{"id":9420,"date":"2025-12-19T14:11:53","date_gmt":"2025-12-19T13:11:53","guid":{"rendered":"https:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=9420"},"modified":"2025-12-28T17:05:43","modified_gmt":"2025-12-28T16:05:43","slug":"sondy-k-venusi","status":"publish","type":"page","link":"https:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=9420","title":{"rendered":"Sondy k Venu\u0161i"},"content":{"rendered":"

Je logick\u00e9, \u017ee k Zemi najbli\u017e\u0161ia plan\u00e9ta<\/a> sa stala prvou plan\u00e9tou, ku ktorej boli vyslan\u00e9 kozmick\u00e9 sondy. Situ\u00e1ciu navy\u0161e u\u013eah\u010dovala skuto\u010dnos\u0165, \u017ee na dosiahnutie Venu\u0161e sta\u010d\u00ed vyvin\u00fa\u0165 iba druh\u00fa \u00fanikov\u00fa r\u00fdchlos\u0165, \u010di\u017ee najmen\u0161iu r\u00fdchlos\u0165 potrebn\u00fa pre medziplanet\u00e1rny let. V dobe, ke\u010f e\u0161te nosn\u00e9 rakety nemali ve\u013ek\u00fd v\u00fdkon, to bolo v\u00fdhodn\u00e9. K plan\u00e9te boli vyslan\u00e9 desiatky sond, spo\u010diatku v\u00fdlu\u010dne zo Sovietskeho zv\u00e4zu a z USA. Na druhej strane je v\u0161ak pre podmienky na Venu\u0161i pr\u00e1ca na jej povrchu<\/a> pre sondy mimoriadne n\u00e1ro\u010dn\u00e1. Navzdory tomu, \u017ee boli odolne skon\u0161truovan\u00e9, v\u0161etky \u00faspe\u0161n\u00e9 sondy vyslan\u00e9 do atmosf\u00e9ry \u010di na povrch dok\u00e1zali vysiela\u0165 iba nieko\u013eko desiatok min\u00fat, k\u00fdm ich teplota a tlak nezni\u010dili. Na rozdiel od sond, ktor\u00e9 prist\u00e1li na Mesiaci<\/a> \u010di na Marse, sa tak faktorom konca \u010dinnosti v\u0161etk\u00fdch venu\u0161sk\u00fdch sond stala jej drsn\u00e1 atmosf\u00e9ra<\/a>.<\/p>\n

Prv\u00e1 sonda vyslan\u00e1 e\u0161te nie priamo k Venu\u0161i, ale do priestoru medzi Zemou a Venu\u0161ou, bola Pioneer 5<\/strong>. Sk\u00famala vlastnosti medziplanet\u00e1rneho priestoru a testovala komunik\u00e1ciu na obrovsk\u00e9 vzdialenosti. Bol to ve\u013ek\u00fd m\u00ed\u013enik pre posun v kozmonautike od sond k Mesiacu k sond\u00e1m k cudz\u00edm plan\u00e9tam.<\/p>\n

Prv\u00e9 pokusy<\/h2>\n

Sovietsky zv\u00e4z vyslal k plan\u00e9te sondu ako prv\u00fd, no nielen tento, ale aj jeho nasleduj\u00face lety sa sotva dali ozna\u010di\u0165 za \u00faspech. Ako v\u00f4bec prv\u00e1 od\u0161tartovala sonda ur\u010den\u00e1 na prieskum Venu\u0161e 4. febru\u00e1ra 1961. Mala na plan\u00e9tu dopadn\u00fa\u0165. V d\u00f4sledku zlyhania posledn\u00e9ho raketov\u00e9ho stup\u0148a v\u0161ak neopustila obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Zeme a po vy\u0161e troch t\u00fd\u017ed\u0148och obehov okolo Zeme zhorela v atmosf\u00e9re. Ozna\u010dovala sa ako Sputnik 7<\/strong>.<\/p>\n

Nasleduj\u00faci pokus sa dostal \u010falej. Prv\u00e1 medziplanet\u00e1rna misia, Venera 1<\/strong>, v preklade Venu\u0161a, \u0161tartovala 12. febru\u00e1ra 1961. Po p\u00e4tn\u00e1stich d\u0148och letu, vo vzdialenosti 4 mili\u00f3ny km od Zeme, (pod\u013ea in\u00e9ho zdroja 7,5 mili\u00f3na km od Zeme,) s \u0148ou bolo straten\u00e9 spojenie. Ako m\u0155tve teleso preletela vo vzdialenosti 100 000 km, popr\u00edpade menej, od plan\u00e9ty v noci z 19. na 20. m\u00e1ja 1961. Stala sa v\u0161ak aspo\u0148 prv\u00fdm \u010dlovekom vyroben\u00fdm telesom, ktor\u00e9 sa ako-tak pribl\u00ed\u017eilo k inej plan\u00e9te<\/a>.<\/p>\n

Jej nasledovn\u00ed\u010dka vypusten\u00e1 Sovietskym zv\u00e4zom v auguste 1962 skon\u010dila e\u0161te hor\u0161ie. Pre chybu pomocn\u00e9ho motora jej ur\u00fdch\u013eovacieho bloku nedok\u00e1zala opusti\u0165 obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Zeme. O tri dni nesk\u00f4r zhorela v zemskej atmosf\u00e9re. Ozna\u010denie Venera preto nikdy nedostala, bola zn\u00e1ma len ako Sputnik 11<\/strong>.<\/p>\n

\"\"<\/a>

Kresba sondy Mariner 2, prvej sondy, ktor\u00e1 vysielala z bl\u00edzkosti Venu\u0161e. Autor:
NASA\/Jet Propulsion Laboratory<\/p><\/div>\n

Prv\u00e9 \u00faspe\u0161n\u00e9 sondy mieriace k Venu\u0161i sk\u00famali jej atmosf\u00e9ru, plazmu v jej okol\u00ed a magnetick\u00e9 pole. Prv\u00fd \u00faspe\u0161n\u00fd prelet okolo plan\u00e9ty sa podaril v decembri 1962 americkej sonde Mariner 2<\/strong>. Toto technologicky pomerne jednoduch\u00e9 teleso minulo Venu\u0161u vo vzdialenosti 35 000 km. Pozorovalo ju v mikrovlnnom a infra\u010dervenom obore spektra. Jeho magnetometer nezaznamenal \u017eiadne magnetick\u00e9 pole a teplota na povrchu sa javila okolo hodnoty 400\u00b0C, pod\u013ea in\u00e9ho zdroja 425\u00b0C. Sonda tie\u017e potvrdila, \u017ee atmosf\u00e9ra je ve\u013emi hust\u00e1.<\/p>\n

V novembri 1965 zamierila k Venu\u0161i sovietska Venera 2<\/strong>. V nasleduj\u00facom roku preletela 24 000 km od plan\u00e9ty. No hoci tesne pred preletom sonda dostala zo Zeme in\u0161trukcie na to, aby zah\u00e1jila svoj v\u00fdskumn\u00fd program, Venera 2 nepotvrdila, \u017ee tieto pokyny dostala, a neodvysielala ani \u017eiadne \u00fadaje. Jedin\u00e9, v \u010dom bola \u00faspe\u0161nej\u0161ia ne\u017e Venera 1, bolo, \u017ee preletela okolo plan\u00e9ty v ove\u013ea men\u0161ej vzdialenosti.<\/p>\n

