$\"\"$ <\/a>

Porovnanie ve\u013ekost\u00ed Zeme a Jupitera<\/p><\/div>\n

U\u017e prv\u00e9 spektroskopick\u00e9 pozorovania Jupitera uk\u00e1zali, \u017ee je zlo\u017een\u00fd najm\u00e4 z molekul\u00e1rneho vod\u00edka (H2). Sonda Galileo zistila, \u017ee ho tvor\u00ed vod\u00edk a h\u00e9lium, ktor\u00e9 s\u00fa zmie\u0161an\u00e9 v pomere 5:1. Tieto dva z\u00e1kladn\u00e9 prvky tvoriace Jupiter s\u00fa najhojnej\u0161ie sa vyskytuj\u00facimi prvkami vo vesm\u00edre. Chemick\u00e9 zlo\u017eenie Jupitera sa ve\u013emi podob\u00e1 chemick\u00e9mu zlo\u017eeniu Slnka s t\u00fdm rozdielom, \u017ee Jupiter obsahuje percentu\u00e1lne viac \u0165a\u017ek\u00fdch prvkov. Vo ve\u013ekom mno\u017estve sa tu nach\u00e1dzaj\u00fa napr\u00edklad vz\u00e1cne plyny, ako s\u00fa arg\u00f3n, krypt\u00f3n a xen\u00f3n.<\/p>\n

Jupiter vyd\u00e1va asi o 60 % viac tepelnej energie, ako prij\u00edma zo slne\u010dn\u00e9ho \u017eiarenia. Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee t\u00e1to energia poch\u00e1dza z troch zdrojov: teplo z doby vzniku Jupitera; energia uvo\u013e\u0148ovan\u00e1 pomal\u00fdm zmr\u0161\u0165ovan\u00edm plan\u00e9ty a energia ve\u013emi slabo prebiehaj\u00facich termonukle\u00e1rnych reakci\u00ed.<\/p>\n

Vznik a v\u00fdvoj plan\u00e9ty<\/h2>\n
Jupiter sa sformoval spolu s in\u00fdmi plan\u00e9tami<\/a> pred 4,6 a\u017e 4,7 miliardami rokov. Z\u00e1kladom bol prachoplynov\u00fd disk okolo formuj\u00faceho sa Slnka, protoplanet\u00e1rny disk, v ktorom pravdepodobne postupn\u00fdm zliepan\u00edm (akr\u00e9ciou) vznikli zhluky hmoty \u2013 plan\u00e9tezim\u00e1ly. Z nich sa \u010fal\u0161\u00edm sp\u00e1jan\u00edm utvorili v\u00e4\u010d\u0161ie teles\u00e1 zvan\u00e9 protoplan\u00e9ty. Pod\u013ea najpodrobnej\u0161\u00edch v\u00fdpo\u010dtov sa r\u00e1dovo desiatky kilometrov ve\u013ek\u00e9 plan\u00e9tezim\u00e1ly po\u010das 100 000 rokov spojili do planet\u00e1rnych embry\u00ed s hmotnos\u0165ou r\u00e1dovo 1024 kg. Z\u00e1rodok Jupitera u\u017e mal nato\u013eko ve\u013ek\u00fa gravit\u00e1ciu, \u017ee za\u010dal pri\u0165ahova\u0165 \u013eahk\u00e9 prvky, predov\u0161etk\u00fdm vod\u00edk. T\u00fdm r\u00fdchlo r\u00e1stol objem a hmotnos\u0165 bud\u00faceho Jupitera. \u010eal\u0161ie prudk\u00e9 zvy\u0161ovanie jeho hmotnosti sp\u00f4sobila rozsiahla plynn\u00e1 ob\u00e1lka, preto\u017ee zabrzdila \u010fal\u0161ie prelietaj\u00face teles\u00e1, ktor\u00e9 padali na jeho povrch. Za 4 mili\u00f3ny rokov by mal Jupiter t\u00fdmto sp\u00f4sobom dosiahnu\u0165 hmotnos\u0165 rovnaj\u00facu sa 21 hmotnostiam Zeme a jeho vznik bol dokon\u010den\u00fd \u010fal\u0161ou bleskovou akr\u00e9ciou materi\u00e1lu.<\/p>\n
Vy\u0161\u0161ie uveden\u00e1 te\u00f3ria m\u00e1 v\u0161ak nieko\u013eko nedostatkov. R. Durisen a in\u00ed pouk\u00e1zali na to, \u017ee Jupiter a Saturn sa nemohli utvori\u0165 kondenz\u00e1ciou hmoty na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, preto\u017ee tento proces by musel trva\u0165 tak dlho, \u017ee z\u00e1rodo\u010dn\u00fd plyn slne\u010dnej s\u00fastavy by sa za ten \u010das u\u017e rozpt\u00fdlil do medzihviezdneho priestoru. Probl\u00e9m so vznikom jovi\u00e1lnych plan\u00e9t mo\u017eno by sa dal ob\u00eds\u0165 \u0161t\u00fadiou, ktor\u00e1 odmieta vznik jovi\u00e1lnych plan\u00e9t akr\u00e9ciou plynn\u00e9ho materi\u00e1lu na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, ale vysvet\u013euje ich vznik ako produkt nieko\u013ek\u00fdch gravita\u010dn\u00fdch kolapsov. Autorom tejto te\u00f3rie je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington. Pod\u013ea tejto te\u00f3rie sa Jupiter sformoval z kozmologick\u00e9ho h\u013eadiska „bleskovo“, len za 300 rokov.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Jupiter v neprav\u00fdch farb\u00e1ch na z\u00e1bere Hubbleovho vesm\u00edrneho \u010falekoh\u013eadu<\/a>. Na disku plan\u00e9ty s\u00fa vidite\u013en\u00e9 tiene troch jeho mesiacov.<\/p><\/div>\n
Migr\u00e1cia Jupitera<\/h3>\n
Existuj\u00fa hypot\u00e9zy, pod\u013ea ktor\u00fdch sa Jupiter nesformoval v tej vzdialenosti od Slnka, v ktorej sa nach\u00e1dza teraz, a na svoju s\u00fa\u010dasn\u00fa poz\u00edciu sa postupne presunul (migroval). Pod\u013ea modelu s n\u00e1zvom Nice model<\/em> sa planet\u00e1rne embryo Jupitera utvorilo o nie\u010do \u010falej od Slnka, ako je teraz. Jedn\u00fdm z d\u00f4kazov pre toto tvrdenie je fakt, \u017ee po\u010das akr\u00e9cie musela na z\u00e1rodok Jupitera dopada\u0165 hmota preva\u017ene v kondenzovanom stave, ale \u0165a\u017ek\u00e9 vz\u00e1cne plyny napr. arg\u00f3n sa v predpokladanom pomere prvkov kondenzuj\u00fa len pri teplot\u00e1ch ni\u017e\u0161\u00edch ako 30 K. To je nieko\u013ekon\u00e1sobne menej, ako predpokladan\u00e1 teplota vo vzdialenostiach Jupitera po\u010das jeho formovania. Jedno z vysvetlen\u00ed tohto probl\u00e9mu predpoklad\u00e1 ove\u013ea ni\u017e\u0161iu teplotu z\u00e1rodo\u010dnej hmloviny v \u010dase formovania Jupitera, in\u00e9 sa sna\u017e\u00ed ob\u00eds\u0165 probl\u00e9m t\u00fdm, \u017ee Jupiter sa v skuto\u010dnosti sformoval vo vzdialenej\u0161\u00edch \u010dastiach slne\u010dnej s\u00fastavy a a\u017e potom migroval na s\u00fa\u010dasn\u00fa dr\u00e1hu.<\/p>\n
