Obrázok od Methawee Krasaeden z Pixabay

Rok 2021 bol už tretím rokom v mojom živote, na ktorého začiatku sa zdalo, že by mi v ňom mohli vyjsť až tri knihy… a na jeho konci to napokon nebude ani jedna. Dokonca aj vydanie jednej poviedky v druhej polovici roka padlo. Zato sa ukázalo, že ako malá náplasť mi vyjde aspoň jedna poviedka, o ktorej vydaní som v prvej polovici roka ani neuvažovala. Dobre, trošičku som dúfala, no keďže to bolo cez literárnu súťaž, v ktorej som sa nikdy neumiestnila, šance som považovala za mizivé. A napokon sa ukázalo, že to nie je iba malá náplasť, ale obrovské náplastisko. Napriek predošlým šiestim neúspešným pokusom sa stalo nemožné – v tej súťaži som dopadla ako absolútny víťaz!  Autor mieni, vydavateľ (porotca) mení.

Dve z plánovaných troch publikácií mi mali vyjsť už vlani. Pre ich obrovský obsah však práce na nich spolu kolidovali. Prvou mali byť Súhvezdia od Andromedy po Žirafu. Moja prvá tlačená populárno-náučná publikácia, ktorá, rovnako ako moja prvá beletristická publikácia, ide rovno na plný plyn. Toto mamutie dielo s približne 1 200 normostranami píšem väčšinu svojho života. Dolaďovanie takéhoto monštra je však nesmierne zdĺhavé, pretože okrem vecí, ktoré treba vyladiť aj pri beletrii – plynulosť, čítavosť, zrozumiteľnosť, štylistika, gramatika – treba veľmi presne preveriť aj obsah. To sa síce robí aj pri vydávaní beletrie, niekedy aj na podnet vydavateľa, aj keď mi nejde do hlavy, prečo potom v beletrii vychádza toľko bludov. Asi mám šťastie, že v Artis Omnis sú precízni.

Ale späť k Súhvezdiam. Druhá vec, ktorá zabrzdila ich publikáciu, bola sadzba. U románov bez obrázkov je jednoduchá – vlejú sa do šablóny a potom sa kontroluje už iba správnosť rozdelenia slov a podobné drobnosti. V klasickej encyklopédii však treba okrem toho ručne usadiť na dobré miesta všetky obrázky, tabuľky, to všetko čo najúspornejšie a najviac lahodiace oku. S týmto procesom sa práve oboznamujem a je to fuška.

Lenže na väčšinu roka bolo vydávanie Súhvezdí pozastavené – z dôvodov, o ktorých takmer nič neviem. Rozhodla som sa ten čas využiť aspoň na to, aby som zapracovala redaktorské úpravy Nula kelvinov pred druhým vydaním. Na jar roku 2020 mi z vydavateľstva prišiel tento román zredigovaný a zaskočil ma závratným množstvom úprav. Oveľa väčším než mal u nich hociktorý môj predošlý rukopis. Zaskočilo ma to o to viac, že tento román už v pôvodnom vydavateľstve redakčnými úpravami prešiel. A ja som na ňom ešte neskôr tiež pracovala. Preto som očakávala, že to vyjde plus mínus také, ako som im to tam poslala. No keď som videla tie zásahy, bolo mi jasné, že súbežne so Súhvezdiami sa to robiť nedá. Aby sme sa rozumeli, text bol miestami tak zmenený, že bol akoby napísaný nanovo. So všetkými problémami, ktoré novonapísaný text prináša – preklepmi, štylistickými chybami, chybami konzistencie, atď. Redaktor je tiež len človek. Toto všetko bolo treba veľmi pozorne minimálne dvakrát prečítať a poopravovať. Niektoré redaktorské zásahy odmietnuť, niektoré pozmeniť, niekedy vniesť na základe redaktorských zásahov zásahy aj do nezmeneného textu, aby bol plynulý a všetko na všetko nadväzovalo. Preto som v mene Súhvezdí musela v roku 2020 práce na Nula kelvinov odložiť o rok.

Prvého januára 2021 som sa v pohodlí homeofficu do zapracovávania týchto korektúr konečne pustila. Pomedzi to som robila korektúry pokračovania Nula kelvinov pred odoslaním definitívnej verzie vydavateľstvu. Ono malo byť tou treťou knihou, čo mala tohto roku vyjsť. No ako mesiace ubiehali a bola som čoraz vyčerpanejšia (aj po extrémne vyčerpávajúcom roku 2020), začínalo byť jasné, že román Tristodesať kelvinov je z čakateľov na tohtoročné vydanie vylúčený. Obzvlášť ak aj v ňom bude toľko redaktorských zásahov ako v prvom dieli. A keď som koncom leta konečne poslala posledný súbor spracovaného Nula kelvinov, nanešťastie sa ukázalo, že je z hry tiež von. Oba diely by mali vyjsť na rok.