Hlavn\u00fd n\u00e1por<\/h2>\n

Venera 3 a 4<\/h3>\n

Prv\u00e1 sonda, ktor\u00e1 dopadla na Venu\u0161u \u2013 a v\u00f4bec na nejak\u00fa cudziu plan\u00e9tu \u2013 bola Venera 3<\/strong>, ktor\u00e1 \u0161tartovala v rovnakom \u0161tartovacom okne ako Venera 2. Povrch zasiahla 1. marca 1966. Pri z\u00e1vere\u010dnom pribli\u017eovan\u00ed bola zaznamenan\u00e1 st\u00fapaj\u00faca teplota na palube sondy a posledn\u00e9 pl\u00e1novan\u00e9 r\u00e1diov\u00e9 spojenie neprebehlo. Niekedy sa o jej dopade na povrch hovor\u00ed ako o prvom prist\u00e1t\u00ed, neodvysielala v\u0161ak z povrchu \u017eiadne \u00fadaje. Zato Venera 4<\/strong> dok\u00e1zala 18. okt\u00f3bra 1968 vysiela\u0165 93 \u2013 94 min\u00fat po\u010das zostupu venu\u0161skou atmosf\u00e9rou. Niesla toti\u017e robustn\u00e9 gu\u013eovit\u00e9 prist\u00e1vacie puzdro, ktor\u00e9 malo odola\u0165 vysok\u00e9mu tlaku aj pre\u0165a\u017eeniu<\/a> 300 g, ktor\u00e9 panovalo pri najv\u00e4\u010d\u0161om aerodynamickom nam\u00e1han\u00ed. Potom, ako sa vysunul pad\u00e1k a sonda obnovila spojenie s riadiacim strediskom, zah\u00e1jila merania. Potvrdila, \u017ee hlavnou zlo\u017ekou atmosf\u00e9ry je oxid uhli\u010dit\u00fd, hoci percentu\u00e1lne zlo\u017eenie plynov v atmosf\u00e9re malo pod\u013ea \u00fadajov neskor\u0161\u00edch sond mierne odli\u0161n\u00e9 pomery. \u010ealej zistila, \u017ee tlak prevy\u0161uje desiatky atmosf\u00e9r a \u017ee teplota na povrchu mus\u00ed presahova\u0165 230\u00b0C. Venera 4 otvorila \u013eudstvu nov\u00fa \u00e9ru prieskumu atmosf\u00e9r cudz\u00edch kozmick\u00fdch telies priamo na mieste. Hoci jeden zdroj tvrd\u00ed, \u017ee t\u00e1to sonda vykon\u00e1vala merania aj priamo na povrchu, v\u00e4\u010d\u0161ina v\u0161ak tento prelom pripisuje a\u017e Venere 7. Pod\u013ea \u010fal\u0161ieho zdroja vyslala Venera 4 posledn\u00e9 \u00fadaje z v\u00fd\u0161ky 28 km, pri teplote 270\u00b0C a tlaku 1,8 MPa. Venera 4 objavila vod\u00edk vo Venu\u0161inej kor\u00f3ne a potvrdila, \u017ee plan\u00e9ta nem\u00e1 merate\u013en\u00e9 magnetick\u00e9 pole.<\/p>\n

Mariner 5<\/h3>\n

Sonda Mariner 5<\/strong> k plan\u00e9te priletela pravdepodobne \u013eahko po\u0161koden\u00e1 rojom mikrometeoritov, ktor\u00fdm zrejme preletela. 19. okt\u00f3bra 1967 priniesla pri prelete okolo Venu\u0161e vo vzdialenosti zhruba 4000 km \u010fal\u0161ie \u00fadaje o jej atmosf\u00e9re. Sk\u00famala jej r\u00e1diov\u00fa odrazivos\u0165 a ultrafialov\u00e9 emisie. Z pozorovania emisie vod\u00edkovej \u010diary Lyman-alfa zistila pr\u00edtomnos\u0165 vod\u00edka vo vrchn\u00fdch vrstv\u00e1ch venu\u0161skej atmosf\u00e9ry. Merala tie\u017e magnetick\u00e9 pole Venu\u0161e a medziplanet\u00e1rneho priestoru, nabit\u00e9 \u010dastice a plazmu.<\/p>\n

Venera 5 a 6<\/h3>\n

Po prvotn\u00fdch ne\u00faspechoch sovietskeho programu Venera, pri ktor\u00fdch sondy bu\u010f nedosiahli svoj cie\u013e, alebo z neho neodoslali \u017eiadne \u00fadaje, vznikla dvojica atmosf\u00e9rick\u00fdch sond Venera 5 a Venera 6. Tie \u0161tartovali za\u010diatkom roka 1969. Obe dosiahli plan\u00e9tu a \u00faspe\u0161ne poslali \u00fadaje zo zostupu jej atmosf\u00e9rou. Venera 5<\/strong> pritom ako prv\u00e1 sonda prin\u00e1\u0161ala merania z no\u010dnej strany plan\u00e9ty. Do jej atmosf\u00e9ry vst\u00fapila 16. m\u00e1ja 1969. Potom, ako pre\u017eila pre\u0165a\u017eenie 450 g, za\u010dala, podobne ako jej predchodky\u0148a, vysiela\u0165 \u00fadaje zo zostupu. Veneru 5 zni\u010dili atmosf\u00e9rick\u00e9 podmienky asi 20 \u2013 25 km nad povrchom Venu\u0161e, Venera 6<\/strong>, s podobn\u00fdm priebehom letu, sa odml\u010dala len 10 \u2013 12 km nad povrchom Venu\u0161e. Dosiahnutie povrchu sa pri t\u00fdchto misi\u00e1ch ani neo\u010dak\u00e1valo.<\/p>\n

Venera 7<\/h3>\n

Sondy, ktor\u00e9 Venu\u0161u obleteli a vstupovali do jej atmosf\u00e9ry, potvrdili, \u010do vedci za\u010d\u00ednali tu\u0161i\u0165 u\u017e v prvej polovici 20. storo\u010dia \u2013 podmienky na Venu\u0161i s\u00fa mimoriadne drsn\u00e9. Sondy boli vystaven\u00e9 s\u00fa\u010dasne trom druhom nepriazniv\u00fdch vplyvov \u2013 ohromuj\u00facemu tlaku, teplote a rozp\u00fa\u0161\u0165adl\u00e1m. Technici pre testovanie prist\u00e1vac\u00edch modulov preto vyrobili tlakov\u00e9 komory, v ktor\u00fdch boli podmienky e\u0161te drsnej\u0161ie. Prist\u00e1vacie puzdro \u010fal\u0161ej zo sond, Venery 7<\/strong>, ktor\u00e1 mala ako prv\u00e1 vysiela\u0165 z povrchu, rad\u0161ej vyrobili odolnej\u0161ie aj za cenu, \u017ee tak zostalo menej miesta pre vedeck\u00e9 vybavenie.<\/p>\n