V roku 1984 uk\u00e1zali J. Fern\u00e1ndez a W. Ip, ak\u00fdm mechanizmom by sa Jupiter mohol dosta\u0165 do vn\u00fatorn\u00fdch \u010dast\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. V ranej hist\u00f3rii slne\u010dnej s\u00fastavy sa toti\u017e plan\u00e9ta stret\u00e1vala s miliardami plan\u00e9tok, ktor\u00e9 m\u00ed\u0148ala pri ich putovan\u00ed do oblast\u00ed Oortovho mraku alebo a\u017e za hranice slne\u010dnej s\u00fastavy. Pri t\u00fdchto preletoch nastal efekt gravita\u010dn\u00e9ho praku, \u010do znamen\u00e1, \u017ee r\u00fdchlos\u0165 plan\u00e9tky sa preletom okolo Jupitera pod vplyvom jeho gravit\u00e1cie zv\u00fd\u0161ila. Podobn\u00fdm sp\u00f4sobom NASA ur\u00fdchlila u\u017e nieko\u013eko sond mieriacich do vonkaj\u0161\u00edch \u010dast\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. Pri ka\u017edom gravita\u010dnom ur\u00fdchlen\u00ed sa v\u0161ak Jupiter premiestnil nepatrne bli\u017e\u0161ie k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou, ktor\u00e1 je nepriamo \u00famern\u00e1 pomeru hmotnost\u00ed Jupiter\/plan\u00e9tka. Pri ve\u013ekom mno\u017estve tak\u00fdchto gravita\u010dn\u00fdch prakov mohol Jupiter kedysi migrova\u0165 smerom k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou a\u017e 0,2 AU za 100 tis\u00edc rokov.<\/p>\n
Model slne\u010dnej s\u00fastavy vytvoren\u00fd medzin\u00e1rodn\u00fdm t\u00edmom, ktor\u00fd bol publikovan\u00fd v \u010dasopise Nature<\/em> v j\u00fani 2011, v\u0161ak naproti tomu ukazuje, \u017ee Jupiter sa sformoval vo vzdialenosti asi 3,5 AU od Slnka, \u010do je bli\u017e\u0161ie, ako je jeho s\u00fa\u010dasn\u00e1 vzdialenos\u0165. Pribrz\u010fovan\u00fd medziplanet\u00e1rnym plynom, ktor\u00fd bol vo formuj\u00facej sa slne\u010dnej s\u00fastave ove\u013ea hustej\u0161\u00ed ako dnes, sa Jupiter mal dokonca k Slnku pribl\u00ed\u017ei\u0165 e\u0161te viac a to a\u017e na vzdialenos\u0165 1,5 AU (dne\u0161n\u00e1 vzdialenos\u0165 Marsu). Po spotrebovan\u00ed plynu sa plan\u00e9ta za\u010dala od Slnka op\u00e4\u0165 \u0161pir\u00e1lovite vz\u010fa\u013eova\u0165, a\u017e k\u00fdm neskon\u010dila na s\u00fa\u010dasnej poz\u00edcii. Pri takomto sp\u00f4sobe migr\u00e1cie by Jupiter musel pri pribli\u017eovan\u00ed aj vz\u010fa\u013eovan\u00ed prekona\u0165 p\u00e1smo plan\u00e9tok, ktor\u00e9 by t\u00fdm pod\u013ea star\u0161\u00edch n\u00e1zorov gravita\u010dne vy\u010distil od hmoty. Ale pod\u013ea nov\u00e9ho modelu bol migruj\u00faci Jupiter \u010dinite\u013eom, ktor\u00fd asteroidy naopak rozpt\u00fdlil a zv\u00e4\u010d\u0161il rozmery oblasti, v ktorej sa vyskytovali.<\/p>\n
Vznik mesiacov<\/h3>\n
Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee ve\u013ek\u00e9 mesiace Jupitera mohli vznikn\u00fa\u0165 podobn\u00fdm sp\u00f4sobom ako plan\u00e9ty. Z\u00e1rodok Jupitera mal okolo seba hmlovinu v tvare disku. Z tohto disku sa naberan\u00edm hmoty a zmr\u0161\u0165ovan\u00edm utvorili mesiace. Tento scen\u00e1r vzniku podporuje aj chemick\u00e9 zlo\u017eenie mesiacov. Jupiter sa po\u010das svojho vzniku na kr\u00e1tku dobu zahrial a\u017e na 4 000 \u00b0C, \u010do sp\u00f4sobilo odparenie vody vo vn\u00fatorn\u00fdch \u010dastiach jeho z\u00e1rodo\u010dn\u00e9ho disku. Preto najbli\u017e\u0161ie mesiace Jupitera vodu neobsahuj\u00fa a s\u00fa zlo\u017een\u00e9 len z \u0165a\u017eko sa vyparuj\u00facich l\u00e1tok. Mal\u00e9 mesia\u010diky s v\u00fdstredn\u00fdmi dr\u00e1hami s\u00fa pravdepodobne zachyten\u00fdmi kom\u00e9tami a asteroidmi, ktor\u00e9 vznikali \u010faleko od plan\u00e9ty, a len nesk\u00f4r ich Jupiter gravita\u010dne zachytil.<\/p>\n
Dr\u00e1ha a rot\u00e1cia<\/h2>\n
Jupiter obieha Slnko vo vzdialenosti 778 412 027 km, \u010do je viac ne\u017e p\u00e4\u0165n\u00e1sobne v\u00e4\u010d\u0161ia vzdialenos\u0165 ako t\u00e1, v ktorej obieha Zem okolo Slnka. Tomu pripad\u00e1 aj mno\u017estvo slne\u010dn\u00e9ho \u017eiarenia dopadaj\u00faceho na meter \u0161tvorcov\u00fd jeho plochy, ktor\u00e9 tvor\u00ed len 3,7 % zo \u017eiarenia dopadaj\u00faceho na meter \u0161tvorcov\u00fd hranice atmosf\u00e9ry Zeme. Jupiter je v\u0161ak k Slnku st\u00e1le o polovicu bli\u017e\u0161ie, ne\u017e nasleduj\u00faca jovi\u00e1lna plan\u00e9ta Saturn<\/a>. Jeho obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha m\u00e1 tvar elipsy podobnej kru\u017enici s excentricitou pribli\u017ene 0,048. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed k Zemi, n\u00e1s od Jupitera del\u00ed 588 mili\u00f3nov km. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om vzdialen\u00ed, v konjunkcii, sa od Zeme vz\u010fa\u013euje a\u017e na 968 mili\u00f3nov km. Sklon jeho dr\u00e1hy k rovine ekliptiky je nev\u00fdrazn\u00fd a dosahuje len 1,3 \u00b0, \u010do je po Ur\u00e1ne druh\u00fd najmen\u0161\u00ed sklon dr\u00e1hy plan\u00e9ty v slne\u010dnej s\u00fastave.<\/p>\n
Ke\u010f\u017ee Jupiter je zlo\u017een\u00fd preva\u017ene z plynu, jeho rot\u00e1cia nepripom\u00edna rot\u00e1ciu pevn\u00e9ho telesa. R\u00f4zne vrstvy jeho atmosf\u00e9ry sa ot\u00e1\u010daj\u00fa r\u00f4znou r\u00fdchlos\u0165ou. K\u00fdm rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s plan\u00e9ty urob\u00ed jednu oto\u010dku za 9 hod\u00edn 50 min\u00fat, vrstvy pri p\u00f3loch sa oto\u010dia raz za 9 hod\u00edn 56 min\u00fat. Tak\u00e1to rot\u00e1cia sa naz\u00fdva diferenci\u00e1lna. Jupiter m\u00e1 medzi v\u0161etk\u00fdmi plan\u00e9tami slne\u010dnej s\u00fastavy najkrat\u0161\u00ed de\u0148.<\/p>\n
Magnetosf\u00e9ra<\/h2>\n
$\"\"$ <\/a>
Severn\u00e1 pol\u00e1rna \u017eiara na Jupiteri v ultrafialovom spektre. Z\u00e1ber urobil Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead.<\/p><\/div>\n
Sonda Pioneer potvrdila existenciu Jupiterovho mohutn\u00e9ho magnetick\u00e9ho po\u013ea, ktor\u00e9 je pod\u013ea jej meran\u00ed 10\u00d7 silnej\u0161ie ako zemsk\u00e9 a obsahuje 20 000\u00d7 viac energie. Svojou intenzitou prevy\u0161uje magnetick\u00e9 polia v\u0161etk\u00fdch ostatn\u00fdch plan\u00e9t slne\u010dnej s\u00fastavy. Siln\u00e9 magnetick\u00e9 pole je sp\u00f4soben\u00e9 r\u00fdchlou rot\u00e1ciou. V pol\u00e1rnych oblastiach boli pozorovan\u00e9 pol\u00e1rne \u017eiary, jav zn\u00e1my aj na Zemi.<\/p>\n
