header image

 
 

Pohľad z druhej strany na injekciu proti láske

Prvýkrát publikované na www.enigma.sk 12. 5. 2011

Predchádzajúci úryvok

Veľmi stručný „vo co gov“ prehľad:

  • David Settle a Molly McCannová sú milenci na úteku
  • prenasleduje ich štvorica mužov z budúcnosti v zložení: Dylan Haise – psychológ, Chantal Browling – génový inžinier, Wayne Kingsley – lekár a Gilles Conrad – policajný detektív
  • pokiaľ Davida nechytia, títo štyria muži umrú
  • pokiaľ Davida chytia, on bude musieť byť naveky odlúčený od svojej lásky

Prstami mu prešla po predlaktí, kde nepatrná červená bodka označovala miesto vpichu.

„Molly,“ prehovoril.

Nechcela mu pozrieť do očí. Toto bol zlý sen. Úžas ju ešte neopustil, tentoraz to nebola vlna, ktorá zaleje človeka a potom opadne. Mala pocit, že sa nachádza pod hladinou trvale. Toto je tá príležitosť, ozval sa nepríjemný hlas v jej hlave. Teraz sa to stane. Teraz si všetko uvedomí, všetky naše odlišnosti. Vďaka injekcii, ktorá stlmí silné, ale nelogické pocity, a dá možnosť rozumu…

„Molly, pozri sa na mňa,“ požiadal ju rovnako miernym tónom, v ktorom však bolo niečo, čomu nemohla vzdorovať. Urobila to. Hľadel na ňu len s malým znepokojením, ktoré súviselo s ňou, nie s ním. Opäť si uvedomila, aký je nádherný, ale za týmto slovom bolo ukryté oveľa viac než vzhľad. Bolo tam všetko, čo mal a čo ona mať nikdy nebude.

„Molly,“ vyslovoval obzvlášť zreteľne ako láskavý učiteľ, pre ktorého je nesmierne dôležité, aby jeho žiak pochopil. „Ty si naozaj myslíš, že je v Browlingovej moci zariadiť, aby som ťa prestal milovať?“

„Je to Browling,“ zašepkala a sklopila zrak. Tie tri slová hovorili za všetko.

Chytil ju za bradu a veľmi jemne jej zdvihol hlavu, aby sa opäť pozerala na neho. Vybavila sa jej spomienka, ako jej otočil hlavu na inom mieste a v inom aute. Vtedy povedal: „Pozeraj a rozmýšľaj,“ a predniesol to rovnakým hlasom, milým, trpezlivým, skrývajúcim v sebe trochu pobavenia z toho, že neprišla na niečo, čo on už vedel. Lenže hoci je táto spomienka silná, znova je to len fantómová spomienka. Prežili to spolu, ale teraz tento zážitok patrí už iba jej. Pomyslela si, že asi až do smrti neprestane cítiť údiv zakaždým, keď sa jej vybaví niečo z roku 2005.

V jeho očiach zahliadla stratu sústredenia, zvláštny zmätok.

„Déjà vu, však?“ spýtala sa.

Davidov pohľad sa vrátil do prítomnosti. „Spomienka?“ uisťoval sa.

„Veľmi príjemná,“ pousmiala sa. Stalo sa im to už toľkokrát, že vedeli, čo sa v mysli toho druhého deje. Znova sa na okamih ponorila do teplého svetla zapadajúceho slnka, vône ihličia borovíc, očakávania milencov, ktorí cítia, že už čoskoro si budú prvýkrát patriť. Do nedosiahnuteľného sveta, v ktorom bolo oveľa menej problémov.

„Slabne to,“ povedal David ticho.

„Čože?“

„Déjà vu sú čoraz slabšie. Zdalo sa mi to už minule, ale teraz som si istý. Postupne slabnú.“

„A čo to znamená?“

„Neviem,“ sklopil zrak a v jeho tvári zreteľne videla, ako zúfalo túži vedieť. Ďalšia komplikácia bola to posledné, čo potrebovali. „Nie som si istý. Neviem.“

Výraz beznádeje však pretrvával len krátku chvíľu. Potom sa vzchopil dosť na to, aby sa vrátil k dôležitejšej téme.