\"\"<\/a>

Model prist\u00e1vacieho puzdra Venery 7, prvej sondy, ktor\u00e1 vysielala z povrchu inej plan\u00e9ty. Autor: Stanislav Kozlovskiy<\/p><\/div>\n

Venera 7 \u0161tartovala 17. augusta 1970. V tom istom \u0161tartovacom okne k Venu\u0161i, len o p\u00e4\u0165 dn\u00ed nesk\u00f4r, \u0161tartovala druh\u00e1, sestersk\u00e1 sonda. T\u00e1 ale zlyhala, po zhruba jeden\u00e1stich t\u00fd\u017ed\u0148och zanikla v zemskej atmosf\u00e9re. Ozna\u010denie Venera preto nikdy nedostala. Jej dvoj\u010da v\u0161ak opustilo parkovaciu obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu Zeme, vykonalo dve korekcie dr\u00e1hy a napokon Venu\u0161u \u0161\u0165astlivo dosiahlo. Vo vzdialenosti 300 000 km od nej (v men\u0161ej vzdialenosti ako medzi Zemou a Mesiacom) prist\u00e1vac\u00ed modul za\u010dal dob\u00edja\u0165 svoje akumul\u00e1tory. S\u00fa\u010dasne sa vychladil na teplotu -8\u00b0C.<\/p>\n

15. decembra 1970 za\u010dal zostupova\u0165 do venu\u0161skej atmosf\u00e9ry nad no\u010dnou stranou plan\u00e9ty. Prist\u00e1vanie trvalo iba sedemn\u00e1s\u0165 min\u00fat a zmena r\u00fdchlosti sa odohrala s obrovsk\u00fdm pre\u0165a\u017een\u00edm. Posledn\u00fdch p\u00e1r desiatok sek\u00fand v\u0161ak ne\u0161lo pod\u013ea pl\u00e1nu. P\u00e1d sondy mal stlmi\u0165 pad\u00e1k. Zostup sa v\u0161ak st\u00e1le zr\u00fdch\u013eoval \u2013 nie\u010do sa stalo s pad\u00e1kom. Pravdepodobne sa zlo\u017eil pod vplyvom turbulenci\u00ed. Sign\u00e1l zo sondy sa preru\u0161il, no potom sa ho podarilo znova zachyti\u0165. Bol v\u0161ak a\u017e stokr\u00e1t slab\u0161\u00ed ako po\u010das zostupu, preto\u017ee Venera 7 nevysielala priamo na Zem. Pri drsnom dopade sa prevr\u00e1tila na bok. Aj tak v\u0161ak dok\u00e1zala e\u0161te 23 min\u00fat vysiela\u0165 \u00fadaje, hoci \u00fadaje o teplote boli nejednozna\u010dn\u00e9. Oscilovali medzi hodnotami 457\u00b0C a 474\u00b0C. Teplota aj nameran\u00fd tlak, 90-n\u00e1sobok pozemsk\u00e9ho tlaku, sa bl\u00ed\u017eili s\u00fa\u010dasn\u00fdm zn\u00e1mym hodnot\u00e1m, aj napriek drsnej\u0161iemu prist\u00e1tiu sondy. Viac ako teplotu a tlak sonda na povrchu zisti\u0165 pravdepodobne nemala. Na sn\u00edmkovanie nebola vybaven\u00e1. To mala sk\u00fasi\u0165 \u2013 a tie\u017e \u00faspe\u0161ne zvl\u00e1dla \u2013 a\u017e Venera 9. Preto napriek tvrd\u00e9mu dopadu v z\u00e1vere\u010dn\u00fdch f\u00e1zach mo\u017eno misiu Venery 7 pova\u017eova\u0165 za \u00faspe\u0161n\u00fa.<\/p>\n

Mariner 10<\/h3>\n
\"\"<\/a>

Venu\u0161a v re\u00e1lnych farb\u00e1ch na z\u00e1bere zo sondy Mariner 10. Zdroj: NASA or Ricardo Nunes<\/p><\/div>\n

V\u0161etky misie k Merk\u00faru<\/a> preleteli okolo Venu\u0161e, ktorej gravit\u00e1cia dr\u00e1hu sond uprav\u00ed. Prv\u00e1 z t\u00fdchto sond bola Mariner 10<\/strong>. Pri prelete vo vzdialenosti necel\u00fdch 6 000 km od Venu\u0161e sn\u00edmkovala t\u00fato plan\u00e9tu v ultrafialovej oblasti spektra. Na sn\u00edmkach bola pekne vidite\u013en\u00e1 \u0161trukt\u00fara obla\u010dnosti. Priniesli poznatok, \u017ee atmosf\u00e9ra Venu\u0161e rotuje omnoho r\u00fdchlej\u0161ie ne\u017e jej povrch, \u010do vedci za\u010d\u00ednali tu\u0161i\u0165 u\u017e d\u00e1vnej\u0161ie na z\u00e1klade pozorovan\u00ed pozemsk\u00fdmi \u010falekoh\u013eadmi.<\/p>\n

Venera 8<\/h3>\n

Sovietski kon\u0161trukt\u00e9ri sa pou\u010dili z ch\u00fdb a \u010fal\u0161iu dvojicu identick\u00fdch sond, ktor\u00e9 vyslali v nasleduj\u00facom \u0161tartovacom okne v roku 1972, u\u017e vybavili lep\u0161ie. Pod lep\u0161iu v\u00fdbavu spadalo aj to, \u017ee Venera 8<\/strong> u\u017e nebola tak\u00e1 odoln\u00e1 ako jej predchodky\u0148a, ke\u010f\u017ee sa hodnoty teploty a tlaku na povrchu spresnili. V\u010faka tomu do nej mohol by\u0165 in\u0161talovan\u00fd lep\u0161\u00ed pad\u00e1k a viac pr\u00edstrojov\u00e9ho vybavenia. Venera 8 prist\u00e1la 22. j\u00fala 1972 a z povrchu plan\u00e9ty dok\u00e1zala vysiela\u0165 a\u017e 50 min\u00fat.<\/p>\n

Venera 9 a 10<\/h3>\n

\u010eal\u0161ou dvojicou boli Venera 9 a Venera 10. V bl\u00edzkosti cie\u013ea sa obe sondy rozdelili na orbit\u00e1lnu a prist\u00e1vaciu \u010das\u0165. Orbit\u00e1lna \u010das\u0165 Venery 9<\/strong> bola prvou vesm\u00edrnou sondou na obe\u017enej dr\u00e1he tejto plan\u00e9ty. Prist\u00e1vacia \u010das\u0165, zdokonalen\u00e9 puzdro chr\u00e1nen\u00e9 aerodynamick\u00fdm krytom s priemerom 2,4 metra a schladen\u00fdm pred zostupom na -10\u00b0C, vnikla do venu\u0161skej atmosf\u00e9ry. Odpor atmosf\u00e9ry zn\u00ed\u017eil po\u010diato\u010dn\u00fa pr\u00edletov\u00fa r\u00fdchlos\u0165 10,7 km\/s na 250 m\/s, k\u00fdm sonda dosiahla vrcholky mrakov. Cenou za to bolo, \u017ee sa vystavila pre\u0165a\u017eeniu zhruba 200 g. Potom sa aktivoval pad\u00e1kov\u00fd syst\u00e9m a klesaj\u00faca sonda sk\u00famala okolit\u00fa atmosf\u00e9ru. Venera 9 \u00faspe\u0161ne dosadla na povrch pekelnej plan\u00e9ty 22. okt\u00f3bra 1975. Kone\u010dn\u00fd dopad po odhoden\u00ed pad\u00e1kov bol zabrzden\u00fd len kovov\u00fdm prstencom. Z roz\u017eeraven\u00e9ho prostredia dok\u00e1zala po dobu 53 min\u00fat vykon\u00e1va\u0165 telev\u00edzny prenos. Priniesla n\u00e1m v\u00f4bec prv\u00e9, zatia\u013e iba \u010diernobiele, telev\u00edzne sn\u00edmky povrchu.<\/p>\n

