Spísané v roku 2008. Spracovanie zamietnuté pre fyzikálnu a technologickú nerealizovateľnosť. Tento obsah nie je totožný s alternatívou Druhej planéty vydanej ako doplnok k Druhej planéte v roku 2019. Pozor, prezrádza mnohé dôležité momenty oficiálneho deja Druhej planéty a vyžaduje jeho znalosť!

Pre začiatok musím povedať, že sa mi viac páči tá verzia príbehu, ktorá vyšla v roku 2019 cez Artis Omnis. Ale pre zaujímavosť si rada prečítam verziu typu „čo by sa stalo, keby…“ Zlomové okamihy deja sú miesta, keď o ďalšom vývoji rozhodujú len sekundy, križovatky mnohých paralelných vesmírov, neuveriteľných zvratov jediného príbehu, miesta, kde sa ukážkovo prejavuje takzvaný motýlikový efekt a všetko skončí inak… alebo miesta, kde pochopíte, že váš osud si vás aj tak nájde, nech sa stane čokoľvek.

Vráťme sa naspäť k scéne, od ktorej všetko mohlo byť iné. Sme opäť na stanici Venera obiehajúcej okolo Venuše. Jej šesťčlenná posádka – traja členovia vlastnej posádky a traja vedci – sú vystresovaní z nedostatku spánku, ktorý podľa nich spôsobuje neznáma porucha spánkových simulátorov. Najhoršie to zvláda Bill Theakston, bývalý senátor nenávidiaci spánkové stimulátory, stanicu, svojich kolegov a najviac Venušu. Ten si doprial oveľa menej spánku než všetci ostatní. Napokon úplne zošalie a nasadne do záchranného člnu, jedinej lode na stanici, ktorá je schopná doletieť z obežnej dráhy Venuše až na obežnú dráhu Zeme. Náhodou sa mu podarí zapnúť motory. A hoci je stále pevne spojený so stanicou, zvyšovaním ich ťahu sa pokúša oslobodiť. Pripomeňme si tú scénu:

Vesmírnej lodi, pevne ukotvenej k stanici, stúpol ťah motorov. Stanica ju však nepúšťala. Bezpečnostné zámky držali pevne. Pri opätovnom zvyšovaní sa ale stalo čosi, čo bolo na prvý pohľad nemožné. Maličká vesmírna loď začala so sebou vliecť celú stanicu. Pomaly, ale isto zvyšovala výstrednosť jej obežnej dráhy a hrozilo, že sa odpúta z gravitačného pôsobenia Venuše do otvoreného vesmíru. Trvalo to však len krátko. Gyroskopy stanice zaznamenali nečakaný pohyb a počítače vyslali signály k príslušným manévrovacím dýzam stanice. Tie sa zapálili a udržiavali Veneru na pôvodnej orbite.

Otrasy, ktoré sa šírili stanicou a riadiacou miestnosťou, boli nesmierne. A neustále sa stupňovali, čo naznačovalo, že ich kolegovi v záchrannom člne sa darí. Glenn sa už musel pridržiavať oboma rukami a inštinktívne sa primkol k stene. Nevedel, ako dlho ešte stanica loď udrží. A či je vôbec správne ju držať. Uzamknutie člnu k stanici, ktoré spravila Arlene, totiž slúžilo ako poistka proti samovoľnému odpojeniu člna. V žiadnom prípade nemalo fungovať ako zábrana duševne chorému človeku, aby ukradol loď a odletel s ňou. Zvyšovanie ťahu motorov pri zaistení člna ešte nikto nikdy neskúšal. Isté však bolo, že ani stanica, ani loď na to neboli stavané.

„Odpojte ho!“ zvolal v návale strachu zo silnejúcich otrasov.

„Už len chvíľu!“ kričala Arlene. „Pár sekúnd a zablokujem ho…“

„Odpoj ho!“ reval Glenn. „Musíš ho odpojiť! Hneď! Odpoj HO OD STANICE!“

Zdroj: commons.wikimedia.org

A tu začína alternatívne pokračovanie.

Arlene si v tomto okamihu uvedomila nebezpečenstvo… a loď odpojila ešte pred jej samovoľným odtrhnutím. Otrasy prestali, no Theakston odlietal preč. Možno si vtedy uvedomil, že práve urobil veľkú chybu, možno sa spamätal, možno to bol len krátky záblesk zdravého rozumu, možno len apatické poslúchnutie autority. V každom prípade, keď mu potom Ed naliehavo, ako ešte nikdy, prikázal vypnúť motory, Theakston ich vypol.

Tým sa ale všetka spolupráca zo strany Theakstona skončila. Neodpovedal cez vysielačku, na nič nereagoval, jeho loď si letela celkom neriadene. Posádka stanice vyvíjala maximálne úsilie na to, aby sa loď opätovne spojila so stanicou. Aj keď bol Theakston všetkým nesympatický a navyše šialený a nebezpečný, nemohli ho nechať zomrieť. Nehovoriac o tom, že oni ten záchranný čln potrebovali, a funkčný.

Ed okamžite vypol automatický režim stanice a prešiel na režim ručnej orientácie, pri ktorom sa neustále snažil udržiavať zhruba rovnakú vzdialenosť od záchranného člnu. Stanica teda letela tesne za člnom. Najprv sa držala v bezpečnej vzdialenosti niekoľko desiatok metrov. Vo chvíli, keď bolo treba zrealizovať narýchlo vymyslený improvizovaný plán Theakstonovej záchrany, sa priblížila len na pár metrov.

Hlavný problém bol ten, že stanica nemala aktívny spojovací uzol. Loď sa mohla spojiť so stanicou, ale stanica s loďou nie. Bolo treba vymyslieť iné spojenie než prostredníctvom uzlov. Napokon sa zrealizovalo rýchle vybudovanie spájacieho tunela, ktoré zahŕňalo použitie takmer všetkých náhradných dielov, čo boli na stanici (z čoho posádka pochopiteľne nebola nadšená), a jeden výstup Arlene Waltmanovej do otvoreného priestoru.

