{"id":1253,"date":"2014-11-20T14:14:30","date_gmt":"2014-11-20T13:14:30","guid":{"rendered":"http:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=1253"},"modified":"2024-05-31T14:02:36","modified_gmt":"2024-05-31T12:02:36","slug":"vznik-a-vyvoj-slnecnej-sustavy","status":"publish","type":"page","link":"https:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=1253","title":{"rendered":"Vznik a v\u00fdvoj slne\u010dnej s\u00fastavy"},"content":{"rendered":"

Prv\u00fdkr\u00e1t publikovan\u00e9 na slovenskej Wikip\u00e9dii.<\/a> Autor: Jana Plauchov\u00e1 ako Eryn Blaireov\u00e1. Spoluautori<\/a>: Liso (oprava preklepu, oprava chyby), Bubamara (oprava pravopisnej chyby), Pescan (oprava pravopisnej chyby), Sisua (typografia), IP 147.175.137.116 (oprava preklepu)
\n<\/em><\/p>\n

Text je dostupn\u00fd pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0<\/a> a GFDL<\/a>.<\/em><\/p>\n

 <\/p>\n

\n
\"Predstava<\/a>

Predstava umelca o protoplanet\u00e1rnom disku<\/p><\/div>\n

Vznik a v\u00fdvoj slne\u010dnej s\u00fastavy<\/strong> je s\u00fabor procesov, ktor\u00fdmi sa sformovali teles\u00e1 slne\u010dnej s\u00fastavy<\/a> do dne\u0161nej podoby. Pri h\u013eadan\u00ed te\u00f3ri\u00ed opisuj\u00facich vznik slne\u010dnej s\u00fastavy sa premie\u0161ava mno\u017estvo vedn\u00fdch odborov vr\u00e1tane astron\u00f3mie, fyziky, geol\u00f3gie a planetol\u00f3gie. V h\u013eadan\u00ed d\u00f4kazov o vzniku a formovan\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy v\u00fdrazne pomohli objavy exoplan\u00e9t od za\u010diatku 90-tych rokov a objavy hviezd<\/a> s protoplanet\u00e1rnymi diskami.<\/p>\n

Pod\u013ea v s\u00fa\u010dasnosti najviac uzn\u00e1van\u00e9ho modelu Slnko<\/a> a jeho plan\u00e9ty<\/a> vznikli takmer s\u00fa\u010dasne z obrovsk\u00e9ho oblaku medzihviezdnej hmoty pred asi 4,6 a\u017e 4,7 miliardami rokov. Stavebn\u00fdm materi\u00e1lom bol plyn a prach v p\u00f4vodnej chladnej materskej globule. Oblak sa vlastnou gravit\u00e1ciou zmr\u0161\u0165oval, v jeho strede sa utvorilo Slnko a okolo neho postupne vznikli plan\u00e9ty a medziplanet\u00e1rna hmota. Okolo mnoh\u00fdch mlad\u00fdch hviezd, napr\u00edklad Vegy, sa plan\u00e9ty pravdepodobne formuj\u00fa aj v s\u00fa\u010dasnosti.<\/p>\n

Hmlovinov\u00e1 te\u00f3ria<\/h2>\n

Z\u00e1rodo\u010dn\u00e1 hmlovina<\/h3>\n

Mra\u010dno medzihviezdnej hmoty, z ktor\u00e9ho vznikla slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava, sa nach\u00e1dzalo v galaktickom disku, v bl\u00edzkosti roviny na\u0161ej Galaxie<\/a>, kde je a\u017e do s\u00fa\u010dasnosti mno\u017estvo plynoprachov\u00fdch mra\u010dien, z ktor\u00fdch m\u00f4\u017eu vznika\u0165 hviezdne s\u00fastavy. Toto mra\u010dno bolo lokalizovan\u00e9 na vn\u00fatornom okraji ramena Ori\u00f3na vo vzdialenosti asi 30\u00a0000\u00a0sveteln\u00fdch rokov od jadra Galaxie. Hmota z\u00e1rodo\u010dnej hmloviny bola ve\u013emi riedka, len pribli\u017ene 10\u221220 kg\/m3<\/sup>. Zhruba pred 7 miliardami rokov sa toto mra\u010dno rozpadlo na mno\u017estvo globul\u00ed, ktor\u00fdch hmotnos\u0165 sa v\u00e4\u010d\u0161inou pohybovala v rozp\u00e4t\u00ed 0,1-10 hmotnost\u00ed Slnka. Priemer globuly, z ktorej vznikala slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava, dosahoval pribli\u017ene 2 sveteln\u00e9 roky a jej hmotu tvorili \u010dastice plynu a prachu. Dominantnou zlo\u017ekou bol vod\u00edk a malou pr\u00edmesou h\u00e9lia a \u010fal\u0161\u00edch prvkov. Prach tvoril len asi jedno percento z celkov\u00e9ho mno\u017estva l\u00e1tky a jeho \u010dastice mali priemer men\u0161\u00ed ne\u017e 0,001 milimetra. Po\u010diato\u010dn\u00fa teplotu tohto chladn\u00e9ho riedkeho mraku odhadujeme na asi -230\u00b0C.<\/p>\n

\"Sn\u00edmka<\/a>

Sn\u00edmka z Hublovho vesm\u00edrneho \u010falekoh\u013eadu zachyt\u00e1va protoplanet\u00e1rne disky okolo mlad\u00fdch hviezd v hmlovine M42. Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee z podobn\u00e9ho disku sa sformovala aj slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava.<\/p><\/div>\n

Za\u010diatok formovania<\/h3>\n

Dodnes nie je zn\u00e1me, \u010do bolo prvotn\u00fdm impulzom potrebn\u00fdm na to, aby sa globula za\u010dala zmr\u0161\u0165ova\u0165. Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee to mohol sp\u00f4sobi\u0165 napr\u00edklad v\u00fdbuch bl\u00edzkej supernovy. Tlak \u017eiarenia a rozp\u00ednaj\u00facich sa zvy\u0161kov supernovy dok\u00e1zal zahusti\u0165 globulu nato\u013eko, aby sa vlastnou gravit\u00e1ciou za\u010dala zmr\u0161\u0165ova\u0165. P\u00f4vodn\u00e1 chladn\u00e1 hmlovina sa za\u010dala zmen\u0161ova\u0165 a pomaly rotova\u0165. Zmr\u0161\u0165ovan\u00edm vlastnou v\u00e1hou sa uvo\u013enila gravita\u010dn\u00e1 energia, ktor\u00e1 sa premenila \u010diasto\u010dne na \u017eiarenie a \u010diasto\u010dne na teplo, preto teplota globule pomaly r\u00e1stla. Odstrediv\u00e1 sila st\u00e1le sa zr\u00fdch\u013euj\u00facej rot\u00e1cie sp\u00f4sobila, \u017ee globula sa postupne formovala do tvaru disku, ktor\u00fd naz\u00fdvame protoplanet\u00e1rny disk. Za nieko\u013eko stotis\u00edc, nanajv\u00fd\u0161 mili\u00f3nov rokov, sa protoplanet\u00e1rny disk zmen\u0161il na o nie\u010do v\u00e4\u010d\u0161\u00ed priemer, ako je dne\u0161n\u00e1 obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha Nept\u00fana. V strede p\u00f4vodnej globuly sa sformovalo praslnko (protoslnko). Priemer praslnka bol mnohon\u00e1sobne v\u00e4\u010d\u0161\u00ed ako priemer dne\u0161n\u00e9ho Slnka. \u010eal\u0161ou kontrakciou (zmr\u0161\u0165ovan\u00edm) sa protoslnko e\u0161te viac zahrievalo. Teplo, ktor\u00e9 v \u0148om vznikalo, sa dost\u00e1valo z jadra na povrch konvekciou. Dnes u\u017e konvekciu pozorujeme na Slnku len v takzvanej konvekt\u00edvnej z\u00f3ne. Z kor\u00f3ny praslnka unikali mohutn\u00e9 pr\u00fady hor\u00facej plazmy, praslne\u010dn\u00fd vietor. Ten podstatne ovplyvnil formovanie plan\u00e9t a formovanie slne\u010dnej s\u00fastavy v\u00f4bec.<\/p>\n

