„Našli ste niečo zaujímavé?“
„Možno…“ Nedopovedal. Opäť pozrel na ten bod a hlas mu zamrel v hrdle.
Ešte stále mali priveľkú vzdialenosť, ale už sa dalo rozoznať, že tá vec je skutočne úplne čierna a má okrúhly tvar. Aj keď s tvarom to bolo zložitejšie. Vyzeralo to síce sotva väčšie než bodka, ale…
„Hawk, počuješ ma? Čo ste objavili?“
„Preboha,“ zašepkal Karmen.
Bola to guľa. Čierna a absolútne nepriesvitná. Napriek tomu ju po priblížení Engelmann videl zo všetkých strán. Úplne zo všetkých, okrem tej polgule, ktorá bola ponorená do piesku. Nevedel si to vysvetliť. Mal vidieť len polovicu gule, po zakrytí pieskom dokonca len štvrtinu, ale on videl aj za ňu, aj odvrátenú časť. Akoby ju svetlo obtekalo.
Pristál v bezpečnej vzdialenosti. Čln sa mäkko zniesol do piesku. Karmen na guľu očarene hľadel a sotva zastavili, chcel okamžite vybehnúť von. Engelmann ho chytil za plece. „Johnny, pre živý svet, buď opatrný.“
Karmen prikývol, ale sotva ho vnímal. Ak je všetko len prelud, následok ich preletu singularitou, v skutočnosti sa mu nemôže nič stať. Môže si bez strachu užívať bizarnosti ako človek, ktorý si uprostred sna uvedomí, že všetko je len fikcia. Ale nejaká časť Jonathana Karmena – a stále dosť podstatná časť – sa nemohla zbaviť dojmu reality. Tá časť ho prinútila, aby zostal vedľa člna a najprv ju len pozoroval.
Engelmann si pripomenul, že by mal aj on vystúpiť, ale nemohol z nej odtrhnúť zrak ani na tú chvíľu, ktorú potreboval na prechod od obrazovky k živému výhľadu. Jeho mozog odmietal ten pohľad prijať za normálny. Musel ho opakovane spracovávať. V každom momente ho nanovo zaplavila skoro rovnaká vlna úžasu, ako keď to videl prvýkrát.
Až po niekoľkých minútach si uvedomil, že Gordievsky ho čoraz naliehavejšie volá. Bez toho, aby odtrhol zrak od neobyčajného telesa, zdvihol vysielačku. „Spoj sa so Seginom a Serikovom. Daj im naše súradnice. Povedz im, že niečo máme.“
„Čo…“ začal Gordievsky, ale Engelmann prerušil spojenie uprostred slova.
Vystúpil z člna a postavil sa vedľa Karmena, ktorému sa nestratil z tváre blažený výraz. Usmieval sa a v kútikoch očí sa mu urobili prívetivé vrásky. „Štvorrozmerná guľa,” informoval Engelmanna a Wansbecka, ktorý medzičasom vystúpil tiež. „Vidíme ju vo všetkých troch rozmeroch naraz. To znamená, že má ešte jeden priestorový rozmer.“
Engelmannov mozog ešte stále odmietal prijať, na čo sa pozerá, ale už mu aspoň vedel, prečo guľu vníma aj odzadu. „Dobre,“ rozhodol nakoniec. „Ideme k tomu. Ale pomaly. A majte paralyzéry pre každý prípad pripravené.“
„Paralyzéry nám tak pomôžu,“ šomral si Wansbeck, ktorý za nimi mierne zaostal. Keďže už na pohľad bolo toto dielom kohosi oveľa vyspelejšieho a inteligentnejšieho ako tých agresívnych všežravých bytostí, Engelmann očakával, že to bude pred nimi nejako chránené. Obával sa neviditeľného silového poľa alebo čohosi podobného. Ale guľa ich bez problémov pustila až k sebe.
Mala priemer zhruba jedenásť metrov. Jej povrch veľmi matne odrážal slnečné svetlo. Bol hladký, ale Engelmann si všimol, že po obvode gule sa v pravidelných intervaloch objavujú nejaké znaky tvorené z jednoduchých rovných zárezov. Všetky symboly sa zhodovali: Tri zvislé čiary prekrížené jednou vodorovnou. Stredná bola dlhšia ako dve krajné, takže to vyzeralo, akoby písmeno H niekto preťal zvislou čiarou napoly.
