Prvýkrát zverejnené na www.planetary.cz 10. 10. 2012
Jedného dňa som vošla do kníhkupectva pozrieť sa na novinky a hneď ma upútala istá knižka. Bol to román, ale obálka napovedala, že s vesmírnou tematikou. Začítala som sa do prvých stránok. Vystupovalo v nich mladé dievča, ktoré si kúpilo nový ďalekohľad, a predvádzalo ho kamarátke. Namierilo objektív do súhvezdia Orión a tam vraj uvidelo – Galaxiu v Androméde!
Zatvorila som knihu, vrátila ju na poličku a ako v mrákotách som sa vypotácala z kníhkupectva. Úžas, ako môže byť v nejakom románe taký obrovský, donebavolajúci nezmysel, a to hneď na prvých stranách, ma doteraz neopustil. Nechápem ani nedôslednosť vydavateľa, ani autora, ktorému sa ťažilo overiť si aj taký veľmi ľahko overiteľný údaj. Neviem, prečo mu nezaplo ani to, že Galaxia v Androméde sa najskôr volá Galaxia v Androméde preto, lebo sa nachádza v súhvezdí Androméda a nie v súhvezdí Orión. Táto informácia je bez problémov vyhľadateľná už v encyklopédiách pre žiakov základnej školy. Asi to nikdy nepochopím. Prečo knihy a filmy, ktoré by mohli byť takým krásnym nástrojom na popularizáciu vedy medzi širokou verejnosťou, naopak vedu takto zosmiešňujú a hanobia?
Často sa ozývajú hlasy, že na popularizáciu predsa slúžia popularizačné knižky a beletria je len na zábavu. Ale ak aj nekriticky vezmeme toto tvrdenie, potom knihy nerešpektujúce fakty neplnia ani tento účel. Sú totiž také neuveriteľné, že je nemožné sa zžiť s hrdinami, s prostredím a tým sa baviť. Podobne, ako si dospelý neoddýchne pri rozprávkach o sedemhlavých drakoch a udatných princoch, pretože je to pre neho príliš naivné a nerealistické, takisto si človek s poznatkami v danej oblasti neoddýchne pri románe plnom faktických nezmyslov.
A že tie faktické nezmysly väčšina čitateľov prehliadne? Ani s tým nemôžem súhlasiť. Pretože väčšina ľudí, ktorá by dané chyby skutočne prehliadla, po takej knižke ani nesiahne. Žena v domácnosti, ktorá nemá ani predstavu o súhvezdiach, si nevyberie knižku s meteorom na obálke, v ktorej sa hneď na prvých stránkach píše o ďalekohľadoch. Taká čitateľka siahne skôr po knihe o vzťahoch a láskach. Román s meteorom si kúpi ten, kto má o vesmír aspoň vlažný záujem – ale keď má záujem, má pravdepodobne už aj nejaké základné poznatky. Čitateľa so základnými poznatkami však taká kniha rozčúli či prinajmenšom nepresvedčí. Ponúka sa teda otázka, komu sú také knihy vlastne určené?
Okrem toho, umelecký text je viacrovinový. Ak nemá inú rovinu než zábavnú, ide podľa kritikov o podradnú literatúru.
Nehovorím, že beletria má ľudí vzdelávať v nejakom odbore. Iba si želám, aby autor využil príležitosť, ktorá sa mu v príbehu už tak či tak naskytuje. Isté informácie pre pochopenie deja a jeho atmosféru predsa musí vyložiť. Ja nechcem nič viac len to, aby táto hŕstka nevyhnutných údajov bola správna. Podrobné výklady, zdôvodňovanie, oboznamovanie sa s problematikou a súvislosťami do hĺbky, to už nechávam na popularizátorov vedy. Správnosťou zverejnených faktov autor nemôže nič pokaziť, ale naopak, môže veľa získať.
Áno, beletria je fikcia a základom fikcie je vymýšľanie si. Ak však aj autor stavia na pravde, na vymýšľanie má priestoru viac než dosť. Vymýšľať má dej. A práve dej tvorí najpodstatnejší rozdiel medzi populárno-náučnými knihami a románmi postavenými na dobrých faktoch.
Ja v knihe akceptujem akúkoľvek výstrednosť, akékoľvek šialené dianie a teórie, pokiaľ sú splnené tieto predpoklady: informácie, na ktorých stojí dej, sú kompatibilné so súčasným poznaním, autorove vymyslené pravidlá si neodporujú navzájom, ale súčasne sú premyslené aj do istých detailov fungovania. Prečo do detailov? Lebo zázračnú škatuľku, ktorej mechanizmus fungovania nevysvetlí, vie samozrejme vymyslieť každý.