Jupiter m\u00e1 ve\u013emi rozsiahlu a siln\u00fa magnetosf\u00e9ru. Keby bola vidite\u013en\u00e1 zo Zeme, javila by sa a\u017e 5\u00d7 v\u00e4\u010d\u0161ia ako Mesiac<\/a> v splne, aj ke\u010f je omnoho \u010falej. Toto magnetick\u00e9 pole vytv\u00e1ra mohutn\u00e9 v\u00fdrony ur\u00fdchlen\u00fdch \u010dast\u00edc v Jupiterov\u00fdch radia\u010dn\u00fdch p\u00e1soch, interaguje s mesiacom Io a vytv\u00e1ra vodiv\u00fa trubicu a plazmov\u00fd prstenec okolo neho. Jupiterova magnetosf\u00e9ra je najv\u00e4\u010d\u0161ia \u0161trukt\u00fara slne\u010dnej s\u00fastavy (je v\u00e4\u010d\u0161ia ne\u017e magnetosf\u00e9ra Slnka). Celkov\u00fd tvar magnetosf\u00e9ry Zeme a Jupitera je ve\u013emi podobn\u00fd. Magnetopauza v pr\u00edpade Zeme sa v\u0161ak vytv\u00e1ra vo vzdialenosti 70 000 a\u017e 80 000 km, ale u Jupitera takmer 100-kr\u00e1t \u010falej. Tento rozdiel sa vysvet\u013euje nielen intenz\u00edvnej\u0161\u00edm magnetick\u00fdm po\u013eom Jupitera, ale aj t\u00fdm, \u017ee intenzita slne\u010dn\u00e9ho vetra je vo vzdialenosti jeho obe\u017enej dr\u00e1hy podstatne slab\u0161ia ako pri Zemi.<\/p>\n
Citliv\u00e9 pr\u00edstroje na palube sondy Pioneer odhalili, \u017ee jupiterovsk\u00fd \u201esevern\u00fd\u201c magnetick\u00fd p\u00f3l je na ju\u017enom geografickom p\u00f3le plan\u00e9ty s odch\u00fdlkou 11 stup\u0148ov od jupiterovskej osi rot\u00e1cie a so stredom po\u013ea posunut\u00fdm mimo stred Jupitera podobne ako je tomu pri magnetickom poli Zeme. Pioneer zaznamenal vlnu jupiterovskej magnetosf\u00e9ry e\u0161te vo vzdialenosti 26 mili\u00f3nov kilometrov a magnetick\u00fd chvost dosahuj\u00faci a\u017e za Saturnovu obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu.<\/p>\n
\u00dadaje ukazuj\u00fa, \u017ee ve\u013ekos\u0165 tohto magnetick\u00e9ho po\u013ea na strane obr\u00e1tenej k Slnku r\u00fdchlo kol\u00ed\u0161e v d\u00f4sledku zmien tlaku slne\u010dn\u00e9ho vetra. Tento jav bol bli\u017e\u0161ie sk\u00faman\u00fd pri dvoch misi\u00e1ch Voyager. Bolo objaven\u00e9, \u017ee pr\u00fady vysokoenergetick\u00fdch \u010dast\u00edc s\u00fa vyvrhovan\u00e9 a\u017e k obe\u017enej dr\u00e1he Zeme. V jupiterovsk\u00fdch radia\u010dn\u00fdch p\u00e1soch boli n\u00e1jden\u00e9 a nameran\u00e9 vysokoenergetick\u00e9 prot\u00f3ny. Uk\u00e1zalo sa, \u017ee medzi Jupiterom a niektor\u00fdmi jeho mesiacmi (najm\u00e4 Io) pretekaj\u00fa elektrick\u00e9 pr\u00fady.<\/p>\n
Atmosf\u00e9ra<\/h2>\n
$\"\"$ <\/a>
Detail Jupiterovej atmosf\u00e9ry z poh\u013eadu Voyagera 1<\/p><\/div>\n
Vidite\u013en\u00fd povrch Jupitera, \u010di\u017ee horn\u00e1 vrstva obla\u010dnosti<\/a>, m\u00e1 charakteristick\u00fd vzh\u013ead. U\u017e men\u0161\u00edm \u010falekoh\u013eadom mo\u017eno pozorova\u0165, \u017ee sa na \u0148om striedaj\u00fa svetlej\u0161ie a tmav\u0161ie p\u00e1sy. Svetlej\u0161ie p\u00e1sy s\u00fa prejavom v\u00e4\u010d\u0161ej obla\u010dnosti a vertik\u00e1lneho pr\u00fadenia, tmav\u00e9 p\u00e1sy s\u00fa miesta s men\u0161ou alebo ch\u00fdbaj\u00facou obla\u010dnos\u0165ou. P\u00e1sov\u00e1 \u0161trukt\u00fara sa utvorila pravdepodobne hlavne v d\u00f4sledku Jupiterovej r\u00fdchlej rot\u00e1cie a vn\u00fatornej energie. Smerom k p\u00f3lom plan\u00e9ty sa p\u00e1sov\u00e1 \u0161trukt\u00fara postupne str\u00e1ca. Okrem toho sa v Jupiterovej atmosf\u00e9re vyskytuje mnoho ov\u00e1lnych \u00fatvarov, z ktor\u00fdch najzn\u00e1mej\u0161ia a najstabilnej\u0161ia je Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna. Svojimi rozmermi presahuje Zem, pri\u010dom jej ve\u013ekos\u0165, tvar aj farba sa v priebehu \u010dasu menia.<\/p>\n
Priame inform\u00e1cie o chemickom zlo\u017een\u00ed Jupiterovej atmosf\u00e9ry vedcom poskytlo zostupov\u00e9 puzdro sondy Galileo, tzv. Galileo JEP (Jupiter Entry Probe<\/em>). T\u00e1to mal\u00e1 sonda v tvare ku\u017ee\u013ea s najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm priemerom 1,25 m sa od svojej materskej sondy oddelila 13. j\u00fala 1995. 7. decembra toho ist\u00e9ho roku potom vst\u00fapila do atmosf\u00e9ry, kde zost\u00fapila do h\u013abky asi 130 km, k\u00fdm ju nezni\u010dila okolit\u00e1 teplota a tlak. Kompletn\u00e9 vyhodnotenie \u00fadajov z\u00edskan\u00fdch t\u00fdmto atmosf\u00e9rick\u00fdm puzdrom sondy trvalo nieko\u013eko rokov.<\/p>\n
Atmosf\u00e9ra Jupitera sa sklad\u00e1 z pribli\u017ene 86 % vod\u00edka a 14 % h\u00e9lia (pod\u013ea po\u010dtu at\u00f3mov, pod\u013ea hmotnosti ide o percentu\u00e1lny pomer pribli\u017ene 75\/24; s 1 % hmotnosti pripisovan\u00fdm in\u00fdm zlo\u017ek\u00e1m \u2013 vn\u00fatro obsahuje hustej\u0161ie materi\u00e1ly, kde sa percentu\u00e1lny pomer men\u00ed na pribli\u017ene 71\/24\/5). Obsahuje tie\u017e stopov\u00e9 mno\u017estvo met\u00e1nu, vodn\u00fdch p\u00e1r, amoniaku a \u201ekamenia\u201c. Koncentr\u00e1cia amoniaku pod\u013ea \u00fadajov zo sondy Juno st\u00fapa s h\u013abkou. Nach\u00e1dzaj\u00fa sa tu tie\u017e nepatrn\u00e9 mno\u017estv\u00e1 uhl\u00edka, et\u00e1nu, s\u00edrovod\u00edka, ne\u00f3nu, kysl\u00edka, fosf\u00ednu a s\u00edry. Prekvapivo mal\u00e9 mno\u017estvo kysl\u00edka, ktor\u00e9 zistila sonda Galileo JEP, sa vysvet\u013euje t\u00fdm, \u017ee sonda vst\u00fapila do oblasti jednej z tzv. hor\u00facich \u0161kv\u0155n, v ktor\u00fdch v\u00e4\u010d\u0161ina vody (hlavn\u00e1 zl\u00fa\u010denina via\u017e\u00faca na Jupiteri kysl\u00edk) skondenzovala u\u017e v ove\u013ea hlb\u0161\u00edch oblastiach. Oblaky v okol\u00ed t\u00fdchto hor\u00facich \u0161kv\u0155n obsahuj\u00fa a\u017e 100-kr\u00e1t viac vody, ktor\u00e1 via\u017ee „ch\u00fdbaj\u00faci“ kysl\u00edk. Najvrchnej\u0161ie vrstvy atmosf\u00e9ry obsahuj\u00fa kry\u0161t\u00e1ly zmrznut\u00e9ho amoniaku. Vod\u00edk a h\u00e9lium s\u00fa bezfarebn\u00e9 plyny, na sfarben\u00ed atmosf\u00e9ry sa preto podie\u013eaj\u00fa jej pr\u00edmesi. Vo vrcholcoch mrakov doch\u00e1dza aj k po\u010detn\u00fdm elektrick\u00fdm v\u00fdbojom, ktor\u00e9 zaznamenala aj sonda Galileo JEP.<\/p>\n
