanina duša zákrok tiež prežije. A zrazu sú dve nezávislé mysle v jednom tele. Pútnička rýchlo podlieha Melaninmu vplyvu. Začína pociťovať lásku k Melaninmu bratovi Jamiemu a k partnerovi Jaredovi, a bez veľkej snahy o odpor a taktiež bez rozumného plánu sa vyberie svojich blízkych hľadať.
Najprv k prekladu: nie je na úrovni. Štylistika kríva, opakujúcimi slovami sa to len tak hemží, neraz možno nájsť odstavec, v ktorom nefiguruje žiadne iné sloveso ako „byť“. Čo ma ale dorazilo, bolo slovíčko „tank“. Tank je v slovenčine prosím pekne bojové vozidlo. Toto malo byť preložené ako „nádrž“. Ako sa dá dojímať pri románe, v ktorom sa mi neustále natíska predstava, ako mimozemšťanov vkladajú a vykladajú do obrnených pásových vozidiel?
Román je prezentovaný ako sci-fi, ale ide o soft sci-fi, také mäkučké, že by sa na ňom vyspala aj princezná na hrášku. Jazyk je prostulinký. Vzťahy sú alfou aj omegou deja. Dej je, podobne ako v Súmraku, písaný v prvej osobe z pohľadu hrdinky. Oproti Súmraku je však oveľa menej čítavý, čo je problém, lebo čítavosť bola jedna z mála vecí, ktoré som Twilight ságe uprieť nemohla. Hostiteľ je naproti tomu rozvláčny a mdlý. Donekonečna sa zaoberá presným popisom gest hovoriacich, každým žmurknutím, pohnutím brvou a úderom srdca, bez zakorenia v hlbšej psychologizácii. Príbeh je rovnako plytký ako príbeh Súmraku a popri tom omnoho menej zábavný. Z uväznenia dvoch duší v jednom tele by sa dalo vyťažiť mnoho, no nájdeme tu len málo. Melanie je síce vcelku uveriteľná a ľudská, lenže hoci je v hlave hlavnej hrdinky, na scénu vstupuje len málokedy. A Pútnička…
Pútnička je najväčším problémom celej knihy. Na ostrieľanú mimozemšťanku je to skrátka priveľká trúba. Od skúsenej, starej a v princípe nesmrteľnej bytosti, by človek očakával vlastnosti ako inteligencia, komplikovanosť, vzdelanie, sebavedomie, vynaliezavosť, rozvaha, arogancia, odvaha, no aj opatrnosť. Pútnička je naproti tomu jednoduchá, nevzdelaná (za tisícky rokov života sa veru naozaj nedá nájsť chvíľka na zbieranie vedomostí), sebaobetavá, poddajná, vystrašená, a čo je najšokujúcejšie, bez akéhokoľvek pudu sebazáchovy. Nad týmto som krútila hlavou už u Belly, ale tam sa to ešte dalo zvaliť na pubertu. Ale prečo, preboha, nepociťuje nijaký strach zo zániku bytosť, ktorá je v princípe nesmrteľná? U nej by mala byť hrôza z konca a túžba po záchrane ešte posilnená. Lenže Pútnička zdieľa Bellin postoj: pokojne ma zabite, len nech sa nič nestane mojim blízkym. Absencia myslenia na seba má čitateľa asi dojať a vyvolať sympatie, na mňa však má efekt presne opačný. Neprirodzenú sebaobetavku som razom prestala mať rada. Je to také… neľudské. A ak sa chcete ohradiť, že Pútnička predsa nie je človek, tak vedzte, že v kontexte životného cyklu mimozemšťanov dáva tento postoj ešte menší zmysel.
Pútnička nemyslí na následky svojich činov. Nemyslí na budúcnosť. Vlastne väčšinu času nemyslí vôbec, len sa trasie od strachu a pasívne prijíma všetko, čo sa okolo nej deje. Rovnako ako Bella ihneď predpokladá to najhoršie, neustále očakáva, že ju budú mučiť alebo zabijú, ale ani jej nenapadne pokúsiť sa nejako tomuto osudu predísť. V druhej polovici knihy síce Pútnička v dianí konečne preberie aj nejakú tú iniciatívu, no zároveň jej ochota nechať sa zabiť ešte stúpne. Takáto sebalikvidátorka že by prežila na ôsmich predošlých planétach? Už ani Belle som neverila, že by so svojím postojom prežila tie štyri dohromady asi rok a pol trvajúce diely. O to neuveriteľnejšie pôsobí Pútnička, Bellin povahový klon.