Stavba tunela trvala hodiny a hodiny. Theakston sa za ten čas ani raz neozval. Nikto netušil, čo sa mu stalo. Navyše sa vyskytol ďalší problém. Nech sa obyvatelia stanice snažili ako chceli, ich tunel neprešiel testami hermetickosti. Skrátka z neho unikal vzduch. Napokon skonštatovali, že sa s tým nedá nič robiť. Cez tunel budú musieť len veľmi rýchlo prebehnúť, kým sa z neho všetok vzduch nestratí a pred každým ďalším použitím tunela tam bude treba načerpať vzduch znova. Po celý čas niekto musel v riadiacej sále stanice udržiavať orientáciu stanice, pretože tunel vôbec nebol pevný a keby stanica čo i len o trošku zmenila kurz, odpojil by sa od jedného či oboch telies alebo by sa roztrhol.

Napokon sa Ed a Glenn postavili pred vchod do improvizovaného tunela, stále v rádovom spojení so zvyškom stanice. Arlene udržiavala orientáciu a mala na starosti kontrolu a udržiavanie tlaku v tuneli, zatiaľ čo ním budú prechádzať. Presnejšie bežať. Keď boli všetci pripravení, Arlene napustila vzduch do tunela. Ed s Glennom prebehli do kozmickej lode a zavreli za sebou prielez. Táto časť im vyšla bez problémov.

Loď bola dosť veľká, keďže musela viesť zásoby na niekoľkomesačnú cestu na Zem a ešte aj poskytovať dosť priestoru pre až dvanásť pasažierov. Vstupný prielez bol na samotnom konci obytných priestorov. Ed a Glenn postupovali dopredu, k pilotnej kabíne, pričom mali možnosť pozorovať zaujímavý jav. Umelá gravitácia sa šíri všetkými pevnými telesami, ktoré sú v dosahu gravitačného okruhu, pričom kvapalnými a plynnými nie, a už vôbec nie vákuom. Spojovací tunel so stanicou bol dosť pevným telesom, takže gravitácia sa mala rozšíriť až do lode. Lenže zároveň bol telesom veľmi labilným, bez dostatočne pevných spojov. Navyše loď bola od okrajového gravitačného okruhu stanice dosť ďaleko. Preto ich pri vstupe do lode privítala tiaž predstavujúca asi tri štvrtiny pozemskej gravitácie. Pri ceste do prednej časti lode, ďalej od stanice, sa však tiaž plynule zmenšovala, až posledný úsek museli prekonať takmer v bezváhovom stave.

Ed a Glenn boli pripravení na to, že Theakston bude možno agresívny a bude sa brániť. Pravdou však bol opak. Keď sa dostali na pilotnú palubu pripravení na útok, našli Theakstona ležať (presnejšie vznášať sa, lebo tam už skoro žiadna tiaž nebola) schúleného nad pravou stranou pilotného kresla. Nejavil známky života, ale žil. Bol zrejme len v bezvedomí alebo v šoku. Ed a Glenn ho spoločnými silami niesli naspäť k prechodu do stanice, čo bolo o to ťažšie, čím sa smerom k stanici zväčšovala gravitácia. Úplne najťažšie ale bolo prebehnúť s ním cez ten slabý a netesniaci prechodový tunel. Pri východe z neho sa navyše zdalo, že sa prielez do stanice zasekol a hrozilo, že skôr, ako sa im podarí dostať sa do bezpečia stanice, obaja upadnú do bezvedomia. Napokon však Ed prielez otvoril, všetci traja vpadli do stanice… a Theakston sa prebral.

O nejakom ďakovaní za svoju záchranu nemohlo byť ani reči. Prvé, čo Theakston urobil bolo, že im začal nadávať a pekne nevyberane. Ed si z toho nič nerobil, zviazal mu ruky za chrbtom a z Glennovou pomocou ho dovliekol do modulu Hemera. Potom sa Ed hneď rozbehol prekontrolovať stav stanice a záchranného člnu. Dozor nad Theakstonom (pretože každému bolo jasné, že musí byť stále pod dozorom) prebral Geenhill, ktorý, keď utíchol Theakstonov prúd nadávok, okamžite začal na neho vrieskať, že kvôli nemu prišli o obrovské množstvá paliva, materiálu a kyslíka. Greenhill sa rozčúlil málokedy, ale keď na to došlo, stálo to za to. Potom sa však vrátil Ed a povedal mu, aby s tým prestal. Následne bol Theakston za prítomnosti všetkých členov posádky odvedený do svojej kajuty a tam bol uzamknutý aktivovaním tepelného senzoru nad dverami. Uväznený Theakston príšerne zúril. Navyše začal mať v stiesnenej kajute nepríjemné halucinácie z vyčerpania, čo jeho agresivitu ešte zvýšilo.

Zdroj: Pixabay

Mikey sa medzitým na všeobecnú radosť prebral zo svojho zvláštne dlhého spánku. Ed potom prešiel cez improvizovaný tunel do záchranného člna a prebral jeho riadenie. Orientáciu už nemusela udržiavať stanica. Mikey absolvoval druhý výstup do otvoreného priestoru, pričom odstránil spojovací tunel. Bohužiaľ, neurobil to práve najšetrnejšie. Keď chcel Ed s loďou primanévrovať späť k stanici a korektne sa s ňou spojiť za pomoci spojovacieho uzla, palubný počítač spojenie nepovolil, pretože uzol na strane stanice bol údajne poškodený. Zrejme išlo len o chybné hlásenie z počítača, alebo o hlásenie s prehnanými obavami. Mikey a Arlene sa pokúšali rôznymi spôsobmi presvedčiť počítač, aby povolil spojenie, ale nebolo im to nič platné. Zdanlivo banálne a jednoduché spájanie záchrannej lode so stanicou sa vlieklo už skoro dve hodiny. Potom sa situácia ešte viac skomplikovala. Nečakane nastal výron koronárnej hmoty zo Slnka a stanica preskočila na vyššiu obežnú dráhu. Eda náhly „útek“ stanice smerom nahor prekvapil, ale stihol včas zareagovať a rýchlo sa vyhnúť výparníku tepla stanice, ktorý by inak do jeho lode narazil.