Ostávali Súhvezdia, o ktorých znovuoživenie som intenzívne bojovala. Čitatelia ma zaplavovali otázkami, kedy konečne vyjdú, a ja by som tento kríž tiež mala konečne rada dole z bedier. Žiaľ, situácia sa zhoršila aj kvôli zdravotným problémom zúčastnených a dokonca aj smrti jedného z nich. To súhvezdia tiež vyradilo z hry von.

A čo teda vyjde? Vlani som zaslala do súťaže Cena Karla Čapka poviedku Spirit a Opportunity. Kvôli pravidlám som jej však musela zmeniť názov – na Marťanská odysea. Poviedka sa dostala do finále. Vôbec po prvýkrát. Stalo sa tak šestnásť rokov po mojej prvej účasti v tejto súťaži a na šiesty pokus. Vcelku irónia, že sa mi podarilo uspieť práve s poviedkou obsahujúcou moje dva neobľúbené prvky – roboty a Mars. Ale najprestížnejšej česko-slovenskej súťaži fantastiky na zuby nehľaď. Už samotná účasť vo finále je zárukou publikácie tejto poviedky v súťažnom zborníku. Potešila ma a dúfam, že trochu pripraví pôdu u čitateľov pre české preklady mojich románov (prvý z nich si v Čechách už štyri roky márne hľadá vydavateľa). Na vyhlásení výsledkov v priamom prenose cez internet sa 4. 12. 2021 však stalo niečo absolútne neočakávaného. Myslela som, že reálne by sa mi mohlo ujsť aspoň tretie miesto, lenže moja poviedka skončila ako víťazná! Čo viac, získala som aj cenu Mlok ako najlepšej práce zo všetkých kategórií! Dúfam že to teda nie je len jeden krok k českým vydavateľstvám, ale aspoň dva…

S druhou poviedkou ma nečakane oslovilo v lete vydavateľstvo Hydra. Robila zbierku poviedok o Vianociach. Takú som práve nemala, ale moja zimná poviedka Ochladzovač sa po pár drobných úpravách ľahko stala vianočnou. Príbeh s trošku triezvejším pohľadom na komixovú superschopnosť nie je typickým zástupcom mojej prózy. Ale práve preto som rada, že vychádza. Nemám rada stereotypne píšucich autorov a azda sa aj vďaka tejto poviedke sama takou autorkou v očiach čitateľov nestanem. Lockdown však vydanie zmaril, možno až o celý rok.

Priznám sa, z týchto hľadísk mi rok 2021 pripadá ako premárnený. Zmienené dielka sa síce posunuli o krok alebo o viacero krokov bližšie k publikácii, lenže pre čitateľov sa ráta len to, čo je na pultoch. Mám však aj dobrú správu – napísala som viac nových textov než v predošlé roky, aj keď už vieme, že čerstvo napísané veci majú od vydania (cielene i necielene) ešte na roky ďaleko. Tradične som v poslednom desaťročí plodila jednu poviedku ročne, väčšinou pred koncom roka. No tento rok sa mi už v lete podarilo napísať až dve, z toho jednu rekordne dlhú. Sú ako deň a noc – jedna filozofická fantasy zo súčasnosti a možno aj z blízkeho okolia, druhá hard sci-fi dvanásť svetelných rokov a niekoľko storočí času vzdialená. Zároveň sa mi – heuréka! – po takmer tri a pol roku trápenia podarilo prepracovať, vlastne skôr nanovo napísať román Príbeh Padajúcich Hviezd. Z pôvodného štylisticky neobratného náčrtu príbehu je to dnes plnohodnotný, 445-stranový, do hĺbky prepracovaný román kombinujúci jednu prísne vedecko-technickú a druhú mysterióznu, takmer fantasy dejovú líniu. Román už čaká na svojich testovacích čitateľov!

Takže môj šuflík sa udržiava v permanentne plnom stave. Po vydaní zatiaľ dvojdielnej série Nula kelvinov – Tristodesať kelvinov by som rada publikovala zbierku sci-fi a fantasy poviedok a tiež román Príbeh Padajúcich Hviezd (asi v tomto poradí). Aj nové by bolo čo písať. Už len zostrojiť ten stroj času (ktorého princíp fungovania bude v Tristodesať kelvinoch ešte podrobnejšie popísaný), aby bolo aj kedy.

Mohlo by vás zaujímať

• Tak veľa nápadov a tak málo času
• Vývoj mojich tvorivých období
•  Šesť najväčších mýtov o písaní kníh
• Ako som vydala knihu (reálny príbeh)