Pútničkin problém ale ani nespočíva ani tak v samotných týchto vymenovaných vlastnostiach. Na tie by sa možno nejako dali nájsť zdôvodnenia – absencia pudu sebazáchovy by sa mohla vysvetliť napríklad chýbajúcim násilím vo vlastnej rase či zblbnutím silou ľudských emócií, sebaobetavosť ako dôsledok spôsobu rozmnožovania duší príznačná len pre tzv. matky, pasivita a neschopnosť myslieť ako následok citového a myšlienkového zmätku prepletenosti s dušou Melanie, a tak ďalej. Dej by mohol mať viac-menej rovnaký priebeh a byť súčasne oveľa hlbší. Hlavný problém je ale v tom, že tam žiadny pokus o zdôvodnenie nie je – akoby autorke ani na um nezišlo, že s uveriteľnosťou jej mimozemšťanky by čitateľ mohol mať problém. Namiesto hlbokej psychologizácie, ktorú by človek pri téme dvoch myslí v jednom tele očakával, sa autorka donekonečna mrví v opisoch spomínaných gest, čím robí príbeh nielen neuveriteľným, ale tiež minimálne v prvej polovici nudným.
V románe úplne absentuje detail. Taktiež vedľajšie dejové línie a paralely. Problémy sa riešia zázračne jednoducho a spravidla bez toho, aby sa komukoľvek čo i len skrivil vlások na hlave. Čitateľova duša priam baží po komplikáciách a skutočnom ohrození, ale nedočká sa. Meyerová je úplný opak G. R. R. Martina. Kým u G. R. R. Martina som si priala, aby už preboha prestal tie chúďatá postavy týrať a dovolil, aby sa im aspoň raz niečo vydarilo, u Meyerovej som si želala, nech preboha prestane ísť všetko oveľa lepšie než hovoria predpoklady. Nech konečne ukáže tej ufňukanej masochistke, ako vyzerá poriadny problém.
A ako vo veľa soft sci-fi, aj napriek absencii vysvetľovania sa tu dajú nájsť nezrovnalosti voči jeho vlastnej logike, voči pravidlám stanoveným autorkou. Tak napríklad
- Ak transplantovať duše dokáže každá duša a za pomoci zázračných (doslova zázračných) mimozemských prípravkov vie liečiť každý tĺk, načo vlastne existuje medzi dušami profesia liečiteľ, obdoba lekára?
- Že sa dá vkradnúť na kozmodróm a len tak bez povšimnutia niečo vhodiť do kozmickej lode je samo osebe riadne WTF. Ale povedzte mi, ako je možné, že ak sa kryotanky prepravujú medzihviezdnym priestorom bez akéhokoľvek označenia a nikoho ani netrkne, že do nejakej planetárnej sústavy vezie niečo navyše, ako potom duše hneď na začiatku liečitelia vedeli, v ktorej nádrži sa ukrýva Pútničkina duša?
- Ako je možné, že mimozemšťania zrodení x svetlených rokov ďaleko si dávajú mená po vyslovene pozemských javoch? Slnečné svetlo prechádzajúce ľadom alebo Petala otvorená k Mesiacu?
Kniha je prezentovaná ako román pre dospelých. Netuším prečo. Okrem toho, že je úplne prostý (odpusťte, dospievajúci, ja som nevymyslela, že by sa vám mali odporúčať také knihy), sladučký, jemnučký, výchovný (pôvodne najväčší odporca mimozemšťanov je donútený odhodiť predsudky a skončiť vo vzťahu s mimozemšťankou) a veľmi happy, je tiež aj úplne cudný. A hoci sa tam zjaví aj nejaké násilie a smrť, od neprístojného masakru má tiež naozaj veľmi ďaleko.
- Názov: Hostiteľ
- Autor: Stephenie Meyerová
- Vydavateľstvo: Tatran
- Počet strán: 616 strán
- Jazyk: slovenský jazyk
- ISBN: 9788022205610
- Dátum vydania: 2009
Napísať odpoveď