Avšak zistiť, čo by v situáciách, neraz nenasimulovateľných (napríklad pri lete do inej planetárnej sústavy) zažívali ľudia naozaj, je nemožné. Z toho vyplýva, že dianie v knihe nemusí byť reálne. Napokon, aj ten najštudovanejší autor, ktorý vybudovaním teórie pre svoju knihu strávil roky, môže na základe novších poznatkov zistiť, že fungovanie jeho teórie je vylúčené. To je ale v poriadku, s tým sa nič robiť nedá. Pretože od beletrie nepožadujeme, aby bola reálna, ale aby bola presvedčivá. Veď nakoniec, za správnosť svojich teórií nemôžu ručiť ani samotní vedci. Tí ich tiež časom prehodnocujú a menia. Ale literárna presvedčivosť sa nedá dosiahnuť inak, ako starostlivým naštudovaním si čo najväčšieho množstva aktuálnych a dostupných faktov. Až potom nastupuje spisovateľova fantázia, prepájanie poznatkov do nových, často bizarných súvislostí, ktoré by pravdepodobne experimentálne overenie nezvládli.
Sťažovať sa na prílišné obmedzovanie nejakou „nudnou realitou“ podľa mňa nie je namieste. Poznatky z astronómie, kvantovej mechaniky, genetiky a iných odborov sú také zaujímavé, fascinujúce a neuveriteľné, že ich nejaký úplne z prsta vycucaný výmysel len tak ľahko neprekoná. Ťaženie z faktov navyše ponúka ďalšie výhody pre autora – uveriteľnosť, širšie čitateľské spektrum, možnosť zaujať čitateľa v danej oblasti a doviesť ho k samoštúdiu ďalších informácií. Stačí pre to urobiť jediné – poznať tie fakty. A je veľmi smutné, že aj v dnešnej dobe, keď si rodený anglicky hovoriaci človek dokáže z pohodlia svojho domova na internete v priebehu pár minút vyhľadať skoro čokoľvek, sa to mnohým autorom stále nechce robiť.
Autor Peter Molnár Po dec 22nd 2014 at 8:50 pm
Mňa osobne najviac frustrujú prípady, keď nejaká snaha seriózne prezentovať fakty v diele aj do určitej miery existuje, ale len tak naoko. Nemám teraz na mysli len notoricky známy „vágne vedecky znejúci technobľabot“. Škrie ma aj to, ak je niečo prezentované ako fakt len preto, že je to postavami v danom naratíve podané serióznym tónom. V podstate je to držanie sa starého známeho logického bludu „ak podám aj nezmysel tónom rozhľadenej a skúsenej autority, dôverčivejší jedinci mi na to skočia“. V tomto prípade sú tými dôverčivejšími bohužiaľ čitatelia alebo diváci (ako si už naznačila). Je to obzvlášť otravné, ak sú to notoricky omieľané (a často pseudoodborné) klišé typu „používame mozog len na 10 % jeho výkonu“, „z vesmíru vidieť Čínsky múr“, „do vomitoria chodili Rimania vracať“ a podobné hlody založené na nepochopení alebo prekrútení pôvodného obsahu. To je faktografia á la „jedna pani povedala“.
Výčitku mám aj voči súvisiacej situácii: Ak nejaký autor vloží priamo do textu/dialógov/atď. mentálne barličky typu „Keby sa niečo takto zvláštne nestalo, sám by som tomu neuveril !“. No jasné – skôr to svedčí o tom, že fakt neverí tomu, čo tam prostredníctvom postáv a deja prezentuje. Ako redaktorka Wikipédie asi vieš svoje aj o frázach typu „vedci/odborníci odhalili/tvrdia“ a pod. Lebo striktná neadresnosť zdrojov je skutočnou zárukou istoty… :-P :-))
Autor Adhara Ut dec 23rd 2014 at 11:10 pm
Ehm, no… hanbím sa to priznať, ale jedno klišé spomínané v týchto príkladoch som sama použila. No po upozornení som to opravila. Mňa škrie aj to, keď pisatelia po upozornení neopravia, často s výhovorkou, že vo sci-fi je predsa možné všetko.
Nedávno som dočítala sci-fi román, kde autor technoblábolí veľa a ako sa zdá, pre mnohých laikov presvedčivo. Lenže chybne, to je tá tragédia. Ešte väčšia tragédia je, že by chybne bláboliť nemusel. Jeho dej totiž na nepravdách nestojí (no, aspoň do určitého bodu) a správnosť by deju absolútne neublížila. Ale viac napíšem v príslušnej recenzii.
Nuž, ale „Keby sa niečo takto zvláštne nestalo, sám by som tomu neuveril” si aj v živote človek niekedy sám povie! :-)