Vyparovanie a kondenz\u00e1cia<\/h3>\n

Teplota z\u00e1rodo\u010dn\u00e9ho disku nebola v\u0161ade rovnak\u00e1. Vo vn\u00fatorn\u00fdch \u010dastiach, bli\u017e\u0161ie k protoslnku, bola v\u00e4\u010d\u0161ia ako v chladnej\u0161\u00edch vzdialenej\u0161\u00edch \u010dastiach. Pod vplyvom tepla sa \u013eah\u0161ie l\u00e1tky z vn\u00fatorn\u00fdch \u010dast\u00edc vyparili a zostali len at\u00f3my \u0165a\u017e\u0161\u00edch prvkov ako krem\u00edka, \u017eeleza, hor\u010d\u00edka a hlin\u00edka, z ktor\u00fdch sa utvorili prachov\u00e9 zrn\u00e1. Slne\u010dn\u00fd vietor, ktor\u00fd vy\u017earovalo praslnko, sa postaral o odstr\u00e1nenie naj\u013eah\u0161\u00edch prvkov – vod\u00edka a h\u00e9lia – z vn\u00fatorn\u00fdch \u010dast\u00ed disku. A\u017e do vzdialenosti asi 700 mili\u00f3nov kilometrov od praslnka zostal len prach tvoren\u00fd \u0165a\u017e\u0161\u00edmi prvkami. Z neho sa potom formovali pevn\u00e9, terestrick\u00e9 plan\u00e9ty. Vo v\u00e4\u010d\u0161\u00edch vzdialenostiach od Slnka sa vyparen\u00e9 l\u00e1tky op\u00e4\u0165 skondenzovali. Z tohto d\u00f4vodu tam u\u017e boli vhodn\u00e9 podmienky na to, aby sa na formovan\u00ed telies podie\u013eali aj \u013eah\u0161ie prvky. Tak za\u010dali vznika\u0165 jovi\u00e1lne plan\u00e9ty.<\/p>\n

Sformovanie plan\u00e9tezim\u00e1l<\/h3>\n

\u010castice obiehali okolo protoslnka jedn\u00fdm smerom po dr\u00e1hach svoj\u00edm tvarom bl\u00edzkych kruhu. Postupne sa po \u0161pir\u00e1lov\u00fdch dr\u00e1hach dostali zhruba do jednej roviny, v ktorej najv\u00e4\u010d\u0161ie teles\u00e1 slne\u010dnej s\u00fastavy obiehaj\u00fa okolo Slnka. Ke\u010f\u017ee obiehali podobne rovnakou r\u00fdchlos\u0165ou a po podobn\u00fdch dr\u00e1hach, jednotliv\u00e9 \u010dastice sa k sebe pribli\u017eovali malou relat\u00edvnou r\u00fdchlos\u0165ou. Po strete sa \u010das\u0165 ich kinetickej energie premenila na teplo a \u010das\u0165 zdeformovala teles\u00e1, v\u010faka \u010domu do\u0161lo k ich spojeniu. Takto sa p\u00f4vodne mal\u00e9 \u010dastice sp\u00e1jali do st\u00e1le v\u00e4\u010d\u0161\u00edch a v\u00e4\u010d\u0161\u00edch celkov. Niekedy pri vz\u00e1jomnej zr\u00e1\u017eke do\u0161lo aj k rozpadom, ale sp\u00e1janie prevl\u00e1dalo. Z\u00e1rodo\u010dn\u00e1 hmlovina bola dejiskom neust\u00e1lych zr\u00e1\u017eok, rozpadov a sp\u00e1jania. Za nieko\u013eko tis\u00edc rokov zrn\u00e1 nar\u00e1stli do rozmerov nieko\u013ek\u00fdch centimetrov. Tieto teles\u00e1 mali ove\u013ea men\u0161iu hustotu ako dne\u0161n\u00e9 horniny. Nestability v disku sp\u00f4sobili, \u017ee sa v \u0148om pod vplyvom gravit\u00e1cie za\u010dali vytv\u00e1ra\u0165 prstence. Z \u010dast\u00edc sa postupne utvorili miestne zhluky, ktor\u00e9 na\u010falej na seba naba\u013eovali hmotu a zahus\u0165ovali sa. Tak vznikli v\u00e4\u010d\u0161ie teles\u00e1 nepravideln\u00e9ho tvaru – plan\u00e9tezim\u00e1ly. Ve\u013ekos\u0165 plan\u00e9tezim\u00e1l nie je presne stanoven\u00e1, siaha od prachov\u00fdch \u010dast\u00edc a\u017e k v\u00e4\u010d\u0161\u00edm plan\u00e9tkam. Pod\u013ea C. Alexandera sa planetezim\u00e1ly s priemerom 100 metrov utvorili pred 4,568 \u00b1 0,002 miliardami rokov.<\/p>\n

Niektor\u00e9 plan\u00e9tezim\u00e1ly vzniknut\u00e9 v tomto obdob\u00ed sa zachovali dodnes. Ide hlavne o teles\u00e1 Kuiperovho p\u00e1su, ale zrejme aj o mnoh\u00e9 mal\u00e9 mesiace<\/a> jovi\u00e1lnych plan\u00e9t.<\/p>\n

<\/h3>\n
\"Umeleck\u00e1<\/a>

Umeleck\u00e1 predstava o formovan\u00ed sa jovi\u00e1lnej plan\u00e9ty (plan\u00e9ty podobnej Jupiteru) v protoplanet\u00e1rnom disku hviezdy<\/p><\/div>\n