O tri dni nesk\u00f4r ju prekonala jej sestersk\u00e1 sonda Venera 10<\/strong>, ktorej prist\u00e1vacia \u010das\u0165 vysielala a\u017e 65 min\u00fat. Miesto jej dosadnutia na venu\u0161sk\u00fd povrch bolo asi 2 200 km od miesta prist\u00e1tia Venery 9. Venera 9 aj Venera 10 robili aj panoramatick\u00e9 sn\u00edmky miesta prist\u00e1tia s rozmermi 40\u00b0 \u00d7 180\u00b0. Povrch Venu\u0161e bol na ich z\u00e1beroch drsn\u00fd, skalnat\u00fd, podobn\u00fd povrchu Marsu. Sn\u00edmky ukazuj\u00fa v mieste prist\u00e1tia balvany, ktor\u00e9 maj\u00fa rozmery v\u00e4\u010d\u0161inou medzi 0,3 a\u017e 1 meter. D\u00e1 sa z nich vy\u010d\u00edta\u0165, \u017ee vzdu\u0161n\u00e1 er\u00f3zia na plan\u00e9te je dos\u0165 n\u00edzka, \u010do sa u\u017e predt\u00fdm predpokladalo na z\u00e1klade n\u00edzkej r\u00fdchlosti povrchov\u00e9ho venu\u0161sk\u00e9ho vetra.<\/p>\n

Pioneer Venus 1 (Pioneer Venus Orbiter)<\/h3>\n

Prv\u00e1 sonda, ktor\u00e1 radarom merala v\u00fd\u0161ku povrchu Venu\u0161e, bola Pioneer Venus Orbiter<\/strong>, tretia umel\u00e1 dru\u017eica Venu\u0161e a jej prv\u00e1 americk\u00e1 umel\u00e1 dru\u017eica. \u0160tartovala v m\u00e1ji 1978 a k cie\u013eovej plan\u00e9te dorazila 4. decembra 1978. U\u017e dva dni na to urobila prv\u00fa sn\u00edmku obla\u010dnosti. Po\u010das prv\u00fdch 19 mesiacov \u010dinnosti sa k plan\u00e9te pribli\u017eovala len na 150 km. Sondu v\u0161ak zakr\u00e1tko postihlo nieko\u013eko por\u00fach: 6. janu\u00e1ra na r\u00e1dioloka\u010dnom zariaden\u00ed vznikla anom\u00e1lia, ktor\u00e1 s\u0165a\u017eila \u010fal\u0161ie spracovanie inform\u00e1ci\u00ed a 14. febru\u00e1ra prestal pracova\u0165 infra\u010derven\u00fd r\u00e1diometer.<\/p>\n

Sonda pou\u017e\u00edvala radarov\u00fd syst\u00e9m pou\u017e\u00edvan\u00fd do tej doby iba na Zemi. Zistila, \u017ee tri hornat\u00e9 oblasti, ktor\u00e9 boli u\u017e predt\u00fdm pozorovan\u00e9 zo Zeme, s\u00fa nad okolit\u00fd ter\u00e9n vyv\u00fd\u0161en\u00e9 viac ako sa predpokladalo, a\u017e o 5 \u2013 10 km. Merania tie\u017e nazna\u010dili ich tektonick\u00fd p\u00f4vod. V rokoch 1978 a 1979 zistila v\u00fd\u0161ku ter\u00e9nu 93 % povrchu plan\u00e9ty. Vytvorila prv\u00fa topografick\u00fa mapu Venu\u0161e. Rozli\u0161ovacia schopnos\u0165 jej radaru v\u0161ak bola n\u00edzka, rozl\u00ed\u0161ila len stokilometrov\u00e9 objekty. Objavila predt\u00fdm nezn\u00e1me \u00fatvary ako napr\u00edklad Eistla Regio. Sk\u00famala v\u0161ak aj atmosf\u00e9ru \u2013 po\u010das svojej misie zaznamenala pokles koncentr\u00e1cie oxidu siri\u010dit\u00e9ho v nej. Pozorovala tie\u017e kom\u00e9ty Encke, Giacobini-Zinner, Halleyho kom\u00e9tu, kom\u00e9tu Wilson, kom\u00e9tu NTT a kom\u00e9tu McNaught. Dru\u017eica zanikla v atmosf\u00e9re 8. alebo 10. okt\u00f3bra 1992, ke\u010f sa vy\u010derpalo palivo v jej n\u00e1dr\u017eiach.<\/p>\n

Pioneer Venus 2<\/h3>\n

T\u00e1to sonda ozna\u010dovan\u00e1 tie\u017e ako Pioneer Venus Multiprobe<\/strong> alebo Pioneer 13<\/strong> bola unik\u00e1tna. Jej hlavnou \u00falohou bolo dopravi\u0165 k Venu\u0161i atmosf\u00e9rick\u00e9 puzdr\u00e1 a v priebehu preletu sl\u00fa\u017ei\u0165 ako ich podporn\u00e9 technick\u00e9 zabezpe\u010denie. Niekedy sa tak pripodob\u0148uje k autobusu vez\u00facemu a\u017e \u0161tyri sondy. Ni\u010d podobn\u00e9 predt\u00fdm ani potom k \u017eiadnemu telesu slne\u010dnej s\u00fastavy neletelo. \u0160tartovala 8. augusta 1978 s raketou Atlas Centaur D-1AR.<\/p>\n