Karmen sa vrátil do člna a priniesol elektromagnetický detektor a dozimeter. Najprv dozimetrom prechádzal niekoľko centimetrov od povrchu gule zdola až hore, pokiaľ dočiahol. Potom prišiel na rad detektor. Napokon oba prístroje vypol a vystrel sa.
„Je to v poriadku. Žiadna rádioaktivita, nijaké elektromagnetické žiarenie. Aby som pravdu povedal, trochu ma to sklamalo. Očakával som rádiový signál.“
„Prečo rádiový signál?“ spýtal sa Engelmann.
„Dúfal som v nejaké inštrukcie, ako sa dostať dovnútra.“
„Myslíš, že dnu niečo je?“ opýtal sa pre zmenu Wansbeck.
„Samozrejme.“
„Nevidím nijaké spoje.“ Engelmann obchádzal guľu, aj keď to bolo do istej miery zbytočné, pretože ju videl zo všetkých strán naraz. „Iba ak by obsah do gule vložili zdola.“
„Dalo sa očakávať, že nijaké spoje neuvidíme. Civilizácii natoľko vyspelej, aby dokázala postaviť toto, nerobilo problém spraviť spoje neviditeľnými.“
„Prečo predpokladáš, že civilizácia, ktorá postavila guľu, bola úžasne vyspelá? Pretože okrem toho, že má štyri rozmery, na nej nič úžasné nevidím.“
Jonathan Karmen znechutene pozrel na Wansbecka, ktorý otázku položil. „To si si okrem tých štyroch rozmerov naozaj nič zvláštne nevšimol?“
Wansbeck stojaci menej ako pol metra od základne čiernej kupoly pokrútil hlavou.
„Si blízko nej,“ povedal Karmen. „A tá guľa je čierna. Stojí na ostrom slnku ktovie ako dlho. Horúčava by z nej mala úplne sálať. Ale cítiš niečo?“
Wansbeck prekvapene pozrel na guľu. Natiahol k nej dlaň, ale nedotkol sa jej a potom ruku opäť stiahol. Znova pokrútil hlavou.
Engelmann bol takisto prekvapený. Nie je to nebezpečné, povedal si v duchu a pomaly približoval vystretú dlaň k povrchu. Napokon sa ho dotkol. Hneď na to odtiahol ruku, ale keďže sa nič nestalo, znova naň položil dlaň a teraz ju tam držal vyše pol minúty.
Guľa naozaj nebola rozpálená. Mala príjemnú izbovú teplotu. V kontraste s okolitou horúčavou im pripadala až chladná. Povrch pri dotyku potvrdil, že je naozaj hladký.
Engelmann začal špičkou topánky hrabať popri guli. Nedostal sa ani dvadsať centimetrov hlboko a už mu bolo jasné, že guľa rovnako pokračuje aj pod zemou. Nebola to len kupola, bola to naozaj uzavretá guľa z polovice vnorená do púštneho piesku.
Po čase sa na obzore zjavil druhý čln. Karmen naň bez záujmu pozrel a potom opäť venoval pozornosť guli. Prechádzal prstami po jej hladkom povrchu aj po záhadných symboloch rozmiestnených v pravidelných vzdialenostiach. A tie vzdialenosti zrejme neboli náhodné.
„Čo to robíš?“ spýtal sa Engelmann, keď videl, ako Karmen priložil hlavu k povrchu gule a dotkol sa jej čelom.
„Je to tak, ako som predpokladal,“ vyhlásil matematik a opäť sa narovnal. „Aj pri najmenšej vzdialenosti, akú môžeš od gule dosiahnuť, vždy vidíš minimálne jeden symbol. Znamená to, že sú dôležité. Chceli, aby sme si ich všimli.“
Ale čo znamenajú? Keby sa aspoň obmieňali… primitívna jednoduchosť znakov Engelmanna dráždila. Znamenala, že posolstvo je asi ukážkovo jednoduché, ale ľudstvo zase neprejavilo dosť inteligencie na to, aby ho rozlúštilo. Nad záhadou si síce lámali hlavy len pár minút, ale predpokladal, že ich šance na otvorenie gule už aj tak prudko poklesli. Napokon, posádka Eurydiky nebola výberom superinteligentných a predvídavých vyslancov zo Zeme. Engelmann s povzdychom pozrel na Wansbecka, ktorý sa zúčastnil len pre slávu… a mal nepríjemné tušenie, že nielen on. Nikto nepredpokladal, že spoločne podniknú dlhodobú misiu. Nebral sa ani žiadny ohľad na to, či budú členovia posádky spolu dobre vychádzať.
Napísať odpoveď