{"id":9619,"date":"2026-05-26T15:34:45","date_gmt":"2026-05-26T13:34:45","guid":{"rendered":"https:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=9619"},"modified":"2026-05-26T15:34:45","modified_gmt":"2026-05-26T13:34:45","slug":"jupiter-obsiahla-verzia","status":"publish","type":"page","link":"https:\/\/www.adhara.sk\/?page_id=9619","title":{"rendered":"Jupiter – obsiahla verzia"},"content":{"rendered":"

Prv\u00fdkr\u00e1t publikovan\u00e9 na slovenskej Wikip\u00e9dii<\/a>. Autori<\/a> pod\u013ea mno\u017estva pridan\u00e9ho textu: Jana Plauchov\u00e1 ako Eryn Blaireov\u00e1 78,6 %, Adrian 7,9 %, Zvedavec 6,8 %, 213.81.138.76 (2,5 %), Kelovy 1,4 %\u00a0<\/span>(over si to<\/a>).<\/em><\/p>\n

Text je dostupn\u00fd pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0<\/a> a GFDL<\/a>.<\/em><\/p>\n

M\u00e1me tu \u010dl\u00e1nok na rovnak\u00fa t\u00e9mu, ale stru\u010dnej\u0161\u00ed<\/a>!<\/span><\/h4>\n
\n
$\"\"$ <\/a>
Jupiter nasn\u00edman\u00fd Hubblov\u00fdm vesm\u00edrnym \u010falekoh\u013eadom<\/a> v janu\u00e1ri 2024<\/p><\/div>\n
Jupiter<\/strong> je piata plan\u00e9ta<\/a> v porad\u00ed od Slnka<\/a>, najv\u00e4\u010d\u0161ia a najhmotnej\u0161ia plan\u00e9ta na\u0161ej slne\u010dnej s\u00fastavy<\/a>. Je pomenovan\u00fd po r\u00edmskom bohovi Jupiterovi. Symbolom plan\u00e9ty je \u0161tylizovan\u00e9 zn\u00e1zornenie Jupiterovho bo\u017esk\u00e9ho blesku: \u2643.<\/p>\n
Jupiter m\u00e1 chemick\u00e9 zlo\u017eenie podobn\u00e9 Slnku a \u010fal\u0161\u00edm hviezdam<\/a>. L\u00ed\u0161i sa od nich najm\u00e4 n\u00edzkou hmotnos\u0165ou, ktor\u00e1 nesta\u010d\u00ed na vytvorenie podmienok pre termojadrov\u00e9 reakcie prebiehaj\u00face vo v\u0161etk\u00fdch hviezdach hlavnej postupnosti. Napriek tomu sa so svojimi mnoh\u00fdmi mesiacmi podob\u00e1 akejsi \u201eslne\u010dnej s\u00fastave\u201c v malom. Neexistuje presn\u00e1 defin\u00edcia odli\u0161uj\u00faca ve\u013ek\u00e9 hmotn\u00e9 plan\u00e9ty ako Jupiter od hned\u00fdch trpasl\u00edkov, \u010do s\u00fa prechodn\u00e9 \u00fatvary medzi plan\u00e9tami a hviezdami. V ka\u017edom pr\u00edpade by Jupiter potreboval by\u0165 aspo\u0148 70\u00d7 a\u017e 80\u00d7 hmotnej\u0161\u00ed, aby sa mohol sta\u0165 hviezdou. Plan\u00e9ty, ktor\u00e9 s\u00fa Jupiteru podobn\u00e9 hmotnos\u0165ou, rozmermi a zlo\u017een\u00edm, sa naz\u00fdvaj\u00fa jovi\u00e1lne.<\/p>\n