Kvôli výronu stanica musela lietať niekoľko hodín po vyššej dráhe, ale Edova loď nebola vybavená ničím, čo by ju varovalo pred výronmi a kázalo jej zvýšiť dráhu. Preto zostala hlboko pod stanicou. Bezprostredné nebezpečenstvo lodi, zdá sa, nehrozilo. Bola oveľa menšia ako stanica, opierala sa do atmosféry menšou plochou a preto jej dráha v tomto relatívne hustejšom prostredí až tak neklesala. Napriek tomu bolo všetkým jasné, že na spôsob spojenia lode so stanicou, aký navrhovali, môžu zabudnúť. Museli počkať, kým atmosféra Venuše neklesne, počítač nedovolí stanici znížiť dráhu, a tak sa dostať k Edovej lodi. Ovšem, existovala aj druhá možnosť, v ktorej by stanica dráhu neznížila, ale dráhu by naopak zvýšil záchranný čln a tak by mohlo dôjsť k spojeniu. Lenže také manévrovanie by záchrannému člnu minulo priveľa paliva, na rozdiel od stanice, ktorá mala paliva dostatok. Čln by sa síce spojil so stanicou a Ed by mohol prejsť na jej palubu, ale záchranný čln ako taký by im bol s takým malým množstvom paliva nanič. Arlene chcela presadiť druhý návrh riešenia, pretože po všetkých tých komplikáciách, ktoré pokusy o spojenie sprevádzali, začínala mať o Eda strach. Ostatní členovia posádky vrátane Eda s tým však nesúhlasili. Tvrdili, že ten čln proste potrebujú a že spojenie sa tým síce oddiali o niekoľko desiatok hodín, ale nijaké nebezpečenstvo nehrozí.

Nasledovalo teda únavné vyčkávanie, kým sa atmosféra Venuše vráti do normálu. Keď sa tak stalo, stále ešte nebolo všetko vyriešené. Stanica sa za ten čas od lode tak vzdialila, že musela vykonať množstvo približovacích manévrov s dlhými vyčkávacími dobami. Obyvatelia stanice vyčerpaní nedostatkom spánku a stresom sa rozhodli, že každý z nich „riskuje“ niekoľkohodinový spánok a ak sa z neho do záverečnej fázy spojenia nepreberie, zastúpia ho ostatní. Ed si však toto nemohol dovoliť. Hoci na lodi, samozrejme, spánkové stimulátory boli, nesmel riskovať, že sa nezobudí včas, pretože jeho aktívna účasť na spájaní bola dôležitá. Na počudovanie, v svojej kajute si ľahol spať aj Theakston. Neurobil to však z vyčerpania, ale z absolútnej beznádeje a predpokladal, že tým spácha samovraždu.

Napokon Venera zostúpila nebezpečne nízko nad atmosféru Venuše, kam zatiaľ klesla Edova loď, a opäť sa k nej priblížila. Takže spájanie mohlo pokračovať tam, kde prestalo, keď sa objavil nečakaný výron koronárnej hmoty. Všetko sa muselo odohrať rýchlo, pretože okolitá atmosféra už bola natoľko hustá, že dráha oboch telies prestávala byť stabilnou. Stanica sa potrebovala čo najrýchlejšie vrátiť na svoju bežnú orbitu. Keď sa však uzly stanice a lode k sebe priblížili na vzdialenosť vizuálneho kontaktu (ktorá bola dosť veľká, desiatky metrov), palubný počítač stanice už zase spustil falošný poplach, že uzol je poškodený. Posádka stanice už nemala čas ani nervy sa s počítačom hádať, a tak to vyriešila po svojom. Odpojili celý bezpečnostný systém stanice a počítač už nemohol proti spojeniu nič namietať.

Lenže čo sa nestalo? Vypnutím bezpečnostného systému sa odomkli aj dvere na Theakstonovej kajute, na čo všetci zabudli. Theakston sa medzitým prebral nesmierne prekvapený, že žije, ale tá troška spánku mu zdravý rozum bohužiaľ nevrátila. Zato mu dodala dosť energie na to, aby mohol podniknúť ďalší bláznivý pokus o svoju „záchranu“. Všimol si, že červené svetielko bezpečnostného systému už nesvieti a bez problémov ušiel z kabíny. V hlave mal iba jediné: Dostať sa na Zem. Keďže už nemal k dispozícii nijakú loď, na ktorej by tak mohol urobiť, rozhodol sa pricestovať na Zem s celou stanicou. Čo, prirodzene, nebolo technicky vôbec možné, ale to si neuvedomoval. Keďže aj on sa podieľal na kontrole a obsluhe stanice, vedel, kde mimo riadiacej sály sa ešte nachádzajú ovládacie panely pre motory. Ovládanie tých panelov malo byť zablokované, aby nedošlo k náhodnej aktivácii motorov, ale keďže bezpečnostný systém bol odpojený, nič nebránilo Theakstonovi vykonať zážih motorov. Bez akéhokoľvek pokusu o navigáciu, orientáciu a podobne Theakston len jednoducho zapol motory – a hneď na plný ťah. Motory sa zažihli v protismere letu stanice, čím sa k Zemi nepriblížil ani o kúsok, zato sa priblížil k Venuši. A poriadne.