Od plan\u00e9tezim\u00e1l k plan\u00e9tam<\/h3>\n

Potom, \u010do plan\u00e9tezim\u00e1ly dor\u00e1stli do ur\u010dit\u00fdch rozmerov, sa u\u017e na ich \u010fal\u0161om sp\u00e1jan\u00ed do v\u00e4\u010d\u0161\u00edch celkov za\u010dala v\u00fdraznej\u0161ie podie\u013ea\u0165 aj ich vlastn\u00e1 gravit\u00e1cia. Za r\u00e1dovo desa\u0165tis\u00edc rokov vzniklo postupn\u00fdm zliepan\u00edm obrovsk\u00e9 mno\u017estvo telies s rozmermi 500 a\u017e 1 000 km. Do tejto f\u00e1zy formovania sa v\u0161ak dostala len mal\u00e1 \u010das\u0165 p\u00f4vodnej hmoty. Mno\u017estvo materi\u00e1lu zostalo v podobe v\u00e4\u010d\u0161\u00edch \u010di men\u0161\u00edch plan\u00e9tezim\u00e1l, medziplanet\u00e1rneho prachu a plynu. Po \u010fal\u0161ej kumul\u00e1cii hmoty tieto teles\u00e1 zvan\u00e9 protoplan\u00e9ty vlastn\u00e1 gravit\u00e1cia sformovala do tvaru gule. Neust\u00e1le bombardovanie ich povrchov \u010fal\u0161\u00edm materi\u00e1lom ako aj rozpad r\u00e1dioakt\u00edvnych prvkov v ich vn\u00fatrach sp\u00f4sobili, \u017ee protoplan\u00e9ty boli roztaven\u00e9. V\u010faka tomu v nich mohla prebieha\u0165 ich gravita\u010dn\u00e1 diferenci\u00e1cia, proces, po\u010das ktor\u00e9ho \u0165a\u017e\u0161ie prvky klesali k jadru protoplan\u00e9t a \u013eah\u0161ie k povrchu, aby tam nesk\u00f4r vytvorili k\u00f4ru a prvotn\u00fa atmosf\u00e9ru<\/a>. Mario Trieloff, fyzik a \u0161pecialista na meteority zo skupiny H-chondritov, zistil, \u017ee protoplan\u00e9ty sa formovali v hor\u00facom prostred\u00ed. Pod\u013ea jeho n\u00e1zoru plan\u00e9ty zahrieval r\u00e1dioakt\u00edvny izotop hlin\u00edk 26, ktor\u00fd m\u00e1 pol\u010das rozpadu 720 000 rokov. Produkty rozpadu hlin\u00edka 26 mo\u017eno aj dnes identifikova\u0165 v meteoritoch.<\/p>\n

Protoplan\u00e9ty sa utv\u00e1rali aj na miestach, kde dnes obiehaj\u00fa obrie plynn\u00e9 plan\u00e9ty Jupiter<\/a>, Saturn<\/a>, Ur\u00e1n a Nept\u00fan. Dokonca sa predpoklad\u00e1, \u017ee z\u00e1rodky t\u00fdchto plan\u00e9t vznikli o nie\u010do sk\u00f4r ako z\u00e1rodky terestrick\u00fdch plan\u00e9t a boli spo\u010diatku desa\u0165 a\u017e dvadsa\u0165kr\u00e1t hmotnej\u0161ie ako Zem. V\u00fdvoj jovi\u00e1lnych plan\u00e9t sa odli\u0161uje od v\u00fdvoja terestrick\u00fdch plan\u00e9t v tom, \u017ee z\u00e1rodky jovi\u00e1lnych plan\u00e9t na seba za\u010dali gravita\u010dne naba\u013eova\u0165 \u013eahk\u00e9 prvky, predov\u0161etk\u00fdm vod\u00edk, ktor\u00e9 vo vn\u00fatorn\u00fdch \u010dastiach disku viac-menej ch\u00fdbali. Objem a hmotnos\u0165 plan\u00e9t vzdialen\u00fdch od Slnka sa t\u00fdmto procesom prudko zv\u00e4\u010d\u0161ili. Ten plyn, ktor\u00fd na seba vznikaj\u00face jovi\u00e1lne plan\u00e9ty nestihli strhn\u00fa\u0165, bol postupne vymeten\u00fd pre\u010d zo slne\u010dnej s\u00fastavy hviezdnym vetrom, ktor\u00fd bol mimoriadne siln\u00fd, preto\u017ee protoslnko pre\u0161lo do \u010fal\u0161ieho \u0161t\u00e1dia svojho v\u00fdvoja: stala sa z neho hviezda typu T Tauri, nestabiln\u00e1 premenn\u00e1 hviezda hlavnej postupnosti, ktorej \u017eiariv\u00fd v\u00fdkon sa prudko men\u00ed. Pod\u013ea najpodrobnej\u0161\u00edch v\u00fdpo\u010dtov sa r\u00e1dovo desiatky kilometrov ve\u013ek\u00e9 plan\u00e9tezim\u00e1ly po\u010das 100\u00a0000 rokov spojili do planet\u00e1rnych embry\u00ed s hmotnos\u0165ou r\u00e1dovo 1024<\/sup> kg. Ich rozsiahle plynn\u00e9 ob\u00e1lky zabrzdili \u010fal\u0161ie prelietaj\u00face teles\u00e1, ktor\u00e9 padali na ich povrch, a t\u00fdm prudko zvy\u0161ovali ich hmotnos\u0165. Za 4 mili\u00f3ny rokov by mal Jupiter t\u00fdmto sp\u00f4sobom dosiahnu\u0165 hmotnos\u0165 rovnaj\u00facu sa 21 hmotnostiam Zeme a jeho vznik bol dokon\u010den\u00fd \u010fal\u0161ou bleskovou akr\u00e9ciou materi\u00e1lu.<\/p>\n

<\/h3>\n
\"Umeleck\u00e1<\/a>

Umeleck\u00e1 predstava o zr\u00e1\u017eke protozeme s telesom o ve\u013ekosti Marsu. N\u00e1sledkom tejto kol\u00edzie mal vznikn\u00fa\u0165 n\u00e1\u0161 Mesiac<\/p><\/div>\n

Intenz\u00edvne bombardovanie<\/h3>\n

Intenz\u00edvne bombardovanie novovzniknut\u00fdch telies slne\u010dnej s\u00fastavy medziplanet\u00e1rnou hmotou ako kom\u00e9tami, plan\u00e9tezim\u00e1lami, a\u017e protoplan\u00e9tami, vrcholilo asi pred 4 miliardami rokov. \u010c\u00edm boli teles\u00e1 v\u00e4\u010d\u0161ie, t\u00fdm ich bolo menej a nedoch\u00e1dzalo a\u017e tak \u010dasto k zr\u00e1\u017ekam, pr\u00edpadn\u00e9 zr\u00e1\u017eky v\u0161ak boli o to katastrofickej\u0161ie. Spo\u010diatku bolo bombardovanie tak\u00e9 siln\u00e9, \u017ee nedovolilo mlad\u00fdm terestrick\u00fdm plan\u00e9tam, \u010di\u017ee Merk\u00faru, Venu\u0161i, Zemi a Marsu, aby sa na nich utvorila pevn\u00e1 k\u00f4ra. Nesk\u00f4r toto bombardovanie za\u010dalo po sebe nech\u00e1va\u0165 stopy, z ktor\u00fdch niektor\u00e9 s\u00fa pozorovate\u013en\u00e9 dodnes na plan\u00e9tach a ich mesiacoch ako impaktn\u00e9 kr\u00e1tery a panvy. Mno\u017estvo dopadov\u00fdch kr\u00e1terov v\u0161ak bolo medzit\u00fdm zahladen\u00e9 geologick\u00fdmi procesmi. Po\u010das nasleduj\u00facich nieko\u013ek\u00fdch stoviek mili\u00f3nov rokov bombardovanie postupne slablo, aj ke\u010f aj v s\u00fa\u010dasnosti sa ob\u010das prihodia obrovsk\u00e9 kol\u00edzie, ako napr\u00edklad zr\u00e1\u017eka Jupitera s kom\u00e9tou Shoemaker-Levy 9.<\/p>\n