„Molly,“ opäť jej pozrel do očí, „nemyslíš, že keby mal Browling skutočne schopnosť ovplyvniť niečo… ovplyvniť hocičo v mojom myslení, vnímaní, správaní… už by to dávno urobil?“ Povedal to bez toho, aby tušil, že presne o to Browlingovi išlo, o toto sa Browling snažil celé desaťročia takmer od Davidovho počatia.

„Doteraz na to nemal dôvod,“ odvetila znova šeptom.

Zasmial sa. „Že nie? Nepamätáš si, čo povedali? Veď oni boli zo mňa celé roky úplne zúfalí.“ Hovoril to skoro tak, akoby bol na to hrdý. „Myslíš, že nemali potrebu prinútiť ma, aby som nechodil po rušných križovatkách, po zosúvajúcich sa svahoch, aby som nebehal po chodbách, v ktorých som mohol preletieť cez sklenené dvere?“ Pokrútil hlavou, stále s úsmevom. „A čo je možno ešte dôležitejšie – myslíš, že keby mohli, neprinútili by ma, aby som namiesto z ich pohľadu robenia somarín študoval matematiku a fyziku?“

„Lenže toto je iné.“ Stále hladila miesto na jeho pokožke, cez ktoré ihla prenikla do žily. „Browling možno nedokáže úplne všetko, čo si zmyslí, ale dokázal toho už veľa. Vieš, čo urobil s rýchlosťou tvojho rastu…“ Hlas sa jej chvel už pri pomyslení na všetko, za čo Browling môže. „A ak má Browling dôvod veriť, že táto injekcia niečo urobí…“

Stiahol si rukáv a jej ruku, ktorej tým zabránil v ďalšom blúdivom pohybe po okolí ranky, vzal do svojej dlane. „Browling tomu verí len preto, lebo vôbec nemá tušenie, proti čomu bojuje.“

„Ale Haise by mu určite…“

„Ani Haise,“ prerušil ju. „Nikto z nich.“

Čakala.

„Molly,“ začal a chytil ju aj za druhú ruku. „To, čo medzi nami bolo v roku 2005, bolo veľmi silné. Viem to, aj keď som to nikdy nezažil. Netuším, aké to bolo, keď som ťa prvýkrát stretol v roku 2005. Ale keď som ťa uvidel pred naším domom vtedy v lete, pocítil som…“ Sklonil hlavu, aby ju vzápätí zdvihol a znova sa jej pozrel do očí. „Odvtedy som bol k tebe pripútaný. Cítil som, že musím byť s tebou za každých okolností, vždy, keď je to možné. Vôbec som ťa nepoznal, ale nemohol som byť pokojný, keď som nevedel, kde si, čo robíš… keď som ťa nevidel. A veril som ti. Veril som všetkému, čo si hovorila, bez ohľadu na to, ako neuveriteľne to znelo.“ Krátko sa odmlčal. „To však nebol žiadny osud. Vieš, že my dvaja si nie sme súdení – skôr pravý opak. Vybudovali sme si to my sami, ale stalo sa to nezničiteľným. Uvedomuješ si to? Puto, ktoré medzi nami vzniklo, sa nezlomilo ani mojou smrťou. Dokázalo sa dokonca preniesť v čase. A ty si myslíš, že ho dokáže zlikvidovať nejaký starý genetik injekčnou striekačkou?“

Cítila, ako sa jej v očiach zbierajú slzy.

„Toto Browling nedokáže,“ vyhlásil a zdôraznil to miernym pokrútením hlavy. „Toto nedokáže nikto.“

Rozvzlykala sa dojatím a v nasledujúcej chvíli ju už objímal. Hlavu mala položenú na jeho pleci. Po prvých skúsenostiach s chlapcami a prvých sklamaniach si už nevedela ani predstaviť, že jej raz niekto povie niečo také krásne, také silné a zároveň úprimné. Snažila sa aspoň čo najskôr ovládnuť svoj plač. Ak chce mať ešte väčšiu istotu, že si ho udrží, nemala by toľko plakať.