Zrýchlenie po zážihu bolo také obrovské, že všetkých členov stanice, ktorí neboli pripútaní, hodilo o stenu a utrpeli nie malé zranenia. Najhoršie dopadol náš obľúbený senátor, ktorému zákon akcie a reakcie nič nehovoril (aspoň nie v tomto stave). Bol neuveriteľne prekvapený, keď nečakane vrazil do steny plnej kovových zariadení a zlomil si niekoľko rebier a stehennú kosť.

Oveľa horšie však bolo to, že stanica vyštartovala oproti záchrannému člnu. Neletela presne naň, ale zachytila ho jedným z okrajových modulov. Kvôli malej vzdialenosti kozmickej lode od stanice ako aj kvôli únave Ed tentoraz nestihol včas zareagovať a stanici sa vyhnúť. Stanica vrazila do lode takou silou, že zasiahnutý modul bol veľmi poškodený ešte aj na protiľahlej strane. Loď sa rozpadla na drobnučké kúsky. Ed Waltman nemal šancu na prežitie.

Keďže zrážka nastala v tej časti stanice, kde neboli nijaké horľavé a výbušné látky, nedošlo k reťazovým explóziám. Celkové poškodenie stanice bolo aj tak vážne. V prvom rade táto kolízia uviedla stanicu do nekontrolovateľnej rotácie. Manévrovanie fungovalo, ale systém automatickej orientácie a stabilizácie bol porušený. Rozdrvený modul postihla okamžitá dekompresia. Tá sa nemala šíriť do ďalších, nepoškodených modulov, ale keďže vieme, že stanica bola rozpadávajúci sa lietajúci kus šrotu, nie všetky moduly boli od seba hermeticky izolované. A tak sa stalo, že atmosféra začala unikať aj z ďalších dvoch modulov. V jednom z tých dvoch modulov bol šokovaný a zranený Theakston. Nevedel, čo má robiť v prípade dekompresie, nedokázal rozoznať ani príznaky, že nejaká dekompresia nastala, a tak až do posledného okamihu nemal tušenie, čo sa deje. Keďže nemal žiadny kyslíkový prístroj, čoskoro upadol do bezvedomia z nedostatku kyslíka a o nejaký čas zomrel.

Najhoršie však bolo to, že Theakstonovo zapnutie motorov (napriek tomu, že ich Mikey rýchlo vypol) stihlo znížiť pericentrum obežnej dráhy stanice (zámerne nepoužívam krkolomný výraz pericyterión, ktorý som našla na Wikipédii a ktorý predstavuje údajne správny názov pre najnižší bod na obežnej dráhe okolo Venuše). Stanica tak začala klesať do horných vrstiev venušskej atmosféry. Následné trenie klesanie ešte urýchľovalo. Keďže Venera nemala aerodynamický tvar a ani potrebnú tepelnú ochranu, hrozilo jej zhorenie v atmosfére Venuše. Jedinou nádejou na záchranu bol bezodkladný návrat na obežnú dráhu. Ten sa dá realizovať len tak, že sa modlíte, aby ste prežili prelet najbližším bodom svojej obežnej dráhy, a dostali sa do magického okamihu 180 sekúnd pred apocentrom, čo je prakticky jediná príležitosť, kedy sa dá pericentrum zvýšiť. Zdalo sa však, že stanica prelet pericentrom nezvládne. Hoci trenie atmosféry bolo stále natoľko nízke, že sa okolo stanice nesformovala viditeľná plazmová koróna, všetky senzory už registrovali veľké tepelné namáhanie. Samotným modulom to ešte nemohlo uškodiť, ale krehkejšie časti stanice boli v ohrození. Zánik stanice v plameňoch začal vyzerať čoraz reálnejšie.

Arlene bola z náhlej a tragickej smrti svojho manžela v takom šoku, že nebola schopná zachraňovať stanicu. Greenhill a Glenn boli členovia vedeckého tímu a hoci poznali, resp. boli nútení naučiť sa základné ovládanie a kontrolu prístrojov stanice, nemali toľko vedomostí a skúseností na to, aby vedeli, ako sa z tejto situácie dostať. Navyše Glenn bol tiež šokovaný a to nielen z Edovej smrti. Keď videl Arlenino zúfalstvo, napriek všetkým otrasom, explóziám a smrteľnému nebezpečenstvu, ktoré im všetkým hrozilo, si uvedomil, že ju miluje. Že ju už dávno miloval.

Zdroj: Pixabay

Jediný, kto mohol zachraňovať situáciu, bol Mikey. Jeho úloha vôbec nebola ľahká. Palubný počítač sa sám pokúšal o akúsi záchranu, čím mu situáciu len komplikoval. Poškodená orientácia stanice tiež nebola príjemná. Horko-ťažko sa mu podarilo zastaviť rotáciu. V tom čase sa však tepelné namáhanie zmenilo na kritické. Mikey sa pokúšal nasmerovať solárne panely tak, aby boli otočené hranou do smeru letu a tým sa znížil ich aerodynamický odpor. Po niekoľkých napätých chvíľach sa mu to nakoniec podarilo. Stanica dosiahla svoj najnižší bod nad povrchom planéty ležiaci už v dosť hustých vrstvách atmosféry… a začala stúpať. Mikeymu sa podarilo zvýšiť apocentrum dráhy a po ďalšom manévri sa dostali na bezpečnú obežnú dráhu.

Stanica však bola poškodená. Dosť poškodená. A najhoršie na tom bolo to, že sa nemali ako dostať na Zem a nemohli požiadať Zem o svoju záchranu. Pri dobrodružstve vo venušskej atmosfére sa zničilo množstvo krehkých prvkov stanice a mimo iného sa odlomili a zhoreli všetky komunikačné antény.