Jupiter je prvou plan\u00e9tou od Slnka, ktor\u00e1 nem\u00e1 pevn\u00fd povrch. Jeho b\u00farliv\u00e1 atmosf\u00e9ra<\/a> plynule prech\u00e1dza do tekut\u00e9ho pl\u00e1\u0161\u0165a a vo v\u00e4\u010d\u0161\u00edch h\u013abkach do hor\u00faceho pevn\u00e9ho jadra. R\u00fdchla rot\u00e1cia plan\u00e9ty sp\u00f4sobila, \u017ee sa v jej atmosf\u00e9re utvorili gigantick\u00e9, farebne jasne odl\u00ed\u0161en\u00e9 \u0161trukt\u00fary naz\u00fdvan\u00e9 p\u00e1sy a z\u00f3ny. Okrem nich mo\u017eno u\u017e mal\u00fdm \u010falekoh\u013eadom pozorova\u0165 na Jupiteri \u010fal\u0161ie b\u00farkov\u00e9 \u0161trukt\u00fary, napr\u00edklad zn\u00e1mu Ve\u013ek\u00fa \u010derven\u00fa \u0161kvrnu, ktor\u00e1 je z nich najv\u00e4\u010d\u0161ia.<\/p>\n
Jupiter sa okolo svojej osi oto\u010d\u00ed najr\u00fdchlej\u0161ie zo v\u0161etk\u00fdch plan\u00e9t slne\u010dnej s\u00fastavy \u2013 oto\u010denie netrv\u00e1 ani 10 hod\u00edn. Plan\u00e9ta m\u00e1 pod\u013ea s\u00fa\u010dasn\u00fdch poznatkov druh\u00fa najv\u00e4\u010d\u0161iu s\u00fastavu mesiacov<\/a>, po Saturne<\/a>. V m\u00e1ji 2023 bolo zn\u00e1mych 95 jeho dru\u017e\u00edc, pri\u010dom najzn\u00e1mej\u0161ie s\u00fa najv\u00e4\u010d\u0161ie \u0161tyri. Naz\u00fdvame ich Galileove mesiace, preto\u017ee prv\u00fd p\u00edsomn\u00fd z\u00e1znam o ich pozorovan\u00ed urobil Galileo Galilei v roku 1610. Najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed Galileiho mesiac, Ganymedes<\/a>, je z\u00e1rove\u0148 najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm mesiacom v slne\u010dnej s\u00fastave. \u010eal\u0161ie zn\u00e1me mesiace s\u00fa Eur\u00f3pa<\/a>, ktor\u00e1 je pokryt\u00e1 \u013eadovou k\u00f4rou, a Io<\/a>, ktor\u00fd prejavuje mohutn\u00fa sope\u010dn\u00fa aktivitu.<\/p>\n
Jupiter je na oblohe dobre vidite\u013en\u00fd vo\u013en\u00fdm okom, a preto bol zn\u00e1my \u013eu\u010fom u\u017e v staroveku. V\u010faka svojej obe\u017enej dobe okolo Slnka trvaj\u00facej necel\u00fdch 12 rokov prech\u00e1dza Jupiter ka\u017ed\u00fdm znamen\u00edm zvieratn\u00edka pribli\u017ene rok. Ve\u013ea \u00fadajov o Jupiteri n\u00e1m poskytli kozmick\u00e9 sondy, najm\u00e4 jeho dve umel\u00e9 dru\u017eice: sonda Galileo v rokoch 1995 \u2013 2003 a Juno od roku 2016.<\/p>\n
Charakteristika<\/h2>\n
Jupiter je obrovsk\u00e1 plynov\u00e1 gu\u013ea s 318-kr\u00e1t v\u00e4\u010d\u0161ou hmotnos\u0165ou ako je hmotnos\u0165 Zeme. So svojou hmotnos\u0165ou 1,899×10^{27<\/sup> kg je 2,5-n\u00e1sobne hmotnej\u0161\u00ed ako v\u0161etky ostatn\u00e9 plan\u00e9ty slne\u010dnej s\u00fastavy dohromady. Je tak\u00fd hmotn\u00fd, \u017ee sa hmotn\u00fd stred (\u0165a\u017eisko) s\u00fastavy Jupiter \u2013 Slnko nach\u00e1dza nad slne\u010dn\u00fdm povrchom (vo vzdialenosti 1,068 slne\u010dn\u00e9ho polomeru od stredu Slnka). Hmotnos\u0165 Jupitera sa v astron\u00f3mii pou\u017e\u00edva ako jednotka hmotnosti exoplan\u00e9t a niekedy aj hned\u00fdch trpasl\u00edkov.<\/p>\n}