Intenz\u00edvne bombardovanie by mohlo vysvetli\u0165 pr\u00edtomnos\u0165 vody na Zemi. T\u00e1 je toti\u017e pr\u00edli\u0161 prchav\u00e1 l\u00e1tka na to, aby mohla by\u0165 na Zemi pr\u00edtomn\u00e1 u\u017e od jej vzniku spojen\u00e9ho s vysok\u00fdmi teplotami. Vodu mohli dopravi\u0165 na Zem asteroidy a kom\u00e9ty gravita\u010dne vymr\u0161ten\u00e9 Jupiterom.<\/p>\n

Migr\u00e1cia plan\u00e9t<\/h3>\n

Ve\u013emi dlho boli dr\u00e1hy plan\u00e9t v slne\u010dnej s\u00fastave pova\u017eovan\u00e9 za nemenn\u00e9 a predpokladalo sa, \u017ee plan\u00e9ty vznikli prakticky v t\u00fdch vzdialenostiach od Slnka, kde ich pozorujeme dnes. Prv\u00e9 pochybnosti pri\u0161li s objavom prv\u00fdch exoplan\u00e9t, ktor\u00e9 nezriedka obiehaj\u00fa svoje matersk\u00e9 hviezdy vo vzdialenostiach, v ktor\u00fdch sa pod\u013ea te\u00f3rie protoplanet\u00e1rneho disku nemohli v\u00f4bec sformova\u0165. Na mo\u017en\u00fa migr\u00e1ciu plan\u00e9t poukazuje aj to, \u017ee v roku 2001 Chambers a Wetherill dok\u00e1zali, \u017ee medzi Marsom a Jupiterom by museli vznikn\u00fa\u0165 plan\u00e9ty pribli\u017ene ve\u013ekosti Marsu. Dnes tam v\u0161ak pozorujeme len p\u00e1smo plan\u00e9tok, v ktorom \u017eiadne teleso nepresahuje priemer 1000 kilometrov. Medzi Marsom a Jupiterom je pozorovan\u00fd siln\u00fd deficit hmoty a predpoklad\u00e1 sa, \u017ee v \u010dase formovania plan\u00e9t tam muselo by\u0165 hmoty tis\u00edcn\u00e1sobne viac. Po\u010d\u00edta\u010dov\u00e9 modely navy\u0161e ukazovali, \u017ee po\u010det sformovan\u00fdch terestrick\u00fdch plan\u00e9t by mal by\u0165 ni\u017e\u0161\u00ed ako pozorovan\u00fd a nemal prekro\u010di\u0165 tri. Tieto v\u00fdsledky nazna\u010duj\u00fa, \u017ee v p\u00e1sme asteroidov sa skuto\u010dne sformovali teles\u00e1 o ve\u013ekosti plan\u00e9t, z ktor\u00fdch sa jedno nesk\u00f4r presunulo bli\u017e\u0161ie k Slnku. Touto „asteroid\u00e1lnou plan\u00e9tou“ mala by\u0165 pr\u00e1ve Zem. V s\u00fa\u010dasnosti v\u0161ak nepozn\u00e1me spo\u013eahliv\u00fd mechanizmus, ktor\u00fd by Zem pres\u0165ahoval na nov\u00fa dr\u00e1hu. Pod\u013ea jednej te\u00f3rie na tom mala svoj podiel obrovsk\u00e1 zr\u00e1\u017eka Zeme s telesom o ve\u013ekosti Marsu, n\u00e1sledkom ktorej sa sformoval n\u00e1\u0161 Mesiac<\/a>.<\/p>\n

Migr\u00e1cia ve\u013ek\u00fdch jovi\u00e1lnych plan\u00e9t by pre zmenu pomohla vysvetli\u0165 pr\u00edli\u0161 strm\u00fd okraj Kuiperovho p\u00e1su. Pod\u013ea modelu s n\u00e1zvom Nice model sa planet\u00e1rne embryo Jupitera utvorilo o nie\u010do \u010falej od Slnka. Naopak embry\u00e1 Saturna, Ur\u00e1na a Nept\u00fana sa utvorili na dr\u00e1hach bli\u017e\u0161\u00edch k Slnku, preto\u017ee v miestach, kde s\u00fa teraz, by kv\u00f4li n\u00edzkej hustote z\u00e1rodo\u010dnej hmloviny bol ich vznik krajne nepravdepodobn\u00fd. Okraj disku plan\u00e9tezim\u00e1l le\u017eal vo vzdialenosti 30 a\u017e 35 AU od Slnka. Nept\u00fan pri postupnom zv\u00e4\u010d\u0161ovan\u00ed svojej dr\u00e1hy gravita\u010dne vytl\u00e1\u010dal men\u0161ie teles\u00e1 vo svojej rezonancii a postupne ich dopravil a\u017e do dne\u0161n\u00e9ho Kuiperovho p\u00e1su, kde s\u00fa obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy mnoh\u00fdch telies doteraz v silnej rezonancii 2:1.<\/p>\n

V roku 1984 uk\u00e1zali J. Fern\u00e1ndez a W. Ip, ak\u00fdm mechanizmom by sa Jupiter mohol dosta\u0165 do vn\u00fatorn\u00fdch \u010dast\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. Napom\u00f4c\u0165 tomu mal efekt tzv. gravita\u010dn\u00e9ho praku, pri ktorom Jupiter ur\u00fdchli bl\u00edzko prelietaj\u00facu plan\u00e9tku, pri\u010dom s\u00e1m sa presunie nepatrne bli\u017e\u0161ie k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou, ktor\u00e1 je nepriamo \u00famern\u00e1 pomeru hmotnost\u00ed Jupiter\/plan\u00e9tka. Ke\u010f\u017ee v ranej hist\u00f3rii slne\u010dnej s\u00fastavy sa Jupiter stret\u00e1val s mili\u00f3nmi plan\u00e9tok, mohol migrova\u0165 smerom k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou a\u017e 0,2 AU za stotis\u00edc rokov.<\/p>\n

Najmlad\u0161ie evolu\u010dn\u00e9 procesy<\/h3>\n
\"Umeleck\u00e1<\/a>

Umeleck\u00e1 predstava bl\u00edzkeho poh\u013eadu na syst\u00e9m Pluto<\/a>-Charon, ktor\u00fd za mili\u00f3ny rokov slapov\u00e9ho brzdenia dosiahol stacion\u00e1rnu rot\u00e1ciu<\/p><\/div>\n