Ale nemala by tá istota po jeho slovách byť už stopercentná?

Nie. Zvýšila sa, ale stále nebola. Keď sa od neho odtiahla, jej pohľad opäť zablúdil k miestu na jeho ruke, kam ho pichli. „Ako dávno…?“ nedopovedala.

Vzdychol a automaticky pozrel na vypnutý palubný displej. Potom sa rozhliadol. „Slnko vyšlo najmenej pred hodinou, ale neviem. Nejaké štyri hodiny? Päť?“

Takže injekcia už rozhodne mala začať pôsobiť. Ak to dokázala. Opäť pozrela Davidovi do očí a neodvažovala sa ho spýtať. Naznačiť nedôveru po tom všetkom, čo jej povedal. Stačilo mu však vidieť jej tvár, a odpovedal aj na nevyslovenú otázku.

„Cítim sa normálne. Presne tak ako predtým. Akoby sa nič nestalo. Pretože sa ani nič nestalo.“ Na posledné slová dal nezvyčajný dôraz.

Mechanicky prikývla. Okrem svetla prenikal z okolitého sveta do auta tiež chlad. Pár minút ešte mlčky sedeli na zadných sedadlách, potom David preliezol dopredu. „Mali by sme si nájsť nejaké ubytovanie. Miesto, kde zostaneme najbližších dvanásť hodín – a kde to prekonáme.“

Povedal si predsa, že sa nič nestalo, takže nie je čo prekonávať, pomyslela si, keď vystúpila a otvorila dvere na strane spolujazdca. Pohli sa bez toho, aby spolu hovorili. No jej neustále zneli v hlave jeho posledné slová. Prekonať to. Len to prekonať. Na jednej strane nepripúšťali, že sa niečo deje, ale na druhej strane chceli, aby zostávajúce kritické hodiny pôsobenia injekcie boli už za nimi. Bezpečnejšie. Tak to Molly nazvala v duchu. Bude to bezpečnejšie.

Zaparkovali hneď pri prvom žiariacom nápise motela. Neskôr si nevedela spomenúť na nič zo vzhľadu im pridelenej izby. Nevnímala nič okrem Davida, nevedela sa sústrediť na nič okrem hľadania náznakov, že niečo – čokoľvek – prestáva byť v poriadku. Plánovanie bez slova odložili na neskôr. Neodhrnula prikrývky a ľahla si na ne. Vrátila sa mysľou k príležitosti, pri ktorej účinnosť Browlingových enzýmov pocítila na vlastnej koži. Bola to vypätá situácia, zaplavila ju hrôza, náhly vzostup adrenalínu, chcela utekať. Lenže v tom enzýme sa ukrývala sila, ktorá jej odhodlanie odstránila ako šmahom ruky, podlomila jej nohy, a prinútila ju zrútiť sa priamo do Conradových rúk. Sila, ktorá svojej obeti ani nedala možnosť vzdorovať. A ona vtedy mala plno dôvodov, prečo sa brániť. Poslúchnutie rozkazu daného jej telu sa rovnalo smrteľnému ohrozeniu. David by však teraz poslúchnutím rozkazu enzýmov prišiel o každodenné smrteľné ohrozenie.

Pri tom pomyslení sa jej tvár skrivila bolesťou. Napriek zatiahnutým závesom si to David musel všimnúť. Ľahol si vedľa nej. Cítila teplo jeho dychu na svojom uchu, keď jej pošepkal: „Molly, ja som váhal, či ti o tej injekcii vôbec povedať. Také bezvýznamné mi to pripadalo.“

Otvorila oči a obrátila sa k nemu. „Ty by si mi to ani nepovedal?“

Prikývol s hlavou položenou na vankúši. „Urobil som to preto, lebo si ma prosila, aby som ti všetko hovoril. A tiež preto, lebo som dúfal, že budeš rozumná. Budeš rozumná?“

Položila mu ruku na líce a pohladila ho. „Len ak mi sľúbiš, že ty v najbližších hodinách rozumný nebudeš.“

„Toho sa nemusíš báť,“ usmial sa.