Jednotliv\u00e9 p\u00e1sy Jupiterovej atmosf\u00e9ry rotuj\u00fa r\u00f4znou r\u00fdchlos\u0165ou; tento efekt bol po prv\u00fdkr\u00e1t pozorovan\u00fd Cassinim (1690). Rot\u00e1cia Jupiterovej pol\u00e1rnej atmosf\u00e9ry je o 5 min\u00fat dlh\u0161ia ako rot\u00e1cia jeho rovn\u00edkovej atmosf\u00e9ry. Navy\u0161e sa p\u00e1sy mrakov r\u00f4znej \u0161\u00edrky pohybuj\u00fa proti sebe v smere st\u00e1lych vetrov. Na hraniciach t\u00fdchto konfliktn\u00fdch pr\u00fadov vznikaj\u00fa b\u00farky a turbulencie. R\u00fdchlos\u0165 vetra pod\u013ea \u00fadajov sondy Galileo dosahuje a\u017e 650 km\/h a vetry vyvol\u00e1vaj\u00fa aj kol\u00edsania teploty vo vrchnej Jupiterovej atmosf\u00e9re. P\u00f4vod vetrov sa na rozdiel od pozemsk\u00fdch nepripisuje ohrievaniu atmosf\u00e9ry Slnkom, ale vn\u00fatorn\u00e9mu teplu plan\u00e9ty.<\/p>\n
Vn\u00fatorn\u00e9 zlo\u017eenie<\/h2>\n
Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee v strede plan\u00e9ty le\u017e\u00ed pevn\u00e9 jadro, ktor\u00e9 sa sklad\u00e1 najm\u00e4 zo silik\u00e1tov, \u017eeleza a \u010fal\u0161\u00edch \u0165a\u017ek\u00fdch l\u00e1tok. Preto ho mo\u017eno nazva\u0165 kamenn\u00fdm. Jadro sa ozna\u010duje za mal\u00e9, preto\u017ee jeho priemer odhadovan\u00fd na nanajv\u00fd\u0161 20 000 km, je iba zlomkom priemeru celej plan\u00e9ty. St\u00e1le je v\u0161ak v\u00e4\u010d\u0161ie ako priemer celej Zeme. Je v \u0148om koncentrovan\u00e1 hmotnos\u0165 10 a\u017e 20 Zem\u00ed. Tlak a teplota s\u00fa tu ve\u013emi vysok\u00e9. Odhaduj\u00fa sa na 30 000\u00b0C a 8,5 mili\u00f3na MPa. Hlavne vysok\u00fd tlak bol v minulosti pr\u00ed\u010dinou toho, \u017ee sa pevn\u00e9 jadro pokladalo za \u00fatvar zlo\u017een\u00fd z pevn\u00e9ho vod\u00edka.<\/p>\n
Nad jadrom sa nach\u00e1dza vod\u00edkov\u00fd oce\u00e1n, ktor\u00fd tvor\u00ed rozhoduj\u00facu \u010das\u0165 objemu i hmoty Jupiteru. Vod\u00edk je rozdelen\u00fd do dvoch vrstiev a v oboch je kvapaln\u00fd. Spodn\u00e1 vrstva siaha od jadra do vzdialenosti 46 000 km od stredu plan\u00e9ty a sklad\u00e1 sa z kovov\u00e9ho kvapaln\u00e9ho vod\u00edka. Kv\u00f4li ve\u013ek\u00e9mu tlaku m\u00e1 jeho vn\u00fatorn\u00e1 \u010das\u0165 odtrhnut\u00e9 elektr\u00f3ny z at\u00f3mov\u00fdch obalov a m\u00e1 kovov\u00e9 vlastnosti. Druh\u00e1, vonkaj\u0161ia vod\u00edkov\u00e1 vrstva, siaha do vzdialenosti 70 000 km od stredu Jupitera. Jej hlavnou zlo\u017ekou je kvapaln\u00fd molekul\u00e1rny vod\u00edk. Tvor\u00ed vlastn\u00fd povrch plan\u00e9ty. Hranica medzi kovov\u00fdm a molekul\u00e1rnym oce\u00e1nom je v h\u013abke 17 000 km pod povrchom.<\/p>\n
Teplota od oblakov smerom ku stredu rastie. Na vrcholoch mra\u010dien je \u2013160\u00b0, o 60 km hlb\u0161ie je pribli\u017ene rovnak\u00e1 teplota ako na Zemi, a e\u0161te k\u00fasok hlb\u0161ie je teplota na bode varu vody. Siln\u00e9 magnetick\u00e9 pole okolo Jupitera vytv\u00e1raj\u00fa pr\u00fady te\u010d\u00face vn\u00fatri (v kovovom vod\u00edku).<\/p>\n
Mesiace<\/h2>\n
$\"\"$ <\/a>
Fotomont\u00e1\u017e Jupitera a jeho najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch mesiacov: z\u013eava Io, Ganymedes, takmer nad n\u00edm sa nach\u00e1dza Eur\u00f3pa a v pravom spodnom rohu je vidite\u013en\u00fd k\u00fasok Kalisto.<\/p><\/div>\n
Jupiter bolo prv\u00e9 teleso okrem Zeme, u ktor\u00e9ho boli objaven\u00e9 prirodzen\u00e9 dru\u017eice. Objavili ich v roku 1610 Galileo Galilei a nez\u00e1visle od neho pravdepodobne aj Simon Marius. Tieto prv\u00e9 \u0161tyri objaven\u00e9 mesiace s\u00fa z\u00e1rove\u0148 najv\u00e4\u010d\u0161\u00edmi Jupiterov\u00fdmi mesiacmi: Io<\/a>, Eur\u00f3pa<\/a>, Ganymedes<\/a> a Kallisto<\/a> (dnes zn\u00e1me ako Galileove mesiace). Pri pozorovan\u00ed ich pohybu bolo zrejm\u00e9, \u017ee neobiehaj\u00fa Zem. T\u00e1to skuto\u010dnos\u0165 bola hlavn\u00fdm bodom obhajoby Kopernikovej heliocentrickej te\u00f3rie o pohybe plan\u00e9t; Galileiho vyhl\u00e1senie podpory Kopern\u00edkovej te\u00f3rie ho dostalo do probl\u00e9mov s inkviz\u00edciou.<\/p>\n
Nesk\u00f4r pribudli objavy \u010fal\u0161\u00edch mesiacov. Niektor\u00e9 z nich objavili prelietaj\u00face sondy, \u010fal\u0161ie sa podarilo objavi\u0165 na fotografick\u00fdch sn\u00edmkach zo Zeme (piaty najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed Jupiterov mesiac, Amaltheu, dokonca priamym pozorovan\u00edm). V roku 2023 bolo zn\u00e1mych 95 mesiacov Jupitera, ale toto \u010d\u00edslo e\u0161te asi nie je kone\u010dn\u00e9. Iba Galileiho mesiace maj\u00fa gu\u013eat\u00fd tvar. Spolu so \u0161tyrmi mal\u00fdmi vn\u00fatorn\u00fdmi mesiacmi maj\u00fa ich dr\u00e1hy sklony bl\u00edzke nule. Ostatn\u00e9 mesiace s\u00fa nepravideln\u00e9ho tvaru podobn\u00e9ho tvaru asteroidov, ich dr\u00e1hy m\u00e1vaj\u00fa v\u00e4\u010d\u0161inou ve\u013ek\u00fd sklon k Jupiterovmu rovn\u00edku a najvzdialenej\u0161ie z nich obiehaj\u00fa v protismere rot\u00e1cie plan\u00e9ty (v retrogr\u00e1dnom smere).<\/p>\n
Galileove mesiace<\/h3>\n
Ganymedes je najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm Jupiterov\u00fdm mesiacom a z\u00e1rove\u0148 aj najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm mesiacom v slne\u010dnej s\u00fastave. So svoj\u00edm priemerom 5 262 kilometrov je v\u00e4\u010d\u0161\u00ed ako plan\u00e9ta Merk\u00far<\/a>. Jeho jadro z tvrd\u00fdch horn\u00edn pokr\u00fdva hrub\u00e1 vrstva \u013eadu a horn\u00edn. Z\u00e1bery sond uk\u00e1zali, \u017ee na jeho povrchu s\u00fa rozsiahle svetl\u00e9 a tmav\u00e9 plochy a impaktn\u00e9 kr\u00e1tery.<\/p>\n
O nie\u010do men\u0161\u00ed Kallisto, tret\u00ed najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed mesiac slne\u010dnej s\u00fastavy, je taktie\u017e pokryt\u00fd mnoh\u00fdmi kr\u00e1termi. Oba mesiace maj\u00fa napriek svojim hmotnostiam iba ve\u013emi riedke atmosf\u00e9ry.<\/p>\n