Najd\u00f4le\u017eitej\u0161ie evolu\u010dn\u00e9 procesy z h\u013eadiska v\u00fdvoja plan\u00e9t sa odohrali po\u010das prvej pol miliardy rokov. Najdlh\u0161ie sa utv\u00e1rala najvzdialenej\u0161ia skupina telies slne\u010dnej s\u00fastavy, vn\u00fatorn\u00fd Oortov mrak, ktor\u00fd dosiahol maximum telies a\u017e po 1 a \u0161tvr\u0165 miliarde rokov. Fyzik\u00e1lne d\u00f4kazy podporen\u00e9 dynamick\u00fdmi d\u00f4kazmi sved\u010dia o tom, \u017ee komet\u00e1rne jadr\u00e1 mohli by\u0165 do Oortovho mraku dopraven\u00e9 gravit\u00e1ciou Nept\u00fana a v men\u0161ej miere aj Ur\u00e1na. Pod\u013ea simul\u00e1cii bolo be\u017en\u00e9, \u017ee sa teleso vzniknut\u00e9 v oblasti Jupitera dostalo v\u010faka gravit\u00e1cii Nept\u00fana do Oortovho oblaku.<\/p>\n

Nasleduj\u00face tri a pol miliardy rokov a\u017e do s\u00fa\u010dasnosti u\u017e pravdepodobne predstavovali pomal\u00fd v\u00fdvoj. Stav slne\u010dnej s\u00fastavy sa vo ve\u013ekom meradle po\u010das tohto obdobia zrejme ve\u013emi nel\u00ed\u0161il od s\u00fa\u010dasnosti. Jednou z pomaly prebiehaj\u00facich zmien bolo s\u00fastavn\u00e9 spoma\u013eovanie rot\u00e1cie Zeme a Pluta<\/a> ich ve\u013ek\u00fdmi mesiacmi. To viedlo k tomu, \u017ee Plutov najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed mesiac Ch\u00e1ron v s\u00fa\u010dasnosti obieha stacion\u00e1rne a Mesiac Zeme m\u00e1 viazan\u00fd obeh. Slapov\u00e9 zni\u017eovanie rota\u010dnej r\u00fdchlosti Zeme sa v\u0161ak e\u0161te neskon\u010dilo a doba jednej ot\u00e1\u010dky Zeme okolo jej osi sa v s\u00fa\u010dasnosti predl\u017euje tempom asi 0,25 sek\u00fand za storo\u010die. K spomaleniu rot\u00e1cie do\u0161lo zrejme aj u Merk\u00fara<\/a>, ale v jeho pr\u00edpade to nesp\u00f4sobil mesiac, ale slapov\u00e9 sily Slnka.<\/p>\n

Mesiace, ktor\u00e9 obiehaj\u00fa plan\u00e9tu v protismere jej rot\u00e1cie alebo obiehaj\u00fa r\u00fdchlej\u0161ie, ne\u017e plan\u00e9ta rotuje, pomaly \u0161pir\u00e1luj\u00fa k plan\u00e9te a v bud\u00facnosti ich \u010dak\u00e1 roztrhanie jej slapov\u00fdmi silami. Tento osud postihne mesiac Marsu Phobos, mesiac Nept\u00fanu Triton<\/a> a Jupiterove mesiace Metis a Adrastea.<\/p>\n

Bud\u00faci v\u00fdvoj<\/h3>\n

\u010eal\u0161\u00ed v\u00fdvoj slne\u010dnej s\u00fastavy z\u00e1vis\u00ed od v\u00fdvoja jej centr\u00e1lnej hviezdy Slnka. Slnko je v tejto f\u00e1zy svojej existencie stabiln\u00e1 hviezda typu G2, ktorej \u017eiariv\u00fd v\u00fdkon sa men\u00ed len nepatrne. Stabiln\u00e9 v\u0161ak bude len dovtedy, k\u00fdm bud\u00fa v jeho jadre m\u00f4c\u0165 prebieha\u0165 termojadrov\u00e9 reakcie, \u010di\u017ee k\u00fdm sa nemin\u00fa jeho z\u00e1soby vod\u00edka, ktor\u00e9 zost\u00e1vaj\u00fa e\u0161te na nieko\u013eko mili\u00e1rd rokov. Ke\u010f sa v\u0161etok vod\u00edk v jadre premen\u00ed na h\u00e9lium, termojadrov\u00e9 reakcie na chv\u00ed\u013eu prestan\u00fa a tlak \u017eiarenia prestane p\u00f4sobi\u0165 proti tlaku jeho vlastnej gravit\u00e1cie. Jadro sa zmr\u0161t\u00ed, jeho teplota a tlak sa zv\u00fd\u0161i a d\u00f4jde k synt\u00e9ze h\u00e9lia na \u010fal\u0161ie chemick\u00e9 prvky, napr\u00edklad uhl\u00edk a kysl\u00edk. To Slnku zabezpe\u010d\u00ed stabilitu na \u010fal\u0161\u00edch p\u00e1r mili\u00f3nov a\u017e mili\u00e1rd rokov. Vonkaj\u0161ie vrstvy sa v\u0161ak za\u010dn\u00fa rozp\u00edna\u0165, redn\u00fa\u0165 a chladn\u00fa\u0165. Slnko prejde do \u0161t\u00e1dia \u010derven\u00e9ho obra. Jeho rozp\u00ednaj\u00faci sa povrch pohlt\u00ed Merk\u00far, Venu\u0161u a mo\u017eno aj Zem.<\/p>\n

Z\u00e1soby h\u00e9lia v jadre v\u0161ak tie\u017e nie s\u00fa ve\u010dn\u00e9. Po ich minut\u00ed op\u00e4\u0165 d\u00f4jde k zastaveniu jadrov\u00fdch reakci\u00ed a tentoraz u\u017e nebude ma\u0165 \u010do zabr\u00e1ni\u0165 jadru Slnka v gravita\u010dnom kolapse. Jadro skolabuje, scvrkne sa a zmen\u00ed sa na bieleho trpasl\u00edka – mal\u00fa hust\u00fa hor\u00facu hviezdu svietiacu iba z na\u017eiaren\u00fdch z\u00e1sob. Vonkaj\u0161ie vrstvy Slnka sa oddelia a vytvoria pomaly sa zv\u00e4\u010d\u0161uj\u00facu planet\u00e1rnu hmlovinu. Planet\u00e1rna hmlovina sa bude rozp\u00edna\u0165 a postupne pohlt\u00ed tie plan\u00e9ty slne\u010dnej s\u00fastavy, ktor\u00e9 nezni\u010dilo Slnko. Biely trpasl\u00edk napokon vychladne. Hmlovina sa rozpt\u00fdli a m\u00f4\u017ee sl\u00fa\u017ei\u0165 ako \u010das\u0165 materi\u00e1lu pre vznik novej hviezdy a planet\u00e1rnej s\u00fastavy.<\/p>\n

Pod\u013ea autorov K. Schr\u00f6dera a R. Smitha Slnko nebude schopn\u00e9 vytvori\u0165 v z\u00e1vere\u010dn\u00fdch \u0161t\u00e1di\u00e1ch svojho \u017eivota planet\u00e1rnu hmlovinu, preto\u017ee na to nebude ma\u0165 dos\u0165 hmoty. Zost\u00e1vaj\u00face plynov\u00e9 obaly bud\u00fa ma\u0165 len 1\u00a0% s\u00fa\u010dasnej hmotnosti Slnka a nijak\u00fd prach. Hmotnos\u0165 vzniknut\u00e9ho bieleho trpasl\u00edka bude pod\u013ea ich v\u00fdpo\u010dtov 54\u00a0% hmotnosti Slnka.<\/p>\n