Mikey sa však nazdával, že to nebudú musieť riešiť. Keď riadiace stredisko zistí, že zo stanice nedostáva žiadne správy a žiadnu telemetriu, tak sem hádam niekto priletí, aby zistil, čo sa stalo. Boli bezmocní, ale podľa Mikeyho ani nemuseli nič robiť. Stačí počkať, kým priletia záchranné tímy.

Nastalo teda dlhé obdobie čakania na záchranu. Keďže po všetkých tých manévroch sa značne zmenila inklinácia stanice, stanica už neprelietavala nad zónou spánkového signálu Venuše a problémy so spánkom zmizli bez toho, aby mali obyvatelia stanice tušenia, čo ich spôsobovalo.

Za ten čas sa vzťahy medzi zostávajúcimi obyvateľmi stanice veľmi zmenili. Všetci boli zdrvení z Edovej smrti (senátor však nikomu nechýbal a Greenhill vyhlásil, že Theakston má šťastie, že je mŕtvy, pretože inak by mu to všetko zrátal). Najťažšie to, pochopiteľne, znášala Arlene. Takmer vôbec nevychádzala zo svojej kajuty. Asi týždeň po tragédii ju Glenn išiel navštíviť. Bol nešťastný z toho, ako trpí a tiež z toho, čo k nej cítil, pretože to považoval za zradu voči Edovi. Napriek tomu keď mu plakala v náručí, cítil, aj cez všetok smútok a vlastnú vnútornú bolesť, ako veľmi po nej túži. Arlene ho mala rada, ale len ako priateľa. Napriek tomu sa ich vzťah čoskoro zmenil na milenecký, kvôli čomu obaja cítili pocit viny, ale aj tak v ňom pokračovali.

Zdroj: Pixabay

Glenn vedel, že tento vzťah nemá budúcnosť, pretože jej srdce patrilo len Edovi. Jeho láska k nej však silnela. Celé hodiny mu rozprávala o svojom živote s Edom a tým sa kúsok po kúsku zbavovala najťažšieho smútku. Glenn nikdy necítil voči Edovi žiarlivosť, len horkosť, že to muselo dopadnúť práve takto. Arlene neskôr zase vypočula Glennovo podrobné rozprávanie, čo všetko musel prekonať, aby sa napriek tomu, že mal cukrovku, dostal na Venušu. Dokázala jeho túžbe letieť do vesmíru porozumieť lepšie, než jeho bývalá partnerka Evie. Glenn si uvedomil, že Arlene je prvá žena, ktorú vo svojom živote skutočne miloval, že jeho predchádzajúce vzťahy boli v porovnaní s hĺbkou jeho citov k Arlene nič.

Mikey Dawson a Seth Greenhill sa po čase dovtípili, že Glenn a Arlene spolu spávajú. Hlavne Mikeyho to veľmi popudilo. Ed bol jeho najlepší priateľ a toto považoval za vyslovenú zradu, dokonca až za zneuctenie jeho pamiatky. Postupne sa prestal s Glennom a Arlene rozprávať a čím ďalej tým viac im dával najavo svoje pohŕdanie. Glenn síce kvôli svojmu vzťahu k Arlene tiež cítil silný pocit viny, ale zdalo sa mu, že Mikey mohol prejaviť oveľa viac pochopenia. Navyše Glenn bol jediný, kto sa Arlene pokúšal dostať z jej depresie. Kým Mikey ju ani pred začiatkom Glennovho a Arleninho pomeru nešiel ani raz navštíviť a nepovedal jej ani jedno povzbudivé slovo. Suma sumárum, vzťahy Mikeyho a Glenna sa dostali až na bod mrazu.

Napokon prešla doba, po ktorej sa už záchranné tímy mali dostať na Veneru, lenže po žiadnych záchranných tímoch ani stopy. Nikto nepriletel. Mikey nakoniec dospel k záveru, že kontrola letu na Zemi prejavila oveľa menej dôvtipu, ako očakával. Napadla mu aj horšia možnosť: že nakoľko všetci manažéri na Zemi mali vždy Veneru „na háku“, vyhlásili, že na záchrannú misiu je to škoda peňazí a presvedčili verejnosť, že katastrofa, ktorá sa odohrala na stanici, bola taká strašná, že ju nikto neprežil. V každom prípade bolo treba dokázať Zemi, že sú nažive. Mikey si to neuvedomoval, ale pod vplyvom dlhotrvajúceho stresu tiež začínal Venušu nenávidieť. Hlavne Venuša mohla za to, že nemajú komunikačné antény.

Glenn, hoci väčšinu času trávil s Arlene, sa občas venoval aj svojmu výskumu Venuše a došiel k prekvapivým záverom. Mimo iného odhalil pôvod problémov so spánkom a zistil, že predlžovanie spánku má na svedomí nejaké zvláštne žiarenie prichádzajúce z povrchu. Práve toto venušské žiarenie spustilo sériu udalostí, ktoré v konečnom dôsledku spôsobili smrť dvoch ľudí a poškodenie stanice, čiže zase za to mohla Venuša. Všetky tieto okolnosti v jeho podvedomí hrali významnú úlohu v tom, čo sa rozhodol spraviť.

Jedného dňa, pri pravidelnej kontrole parametrov obežnej dráhy stanice, si Glenn všimol, že niektoré parametre sa nečakane a prudko menia. Išlo hlavne o excentricitu dráhy a o vzdialenosť apocentra od povrchu planéty. Apocentrum brutálne narastalo, už dosahovalo niekoľko tisíc kilometrov. Kým vydesený Glenn našiel pôvod tohto javu, stihlo narásť až na niekoľko desiatok tisíc. Mohol za to Mikey. Mimo riadiacej sály, pri záložnom ovládaní motorov stanice, kde podobne ako vtedy Theakston bez vedomia ostatných členov posádky zmenil dráhu stanice. Mikey to však robil tak opatrne a pomaly, že tú slabučkú tiaž si nikto nevšimol a neočakávaný zážih sa dal sledovať len počítačom.