Najsvetlej\u0161\u00edm satelitom Jupitera je Eur\u00f3pa. Jej 100 km hrub\u00fd \u013eadov\u00fd obal pokryt\u00fd mno\u017estvom br\u00e1zd mimoriadne dobre odr\u00e1\u017ea slne\u010dn\u00fd svit. Pod vrchnou vrstvou \u013eadu sa pravdepodobne nach\u00e1dza tekut\u00fd oce\u00e1n vody.<\/p>\n
Mesiac Io je jedno z nemnoh\u00fdch telies v slne\u010dnej s\u00fastave, ktor\u00e9 m\u00e1 akt\u00edvne vulk\u00e1ny. Tento mesiac prejavuje najv\u00e4\u010d\u0161iu sope\u010dn\u00fa aktivitu zo v\u0161etk\u00fdch zn\u00e1mych telies v slne\u010dnej s\u00fastave. Sopky v\u0161ak nevyvrhuj\u00fa roztaven\u00e9 horniny, ako je to na Zemi, ale roztaven\u00fa s\u00edru. To objas\u0148uje i \u010dierno-\u010derveno\u017elt\u00e9 zafarbenie mesiaca. Vyvrhovan\u00e1 ionizovan\u00e1 s\u00edra vytv\u00e1ra okolo Jupitera tzv. plazmov\u00fd torus.<\/p>\n
Prstence<\/h2>\n
$\"\"$ <\/a>
Prstence Jupitera, ako ich pri z\u00e1kryte plan\u00e9ty Slnkom videla sonda Galileo<\/p><\/div>\n
Jupiter m\u00e1 (podobne ako Saturn, Ur\u00e1n a Nept\u00fan) s\u00fastavu prstencov. Na rozdiel od zn\u00e1mych prstencov Saturna je pozorovanie Jupiterovych prstencov zo Zeme ve\u013emi n\u00e1ro\u010dn\u00e9. Preto ich objavila a\u017e sonda Voyager 1 a nez\u00e1visle od nej observat\u00f3rium na Mauna Kea v roku 1979.<\/p>\n
Prstence s\u00fa hrub\u00e9 asi 30 km, \u0161irok\u00e9 len 8 000 km a le\u017eia vo vzdialenosti asi 1,8 polomeru plan\u00e9ty od jej stredu. Hustota hmoty v Jupiterov\u00fdch prstencoch je ve\u013emi n\u00edzka a jasnos\u0165 dosahuje len 12 magnit\u00fad. Tvoren\u00e9 s\u00fa drobnu\u010dk\u00fdmi \u010dasticami s priemerom r\u00e1dovo mikr\u00f3ny. \u010castice s\u00fa pravdepodobne dop\u013a\u0148an\u00e9 z vn\u00fatorn\u00fdch mesiacov, z ktor\u00fdch ich vymr\u0161\u0165uj\u00fa n\u00e1razy mikrometeoritov. Smerom od plan\u00e9ty jasnos\u0165 prstencov kles\u00e1 ve\u013emi r\u00fdchlo, smerom dovn\u00fatra pomal\u0161ie. Vn\u00fatorn\u00fd halov\u00fd prstenec siaha a\u017e k obla\u010dnej prikr\u00fdvke plan\u00e9ty. Sondy zistili i pomerne vysok\u00fd po\u010det \u010dast\u00edc v priestore nad prstencami, a tie\u017e pod nimi. Je mo\u017en\u00e9, \u017ee pri vytv\u00e1ran\u00ed prstencov sa uplat\u0148uje i \u017eiarenie z radia\u010dn\u00fdch p\u00e1sov a magnetick\u00e9 pole plan\u00e9ty.<\/p>\n
Teles\u00e1 pod gravita\u010dn\u00fdm vplyvom<\/h2>\n
Tr\u00f3jania<\/h3>\n
Spolu s Jupiterom obiehaj\u00fa okolo Slnka v pribli\u017ene rovnakej vzdialenosti dve skupiny plan\u00e9tok zn\u00e1mych ako Tr\u00f3jania. Ka\u017ed\u00e1 skupina zviera s plan\u00e9tou a Slnkom 60-stup\u0148ov\u00fd uhol. Teles\u00e1 v t\u00fdchto poz\u00edci\u00e1ch, tzv. libra\u010dn\u00fdch bodoch, s\u00fa dlhodobo stabiln\u00e9. Prv\u00fdm objaven\u00fdm Tr\u00f3janom Jupitera bola plan\u00e9tka 588 Achilles, ktor\u00e1 m\u00e1 priemer 135 km. K 13. j\u00fanu 2009 bolo klasifikovan\u00fdch 3183 Tr\u00f3janov, pri\u010dom v skupine pred Jupiterom je ich zn\u00e1mych o 443 viac ne\u017e za n\u00edm. P\u00f4vodn\u00e9 te\u00f3rie predpokladali, \u017ee teles\u00e1 boli na t\u00fdchto poz\u00edci\u00e1ch zachyten\u00e9, ale najnov\u0161ie \u0161t\u00fadie uk\u00e1zali, \u017ee Jupiterovi Tr\u00f3jania boli na tejto dr\u00e1he u\u017e v z\u00e1vere\u010dn\u00fdch \u0161t\u00e1di\u00e1ch formovania slne\u010dnej s\u00fastavy. Ide teda o ve\u013emi star\u00fa a dynamicky ve\u013emi stabiln\u00fa skupinu.<\/p>\n
Dopad kom\u00e9t<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Dopad \u010dasti kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9 na povrch Jupitera. Tmav\u00e9 mraky st\u00fapaj\u00face z miesta dopadu s\u00fa v\u00e4\u010d\u0161ie ako Zem.<\/p><\/div>\n
Ve\u013ek\u00e1 hmotnos\u0165 Jupitera a jeho umiestenie bl\u00edzko vn\u00fatornej \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy sp\u00f4sobuje jeho \u010dast\u00e9 zr\u00e1\u017eky s jadrami kom\u00e9t. V obdob\u00ed od 16. j\u00fala do 22. j\u00fala 1994 dopadlo na ju\u017en\u00fa pologu\u013eu Jupitera viac ako 20 \u010dast\u00ed rozpadnut\u00e9ho jadra kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9, \u010do bola prv\u00e1 pr\u00edle\u017eitos\u0165 priamo pozorova\u0165 zr\u00e1\u017eku dvoch telies v slne\u010dnej s\u00fastave. V miestach dopadu vytryskli z atmosf\u00e9ry Jupitera plyny, nesk\u00f4r a v miestach dopadu vytvorili tmav\u00e9 \u0161kvrny, ktor\u00e9 boli pozorovate\u013en\u00e9 takmer rok. Kol\u00edziu sledoval Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead<\/a> a tie\u017e Keckove teleskopy.<\/p>\n
V j\u00fali 2009 sa v atmosf\u00e9re Jupitera objavila nov\u00e1 tmav\u00e1 \u0161kvrna. Na z\u00e1klade sn\u00edmok infra\u010derven\u00e9ho teleskopu na Mauna Kea sa predpoklad\u00e1, \u017ee tento \u00fakaz je n\u00e1sledkom \u010fal\u0161ej kozmickej zr\u00e1\u017eky Jupitera s in\u00fdm telesom, pravdepodobne s kom\u00e9tou. Nov\u00fa tmav\u00fa \u0161kvrnu vyfotografoval aj Hubblov\u00a0 \u010falekoh\u013ead.<\/p>\n
Pozorovanie zo Zeme<\/h2>\n
Jupiter so zdanlivou magnit\u00fadou minim\u00e1lne -1,6 patril k plan\u00e9tam, ktor\u00e9 \u013eudia poznali u\u017e od staroveku. Svojou jasnos\u0165ou prevy\u0161uje v\u0161etky hviezdy (najjasnej\u0161ia hviezda oblohy S\u00edrius m\u00e1 magnit\u00fadu -1,46) ale je a\u017e tre\u0165ou najjasnej\u0161ou plan\u00e9tou po Venu\u0161i a Marse. Aj ke\u010f sa Jupiter od n\u00e1s nach\u00e1dza omnoho \u010falej ako Mars (vzdialenos\u0165 od Zeme je 628 700 000 km a od Slnka 778 300 000 km), niekedy je na oblohe jasnej\u0161\u00ed. Je to preto, lebo je omnoho v\u00e4\u010d\u0161\u00ed a m\u00e1 hust\u00fa atmosf\u00e9ru, ktor\u00e1 dobre odr\u00e1\u017ea slne\u010dn\u00e9 svetlo.<\/p>\n