Rovn\u00edkov\u00fd priemer Jupitera je pod\u013ea najnov\u0161\u00edch meran\u00ed zo sondy Juno 142 976 km. To je pribli\u017ene 11-kr\u00e1t viac ako priemer celej Zeme. R\u00fdchla rot\u00e1cia Jupitera sp\u00f4sobuje vyd\u00favanie rovn\u00edkov\u00fdch vrstiev a\u017e o 9 292 km oproti pol\u00e1rnym. Jeho objem by pohltil 1 319 Zem\u00ed. Z pomeru jeho hmotnosti vo\u010di rozmerov vypl\u00fdva, \u017ee hustota Jupitera je omnoho ni\u017e\u0161ia ako hustota Zeme a in\u00fdch pevn\u00fdch plan\u00e9t a je porovnate\u013en\u00e1 s hustotou vody.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Porovnanie ve\u013ekost\u00ed Zeme a Jupitera<\/p><\/div>\n
N\u00edzka hustota napoved\u00e1, \u017ee Jupiter mus\u00ed by\u0165 zlo\u017een\u00fd z ve\u013emi \u013eahk\u00fdch chemick\u00fdch prvkov. U\u017e prv\u00e9 spektroskopick\u00e9 pozorovania Jupitera uk\u00e1zali, \u017ee je zlo\u017een\u00fd najm\u00e4 z molekul\u00e1rneho vod\u00edka (H2<\/span>). Sonda Galileo zistila, \u017ee ho tvor\u00ed vod\u00edk a h\u00e9lium, ktor\u00e9 s\u00fa zmie\u0161an\u00e9 v pomere 5:1. Pod\u013ea in\u00e9ho zdroja je v\u0161ak tento pomer in\u00fd, iba 20:1. Tieto dva z\u00e1kladn\u00e9 prvky tvoriace Jupiter s\u00fa najhojnej\u0161ie sa vyskytuj\u00facimi prvkami vo vesm\u00edre. Siln\u00e9 gravita\u010dn\u00e9 pole plan\u00e9ty spolu s n\u00edzkymi teplotami horn\u00fdch vrstiev atmosf\u00e9ry, \u010di\u017ee pomal\u00fdm tepeln\u00fdm pohybom jej molek\u00fal, prakticky znemo\u017e\u0148uj\u00fa \u00fanik plynov do okolit\u00e9ho kozmick\u00e9ho priestoru napriek tomu, \u017ee ide o dva naj\u013eah\u0161ie chemick\u00e9 prvky v\u00f4bec. Chemick\u00e9 zlo\u017eenie Jupitera sa ve\u013emi podob\u00e1 chemick\u00e9mu zlo\u017eeniu Slnka s t\u00fdm rozdielom, \u017ee Jupiter obsahuje percentu\u00e1lne viac \u0165a\u017ek\u00fdch prvkov. Vo ve\u013ekom mno\u017estve sa tu nach\u00e1dzaj\u00fa napr\u00edklad vz\u00e1cne plyny, ako s\u00fa arg\u00f3n, krypt\u00f3n a xen\u00f3n.<\/p>\n
Jupiter vyd\u00e1va asi o 60 % viac tepelnej energie, ako prij\u00edma zo slne\u010dn\u00e9ho \u017eiarenia. Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee t\u00e1to energia poch\u00e1dza z troch mo\u017en\u00fdch zdrojov: teplo z doby vzniku Jupitera (toto sa kedysi pova\u017eovalo za hlavn\u00fd zdroj energie, dnes u\u017e v\u00e4\u010d\u0161inou nie); energia uvo\u013e\u0148ovan\u00e1 pomal\u00fdm zmr\u0161\u0165ovan\u00edm plan\u00e9ty a gravita\u010dn\u00e1 energia h\u00e9lia ve\u013emi pomaly klesaj\u00faceho do stredu plan\u00e9ty. V minulosti sa uva\u017eovalo aj o pr\u00edspevku v podobe energie dopadaj\u00facich meteoritov.<\/p>\n