Glenn našiel Mikeyho a rázne sa dožadoval vysvetlenia. Mikey mu pokojne oznámil, že ide stanicu odpútať od gravitačného poľa Venuše a presmerovať ju na samostatnú obežnú dráhu okolo Slnka – heliocentrickú. Glennovi jeho odpoveď doslova vyrazila dych. Na čo to komu bude dobré?! Mikey odsekol, že keď si na Zemi všimnú, že stanica robí nejaké manévre, tak im hádam zapne, že časť posádky je nažive a prídu ich zachrániť. Ale prečo tým manévrom musí byť akurát prechod na heliocentrickú dráhu? Glenn bol zásadne proti heliocentrickej dráhe. Odôvodňoval to tým, že prechod na heliocentrickú dráhu je absolútny nezmysel a akurát sa tým minie aj ten zvyšok paliva, ktorý im ešte zostal a ktorý možno budú ešte potrebovať na niečo dôležitejšie. Jeho skutočný dôvod však bol iný. Aj keď si to nechcel pripustiť, súčasný stav mu v podstate vyhovoval. Bol na stanici obiehajúcej okolo planéty, ktorá ho odjakživa fascinovala a ktorej tajomstvo sa rozhodol odhaliť. Bol tu tiež so ženou svojho života a hoci vedel, že ho nemilovala a nikdy ho milovať nebude, bol vďačný aj za to, že môže byť neustále v jej blízkosti. Dobre si uvedomoval, že keď sa všetci dostanú na Zem, Arlene od neho odíde a on sa už nikdy nebude môcť vrátiť do vesmíru. Teraz bol v určitom zmysle šťastný a tak netúžil po nijakej „záchrane“.

Zdroj: Pixabay

Medzi Glennom a Mikeym prebehla asi tá najostrejšia výmena názorov, akú stanica kedy zažila. Keď hádka vrcholila, Mikey vykričal Glennovi, že vie, prečo on nerobí nič pre ich záchranu. Glenn si zrazu uvedomil, že Mikey má pravdu. Pochopil, že takto to ísť ďalej nemôže, že tu nezostanú navždy. Musia dať nejako Zemi najavo, že sú nažive a že sa nemajú ako vrátiť späť.

Napokon dospeli k akémusi zmiereniu a k rozhodnutiu, že začnú vážne rozmýšľať nad tým, ako by sa dalo z tejto situácie dostať. A hlavne nikto nič nebude podnikať sám, ale všetci spoločne. To bol však trochu problém – hneď na začiatku sa im nepodarilo dosiahnuť nijaký konsenzus ohľadom toho, či stanica má pokračovať v prechode na heliocentrickú dráhu (pretože zatiaľ bola stále na výstrednej elipse; na dosiahnutie heliocentrickej dráhy sú potrebné minimálne dva časovo veľmi vzdialené manévre) alebo či sa vráti na nízku obežnú dráhu. Dvaja boli za a dvaja proti. Akýkoľvek manéver by však bol v podstate len ďalšie míňanie palivom, takže napokon stanica zostala na subheliocentrickej dráhe.

Glenn navrhol, aby sa pokúsili Zem kontaktovať prostredníctvom jednej z komunikačných antén v pristávacích moduloch. Mikey namietal, že tá anténa má len obmedzený dosah a jej signál je slabý. Vzhľadom na nedávne ešte nie celkom prekonané nepriateľstvo bol Mikey už z princípu proti každému Glennovmu návrhu. Ale v tomto prípade mal pravdu. Anténa nemala dostatočný dosah. Mohli ju však prestavať, kompletne prerobiť, aby bola výkonnejšia. Aj keby však prekonali tento problém, vyskytoval sa tu ďalší. Anténa pre spojenie so Zemou bola umiestnená na špeciálnom otočnom kĺbe. Keďže vysielala z pohybujúcej sa stanice obiehajúcej okolo pohybujúcej sa planéty na pohybujúcu sa družicu obiehajúcu okolo pohybujúcej sa planéty, musela neustále vykonávať veľmi jemné a pritom presné pohyby riadené počítačom. Ak bol zničený aj otočný kĺb, boli nahratí, pretože túto súčiastku nemohli skutočne nijako nahradiť.

Potom sa do plánov na záchranu aktívne zapojila aj Arlene Waltmanová. Psychicky sa vzchopila a práve ona pomocou diaľkového manipulátora s kamerou (podobného, ako majú na ISS) skontrolovala, či na mieste bývalej spojovacej antény z otočného kĺbu ešte niečo zostalo. Mikey bol spočiatku dosť v rozpakoch, ako sa k nej má správať a nenašiel odvahu na ospravedlnenie, ale napriek tomu sa komunikácia medzi obyvateľmi stanice postupne vrátila do normálu. Kontrola otočného kĺbu ukázala, že nevyzerá až tak zle a možno bude funkčný. Preto sa všetci pustili do montáže improvizovanej antény. Kým bola anténa rozostavaná, Mikey podnikol výstup do otvoreného priestoru, aby odstránil spálené zvyšky, podrobnejšie skontroloval kĺb a zistil, či sú v poriadku aj všetky konektory. Vyzeralo to dobre. Po dokončení antény Mikey a Arlene vykonali spoločný výstup do kozmu, aby novú anténu umiestnili na kĺb do pracovnej polohy. Výstup prebiehal bez problémov, anténa bola úspešne namontovaná, ale keď už zostávalo len otestovať jej pohyby, Mikey si všimol niečo divné. Nachádzal sa veľmi blízko hrubej oceľovosivej steny modulu stanice. Nad tou stenou sa zjavil malý obláčik, ktorý najprv nevedel identifikovať. Kým si ho stihol lepšie obzrieť, obláčik sa rozplynul, ale pod ním sa nachádzal malý impaktný kráter ako po väčšom mikrometeoroide. Za chvíľu si niečo podobné všimol znova, najprv obláčik, potom kráter. S hrôzou si uvedomil, že stena modulu – všetkých modulov – obsahuje tých kráterov viac. Meteorický roj bol vylúčený. Ale obláčik mu napovedal, čo to je, a za pár sekúnd si uvedomil, že sú s Arlene v smrteľnom nebezpečenstve.