Pri pozorovan\u00ed vo\u013en\u00fdm okom sa Jupiter jav\u00ed ako ve\u013emi jasn\u00e9 neblikaj\u00face \u017elt\u00e9 teleso. Pri svojom najbli\u017e\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed k Zemi \u2013 v opoz\u00edcii \u2013 m\u00e1 plan\u00e9ta jasnos\u0165 -2,8 magnit\u00fad, pri najv\u00e4\u010d\u0161ej vzdialenosti \u2013 v konjunkcii \u2013 iba -1,6. So zmenou vzdialenosti sa men\u00ed aj jeho uhlov\u00fd priemer od 32″ do 52″. Za jeden de\u0148 sa na oblohe priemerne posunie o uhol 0,0831\u00b0. Podobne ako ostatn\u00e9 plan\u00e9ty, aj Jupiter vykres\u013euje na oblohe slu\u010dky, ktor\u00e9 s\u00fa sp\u00f4soben\u00e9 zlo\u017een\u00edm pohybu Jupitera a Zeme. Za jeden jeho siderick\u00fd obeh, ktor\u00fd trv\u00e1 necel\u00fdch 12 rokov, urob\u00ed plan\u00e9ta necel\u00fdch 11 (presnej\u0161ie 10,9) slu\u010diek. Prechod jedn\u00fdm zvieratn\u00edkov\u00fdm znamen\u00edm mu trv\u00e1 takmer presne rok.<\/p>\n
U\u017e men\u0161\u00edm \u010falekoh\u013eadom sa daj\u00fa pozorova\u0165 jeho \u0161tyri najv\u00e4\u010d\u0161ie mesiace. Ich jasnosti sa v opoz\u00edcii pohybuj\u00fa na hranici vidite\u013enosti vo\u013en\u00fdm okom. S\u00fa to 5,0 mag. (Io), 5,3 mag. (Eur\u00f3pa), 4,6 mag (Ganymedes) a 5,6 (Kallisto). V \u010falekoh\u013eade mo\u017eno u\u017e v priebehu nieko\u013ek\u00fdch hod\u00edn sledova\u0165 zmeny pol\u00f4h mesia\u010dikov. \u010casto doch\u00e1dza aj k ich z\u00e1krytom plan\u00e9tou alebo naopak k prechodom cez jej disk. Polohy Galileiho mesiacov na ka\u017ed\u00fd de\u0148 v roku mo\u017eno n\u00e1js\u0165 v astronomickej ro\u010denke. \u013dahko pozorovate\u013en\u00e1 je aj p\u00e1sov\u00e1 \u0161trukt\u00fara plan\u00e9ty.<\/p>\n
V\u00fdskum<\/h2>\n
Historick\u00e9 pozorovania<\/h3>\n
Nem\u00e1me spo\u013eahliv\u00fa inform\u00e1ciu o tom, kedy bola t\u00e1to plan\u00e9ta pozorovan\u00e1 po prv\u00fdkr\u00e1t, pravdepodobne sa to ale stalo okolo roku 3000 a\u017e 4000 pred Kr. \u010ealekoh\u013eadom sa na Jupiter a jeho mesiace prv\u00fdkr\u00e1t pozrel Galileo v roku 1610. V roku 1675 vykonal O. Roemer prv\u00e9 presn\u00e9 merania r\u00fdchlosti svetla pomocou ur\u010denia \u010dasu z\u00e1krytov Jupiterov\u00fdch mesiacov.<\/p>\n
Koncom 19. storo\u010dia za\u010dali astron\u00f3movia prostredn\u00edctvom spektroskopu z\u00edskava\u0165 prv\u00e9 \u00fadaje o chemickom zlo\u017een\u00ed Jupiterovej atmosf\u00e9ry. Vod\u00edk a h\u00e9lium boli ako hlavn\u00e9 prvky tvoriace plan\u00e9tu zn\u00e1me u\u017e z jeho hustoty. Spektroskopicky sa v atmosf\u00e9re Jupitera na\u0161li tie\u017e amoniak, met\u00e1n, et\u00e1n a acetyl\u00e9n a potvrdil sa tie\u017e vod\u00edk. \u010eal\u0161ie inform\u00e1cie pred vyslan\u00edm kozmick\u00fdch sond z\u00edskali astron\u00f3movia zo z\u00e1krytov hviezd plan\u00e9tou.<\/p>\n
Kozmick\u00e9 sondy<\/h3>\n
Jupiter nav\u0161t\u00edvilo osem v\u00fdskumn\u00fdch sond (ak nepo\u010d\u00edtame Ulysses), pri\u010dom \u0161es\u0165 z nich okolo neho len preletelo. Dve sa stali jeho umel\u00fdmi dru\u017eicami.<\/p>\n
Prelety sond Pioneer<\/h4>\n
Pioneer 10 preletel okolo Jupitera v decembri 1973, nasledovan\u00fd Pioneerom 11 presne o rok nesk\u00f4r. Sondy poskytli nov\u00e9 d\u00f4le\u017eit\u00e9 d\u00e1ta o Jupiterovej magnetosf\u00e9re a z\u00edskali nieko\u013eko fotografi\u00ed plan\u00e9ty s n\u00edzkym rozl\u00ed\u0161en\u00edm.<\/p>\n
Prelety sond Voyager<\/h4>\n
$\"\"$ <\/a>
Jupiter a jeho mesiac Ganymedes. Z\u00e1ber urobila sonda Voyager 1 zo vzdialenosti 40 mili\u00f3nov km. T\u00e1to farebn\u00e1 fotografia bola zostaven\u00e1 v Jet Propulsion Laboratory’s Image Processing Lab z troch \u010diernobielych fotografi\u00ed spracovan\u00fdmi r\u00f4znymi filtrami.<\/p><\/div>\n
Voyager 1 preletel okolo Jupitera v marci 1979. Najtesnej\u0161ie pribl\u00ed\u017eenie k plan\u00e9te na 280 000 km dosiahla sonda 5. marca 1979. Po\u010das pribl\u00ed\u017eenia, ale aj pred n\u00edm a po \u0148om prebiehal detailn\u00fd fotografick\u00fd a r\u00e1diov\u00fd prieskum. K 15. marcu 1979 odoslala sonda Voyager 1 na Zem viac ako 15 000 fotografi\u00ed Jupitera a jeho mesiacov.<\/p>\n
V j\u00fali toho ist\u00e9ho roku preletel okolo plan\u00e9ty aj Voyager 2. Jeho najbli\u017e\u0161ie pribl\u00ed\u017eenie k Jupiteru sa odohralo 9. j\u00fala 1979, ke\u010f sa sonda pribl\u00ed\u017eila iba na 570 000 km od mra\u010dien na plan\u00e9te. Podrobn\u00e9 pozorovanie Ve\u013ekej \u010dervenej \u0161kvrny uk\u00e1zalo, \u017ee ide o komplex nieko\u013ek\u00fdch b\u00farok okolo jednej obrovskej b\u00farky z\u00fariacej v atmosf\u00e9re pos\u00favaj\u00facej sa \u013eavoto\u010div\u00fdm smerom. Na zaslan\u00fdch fotografi\u00e1ch (celkom pribli\u017ene 18 000 fotografi\u00ed) boli rozpoznan\u00e9 \u010fal\u0161ie men\u0161ie b\u00farky, ktor\u00e9 uk\u00e1zali atmosf\u00e9ru Jupitera ako dynamick\u00fd a b\u00farliv\u00fd celok, ktor\u00fd nebol do dne\u0161n\u00fdch dn\u00ed celkom vysvetlen\u00fd a pop\u00edsan\u00fd.<\/p>\n
Voyagery nesmierne zlep\u0161ili na\u0161e vedomosti o \u0161tyroch najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch Jupiterov\u00fdch mesiacoch a zaznamenali Jupiterove prstence. Z\u00edskali tie\u017e detailnej\u0161ie z\u00e1bery atmosf\u00e9ry plan\u00e9ty. Obe sondy vyu\u017eili gravit\u00e1ciu Jupitera na to, aby boli ur\u00fdchlen\u00e9 smerom k Saturnu, ktor\u00fd bol \u010fal\u0161\u00edm cie\u013eom ich misie.<\/p>\n
Galileo<\/h4>\n
Sonda Galileo bola naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Jupitera v roku 1995, vypustila na Jupiter atmosf\u00e9rick\u00fa sondu a uskuto\u010dnila nieko\u013eko preletov okolo v\u0161etk\u00fdch Galileov\u00fdch mesiacov. Orbit\u00e1lna \u010das\u0165 sondy fungovala viac ako 7 rokov, \u010do bol viac ne\u017e osemn\u00e1sobok jej p\u00f4vodne pl\u00e1novanej \u017eivotnosti. Sonda Galileo sa stala tie\u017e svedkom dopadu kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9 na Jupiter. V 21. septembra 2003 jej misia skon\u010dila zhoren\u00edm vo vy\u0161\u0161\u00edch vrstv\u00e1ch Jupiterovej atmosf\u00e9ry, kam bola naveden\u00e1 z\u00e1merne.<\/p>\n