Samotn\u00e1 sonda, ktor\u00fa niekedy autori nespr\u00e1vne zamie\u0148aj\u00fa s Pioneer Venus Orbiterom, niesla dva pr\u00edstroje na meranie zlo\u017eenia horn\u00fdch vrstiev venu\u0161skej atmosf\u00e9ry, do ktorej bola po oddelen\u00ed v\u0161etk\u00fdch puzdier naveden\u00e1. \u010ealej sk\u00famala charakteristiky prenosu tepla a hmoty atmosf\u00e9ry a jej interakciu s medziplanet\u00e1rnym prostred\u00edm a slne\u010dn\u00fdm vetrom. Puzdr\u00e1 sa odde\u013eovali pyrotechnicky po zv\u00fd\u0161en\u00ed ot\u00e1\u010dok materskej sondy na 45 ot.\/min pomocou pru\u017einov\u00e9ho mechanizmu. Prv\u00e9, najv\u00e4\u010d\u0161ie puzdro sa od sondy oddelilo 16. novembra 1978, o \u0161tyri dni nesk\u00f4r ho nasledovali tri \u010fal\u0161ie mal\u00e9 puzdr\u00e1. Tie zostupovali atmosf\u00e9rou Venu\u0161e rozli\u010dn\u00fdmi sp\u00f4sobmi. Hovor\u00ed sa, \u017ee jedno z puzdier dosiahlo a\u017e povrch a dok\u00e1zalo z neho vysiela\u0165 67 min\u00fat. Matersk\u00e1 sonda zanikla 9. decembra 1978 tren\u00edm atmosf\u00e9ry vo v\u00fd\u0161ke asi 165 km nad povrchom Venu\u0161e.<\/p>\n

Venera 11 a 12<\/h3>\n

Dvojica sond, ktor\u00e1 prist\u00e1la na Venu\u0161i v rozstupe \u0161tyroch dn\u00ed. Prv\u00e1 dosadla Venera 12 a to 21. decembra 1978. Po\u010das zostupu vysielala inform\u00e1cie o tlaku, teplote a chemickom zlo\u017een\u00ed atmosf\u00e9ry, o sveteln\u00fdch podmienkach a atmosf\u00e9rick\u00fdch v\u00fdbojoch. Fungovala 112 min\u00fat. Venera 12 ani 11 v\u0161ak nevyslali z miesta prist\u00e1tia \u017eiadne sn\u00edmky, preto\u017ee sn\u00edmkovacia aparat\u00fara zlyhala. Ostatn\u00e9 pr\u00edstroje fungovali bez por\u00fach.<\/p>\n

Venera 13 a 14<\/strong><\/p>\n

Tento p\u00e1r sond sa pr\u00edli\u0161 neodli\u0161oval od predo\u0161lej dvojice s v\u00fdnimkou snahy o zabr\u00e1nenie chyb\u00e1m, ktor\u00e9 mal predo\u0161l\u00fd p\u00e1r. \u0160tartovali 30. 10. a 4. 11. 1981. Venera 13 dosadla na plan\u00e9tu 1. marca 1982. Zap\u00edsala sa do hist\u00f3rie ako sonda, ktor\u00e1 prv\u00fdkr\u00e1t odvysielala farebn\u00e9 sn\u00edmky z povrchu tejto nehostinnej plan\u00e9ty. Venera 14 prist\u00e1la 5. marca 1982. Obe dosadli v hornatej oblasti Phoebe regio na ju\u017enej pologuli. Sondy odobrali a analyzovali vzorky horn\u00edn odobran\u00e9 z h\u013abky 3 cm. Venera 13 vydr\u017eala pracova\u0165 2 hodiny a 7 min\u00fat, k\u00fdm Venera 14 len 57 min\u00fat, \u010do by mohlo s\u00favisie\u0165 s t\u00fdm, \u017ee \u2013 ak s\u00fa tieto hodnoty pravdiv\u00e9 \u2013 prist\u00e1la v oblasti s vy\u0161\u0161ou teplotou a tlakom.<\/p>\n

\"\"<\/a>

Farebn\u00fd z\u00e1ber povrchu Venu\u0161e zo sondy Venera 13, v spodnej \u010dasti sn\u00edmky je zubat\u00fd prstenec, na ktor\u00fd sonda dosadla. Autor: Venera 13<\/p><\/div>\n

Venera 15 a 16<\/h3>\n

Sondy Venera 15 a 16 od okt\u00f3bra 1983 mapovali povrch Venu\u0161e radarovou technikou. Podarilo sa im zachyti\u0165 25 % povrchu od severn\u00e9ho p\u00f3lu a\u017e po 30\u00b0 severnej \u0161\u00edrky. Mali technol\u00f3giu tzv. apert\u00farneho radaru, ktor\u00e1 je zalo\u017een\u00e1 na premeriavan\u00ed jedn\u00e9ho miesta na plan\u00e9te z r\u00f4znych poz\u00edci\u00ed na obe\u017enej dr\u00e1he. V\u010faka tomu nezmerali len v\u00fd\u0161kov\u00e9 sklony topografie, ale zmapovali tie\u017e zlo\u017eit\u00fa geomorfol\u00f3giu povrchu. Objavili napr\u00edklad dva ve\u013ek\u00e9 sope\u010dn\u00e9 \u00fatvary na sope\u010dnej planine Lakshmi Planum, a to Colette Patera a Sacajawea Patera. Sondy niesli aj r\u00e1diov\u00fd v\u00fd\u0161komer a pr\u00edstroje na prieskum atmosf\u00e9ry plan\u00e9ty. Priniesli o povrchu inform\u00e1cie s rozl\u00ed\u0161en\u00edm 1 \u2013 2 km.<\/p>\n

Vega 1 a 2<\/h3>\n

Posledn\u00e9 sovietske sondy na v\u00fdskum Venu\u0161e, Vegy, boli nielen planet\u00e1rnymi, ale aj komet\u00e1rnymi sondami. Ich kon\u0161trukcia bola odvoden\u00e1 od Vener. \u0160tartovali koncom roka 1984 s kurzom k Venu\u0161i. Pol roka po \u0161tarte sa rozdelili na dve \u010dasti, jedna na prieskum Halleyho kom\u00e9ty, druh\u00e1 na prieskum Venu\u0161e. P\u00e1r dn\u00ed na to, 11. j\u00fana 1985, vst\u00fapil do venu\u0161skej atmosf\u00e9ry prist\u00e1vac\u00ed modul Vegy 1. Najprv brzdil aerodynamicky, vo v\u00fd\u0161ke 65 km sa otvoril pad\u00e1kov\u00fd syst\u00e9m, ktor\u00fd bol po \u010dase odhoden\u00fd. Po\u010das zostupu vykon\u00e1val vedeck\u00e9 merania. Vo v\u00fd\u0161ke okolo 18 km zlyhalo \u010didlo, ktor\u00e9 malo zaznamena\u0165 dopad na povrch a aktivoval sa pr\u00edstroj na anal\u00fdzu vzorky p\u00f4dy. T\u00fdm p\u00e1dom sa po skuto\u010dnom prist\u00e1t\u00ed tento pr\u00edstroj u\u017e nedal pou\u017ei\u0165. Prenos inform\u00e1ci\u00ed na Zem sprostredkovala druh\u00e1, \u201ekoment\u00e1rna\u201c \u010das\u0165 sond, ktor\u00e1 bola od plan\u00e9ty vzdialen\u00e1 nie menej ako 39 000 km.<\/p>\n

Vega 2 nasledovala svoju dvoji\u010dku do \u017eeravej venu\u0161skej atmosf\u00e9ry o \u0161tyri dni nesk\u00f4r. Mala podobn\u00fd priebeh zostupu, ale bez probl\u00e9mu, ktor\u00fd postretol Vegu 1. V\u010faka tomu po prist\u00e1t\u00ed \u00faspe\u0161ne odobrala a analyzovala vzorku p\u00f4dy. Oba moduly prist\u00e1li v ni\u017e\u0161ie polo\u017eenej oblasti v r\u00e1mci vyv\u00fd\u0161eniny Aphrodite Terra, Vega 1 p\u00e1r stup\u0148ov severne od rovn\u00edka a Vega 2 p\u00e1r stup\u0148ov ju\u017ene.<\/p>\n