Nemilovali sa. Namiesto toho sa dlho maznali. Zakaždým, keď sa ho dotkla, nanovo sa v nej rozžiarilo presvedčenie, že je tu, naozaj tu. Videla ho, cítila jeho teplo, ale tentoraz to nestačilo, musel prísť dotyk. Nezáležalo na tom, či je to dotyk samotnej pokožky alebo iba dotyk cez látku jeho šatstva. Len keď cítila pod prstami jeho telo, naplno verila tomu, že je skutočný a je tu naozaj s ňou. Ale každé takéto potvrdenie malo účinnosť iba kým dotyk trval. Musela ho neustále obnovovať ďalšími pohladeniami. Jeho dotyky na jej tele boli presvedčivejšie. Keď sa jej dotkol on, vedomie jeho blízkosti nezmizlo hneď po strate kontaktu, ale zanechalo po sebe v jej vedomí jasnú stopu. Žiara postupne pohasla, avšak nerozplynula sa úplne. Každé ďalšie pohladenie ju zväčšovalo, a tak sa izba pomaly rozsvecovala, rozžarovala sa istotou a bezpečím. Som tu, hovoril každý jeho dotyk. Som tu a nikdy ťa neopustím.

***

Chantal Browling sa nikdy nemodlil. Ani keď bol malý a matka ho k tomu nútila. Jeho mechanické spurné recitovanie malo od skutočnej modlitby ďaleko. Nevedel, aké je to, prihovárať sa veľkej, všemohúcej bytosti s vedomím, že ona počuje a možno – ale naozaj len možno – splní, o čo žiadate. Musel prejsť šiestimi desaťročiami a hlbinami skutočného zúfalstva, aby ten pocit spoznal.

„Urob niečo,“ zaúpel Browling do tmy.

Ležal na prični v malom oddiele skladu s očami roztvorenými dokorán a utápal sa v bezmocnosti. Jediným svetlom bol ciferník jeho hodiniek, podľa ktorých uplynulo od podania Fielingovej zmesi Settleovi už šesť hodín. Podľa Haisea sa však výsledný efekt rovnal tomu, akoby mu ju nepodali vôbec. Haiseov pesimizmus bol nákazlivý a ostatne, aj keď si to Browling nechcel priznať, Haiseove predpovede doteraz viac-menej vychádzali. Podľa Browlinga však ešte nemuselo byť všetko stratené. Nejaká malá šanca musela zostať. Dopekla, keď niečo stojí štyridsaťtisíc dolárov (hoci vo svete, kde hodnota doláru už značne poklesla), nemôže to byť úplne nanič.

„Teraz je nalomený. Je veľmi nalomený. Stačil by len kúsoček a dostali by sme ho. Nemôžeš ten kúsoček zariadiť ty?“

Browling si prikryl tvár rukami. S kým sa to vlastne rozpráva? S vesmírom? S jeho imaginárnym organizátorom, ktorý spĺňa predstavu Boha? Pokrútil nad tým v duchu hlavou. Žiadny organizátor neexistuje. Existuje len predurčenie. Je to, akoby sa modlil ku genetickému kódu, k DNA, čo je smiešne. DNA organizmu je buď schopná si s problémom poradiť, alebo toho schopná nie je, no v druhom prípade neexistuje spôsob, ako by sa DNA celého organizmu prestavala do želanej podoby. A to ani v prípade, keby ten organizmus mal vedomie a inteligenciu – čo vesmír nemá.