Prelety Cassini a New Horizons<\/h4>\n
V roku 2000 preletela sonda Cassini na ceste k Saturnu okolo Jupitera a poskytla nieko\u013eko sn\u00edmok . Medzi vedeck\u00e9 ciele v\u00fdskumu Jupitera patrilo mapovanie obla\u010dnej vrstvy atmosf\u00e9ry, vytvorenie jej trojrozmernej mapy, glob\u00e1lna meteorol\u00f3gia, mapovanie v\u00fdskytu pol\u00e1rnych \u017eiar, sn\u00edmkovanie zn\u00e1mych satelitov, h\u013eadanie st\u00f4p atmosf\u00e9ry na nich a tie\u017e h\u013eadanie \u010fal\u0161\u00edch, dovtedy nezn\u00e1mych obe\u017en\u00edc Jupitera a mapovanie jeho rozsiahlej magnetosf\u00e9ry. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed bola sonda od vrchn\u00fdch mrakov Jupitera vzdialen\u00e1 9,72 mili\u00f3nov kilometrov. Z tejto vzdialenosti urobila z\u00e1bery plan\u00e9ty s rozl\u00ed\u0161en\u00edm 58 km na pixel.<\/p>\n
V roku 2007 nastal prelet sondy New Horizons okolo Jupitera na jej ceste k trpasli\u010dej plan\u00e9te Pluto<\/a>. Prv\u00e9 sk\u00fa\u0161obn\u00e9 pozorovanie Jupitera urobila sonda 5. janu\u00e1ra 2007. V nasleduj\u00facich t\u00fd\u017ed\u0148och sonda sn\u00edmkovala plan\u00e9tu pravidelne a tie\u017e sk\u00famala vlastnosti medziplanet\u00e1rneho prostredia, magnetosf\u00e9ru a mal\u00e9 mesia\u010diky Elara a Himalia. Obr\u00e1zky z New Horizons predstavovali atmosf\u00e9ru, ktor\u00e1 sa l\u00ed\u0161ila od toho, \u010do videli sondy Cassini a Galileo pred nieko\u013ek\u00fdmi rokmi. Rovn\u00edkov\u00e9 a ju\u017en\u00e9 oblasti vr\u00e1tane Ve\u013ekej \u010dervenej \u0161kvrny p\u00f4sobili pokojnej\u0161\u00edm dojmom. Atmosf\u00e9ra bola \u010distej\u0161ia a b\u00farkov\u00e9 prejavy menej v\u00fdrazn\u00e9. 27. febru\u00e1ra sonda minula Jupiter v minim\u00e1lnej vzdialenosti 2,3 mili\u00f3na km. Gravita\u010dn\u00fd man\u00e9ver jej umo\u017enil pokra\u010dova\u0165 \u010falej v jej ceste k Plutu.<\/p>\n
Sonda Juno<\/h4>\n
$\"\"$ <\/a>
Ju\u017en\u00fd p\u00f3l Jupitera na z\u00e1bere zo sondy Juno. Sn\u00edmka m\u00e1 zv\u00fdraznen\u00e9 farby, aby vynikli b\u00farkov\u00e9 \u0161trukt\u00fary.<\/p><\/div>\n
5. augusta 2011 od\u0161tartovala z Cape Canaveral sonda Juno, ktor\u00e1 k Jupiteru doletela v roku 2016. Tam bola naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo plan\u00e9ty podobne ako sonda Galileo, ale na rozdiel od Galilea dr\u00e1ha sondy Juno prech\u00e1dza ponad Jupiterove p\u00f3ly. Dr\u00e1ha je navrhnut\u00e1 tak, aby sonda postupne pozorovala v\u0161etky geografick\u00e9 d\u013a\u017eky a \u0161\u00edrky plan\u00e9ty a z\u00e1rove\u0148 sa nikdy nedostala do jej tie\u0148a. V\u010faka v\u00fdstrednej eliptickej dr\u00e1he sa Juno vyhne oblastiam s vysokou radi\u00e1ciou a k obla\u010dnej vrstve plan\u00e9ty sa pribl\u00ed\u017ei maxim\u00e1lne na 4 800 km. M\u00e1 mera\u0165 glob\u00e1lny v\u00fdskyt kysl\u00edka a dus\u00edka, pozorova\u0165 vodu a \u010dpavok, mapova\u0165 gravita\u010dn\u00e9 a magnetick\u00e9 pole, stanovi\u0165 glob\u00e1lnu \u0161trukt\u00faru a dynamiku atmosf\u00e9ry pod \u00farov\u0148ou vrchn\u00fdch mrakov, mera\u0165 distrib\u00faciu nabit\u00fdch \u010dast\u00edc a s nimi spojen\u00fdch pol\u00ed a ultrafialov\u00e9 \u017eiarenie z pol\u00e1rnej magnetosf\u00e9ry.<\/p>\n
V m\u00e1ji 2017 vedeck\u00e1 komunita odhalila prv\u00e9 poznatky z\u00edskan\u00e9 zo sondy Juno. Pod\u013ea nich s\u00fa p\u00f3ly Jupitera pokryt\u00e9 tesne nahromaden\u00fdmi b\u00farkami rozmerov Zeme. \u010ealej napr\u00edklad uk\u00e1zali, \u017ee rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s plan\u00e9ty prenik\u00e1 ve\u013emi hlboko a \u017ee magnetick\u00e9 pole plan\u00e9ty je e\u0161te silnej\u0161ie a nepravidelnej\u0161ie, ne\u017e predpokladali dovtedaj\u0161ie modely.<\/p>\n
Pl\u00e1novan\u00e9 misie<\/h4>\n
NASA pl\u00e1novala v\u00fdpravu na presk\u00famanie tekut\u00fdch oce\u00e1nov na mesiaci Eur\u00f3pa, ako aj prieskum \u010fal\u0161\u00edch dvoch ve\u013ek\u00fdch \u013eadov\u00fdch mesiacov Ganymeda a Kallisto. T\u00e1to misia sa naz\u00fdvala JIMO (angl. Jupiter Icy Moons Orbiter). Misia v\u0161ak bola zru\u0161en\u00e1.<\/p>\n
Podobn\u00e9 ciele m\u00e1 nov\u00e1 pl\u00e1novan\u00e1 misia JUICE (angl. Jupiter Icy moons Explorer). Tentoraz v\u0161ak ide o eur\u00f3psku sondu. Od\u0161tartovala s raketou Ariane 5 14. apr\u00edla 2023. Aj ona sa zameria najm\u00e4 na v\u00fdskum troch ve\u013ek\u00fdch \u013eadov\u00fdch mesiacov Jupitera.<\/p>\n
V\u00fdskum telies v okol\u00ed Jupitera bud\u00fa vykon\u00e1va\u0165 aj sondy Europa Clipper a Lucy, obe s\u00fa na ceste k nemu.<\/p>\n
Mytol\u00f3gia<\/h2>\n
Plan\u00e9ta je pomenovan\u00e1 pod\u013ea r\u00edmskeho boha Jupitera, ktor\u00fd je obdobou najvy\u0161\u0161ieho gr\u00e9ckeho boha Dia. Po stoto\u017enen\u00ed Jupitera s Diom m\u00f4\u017eeme za jeho rodi\u010dov pova\u017eova\u0165 boha ro\u013en\u00edctva Saturna a bohy\u0148u Ops. Bol vl\u00e1dcom v\u0161etk\u00fdch bohov, b\u00farok a bleskov. Vl\u00e1du nad ostatn\u00fdmi bohmi z\u00edskal potom, ako porazil svojho otca Saturna a zvrhol ho z tr\u00f3nu. U Rimanov mal Jupiter e\u0161te v\u00e4\u010d\u0161iu \u00factu ako Zeus u Gr\u00e9kov a ove\u013ea v\u00e4\u010d\u0161iu \u00falohu mal aj ako ochranca vojska a darca v\u00ed\u0165azstva vo vojne. Jupiterovi boli zasv\u00e4ten\u00e9 tzv. idy, dni v mesiaci, na ktor\u00e9 pripadal spln.<\/p>\n
Referencie<\/h2>\n
\n
Sheppard, Scott S.. The Giant Planet Satellite and Moon Page. <\/a>Departamenteso e pa pajaro of Terrestrial Magnetism at Carniege Institution for science. pr\u00edstup: 2012-09-11.<\/li>\n