Sondy detegovali v atmosf\u00e9re Venu\u0161e fosfor, ale neboli vybaven\u00e9 na to, aby odhalili, v ak\u00fdch zl\u00fa\u010denin\u00e1ch sa tento fosfor nach\u00e1dza.<\/p>\n

Po Veg\u00e1ch v\u00fdskum plan\u00e9ty oboma mocnos\u0165ami ustal. Rusk\u00e1 kozmonautika utrpela zna\u010dn\u00e9 finan\u010dn\u00e9 straty rozpadom Sovietskeho zv\u00e4zu, v Spojen\u00fdch \u0161t\u00e1toch zase v roku 1982 vyhl\u00e1sil vtedaj\u0161\u00ed prezident Ronald Reagan, \u017ee NASA bude dost\u00e1va\u0165 na v\u00fdskum menej pe\u0148az\u00ed v prospech kozmick\u00e9ho zbrojenia. Toto rozhodnutie sa dotklo pl\u00e1novanej misie VOIR (Venus Orbital Imaging Radar). Odborn\u00edci sa v\u0161ak vyna\u0161li a z nevyu\u017eit\u00fdch dielov in\u00fdch kozmick\u00fdch misi\u00ed postavili relat\u00edvne lacn\u00fa sondu Magellan<\/strong>.<\/p>\n

Magellan<\/h3>\n
\"\"<\/a>

Umeleck\u00e1 predstava sondy Megallan. Zdroj: NASA<\/p><\/div>\n

Magellan bola planet\u00e1rna sonda, ktor\u00e1 od\u0161tartovala v 4. m\u00e1ja 1989 z paluby raketopl\u00e1nu Atlantis. K Venu\u0161i doletela po 463 d\u0148och letu a bola naveden\u00e1 na jej obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu s pericyteri\u00f3nom vo v\u00fd\u0161ke 294 km a apocyteri\u00f3nom vo v\u00fd\u0161ke 8 450 km. I\u0161lo teda o zna\u010dne excentrick\u00fa dr\u00e1hu. 1. septembra 1990 za\u010dala sonda systematicky mapova\u0165 povrch Venu\u0161e prostredn\u00edctvom radaru. Vykonala \u0161tyri mapovacie cykly. Sk\u00famala povrch na vlnovej d\u013a\u017eke 12,6 cm. V priebehu 37 min\u00fat trvaj\u00faceho sn\u00edmkovania pri ka\u017edom obehu zachytila p\u00e1s s \u0161\u00edrkou 25 km a s d\u013a\u017ekou 15 000 \u2013 17 000 km. Rozli\u0161ovacia schopnos\u0165 sn\u00edmok Magellanu dosahuje 120 metrov. Jej z\u00e1bery maj\u00fa teda pribli\u017ene o jeden r\u00e1d lep\u0161ie rozl\u00ed\u0161enie ne\u017e z\u00e1bery, ktor\u00e9 urobili sondy programu Venera. Do roku 1994, posledn\u00e9ho roku jej pr\u00e1ce, zmapovala 98 % a\u017e 99 % povrchu plan\u00e9ty. Okrem sn\u00edmkovania sonda tie\u017e radarom merala v\u00fd\u0161ku povrchov\u00fdch \u00fatvarov, z ktor\u00fdch bola zostaven\u00e1 topografick\u00e1 mapa, a zbierala \u00fadaje o gravita\u010dn\u00fdch anom\u00e1li\u00e1ch. Vykonala aj cenn\u00e9 merania odrazivosti povrchu. Sonda zanikla 13. okt\u00f3bra 1994, ke\u010f dopadla na Venu\u0161u.<\/p>\n

Na z\u00e1klade jej \u00fadajov vznikla po\u010d\u00edta\u010dov\u00e1 rekon\u0161trukcia povrchu plan\u00e9ty a trojrozmern\u00e9 modely \u00fatvarov. \u010co nezmapoval Magellan, to bolo zn\u00e1me u\u017e zo sond Pioneer Venus, Venera a z pozemsk\u00e9ho r\u00e1dioteleskopu Arecibo. Surov\u00e9 radarov\u00e9 obr\u00e1zky s\u00fa \u010diernobiele a ich jasnos\u0165 kol\u00ed\u0161e pod\u013ea vlastnost\u00ed povrchu. Hladk\u00e9 plochy sa javia ako tmav\u00e9, k\u00fdm drsn\u00e9 s\u00fa svetl\u00e9.<\/p>\n

Po z\u00e1niku sondy Magellan vedci predlo\u017eili najmenej tucet n\u00e1vrhov na \u010fal\u0161ie misie, ale ani na americkej, ani na ruskej strane sa u\u017e \u017eiadny nezrealizoval.<\/p>\n

Prelety a s\u00fa\u010dasnos\u0165<\/h2>\n

Sonda Galileo<\/strong> sk\u00famaj\u00faca Jupiter<\/a> musela k svojmu cie\u013eu letie\u0165 po ve\u013emi komplikovanej dr\u00e1he, aby nabrala dostato\u010dn\u00fa r\u00fdchlos\u0165. Absolvovala tri gravita\u010dn\u00e9 man\u00e9vre, prv\u00fd z nich pri Venu\u0161i. Minula ju 10. febru\u00e1ra 1990 vo vzdialenosti zhruba 16 000 km od jej povrchu a zv\u00fd\u0161ila si r\u00fdchlos\u0165 dokonca trochu viac ne\u017e sa o\u010dak\u00e1valo. Po\u010das preletu urobila 81 sn\u00edmok Venu\u0161inej obla\u010dnosti, ktor\u00e9 zaznamenala do svojej pam\u00e4te, no d\u00f4sledkom chybn\u00e9ho povelu v po\u010d\u00edta\u010di urobila po\u010das viac ne\u017e piatich hod\u00edn 452 \u010fal\u0161\u00edch sn\u00edmok, ktor\u00e9 si v\u0161ak neulo\u017eila. Tri sn\u00edmky odvysielala ve\u013emi pomaly, cez v\u0161esmerov\u00fa ant\u00e9nu, na Zem. Okrem toho spravila aj infra\u010derven\u00e9 sn\u00edmky Venu\u0161e a zaznamenala elektromagnetick\u00e9 pulzy prich\u00e1dzaj\u00face z tejto plan\u00e9ty.<\/p>\n

Sondu na v\u00fdskum Saturna<\/a> by pri Venu\u0161i neznal\u00fd \u010dlovek asi skuto\u010dne ne\u010dakal. Aj Cassini<\/strong> v\u0161ak pou\u017eila Venu\u0161u na to, aby k svojej r\u00fdchlosti pridala \u010fal\u0161\u00edch 7 km\/s a mohla tak sk\u00f4r dosiahnu\u0165 cie\u013eov\u00fa plan\u00e9tu. Prelet prebehol 26. apr\u00edla 1998 vo v\u00fd\u0161ke iba 284 km nad povrchom plan\u00e9ty a Cassini po\u010das neho p\u00e1trala po bleskoch v jej atmosf\u00e9re. \u010co je zvl\u00e1\u0161tne a v rozpore s \u00fadajmi Vener \u010di Pioneer Venus Orbiter, \u017eiadne blesky nezaznamenala.<\/p>\n