Pri zrážke záchranného člnu so stanicou sa do okolia stanice vymrštilo množstvo úlomkov samotnej lode aj postihnutého modulu. Keďže sa to odohralo na nízkej obežnej dráhe, na rozhraní atmosféry a kozmického priestoru, väčšina úlomkov za ten čas už dávno zhorela v atmosfére. Lenže celkový počet úlomkov bol obrovský a mnohé boli vymrštené nahor, čiže sa dostali na vyššiu obežnú dráhu, na ktorej ako kozmické smeti prežívali dlhú dobu. Zo zasiahnutého aj z dvoch ďalších modulov navyše unikol vzduch, ktorý bol pod tlakom, preto bol vymrštený na dosť vysoké orbity. Objem uniknutého plynu bol dokonca ešte väčší ako objem úlomkov. Keďže sa to odohralo nad osvetlenou stranou Venuše, vzduch zostával v plynnom skupenstve. Akonáhle sa však pri obehu molekuly kyslíka a dusíka dostali nad tmavú stranu Venuše, kde teplota naraz poklesla o stovky stupňov, nabalili sa na kondenzačné jadrá z najmenších úlomkov. Vznikli miniatúrne ľadové gule. Tie pri prelete na dennú stranu vysublimovali, ale nad nočnou sa zase desublimovali na pevné skupenstvo a tak ďalej to išlo dookola množstvo dní až doteraz. Keby stanica obiehala po normálnej obežnej dráhe, nemusela dráhu tohto novovytvoreného prstenca Venuše vôbec pretínať, ale po prechode na subheliocentirckú dráhu ho prekrížila. Pri každom prelete cez roj týchto častíc stanica dostávala zásahy, ale hrubý plášť stanice spolu s protiradiačným oloveným štítom nedovolili, aby prenikli aj cez vnútornú stenu modulov. Nebezpečenstvo pre samotnú stanicu teda nehrozilo a počítač nič nehlásil. Ibaže pri tomto výstupe do otvoreného priestoru a stanica práve na svojom obehu blížila k Venuši. A bola… nad nočnou stranou planéty. Kúsky zmrznutého vzduchu mali kvôli dvom úplne odlišným obežným dráham oveľa väčšiu kolíznu rýchlosť než náboje revolvera. A skafandre astronautov dosahovali len nepatrný zlomok hrúbky stien modulov.

Zdroj: Commons.wikimedia.org

Arlene a Mikey sa okamžite čo najrýchlejšie vydali k prechodovej komore. Okolo nich prelietavali desivo tiché smrtiace kúsky pevného dusíka a kyslíka, niektoré narážali do stanice, iné ju míňali. Už sa zdalo, že to dokážu. Prechodová komora bola na dosah ruky. Vtom do Arleninho skafandru vrazila jedna častica. Hlboko zmrazený kúsok vzduchu prerazil jej skafander a preletel cez jej telo. Arlene Waltmanová bola na mieste mŕtva…

Mikey jej telo dovliekol až do prechodovej komory, aj keď mu bolo jasné, že jej sa už nedá pomôcť. Glenn bol takmer šialený od žiaľu. Usporiadali čosi ako pohreb. Po skončení samotného obradu nechali Glenna na chvíľu samého, nech sa s ňou rozlúči. Glenn nebol nejako extra veriaci, ale v ťažkých chvíľach (aj v hlavnej verzii) sa v duchu obracal na Boha. Takto sa vo svojej mysli Bohu prihováral aj teraz. V duchu prosil Boha, ak existuje, aby netrestal Arlene za ich pomer. Neurobila to preto, že by Eda nemala rada, ale kvôli vnútornej prázdnote a nesmiernemu smútku. Glenn chcel, aby sa na druhom svete stretla s Edom a bola s ním navždy šťastná. Po skončení pohrebu telo vypustili do otvoreného priestoru.

Vysielačka fungovala, napriek tomu, že s ňou nestihli vykonať ani jediný test. Stanica sa úspešne spojila s riadiacim strediskom a oznámila mu, že sa odohrala tragédia, po ktorej zostali bez veliteľa a bez záchranného člnu. Ukázalo sa, že Zem záhadné mlčanie Venery neprehliadla, ale namiesto okamžitej záchrannej akcie sa viedli neplodné siahodlhé diskusie o tom, či má nejaká záchrana zmysel. (Za toto sa Greenhill opäť silne rozčúlil.) Napokon, po mnohých dňoch, predsa len nejaké tie kozmické lode poslali, sú na ceste. Čoskoro by mali doraziť k stanici. Stavba komunikačnej antény, za ktorú posádka zaplatila privysokú daň, bola napokon úplne zbytočná.

Napriek týmto neutešeným okolnostiam Mikey a Greenhill predsa trochu pookriali na duchu. Záchrana bola blízko. Glenn však nie. Nevyhýbal sa im, ale cítili, že čosi sa v ňom zmenilo.

Napokon, keď už boli záchranné tímy dosť blízko, požiadali stanicu, aby dokončila prechod na heliocentrickú dráhu. Pre nich by bola totiž najvýhodnejšia buď kruhová dráha nízko nad Venušou, alebo ešte lepšie heliocentrická dráha, ale nie niečo medzi tým. Mikey súhlasil s prechodom na heliocentrickú dráhu. Vtedy však Glenn oznámil, že on sa prechodu na heliocentrickú dráhu nezúčastní, ale rozhodol sa absolvovať samovražednú misiu na povrch Venuše.