„Chceš to práve tak ako my. A my sme urobili, čo sme vedeli. Viac spraviť nemôžeme. Teraz je rad na tebe, aby si niečo urobil.“

Predurčenie vesmíru je slepé. Nemôže myslieť, nevie, čo by preň bolo najvýhodnejšie. Ale musí aspoň cítiť, že toto je výborná príležitosť. Lepšia už asi sotva bude. Aj jednobunkové organizmy bez inteligencie vedia vycítiť príležitosť.

Browling sa nepokojne prevracal na matraci a začal sa strácať v hmle vlastných myšlienok a predstáv. Predstáv, ktoré rozžiarili temnotu okolo neho práve tak, ako ju postupne rozžarovala Davidova blízkosť v mysli Molly.

„Stačí len máličko. Premiestniť zopár sodíkových a draslíkových iónov na vyvolanie nervového vzruchu. To už nie sú obrovské molekuly hormónov. Funkcie nervovej sústavy sú založené takmer na elementárnych časticiach. A s elementárnymi časticami ty môžeš predsa robiť všetko, nie?“ spýtal sa Browling Vesmíru.

Slabnúci hlas jeho racionálneho myslenia kričal, že rovnaký efekt by malo, keby sa prihováral kvasinke. Vesmír robí to, na čo bol naprogramovaný, a bodka. Nijaké presviedčanie, ani keby mu vesmír rozumel, to nemohlo zmeniť.

Ale Browling už mal racionality plné zuby. Zrušili Davidovi všetok dopamín, fenyletylamín a ďalšie látky, ktorými bol nadrogovaný. Keby fungoval zdravý rozum, bol by ten chalan teraz tu, ospravedlňoval by sa im za spôsobené problémy a oni by sa s blaženým pocitom chystali na posledný prenos v živote. Lenže David tu nie je. Je niekde s ňou. Áno, Haise povedal, že ju už možno nemiluje, len trucuje. Ale Browlingovi sa nezdalo, že by bol Settle až taký hlúpy. David predsa vie, že oni nie sú tí otravní dospelí, ktorí vydávajú nezmyselné príkazy iba preto, aby rozkazovali. Vie, že mu nechcú zle. Vie, že sa mu len snažia zachrániť život a hlavne sa snažia zachrániť život sami sebe. Takže… čo drží Settlea pri McCannovej?

„Videl som, čo dokážeš,“ povedal Browling Vesmíru. „Dokázal si nás prinútiť, aby sme zabili. Prinútil si mňa, aby som zabíjal. Si niečo ako Boh, ale s tým rozdielom, že ty slobodnú vôľu nerešpektuješ. Častice sodíka a draslíka v našich mozgoch slúžia tvojim účelom práve tak dobre ako akékoľvek iné častice vesmíru.“

Nič nedávalo zmysel, ale kašľať na to. Settle bol stále s McCannovou, skoro ako keby skutočne existovala nejaká veľká Láska, čosi neovplyvniteľné hormónmi. A ak existuje Láska ako niečo nadpozemské a nezničiteľné, rozmýšľal Browling naštvane, tak to už rovno môže existovať aj Boh. Len v trošku inej podobe, než ho predkladá kresťanstvo. Tento Boh je všemohúci iba do tej miery, aby neporušil vlastné zákony, ktoré vesmír robia sebestačným. Tento Boh nedbá na slobodnú vôľu – pokojne zmení rozhodnutie človeka, ak to nie je proti zákonom, ktoré vesmír riadia. Toto obmedzenie spôsobuje, že zasiahnuť do slobodnej vôle môže Boh len vo výnimočných prípadoch, keď je rozhodnutie človeka veľmi veľmi tesné, keby chýbalo skutočne iba pár iónov na opačnej strane plazmatickej membrány, aby sa rozhodol inak. V takýchto situáciách a pokiaľ to vyhovuje jeho účelom, Boh môže ovplyvniť výsledok. Inokedy nie.

„Prehoď mu tých niekoľko posledných iónov,“ žiadal Browling. Neexistuje vhodnejšia príležitosť na to, aby ho Boh vypočul. Pretože tento Boh nepraje láske. Aspoň tejto jednej láske nie.