Slne\u010dn\u00e1 sonda Parker Solar Probe<\/strong> absolvovala opakovan\u00e9 prelety okolo Venu\u0161e. Ich cie\u013eom nebolo, ako je u gravita\u010dn\u00fdch man\u00e9vrov be\u017en\u00e9, sondu zr\u00fdchli\u0165, ale naopak ju spomali\u0165, aby ju Slnko<\/a> gravit\u00e1ciou mohlo pritiahnu\u0165 k sebe do tesnej\u0161ej bl\u00edzkosti ne\u017e ktor\u00fako\u013evek sondu pred \u0148ou. Preletmi okolo Venu\u0161e z\u00e1rove\u0148 zvy\u0161ovala sklon svojej dr\u00e1hy vo\u010di rovine ekliptiky, aby dovidela aj na slne\u010dn\u00e9 p\u00f3ly. Jej tret\u00ed prelet okolo Slnka bol z\u00e1rove\u0148 prv\u00fdm preletom, po\u010das ktor\u00e9ho letela nad no\u010dnou stranou Venu\u0161e. T\u00e1 jej na 11 min\u00fat zakryla Slnko. To vedci vyu\u017eili predov\u0161etk\u00fdm na pozorovania interakcie slne\u010dn\u00e9ho vetra s venu\u0161skou atmosf\u00e9rou. Z\u00edskan\u00e9 \u00fadaje boli navy\u0161e skombinovan\u00e9 s pozorovaniami Apache Point Observatory v Novom Mexiku, Lick Observatory v Kalifornii a Keck Observatory na Havaji.<\/p>\n

Venus Express<\/h3>\n

Jedin\u00e1 eur\u00f3pska sonda na v\u00fdskum Venu\u0161e mala ve\u013emi podobn\u00fa stavbu ako jej n\u00e1protivok Mars Express<\/a>. Zmeny sa t\u00fdkali najm\u00e4 zv\u00fd\u0161enej tepelnej odolnosti oproti sonde sk\u00famaj\u00facej Mars. V\u010faka podobnosti oboch sond vykon\u00e1vali tieto sondy tzv. porovn\u00e1vaciu planetol\u00f3giu. Odhalili, \u017ee Mars a Venu\u0161a s\u00fa si podobnej\u0161ie, ne\u017e sa \u010dakalo.<\/p>\n

Obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu Venu\u0161e dosiahla Venus Express po tri\u0161tvrte roka trvaj\u00facom lete d\u0148a 11. apr\u00edla 2006, tri roky potom, ako Mars Express za\u010dala pracova\u0165 pri Marse. I\u0161lo o pol\u00e1rnu eliptick\u00fa dr\u00e1hu s obe\u017enou dobou 24 hod\u00edn. U\u017e z prvotnej, ve\u013emi v\u00fdstrednej dr\u00e1hy s parametrami 250 x 66 000 km vykon\u00e1vala prv\u00e9 vedeck\u00e9 merania. Objavila v\u00fdrazn\u00e9 zmeny vo venu\u0161skej ionosf\u00e9re, ke\u010f 3, a 4. augusta 2010 na 18 hod\u00edn ve\u013emi poklesla slne\u010dn\u00e1 aktivita, ktor\u00e1 horn\u00e9 vrstvy venu\u0161skej atmosf\u00e9ry zna\u010dne ovplyv\u0148uje. Aerobrakingom si p\u00f4vodn\u00fa dr\u00e1hu postupne upravila na cie\u013eov\u00fa. Sonda \u0161tudovala najm\u00e4 venu\u0161sk\u00fa atmosf\u00e9ru, ale aj povrch. Infra\u010derven\u00e9 \u017eiarenie toti\u017e dok\u00e1\u017ee prenikn\u00fa\u0165 obla\u010dnos\u0165ou aj oxidom uhli\u010dit\u00fdm. Spektrum vy\u017earovan\u00e9ho povrchu pomohlo h\u013eada\u0165 miner\u00e1ly vo venu\u0161skej k\u00f4re. V\u010faka pr\u00edstroju VIRTIS (Ultraviolet, Visible and Near-Infrared Mapping Spectrometer) dok\u00e1zala nahliada\u0165 do rozli\u010dn\u00fdch h\u013abok venu\u0161skej atmosf\u00e9ry a pom\u00e1ha\u0165 vo vytv\u00e1ran\u00ed jej 3D obrazu. Ako prv\u00e1 sonda zmapovala chemick\u00e9 zlo\u017eenie povrchu Venu\u0161e. V roku 2010 objavila siln\u00e9 ind\u00edcie \u010derstv\u00fdch l\u00e1vov\u00fdch pr\u00fadov a v\u00fdkyvy obsahu oxidy uhli\u010dit\u00e9ho, \u010do s\u00fa siln\u00e9 d\u00f4kazy pre to, \u017ee vulkanick\u00e1 aktivita na Venu\u0161i prebieha aj v s\u00fa\u010dasnosti. Pred koncom svojej misie sonda op\u00e4\u0165 vysk\u00fa\u0161ala aerobraking, nebezpe\u010dnej\u0161\u00ed ne\u017e v prvom pr\u00edpade. Jej \u017eivotnos\u0165 sa beztak ch\u00fdlila ku koncu a ESA t\u00fdmto experimentom chcela otestova\u0165 mo\u017enosti sondy samotnej, ale aj posun\u00fa\u0165 znalosti o Venu\u0161i a pripravi\u0165 sa na pr\u00edpadn\u00e9 bud\u00face misie. Existovalo riziko, \u017ee to sonda nepre\u017eije. Pre\u017eila v\u0161ak a pravidelne vysielala a\u017e do 28. novembra 2014. 18. febru\u00e1ra 2015 z nej bol zachyten\u00fd posledn\u00fd sign\u00e1l. Po jeho vyslan\u00ed zhorela v atmosf\u00e9re Venu\u0161e.<\/p>\n

Akacuki<\/h3>\n
\"\"<\/a>

Sonda Akatsuki, moment\u00e1lne jedin\u00e1 sonda pracuj\u00faca pri Venu\u0161i. Autor: JAXA\/ISAS<\/p><\/div>\n

