Prvýkrát publikované na www.kniznecervy.sk 19. 3. 2018
Jana Plauchová je slovenská autorka vedecko-fantastických románov Úvod do teórie chaosu, Večnosť omylov a Nula kelvinov. V roku 2018 jej vyjde ďalšia kniha s názvom Druhá planéta. V rozhovore sme ju vyspovedali, aké to je písať a čítať sci-fi.
Prečo ste začali písať a čo vás priviedlo k sci-fi?
Písať som začala, pretože som v tom videla jediný spôsob, ako uchovať príbehy, ktoré sa mi vynárali v hlave a páčili sa mi. Trvalo mi však veľmi dlho, kým som s úrovňou svojho písomného záznamu začala byť aspoň ako-tak spokojná. A prečo sci-fi? K nej ma priviedol asi fakt, že som na nej trochu vyrastala – čítava ju a čítavala mi ju moja mama. Tiež som sa už od začiatku školskej dochádzky veľmi zaujímala o vesmír. No keď som začínala písať, moje príbehy bývali zvyčajne o zvieratkách. Obrat k písaniu sci-fi nastal pomerne náhle na druhom stupni základnej školy. Jeho príčinou mohlo byť niekoľko silných prečítaných a videných sci-fi diel, ktoré ma inšpirovali. Úplne si tento náhly prechod od zvieracích príbehov k technologickým neviem vysvetliť.
Dokážu sa Slováci nadchnúť pre tento žáner?
Veľmi málo a to je problém. Možno pomer ľudí čítajúcich sci-fi nie je v slovenskej spoločnosti nižší než inde, ale tým, že Slovákov je celkove málo, je to s predajnosťou takýchto kníh na Slovensku ťažké. Brzdí ju aj to, že mnohí čitatelia ani dobre nevedia, čo to vlastne sci-fi je. Prípadne spoznali len malú ukážku tohto žánru, ktorá im nesadla, a na základe toho odsúdili žáner ako celok. Stretla som sa napríklad aj s predstavou, že sci-fi sú len nejaké strieľačky s mimozemšťanmi a nič iné.
Ako by ste odpovedali na otázku: Prečo začať čítať sci-fi?
Pretože sci-fi je rovnako pestrá, obohacujúca a silná ako iné žánre. Čitateľov možno prekvapí, že v sci-fi sa môže ukrývať naozaj hlboká psychológia. Tým, že sú postavy postavené do nereálnych situácií, dokážu vyjsť najavo súvislosti ľudských vlastností, ktoré by si človek bežne neuvedomil. Dobrá sci-fi rozširuje hranice čitateľovho chápania, predstavivosti aj empatie. Môže tiež nastaviť zrkadlo ľudstvu bez toho, aby plytko moralizovala. A mnohí čitatelia by boli iste prekvapení, že sci-fi sa môže odohrávať v bežnom, známom prostredí a vystupovať v nej môžu im blízke ľudské charaktery. Nie len kyborgovia na planétach tisíce svetelných rokov vzdialených.
Ak by ste mali charakterizovať svoju tvorbu tromi slovami, aké by to boli?
Rozmanitá, spletitá, filozofická.
Čo je na písaní kníh najťažšie a najľahšie?
Najťažšie je pre mňa dopísať prvopis, čiže prvotný príbeh s hlavou a pätou, ktorý sa bude neskôr ešte veľmi upravovať. Proti úpravám nič nemám, no prvotnú verziu dokončujem naozaj len s veľkou námahou. Počula som však, že iní autori to majú presne opačne ako ja. Najľahšia pre mňa bývala samotná tvorba príbehu ešte pred písaním, pretože išla úplne sama, ani som netušila ako.
Keď sa na svoje knihy pozriete s odstupom času, na čo ste najviac hrdá a čo by ste naopak zmenili?