„Donútil si nás, aby sme vystrelili na ľudí, s ktorými sme štyridsať rokov pracovali,“ pokračoval Browling. „Chceš snáď tvrdiť, že prinútiť nás k niečomu takému bolo ľahšie, ako prinútiť jedného mladíka, aby prišiel sem?“

Browling si matne uvedomoval, že začína kričať, ale už na to nedbal. Kričal na Boha, ktorý nemal rád narušenie svojich plánov. Nech už bol dôvod ich zostavenia práve týmto spôsobom akýkoľvek. Toto bol Boh, ktorý má rád poriadok. Stvoril každú jednu časticu a pre každé kvantum času jej povedal: budiž na tomto mieste a neopováž sa z neho pohnúť. Ak sa pohneš, dávam právomoc časticiam okolo teba, aby ťa vrátili na svoje miesto aj za cenu, že kvôli tomu ony budú musieť svoje miesta opustiť. Ale len dočasne. Všetko na svete je iba dočasné.

„Určite teraz sedí niekde v kúte a bojuje s tou svojou morálkou a neviemakými debilnými ideálmi,“ hovoril Browling netušiac, že David práve leží s tvárou len nepatrný kúsok vzdialenou od Mollinej. Dotýkajú sa navzájom perami, ale nebozkávajú sa. Skôr sa nimi vzájomne pohládzajú.

„Toto predsa nie je žiadna blbá telenovela, aby v nej láska musela zvíťaziť, inak by nespokojné diváčky zlynčovali scenáristu,“ zúfal si Browling. „Toto je realita. V realite žiadna láska nevíťazí. A v boji proti celému vesmíru už vôbec nie.“

Browlinga niečo slabo pálilo v spánkoch. Siahol na to miesto a pocítil vlhkosť. Oblizol si prst. Slaná chuť. Slzy. Keby však zistil, že je to krv, nemohol by byť viac vydesený.

„Musíš to spraviť,“ naliehal. „Je to prirodzené. Neprirodzené by bolo, keby si to neurobil. Príroda ide vždy cestou najmenšieho odporu. A teraz po injekcii kladie jednoznačne najmenší…“ nedopovedal, lebo náhle ho zasiahla ohromujúca myšlienka. Hľadel vypleštenými očami do tmy a ani si neuvedomil, že skĺzol z matraca, sedí na zemi a hrana prične mu nepríjemne tlačí na chrbát. „… Alebo to znamená, že aj napriek injekcii David kladie taký veľký odpor, že je pre teba energeticky výhodnejšie ho zabiť, rozobrať ho na malé molekuly, a každú z nich poslať na miesto určenia zvlášť?“

Nie, to nie. Ohromenému Browlingovi prebleslo hlavou, akú veľkú by z takého zistenia mali radosť všetci tí otravní romantici a rojkovia. V duchu už videl titulky: ENERGIA LÁSKY JE VIAC AKO 2 GJ a pod tým Vedci experimentálne dokázali, že láska je silnejšia ako všetky chemické väzby v ľudskom tele.

A dosť, povedal si rázne. Browie, nezabúdaj, že si vedec. Neustále sa musíš správať ako vedec. A jednou z najväčších chýb, akých sa vedec môže dopustiť, je vyhlasovať závery pred skončením experimentu. Toto je v podstate experiment. Ešte nikto nikdy nepichol injekciu proti láske niekomu, kto má so svojím partnerom komplementárne alely histokompatibilného systému – čiže ľudovo povedané, niekomu, kto prežíva pravú lásku. Lenže experiment ešte neskončil. Je asi v polovici. Potvrdil mu to pohľad na hodinky: šesť a pol hodiny od podania injekcie. Nič nie je stratené. Musíš len vydržať… a čakať.

Browling si položil hlavu na matrac a pomaly sa upokojoval. Musí čakať.