\"\u017divotn\u00fd<\/a>

\u017divotn\u00fd cyklus Slnka<\/p><\/div>\n

Medzery hmlovinovej te\u00f3rie<\/h2>\n

Odporcovia te\u00f3rie o hmlovinovom scen\u00e1ri vzniku plan\u00e9t poukazuj\u00fa na to, \u017ee pri tomto modeli nie je mo\u017en\u00fd vznik obr\u00edch jovi\u00e1lnych plan\u00e9t. Slne\u010dn\u00fd vietor by toti\u017e z\u00e1soby plynu rozlo\u017eil a odf\u00fakol sk\u00f4r, ako by ho na seba stihli ich kamenn\u00e9 jadr\u00e1 nabali\u0165 v dostato\u010dnom mno\u017estve. R. Durisen a in\u00ed pouk\u00e1zali na to, \u017ee Jupiter a Saturn sa nemohli utvori\u0165 kondenz\u00e1ciou hmoty na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, preto\u017ee tento proces by musel trva\u0165 tak dlho, \u017ee z\u00e1rodo\u010dn\u00fd plyn slne\u010dnej s\u00fastavy by sa za ten \u010das u\u017e rozpt\u00fdlil do medzihviezdneho priestoru.<\/p>\n

Existuje v\u0161ak te\u00f3ria, ktor\u00e1 vysvet\u013euje vznik jovi\u00e1lnych plan\u00e9t celkom in\u00fdm procesom ako vznik terestrick\u00fdch. Pod\u013ea tejto te\u00f3rie by mali jovi\u00e1lne plan\u00e9ty vznikn\u00fa\u0165 prakticky n\u00e1hle r\u00fdchlym kolapsom hust\u00e9ho disku (pozri ni\u017e\u0161ie).<\/p>\n

\u0160tandardn\u00fd model nedok\u00e1\u017ee vysvetli\u0165 ani fakt, \u017ee Ur\u00e1n a Nept\u00fan si pri akr\u00e9cii nenabalili tak\u00e9 ve\u013ek\u00e9 ob\u00e1lky ako Jupiter a Saturn. Pod\u013ea Davida Stevensona te\u00f3ria akr\u00e9cie jadra dokonca nedok\u00e1\u017ee vysvetli\u0165 vznik Ur\u00e1nu a Nept\u00fana, preto\u017ee v\u00fdbuch bl\u00edzkej supernovy by sp\u00f4sobil odparenie ich atmosf\u00e9r po\u010das vzniku. V\u00fdchodiskom by mohlo by\u0165 to, \u017ee Ur\u00e1n a Nept\u00fan vznikli vo vn\u00fatorn\u00fdch \u010dastiach slne\u010dnej s\u00fastavy, kde ich hust\u00fd z\u00e1rodo\u010dn\u00fd disk ochr\u00e1nil a postupne do\u0161pir\u00e1lovali na s\u00fa\u010dasn\u00e9 poz\u00edcie. Te\u00f3riu migr\u00e1cie plan\u00e9t podporuje aj fakt, \u017ee ve\u013ea objaven\u00fdch extrasol\u00e1rnych jovi\u00e1lnych plan\u00e9t obieha pr\u00edli\u0161 bl\u00edzko k svojim, matersk\u00fdm hviezdam, kde pod\u013ea te\u00f3rie protoplanet\u00e1rneho disku nemohli v\u00f4bec vznikn\u00fa\u0165. To ale nevysvet\u013euje \u010fal\u0161iu z\u00e1hadu, mimoriadne excentrick\u00e9 dr\u00e1hy mnoh\u00fdch exoplan\u00e9t.<\/p>\n

\u010eal\u0161ou trhlinou v hmlovinovej te\u00f3rii je siln\u00fd deficit hmoty medzi Marsom a Jupiterom. V miestach, kde dnes pozorujeme p\u00e1s asteroidov s malou s\u00fahrnnou hmotnos\u0165ou, sa mali pod\u013ea tejto te\u00f3rie vytvori\u0165 2 a\u017e 4 protoplan\u00e9ty s hmotnos\u0165ami Marsu a\u017e Zeme. Star\u0161\u00ed pokus o vysvetlenie hovor\u00ed, \u017ee hmotu v tejto oblasti v\u00fdrazne preriedila gravit\u00e1cia Jupitera, ale pod\u013ea Chambersa a Wetherilla Jupiter s\u00e1m nedok\u00e1zal odstr\u00e1ni\u0165 a\u017e tak\u00e9 mno\u017estvo hmoty.<\/p>\n

\u010eal\u0161ie vari\u00e1cie<\/h2>\n
\"Umeleck\u00e1<\/a>

Umeleck\u00e1 predstava detailu protoplanet\u00e1rneho disku<\/p><\/div>\n

Hmlovinov\u00e1 te\u00f3ria m\u00e1 aj nieko\u013eko obmien a dopl\u0148uj\u00facich \u0161t\u00fadi\u00ed, ktor\u00e9 sa pok\u00fa\u0161aj\u00fa vyrie\u0161i\u0165 nedostatky \u0161tandardn\u00e9ho modelu. Probl\u00e9m so vznikom jovi\u00e1lnych plan\u00e9t mo\u017eno by sa dal ob\u00eds\u0165 \u0161t\u00fadiou, ktor\u00e1 odmieta vznik jovi\u00e1lnych plan\u00e9t akr\u00e9ciou plynn\u00e9ho materi\u00e1lu na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, ale vysvet\u013euje ich vznik ako produkt nieko\u013ek\u00fdch gravita\u010dn\u00fdch kolapsov. Autorom tejto te\u00f3rie je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington. Pod\u013ea tejto te\u00f3rie je vznik jovi\u00e1lnych plan\u00e9t ve\u013emi kr\u00e1tky a v pr\u00edpade Jupitera mohol cel\u00fd tento proces trva\u0165 pribli\u017ene 300 rokov. To je v protiklade so \u0161tandardnou te\u00f3riou, pod\u013ea ktorej proces formovania plan\u00e9t trval mili\u00f3ny rokov. Plan\u00e9ty v Bossovom modeli vznikaj\u00fa gravita\u010dn\u00fdm kolapsom zhlukov v prachoplynovom disku. Nov\u00e1 te\u00f3ria dok\u00e1\u017ee vysvetli\u0165 aj proces formovania mnoh\u00fdch extrasol\u00e1rnych plynn\u00fdch obrov, ktor\u00fdch p\u00f4vod bol doteraz nezn\u00e1my. Pod\u013ea L. Mayera sa obrie plan\u00e9ty mohli vytvori\u0165 za 800 rokov zr\u00faten\u00edm ve\u013ek\u00fdch z\u00e1rodkov v protoplanet\u00e1rnom disku v\u010faka gravita\u010dn\u00fdm nestabilit\u00e1m.<\/p>\n