V m\u00e1ji 2010 od\u0161tartovala prv\u00e1 japonsk\u00e1 sonda k Venu\u0161i na svoju neo\u010dak\u00e1vane dlh\u00fa cestu. Akacuki (\u010dasto p\u00edsan\u00e9 ako Akatsuki) alebo Planet-C sa mala na obe\u017enej dr\u00e1he okolo druhej plan\u00e9ty usadi\u0165 e\u0161te v decembri toho ist\u00e9ho roka. Brzdiaci z\u00e1\u017eih sa v\u0161ak nepodaril. Namiesto pl\u00e1novan\u00fdch 12 min\u00fat horel motor v protismere letu iba 152 sek\u00fand. Sonda sa tak nenaviedla na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu a zostala obieha\u0165 okolo Slnka. V\u00fdpo\u010dty ale uk\u00e1zali, \u017ee o p\u00e4\u0165 rokov sa sonda k Venu\u0161i vr\u00e1ti. Pri tejto pr\u00edle\u017eitosti ju in\u017einieri dok\u00e1zali proviz\u00f3rne predsa len navies\u0165 na orbitu Venu\u0161e, pri\u010dom namiesto zlyhan\u00e9ho hlavn\u00e9ho motora pou\u017eili \u0161tyri mal\u00e9 man\u00e9vrovacie trysky \u2013 no len po od\u013eah\u010den\u00ed Akacuki, ktor\u00e1 sa musela zbavi\u0165 65 kg okysli\u010dovadla. Ich z\u00e1\u017eih trval 20,5 min\u00faty a naviedol sondu na v\u00fdstredn\u00fa obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo plan\u00e9ty s peri\u00f3dou obehu 15 dn\u00ed. P\u00f4vodn\u00e1 pl\u00e1novan\u00e1 dr\u00e1ha mala by\u0165 tie\u017e v\u00fdstredn\u00e1, ale ni\u017e\u0161ia, s peri\u00f3dou obehu iba 30 hod\u00edn. Navzdory v\u0161etk\u00e9mu a tie\u017e tomu, \u017ee misia sondy mala trva\u0165 p\u00f4vodne len dva roky, no ona u\u017e na za\u010diatku svojej vedeckej \u010dinnosti viac ne\u017e dvojn\u00e1sobne presluhovala, priniesla mno\u017estvo vedeck\u00fdch \u00fadajov. Hlavn\u00fdm cie\u013eom jej v\u00fdskumu je kl\u00edma a po\u010dasie na Venu\u0161i. P\u00e1tra tie\u017e po akt\u00edvnych sopk\u00e1ch. Oblaky vo v\u00fd\u0161kach 65 a\u017e 75 km pozoruje v ultrafialovej oblasti spektra. V rovn\u00edkov\u00fdch oblastiach Venu\u0161e maj\u00fa jej ultrafialov\u00e9 sn\u00edmky dokonca lep\u0161ie rozl\u00ed\u0161enie, ne\u017e sn\u00edmky z jej eur\u00f3pskej predchodkyne Venus Express.<\/p>\n

Spolu s japonskou sondou Akacuki od\u0161tartovala smerom k Venu\u0161i 21. m\u00e1ja 2010 aj sol\u00e1rna plachetnica Ikaros. Okolo plan\u00e9ty mala len preletie\u0165 a testova\u0165 slne\u010dn\u00fa plachtu ako nov\u00fd typ pohonu. Testovanie bolo \u00faspe\u0161n\u00e9 a 8. decembra 2010 zariadenie minulo Venu\u0161u.<\/p>\n

BepiColombo<\/h3>\n

BepiColombo<\/strong> je op\u00e4\u0165 misiou na prieskum Merk\u00fara, ktor\u00e1 podst\u00fapila a\u017e dev\u00e4\u0165 gravita\u010dn\u00fdch man\u00e9vrov. Niektor\u00e9 ale prebehli pri Zemi a Merk\u00fari. Tieto dve spolo\u010dne letiace sondy, eur\u00f3psky aj japonsk\u00fd orbiter, od\u0161tartovali z eur\u00f3pskeho kozmodr\u00f3mu vo Franc\u00fazskej Guyane. Po prvom gravita\u010dnom man\u00e9vri, ktor\u00fd prebehol pri Zemi, urobili 15. 10. 2020 gravita\u010dn\u00fd man\u00e9ver pri druhej plan\u00e9te slne\u010dnej s\u00fastavy. A ako je pravidlom, sondy ho vyu\u017eili na pozorovanie Venu\u0161e. Bola to z\u00e1rove\u0148 dobr\u00e1 pr\u00edle\u017eitos\u0165 vysk\u00fa\u0161a\u0165 niektor\u00e9 vedeck\u00e9 pr\u00edstroje.<\/p>\n

Prelet okolo plan\u00e9ty monitorovali dve \u010diernobiele kamery. Pri prelete pracovalo desa\u0165 zo \u0161estn\u00e1stich vedeck\u00fdch pr\u00edstrojov. Do pozorovan\u00ed sa nezapojila hlavn\u00e1 eur\u00f3pska kamera, preto\u017ee jej zorn\u00e9 pole je namieren\u00e9 pr\u00e1ve do tohto preletov\u00e9ho energetick\u00e9ho modulu. Bude aktivovan\u00e1 a\u017e na obe\u017enej dr\u00e1he Merk\u00faru, kedy d\u00f4jde k rozpojeniu sond.<\/p>\n

Pozorovania boli o to cennej\u0161ie, \u017ee pri Venu\u0161i sa nach\u00e1dza e\u0161te in\u00e1 sonda, japonsk\u00e1 Akatsuki. Je to moment\u00e1lne jedin\u00e1 sonda sk\u00famaj\u00faca Venu\u0161u. Vidie\u0165 plan\u00e9tu z dvoch r\u00f4znych poz\u00edci\u00ed umo\u017e\u0148uje vytvori\u0165 si lep\u0161\u00ed nadh\u013ead nad zaznamenan\u00fdmi dejmi. Navy\u0161e spolo\u010dne s t\u00fdmito sondami prebiehali aj merania zo Zeme. Pand\u00e9mia ochorenia Cobid-19 sp\u00f4sobila, \u017ee v\u00e4\u010d\u0161ia \u010das\u0165 vedcov a in\u017einierov pozorovala prelet zo svojich domovov. Len men\u0161ina kontrolovala tento man\u00e9ver priamo z riadiaceho strediska v Darmstadte v Nemecku. Prev\u00e1dzkov\u00e1 mana\u017e\u00e9rka misie BepiColombo, Elsa Montagnonov\u00e1, ozna\u010dila prelet za ve\u013emi \u00faspe\u0161n\u00fd.<\/p>\n

Zauj\u00edmav\u00e9 je, \u017ee sonda Akatsuki je nepl\u00e1novane na takej v\u00fdrazne eliptickej orbite okolo Venu\u0161e, \u017ee prelietaj\u00faca sonda BepiColombo sa k plan\u00e9te pribl\u00ed\u017eila na tridsa\u0165kr\u00e1t men\u0161iu vzdialenos\u0165 ne\u017e dru\u017eica Venu\u0161e. Aj tak ju v\u0161ak od nej delilo 10 720 kilometrov. Misia vykonala pri Venu\u0161i e\u0161te druh\u00fd a posledn\u00fd prelet. Ten prebehol 10. 8. 2021 vo vzdialenosti iba 550 kilometrov. Nasleduj\u00facich \u0161es\u0165 man\u00e9vrov prebehne u\u017e pri Merk\u00fari. K navedeniu na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Merk\u00fara by malo d\u00f4js\u0165 v decembri 2025.<\/p>\n

Zdroje<\/h2>\n