Zdroj: Pixabay

Viedlo ho k tomu viacero dôvodov. Predovšetkým nešťastie z Arleninej smrti. Tiež pociťoval ešte stále výčitky svedomia kvôli ich vzťahu, ktorý začal tak krátko po Edovej smrti. Navyše, ako vieme, keďže už každý vedel, že má cukrovku, v žiadnom prípade mu nehrozilo, aby sa ešte niekedy do vesmíru pozrel a už vôbec nie na Venušu. Vedel, že má jedinečnú šancu. Ak to neurobí teraz on, ľudstvo sa dlho nedozvie pravdu. Možno nikdy. Pretože, ako vieme, ľudia nikdy neboli výskumu Venuše veľmi naklonení a po nedávnych tragických udalostiach bolo samozrejmé, že zrušia aj túto jedinú prieskumnú orbitálnu stanicu.

Zostávajúci dvaja členovia posádky videli, že mu to nevyhovoria, a tak sa mu rozhodli pomôcť. Museli všetko zariadiť tak, aby sa nikto nedozvedel skutočné okolnosti Glennovej smrti, pretože z toho by Mikey (momentálne oficiálny veliteľ stanice) mohol mať pekné problémy končiace súdom až väzením. Nemal Glenna v ničom takom podporovať a v ničom mu pomáhať. Greenhill a Mikey pripravovali stanicu na manéver, ktorý ju navždy odpúta od gravitačného poľa Venuše, Glenn pripravoval pristávací modul na pristátie. Napokon, keď stanica prešla posledný krát pericnetrom, pristávací modul sa o nej oddelil. Prešiel na nízku obežnú dráhu, neskôr na zostupnú dráhu. Posledná scéna tejto časti (pretože tu sa skončil jeden významný celok) vyznieva poeticky. Stanica preletí okolo Venuše a smeruje ďalej, aby sa jej posádka dostala na planétu života; pristávací modul putuje k planéte smrti.

Ďalej to už viac-menej pokračuje tak ako v oficiálnej verzii. Je tam len niekoľko malých rozdielov. Glenn pristál na Venuši, no nie v pohorí Maxwell, pretože v pohorí Maxwell teraz bola noc. Miestom jeho pristátia sa stala Sedna Planitia, kde to všetko pred mnohými rokmi začalo a kde sa to aj teraz skončí. Nepristál síce v jazere kyseliny, ale vystihol naozaj dosť zlé počasie. Celý čas až po pristátie mu posádka stanice sledovala telemetriu, takže v tomto ohľade bola táto fáza letu o niečo bezpečnejšia. Potom sa mu už Venera nemohla venovať, pretože začal manéver prechodu na heliocentrickú dráhu, po ktorom sa stanica dostala mimo oblasť, kde bolo možné zachytávať rádiový signál z Venuše. Glennove hlásenia sa však nahrávali na dátový záznamník jednej z prieskumných družíc. Následne už príbeh začal byť veľmi podobný tomu, čo poznáme. Glenn sa dostal do podzemia veľmi podobnému podzemným komplexom v Maxwell Montes. Našiel hologramické záznamy, síce trochu odlišné, ale aj z týchto si urobil veľmi presnú predstavu o tom, ako dopadli ich predkovia na Venuši. Dokonca ešte presnejšiu, pretože celá časť Glennovho putovania po Venuši bola oveľa dlhšia, než tá v prvej verzii, aby to vyvažovalo predchádzajúcu dlhú časť o stanici. Glennov koniec bol o niečo málo krutejší, ako v predchádzajúcej verzii. Tu totiž neostal izolovaný od svojich zásob inzulínu a tak mu nehrozilo tak skoro zlyhanie obličiek a smrť dehydratáciou. To bolo samo osebe dobré, ale na druhej strane, na tejto časti Venuše bol deň, nie večer, preto nemohol očakávať, že ho dostihne spánkový signál a on umrie pekne v spánku, ako sa to stalo v skutočnosti. Ale neuvedomil si, že hneď, ako si zložil prilbu skafandra, vdýchol (a nielen tu, ale aj v predchádzajúcej verzii, len tam sa následky nestihli prejaviť) endospóry venušských baktérií. Baktérií, o ktorých ľudský imunitný systém desaťtisíc rokov ani nechyroval, preto voči nim nemal žiadne, ale absolútne žiadne obranné látky. Keď sa baktérie v jeho tele po niekoľkotisícročnej hibernácii prebrali k životu a začali sa množiť, umrel na infekciu s akútnym priebehom. Ale ani v tomto prípade netrpel dlho.

Táto druhá verzia viac naznačuje myšlienku, že príroda sa jedného dňa ľuďom pomstí za to, že ju ničia, a nájde si páky, ako s ľuďmi zatočiť. Všetky úmrtia sa stali len nešťastnou zhodou okolností, ale niekomu môžu pripadať ako následok spoločného sprisahania Venuše a Slnka. V samotnom texte sa nachádzalo ešte niekoľko narážok na to, že príroda je proti ľuďom, narážok, ktoré sa ťažko tlmočia. Mimo iného to bolo napríklad aj to, že okrem náhlej straty schopnosti spánku, ktorá postihla celé ľudstvo bol pozorovaný aj veľmi znepokojivý nárast neplodnosti vo svete. Ale ako existovali spánkové simulátory, tak existovalo aj umelé oplodnenie a tak si príroda (alebo možno Boh) musela nájsť nejaký účinnejší spôsob, ako upozorniť ľudí na ich fatálne chyby a donútiť ich napraviť sa, kým sa ešte dá. A o tom účinnejšom spôsobe je tento príbeh.

Mohlo by vás zaujímať

• Predslov k Druhej planéte
• Prečo druhá planéta?
• Zaujímavosti o Druhej planéte
• Zaujímavosti o Merkúre a Venuši