V pr\u00edpade gravita\u010dn\u00e9ho kolapsu by v\u0161ak zmes plynu a prachu, z ktor\u00e9ho by sa mali utvori\u0165 teles\u00e1 hmotnosti terestrick\u00fdch plan\u00e9t, musela ma\u0165 ove\u013ea v\u00e4\u010d\u0161iu hustotu, ne\u017e ak\u00fa o\u010dak\u00e1vame v z\u00e1rodo\u010dnej hmlovine. Druh\u00fdm slab\u00fdm miestom tejto te\u00f3rie je, \u017ee terestrick\u00e9 teles\u00e1 vzniknut\u00e9 akr\u00e9ciou by mali ma\u0165 rovnak\u00e9 zast\u00fapenie inertn\u00fdch plynov (ne\u00f3nu, arg\u00f3nu, krypt\u00f3nu a xen\u00f3nu), ak\u00e9 je priemern\u00e9 zast\u00fapenie t\u00fdchto prvkov vo vesm\u00edre. V skuto\u010dnosti maj\u00fa pevn\u00e9 teles\u00e1 len 10\u22127<\/sup>\u00a0a\u017e 10\u221210<\/sup>\u00a0mno\u017estva obvykl\u00e9ho u ostatn\u00fdch kozmick\u00fdch telies. Probl\u00e9mom s\u00fa tie\u017e ve\u013emi excentrick\u00e9 dr\u00e1hy z\u00e1rodo\u010dn\u00fdch zhusten\u00ed, tak\u017ee ich zmr\u0161tenie by muselo by\u0165 ve\u013emi r\u00fdchle, aby neboli rozbit\u00e9 slapov\u00fdmi silami pri prechode perih\u00e9liom.<\/p>\n

In\u00e9 te\u00f3rie<\/h2>\n

Za\u010diatkom 20. storo\u010dia sa okrem vyv\u00edjaj\u00facej hmlovinovej te\u00f3rie objavili \u010fal\u0161ie hypot\u00e9zy, ktor\u00e9 vysvet\u013eovali vznik slne\u010dnej s\u00fastavy nejakou pr\u00edrodnou katastrofou. Najzn\u00e1mej\u0161ia katastrofick\u00e1 te\u00f3ria je Jeansova te\u00f3ria. James Hopwood Jeans bol anglick\u00fd matematik, fyzik a astron\u00f3m, ktor\u00fd predpokladal, \u017ee vznik plan\u00e9t sp\u00f4sobila in\u00e1 hviezda, ktor\u00e1 sa pribl\u00ed\u017eila k n\u00e1\u0161mu Slnku na tak\u00fa mal\u00fa vzdialenos\u0165, \u017ee svojou pr\u00ed\u0165a\u017elivou silou z neho vytrhla \u010das\u0165 hmoty. Z nej sa potom sformovali jednotliv\u00e9 plan\u00e9ty a in\u00e9 obiehaj\u00face teles\u00e1. Hlavn\u00fd argument proti tejto te\u00f3rii ako te\u00f3rii vzniku planet\u00e1rnych s\u00fastav v\u0161eobecne v\u0161ak hovor\u00ed, \u017ee \u0161tatistick\u00e1 pravdepodobnos\u0165 tesn\u00e9ho stretu dvoch hviezd je ve\u013emi mal\u00e1. Vznik slne\u010dnej s\u00fastavy by tak bol vo vesm\u00edre v\u00fdnimo\u010dn\u00fdm javom. Astron\u00f3movia v\u0161ak poznaj\u00fa mnoho \u010fal\u0161\u00edch planet\u00e1rnych s\u00fastav, \u010do nazna\u010duje, \u017ee proces, ak\u00fdm vznikla na\u0161a planet\u00e1rna s\u00fastava mus\u00ed by\u0165 \u010dasto opakovate\u013en\u00fd. Jeansova te\u00f3ria bola preto opusten\u00e1.<\/p>\n

\u010eal\u0161ie te\u00f3rie hovoria, \u017ee Slnko mohlo hmotu, z ktorej sa sformovali plan\u00e9ty, odvrhn\u00fa\u0165 v ran\u00fdch \u0161t\u00e1di\u00e1ch svojho v\u00fdvoja bez pri\u010dinenia inej hviezdy. Hmota by mala by\u0165 z protohviezdy odvrhnut\u00e1 v procese jej zahrievania a zmr\u0161\u0165ovania odstredivou silou rot\u00e1cie.<\/p>\n

\"Pierre<\/a>

Pierre Simone de Laplace<\/p><\/div>\n

V\u00fdvoj n\u00e1zorov na vznik slne\u010dnej s\u00fastavy<\/h2>\n

Prv\u00e9 predstavy o vzniku vesm\u00edru poch\u00e1dzaj\u00fa u\u017e z d\u00f4b, kedy \u013eudstvo za\u010dalo spozn\u00e1va\u0165, \u017ee Slnko, Mesiac a plan\u00e9ty s\u00fa mimozemsk\u00e9 teles\u00e1. R\u00f4zne n\u00e1bo\u017eenstv\u00e1 vysvet\u013eovali vznik Zeme a plan\u00e9t odli\u0161ne, ale zhodovali sa v tom, \u017ee cel\u00fd vesm\u00edr vznikol s\u00fa\u010dasne (pr\u00edpadne v priebehu nieko\u013eko m\u00e1lo dn\u00ed), \u017ee je kone\u010dn\u00fd a \u017ee vznikol viacmenej v takej podobe, v akej ho pozn\u00e1me dnes, tzn. \u017ee neprech\u00e1dzal nijak\u00fdm v\u00fdvojom. A\u017e v 17. storo\u010d\u00ed uverejnil Descartes prv\u00fa te\u00f3riu vzniku vesm\u00edru, ktor\u00e1 nepredpokladala z\u00e1sah nadprirodzenej bytosti. Pod\u013ea jeho domnienky bol prap\u00f4vodn\u00fd svet chaosom pohybuj\u00facej sa hmoty, pri\u010dom pohyb a trenie \u010dast\u00edc vytv\u00e1rali v\u00edry. Vo v\u00edroch sa zhroma\u017e\u010fovala hmota, z ktorej vzniklo Slnko a in\u00e9 hviezdy. Koncom 17. storo\u010dia v\u0161ak Isaac Newton objaven\u00edm gravita\u010dn\u00e9ho z\u00e1kona dok\u00e1zal, \u017ee tak\u00fdto vznik vesm\u00edru nie je mo\u017en\u00fd.<\/p>\n

Prv\u00fd \u010dlovek, ktor\u00fd vyslovil te\u00f3riu podobn\u00fa dne\u0161nej najviac uzn\u00e1vanej te\u00f3rii o vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy, bol Immanuel Kant. V roku 1775 nap\u00edsal, \u017ee plan\u00e9ty sa rodia v chuchvalcoch prachu a plynu, ktor\u00e9 kr\u00fa\u017eia okolo ka\u017edej mladej hviezdy. Na Kantove \u00favahy nadviazal nesk\u00f4r Pierre Simone de Laplace, ktor\u00fd dal tejto te\u00f3rii presnej\u0161iu fyzik\u00e1lnu aj matematick\u00fa podobu. Modern\u00e1 kozmol\u00f3gia t\u00fato te\u00f3riu \u010falej zdokona\u013eovala, ale jej z\u00e1kladn\u00e1 my\u0161lienka zost\u00e1va st\u00e1le platn\u00e1.<\/p>\n