Bohuslav Luk\u00e1\u010d, Teodor Pint\u00e9r, Milan Rybansk\u00fd, Mari\u00e1n Vidovenec (2005). Astronomick\u00e9 minimum. Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148 Hurbanovo, strany: 52 \u2013 56. ISBN 80-85221-48-9.<\/li>\n
BEATTY, Kelly. Two More Moonlets for Jupiter [online]. Sky&Telescope, 2011-07-01, [cit. 2011-09-18]. Dostupn\u00e9 online. <\/a>(po anglicky)<\/li>\n
R\u00f3bert \u010ceman, Eduard Pittich (2002). Vesm\u00edr 1: Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava. Slovensk\u00e1 Grafia, Bratislava. ISBN 80-8067-071-4.<\/li>\n
VERFL, Jan; LAIFR, V\u00e1clav. Jupiter po Galileovi. Astropis, 2003, \u010d\u00eds. \u0161peci\u00e1l, s. 11 \u2013 17.<\/li>\n
Zden\u011bk Pokorn\u00fd (2007). Exoplanety. Academia, Praha. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Grygar (2005). „\u017de\u0148 objev\u016f 2003 (kapitola 1,3, Planet\u00e1rn\u00ed sostava kdysi a dnes)“. Kozmos XXXVI (4): strany: 12 \u2013 13.<\/li>\n
(2003). „Jupiter sa (mo\u017eno) sformoval za 300 rokov“. Kozmos: 2.<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Grygar. \u017de\u0148 objev\u016f 2005 [online]. . Kapitola 1.1.4. Jupiter. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Jak mlad\u00fd Jupiter putoval sol\u00e1rn\u00edm syst\u00e9mem [online]. 2011-06-07, rev. 2011-09-13, [cit. 2011-09-17]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
http:\/\/www.astropresov.sk\/files\/ss_v_cislach.pdf<\/a><\/li>\n
http:\/\/www.astro.cz\/apod\/ap990806.html<\/a><\/li>\n
V\u00cdTEK, Anton\u00edn, Michal Filip Space40, rev. 2004-12-07, [cit. 2012-09-29]. Dostupn\u00e9 online.<\/a> (\u010desky)<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Prvn\u00ed v\u011bdeck\u00e1 data od Juno [online]. 2017-05-26, [cit. 2017-06-26]. Dostupn\u00e9 online.<\/a><\/li>\n
PITTICH, Eduard. Astronomick\u00e1 ro\u010denka 2010. Hurbanovo : Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148, 2009. ISBN 978-80-85221-63-3. Kapitola Plan\u00e9tky, s. 117.<\/li>\n
(2008). „Jupiterovi Tr\u00f3jania“. Kozmos XXXIX (5): 14.<\/li>\n
http:\/\/spaceprobes.kosmo.cz\/index.php?sekce=hotnews<\/a> spaceprobes.kosmo.cz<\/li>\n
Peter Ivan. Slnko, plan\u00e9ty a mesiace slne\u010dnej s\u00fastavy v \u010d\u00edslach.<\/a> pr\u00edstup: 18. november 2008.<\/li>\n
Peter Zimnikoval (2002). „Slu\u010dky“. Kozmos XXXI (1): strany: 30.<\/li>\n
Jupiter [online]. [Cit. 2009-09-25]. Dostupn\u00e9 online.<\/a> (\u010desky)<\/li>\n
Pavel Koubsk\u00fd. Planety na\u0161\u00ed slune\u010dn\u00ed soustavy. Albatros.<\/li>\n
NSSDC ID: 1977-076A<\/a> (po anglicky). nssdc.gsfc.nasa.gov. pr\u00edstup: 2008-2-22.<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. New Horizons [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2007-03-25, [cit. 2009-09-25]. Dostupn\u00e9 online.<\/a><\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Juno [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2011-08-31, [cit. 2011-09-04]. Dostupn\u00e9 online.<\/a><\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Jupiter Icy Moons Orbiter (JIMO) (pl\u00e1n 2011) [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2004-10-09, [cit. 2009-09-05]. Dostupn\u00e9 online. <\/a>(\u010desky)<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. TOP5: Nejo\u010dek\u00e1van\u011bj\u0161\u00ed evropsk\u00e9 projekty [online]. [Cit. 2017-06-27]. Dostupn\u00e9 online.<\/a> (\u010desky)<\/li>\n
Vojtech Zamarovsk\u00fd. Bohovia a hrdinovia antick\u00fdch b\u00e1j\u00ed. Perfekt, Bratislava, 220. ISBN 80-8046-203-8.<\/li>\n<\/ol>\n
Mohlo by v\u00e1s zauj\u00edma\u0165<\/h2>\n
\n
Juno pri Jupiteri<\/a><\/li>\n
Juno po roku<\/a><\/li>\n
Zauj\u00edmavosti o Jupiteri a Saturne<\/a><\/li>\n<\/ul>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Prv\u00fdkr\u00e1t publikovan\u00e9 na slovenskej Wikip\u00e9dii. Autor: Jana Plauchov\u00e1 ako Eryn Blaireov\u00e1. Spoluautori+: Liso (zakladate\u013e), Zvedavec (\u010das\u0165 textu), IP 62.168.79.235 (preklepy), IP 213.81.138.76 (\u010das\u0165 textu), MisoH (formul\u00e1cia), Adrian (\u010das\u0165 textu, gramatika), Atomique (oprava gramatiky), Wizzard (gramatika, formul\u00e1cia), IP 195.91.64.52 (formul\u00e1cia, gramatika), Sisua (gramatika, formul\u00e1cia), Helix84 (pravopis), Bubamara (oprava preklepu), IP 85.135.132.215 (oprava preklepu), IP 158.195.173.100 (oprava (pokračovať v čítaní…) <\/a><\/span><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"parent":677,"menu_order":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","template":"","meta":{"footnotes":""},"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/3943"}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/types\/page"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fcomments&post=3943"}],"version-history":[{"count":17,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/3943\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":9628,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/3943\/revisions\/9628"}],"up":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/677"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fmedia&parent=3943"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}

Teles\u00e1 pod gravita\u010dn\u00fdm vplyvom<\/h2>\n

V\u00fdskum<\/h2>\n

Kozmick\u00e9 sondy<\/h3>\nJupiter nav\u0161t\u00edvilo osem v\u00fdskumn\u00fdch sond (ak nepo\u010d\u00edtame Ulysses), pri\u010dom \u0161es\u0165 z nich okolo neho len preletelo. Dve sa stali jeho umel\u00fdmi dru\u017eicami.<\/p>\n

Kozmick\u00e9 sondy<\/h3>\n
Jupiter nav\u0161t\u00edvilo osem v\u00fdskumn\u00fdch sond (ak nepo\u010d\u00edtame Ulysses), pri\u010dom \u0161es\u0165 z nich okolo neho len preletelo. Dve sa stali jeho umel\u00fdmi dru\u017eicami.<\/p>\n