Vedel, že správny vedec si nemá želať, aby experiment dopadol nejakým spôsobom. Nesmierna túžba vidieť vo výsledkoch niečo, čo tam nebolo, spôsobila vo vede už veľa zablúdení na ceste za pravdou. Ale Browling si pomyslel, že teraz si to môže dovoliť. Čo by mohol pokaziť tým, že si úprimne želá Settleov príchod? V tejto situácii jeho prianie nemá ako ovplyvniť výsledok pokusu. A tak privrel oči a nechal voľne prúdiť myšlienky, v ktorých jedna výrazne dominovala:

Príď.

Príď.

Príď.



Nula kelvinov Zóna Nula kelvinov


Napísať odpoveď na Slavomír alebo stlačte tu pre zrušenie odpovede

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 8     Upozornenia: 0

Autor Slavomír So júl 9th 2022 at 11:25 am  

Spomenul som si..
Vymyslel som spôsob, ako „zničiť“ každú debatu o tom, či existuje alebo neexistuje slobodná vôľa. Jednoduchou otázkou..
A čo je to tá „sloboda“?
:)

Autor Adhara Po júl 11th 2022 at 3:36 pm  

Priznám sa, že takýto komentár som k najemotívnejšiej scéne celej knihy – vlastne dvojice kníh, Nula kelvinov a Tristodesať kelvinov – práve neočakávala…

Autor Slavomír Po júl 11th 2022 at 7:43 pm  

Opýtať sa pána Browlinga, kedy by podľa neho prejavoval hlavný hrdina slobodnú vôľu? Keby bol ďalej zamilovaný, teda podľa iných názorov „otrok vášne“, pudov, hormónov alebo v prípade že by tá injekcia zafungovala ako „dávka slobodnej vôle“ a od lásky by hrdinu „oslobodila“?
Pána Browlinga sa opýtať nemôžem, musím sa opýtať autorky.
:)

Autor Adhara Ut júl 12th 2022 at 10:34 pm  

Ak sa chceš opýtať autorky, tak si na nesprávnom mieste. :-) Necítim sa totiž ako autor svojich diel len zapisujem, čo vidím, nemám na to vplyv.

Ale budem predstierať, že mám. Fajn, toto je už lepšie podaná otázka. A odpoveď? Univerzum Nula kelvinov je deterministické, takže slobodná vôľa v pravom slova zmysle tam nie je nikde. To, čo sa javí ako slobodná vôľa, nie je nič iné ako neúplná znalosť mechanizmov, ktoré determinujú všetko – vrátane na prvý pohľad nepredvídateľnej kvantovej fyziky.

(Ale aj tak je pre mňa zvláštne, že nejakého čitateľa zaujalo z úryvku práve toto…)

Autor Slavomír St júl 13th 2022 at 11:16 am  

Hmm.. To že príbeh netvoríš, ale počúvaš ako „vnuknutie“, neznie trochu anticky?
„Ja iba rozprávam, čo mi hovorí Múza.. Tvrdil Homér.“
Nie som si istý, či by to „fungovalo“, keby ten náš vesmír bol striktne deterministický.
:)
Tiež som si nie istý, čo by to vlastne znamenalo pre koncept slobodnej vôle.

Autor Adhara St júl 13th 2022 at 11:29 pm  

Nepočúvam. Čítam. :-) V hlave vidím namiesto nejakého „filmu“ (ako to majú, predpokladám, iní autori), písaný, zalomený text. Ja si ho prečítam a na základe toho si scény predstavujem. Alebo skôr, takto som to robievala. Dnes mi už tá inšpirácia funguje inak. Viac normálne, bližšie mainstreamovému tvoreniu, predpokladám.

Autor Slavomír Št júl 14th 2022 at 4:43 pm  

To musíš mať naozaj veľmi inteligentné podvedomie, keď ti predkladá hotový zalomený text.
To moje sa zmôže, iba na pocity a tušenia.
:)

Autor Adhara Št júl 14th 2022 at 10:44 pm  

Škoda len, že sa to nedá v tom zalomenom stave rovno stiahnuť z hlavy na papier. Ušetrila by som hromadu trápenia, nervov, času… a peňazí za grafika.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.