V 20. storo\u010d\u00ed sformovali Richard B. Larson a Frank Shu modern\u00fa te\u00f3riu, pod\u013ea ktorej sa po vzniku hviezdy z prachoplynov\u00e9ho oblaku zvy\u0161n\u00fd materi\u00e1l sformuje do podoby protoplanet\u00e1rneho disku, v ktorom sa m\u00f4\u017eu vytvori\u0165 plan\u00e9ty.<\/p>\n

V roku 1988 prebehol experiment navrhnut\u00fd J\u00fcrgenom Blumom, ktor\u00fd potvrdil tento model vzniku plan\u00e9t. Astronaut na palube raketopl\u00e1nu Discovery<\/a> vstrekol \u0161peci\u00e1lnou injekciou mikroskopick\u00e9 zrnie\u010dka kozmick\u00e9ho prachu do vzduchotesnej komory. T\u00e1to komora bola naplnen\u00e1 plynom tak, aby to pripom\u00ednalo prostredie v protoplanet\u00e1rnom disku. Jedin\u00fd rozdiel bol v tom, \u017ee toto umel\u00e9 prostredie bolo neporovnate\u013ene hustej\u0161ie ako predpokladan\u00e9 prostredie protoplanet\u00e1rneho disku. U\u017e po nieko\u013ek\u00fdch min\u00fatach sa p\u00f4vodne mikroskopick\u00e9 zrnie\u010dka zhlukli do pozd\u013a\u017enych zlepencov.<\/p>\n

Prv\u00e9 pozorovania, ktor\u00e9 potvrdzovali t\u00fato te\u00f3riu, sa uskuto\u010dnili v roku 1994. Vtedy Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead<\/a> vyfotografoval nieko\u013eko ve\u013emi mlad\u00fdch hviezd vo Ve\u013ekej hmlovine v Ori\u00f3ne, okolo ktor\u00fdch kr\u00fa\u017eia hust\u00e9 protoplanet\u00e1rne disky.<\/p>\n

Referencie<\/h2>\n
    \n
  1. Zden\u011bk Pokorn\u00fd (2007). Exoplanety. Academia, Praha, 62. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
  2. Zden\u011bk Pokorn\u00fd (2007). Exoplanety. Academia, Praha, 65. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
  3. GREAVES, Jane S.. Disks Around Stars and the Growth of Planetary Systems. Science, 2005-1-7, ro\u010d.\u00a0307, \u010d\u00eds.\u00a05706, s.\u00a068. ISSN\u00a00036-8075. DOI:\u00a010.1126\/science.1101979. (anglicky)<\/li>\n
  4. ZABLUDOFF, Ann. Lecture\u00a013: The Nebular Theory of the origin of the Solar System [online]. University of Arizona, jaro 2003, [cit. 2010-04-19]. Dostupn\u00e9 online. (anglicky)<\/li>\n
  5. GRYGAR, Ji\u0159\u00ed. \u017de\u0148 objev\u016f 2007 [online]. Kozmos, [cit. 2010-06-13]. Kapitola 1. 4. Slunce. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
  6. Nature (2005). „Hor\u00faci proces formovania plan\u00e9t“. Kozmos XXXVI (1): 21.<\/li>\n
  7. HAZEN, Robert M.. Evoluce miner\u00e1l\u016f. Scientific American, \u010desk\u00e9 vyd\u00e1n\u00ed, apr\u00edl 2010, s.\u00a074\u201381. ISSN\u00a01213-7723.<\/li>\n
  8. SAGAN, Carl. Komety: tajemn\u00ed poslov\u00e9 z\u00a0hv\u011bzd. Preklad Josef Sola\u0159. [s.l.]\u00a0: [s.n.], 1998. ISBN 80-85876-44-2. Kapitola Mementa stvo\u0159en\u00ed, s.\u00a0171\u2013182.<\/li>\n
  9. Ji\u0159\u00ed Grygar (2005). „\u017de\u0148 objev\u016f 2003 (kapitola 1,3, Planet\u00e1rn\u00ed sostava kdysi a dnes)“. Kozmos XXXVI (4): strany: 12-13.<\/li>\n
  10. RAYMOND, Sean N.; QUINN, Thomas; LUNINE, Jonathan I.. High-resolution simulations of the final assembly of Earth-like planets\u00a02: water delivery and planetary habitability [PDF]. . S.\u00a066\u201384. Dostupn\u00e9 online<\/a>. DOI:10.1089\/ast.2006.06-0126 (anglicky)<\/li>\n
  11. Lubo\u0161 Neslu\u0161an (2005). „Bola proto-Zem asteroid\u00e1lnou plan\u00e9tou?“. Kozmos: 4-5.<\/li>\n
  12. TAYLOR, G.\u00a0Jeffrey. Uranus, Neptune, and the Mountains of the Moon [online].<\/li>\n
  13. Hawaii Institute of Geophysics & Planetology, 2001-8-21, [cit. 2010-04-20]. Dostupn\u00e9 online. (anglicky)<\/li>\n
  14. Lubo\u0161 Neslu\u0161an, Mari\u00e1n Jakub\u00edk (2008). „Strm\u00fd okraj Kuiperovho p\u00e1su“. Kozmos XXXIX (5): strany: 14.<\/li>\n
  15. Ji\u0159\u00ed Grygar. \u017de\u0148 objev\u016f 2005 [online]. . Kapitola 1.1.4. Jupiter. Dostupn\u00e9 online<\/a>. (\u010desky)<\/li>\n
  16. Lubo\u0161 Neslu\u0161an, Mari\u00e1n Jakub\u00edk (2008). „Simul\u00e1cia dynamick\u00e9ho v\u00fdvoja“. Kozmos XXXIX (5): strany: 13.<\/li>\n
  17. (2003). „Jupiter sa (mo\u017eno) sformoval za 300 rokov“. Kozmos: 2.<\/li>\n
  18. Zden\u011bk Pokorn\u00fd (2007). Exoplanety. Academia, Praha, 75. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
  19. Ji\u0159\u00ed Grygar (2001). „Historie i sou\u010dasnost slune\u010dn\u00ed soustavy“. Kozmos XXXII (5): strana: 19.<\/li>\n
  20. Josip Klezcek (2002). Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. Academia, strana: 197. ISBN 80-200-0906-X.<\/li>\n
  21. Ji\u0159\u00ed Bou\u0161ka (1953). Astronomie jednoduch\u00fdch prost\u0159edk\u016f. Mlad\u00e1 fronta, Praha, 20.<\/li>\n
  22. Ji\u0159\u00ed Bou\u0161ka (1953). Astronomie jednoduch\u00fdch prost\u0159edk\u016f. Mlad\u00e1 fronta, Praha, 18.<\/li>\n<\/ol>\n

    Mohlo by v\u00e1s zauj\u00edma\u0165<\/h2>\n