Pri všetkých troch doteraz publikovaných knihách som hrdá najmä na to, že som ich dopísanie a neskôr vydanie nevzdala napriek množstvu prekážok a zábran. Potom je to už rozdielne od knihy ku knihe. Napríklad pri Nula kelvinoch som hrdá na to, že som našla odvahu zmeniť svoj zaužívaný literárny smer a štýl a napísať niečo tak zásadne odlišné od predošlých rukopisov. A zvládla som to celkom obstojne, hoci som s tým nemala skúsenosti. Ale aj ostatné dve knihy boli tak trochu rizikom, púšťaním sa na neznámu pôdu. Pri ich písaní som čelila novým výzvam, ktoré som zvládla miestami aj nad svoje vlastné očakávania.
Zmenila by som na nich skôr drobnosti – najmä Nula kelvinov zostala štylisticky a žiaľ, trochu aj gramaticky nevyladená. Aj preto u nej dúfam v druhé vydanie. Tiež by som vo svojich knihách opravila pár nelogickostí a nezrovnalostí, na ktoré ma čitatelia upozornili. Smerovanie deja som však nemala potrebu upravovať nikdy, ani bezprostredne, ani dlho po napísaní či dokonca vydaní.
Keby ste si mali vziať na opustený ostrov tri knihy, ktoré by to boli a prečo?
Nuž, predpokladám, že nejaké o prežití. ? Ak je ale táto otázka mierená na tri knihy, ktoré by som bola schopná čítať stále dookola, také mi nenapadajú. Je zopár ság, ktoré si po čase rada opakovane prečítam, nemá však zmysel z nich jednotlivé knihy vyberať.
Kto je váš najobľúbenejší knižný záporák?
Na to nie je jednoduchá odpoveď, pretože ak si záporňák získa obľubu u čitateľa, tak zjavne úplne záporný nebude. Tu môžem uviesť Jaimeho Lannistera zo známej ságy Pieseň ľadu a ohňa. V prvých dvoch dieloch ho autor vykreslil ako priam dokonalého záporňáka, ktorého som ako čitateľka úprimne nenávidela a želala mu to najhoršie. Po čítaní ďalších dielov z jeho pohľadu však vyplynulo, že je to vlastne celkom príma chlapík. Navyše mu charakter poopravilo aj jeho strašné zranenie. Ku koncu posledného vydaného dielu som mu preto už tuho fandila. Je ale otázne, či je Jaime potom ešte vôbec záporňákom.
Máte nejaký obľúbený knižný citát?
Nezvyknem zbierať citáty z kníh, no mám rada výstižné citáty o knihách samotných. Najviac sa mi páči citát, ktorého autora som si žiaľ nepoznačila: „Ak viete o knihe, ktorú by ste si radi prečítali, ale zatiaľ ju nikto nenapísal, musíte si ju napísať sami.“
Čo od vás môžu čitatelia v budúcnosti očakávať?
V najbližšej budúcnosti mi v zbierke Žena s labutí vyjde sci-fi poviedka Po oblakoch nikto nechodí obutý. Na trhu by sa mala objaviť už koncom jari. Ak všetko pôjde dobre, túto jeseň by mal vyjsť môj sci-fi román Druhá planéta. Na rozdiel od poviedky, ktorá je mojím najnovším dielom, však toto nie je nová kniha. Je naopak veľmi stará, napísaná ešte na strednej škole, pred všetkými mojimi doposiaľ vydanými dielami. A možno na prvý pohľad trochu popiera, čo som o sci-fi a jej blízkosti k reálnemu životu povedala – akurát táto moja sci-fi je zhodou okolností najpodobnejšia tomu, čo si človek pri tomto žánri bežne predstaví. Odohráva sa takmer celá vo vesmíre, dôjde v nej na otázku mimozemšťanov a podobne. Neznamená to však, že nerieši aj nám blízke problémy, a to jednak ľudské, jednak čoraz aktuálnejšie otázky znečisťovania životného prostredia.
Napísať odpoveď