Vznik a v\u00fdvoj plan\u00e9ty<\/h2>\n
Jupiter sa sformoval spolu s in\u00fdmi plan\u00e9tami<\/a> pred 4,6 a\u017e 4,7 miliardami rokov. Pod\u013ea hypot\u00e9zy publikovanej v roku 2017 v \u010dasopise Proceeding of the National Academy of Sciences sa Jupiter, respekt\u00edve jeho jadro, sformovalo sk\u00f4r ako ostatn\u00e9 plan\u00e9ty slne\u010dnej s\u00fastavy. Z\u00e1kladom bol prachoplynov\u00fd disk okolo formuj\u00faceho sa Slnka, protoplanet\u00e1rny disk. Jeho teplota s rast\u00facou vzdialenos\u0165ou od Slnka klesala. V oblasti, kde sa (pod\u013ea star\u0161\u00edch predst\u00e1v) formoval Jupiter, dosahovala asi 170 K. Pri tejto teplote skondenzovali kovy a ich oxidy, s\u00edri\u010ditany, kremni\u010ditany, mo\u017eno aj \u013ead, \u010d\u00edm vytvorili mal\u00e9 prachov\u00e9 zrn\u00e1. Z nich pravdepodobne postupn\u00fdm zliepan\u00edm (akr\u00e9ciou) vznikli zhluky hmoty \u2013 plan\u00e9tezim\u00e1ly. Z nich sa \u010fal\u0161\u00edm sp\u00e1jan\u00edm utvorili v\u00e4\u010d\u0161ie teles\u00e1 zvan\u00e9 protoplan\u00e9ty. Pod\u013ea najpodrobnej\u0161\u00edch v\u00fdpo\u010dtov sa r\u00e1dovo desiatky kilometrov ve\u013ek\u00e9 plan\u00e9tezim\u00e1ly po\u010das 100 000 rokov spojili do planet\u00e1rnych embry\u00ed s hmotnos\u0165ou r\u00e1dovo 10^{24<\/sup> kg. Pravdepodobne u\u017e v tomto \u0161t\u00e1diu, ke\u010f bol Jupiter zatia\u013e bez atmosf\u00e9ry, do\u0161lo ku gravita\u010dn\u00e9mu zachyteniu \u010fal\u0161\u00edch planetezim\u00e1l na Jupiterovej dr\u00e1he ako tzv. Tr\u00f3janov (pozri ni\u017e\u0161ie). Z\u00e1rodok Jupitera u\u017e mal nato\u013eko ve\u013ek\u00fa gravit\u00e1ciu, \u017ee za\u010dal pri\u0165ahova\u0165 \u013eahk\u00e9 prvky, predov\u0161etk\u00fdm zvy\u0161n\u00fd vod\u00edk, ktor\u00fd e\u0161te nestihol zo vznikaj\u00facej s\u00fastavy odnies\u0165 slne\u010dn\u00fd vietor. T\u00fdm r\u00fdchlo r\u00e1stol objem a hmotnos\u0165 bud\u00faceho Jupitera, r\u00fdchlej\u0161ie ne\u017e u ostatn\u00fdch, s\u00fa\u010dasne vznikaj\u00facich plynn\u00fdch plan\u00e9t slne\u010dnej s\u00fastavy. Najr\u00fdchlej\u0161\u00ed pr\u00edrastok hmoty dosahoval v dobe, ke\u010f mal asi len tretinu dne\u0161nej hmotnosti. Aj jeho povrchov\u00e1 teplota bola vtedy na maxime. \u010eal\u0161ie prudk\u00e9 zvy\u0161ovanie jeho hmotnosti sp\u00f4sobila rozsiahla plynn\u00e1 ob\u00e1lka, preto\u017ee zabrzdila prelietaj\u00face teles\u00e1, ktor\u00e9 padali na jeho povrch. Za 4 mili\u00f3ny rokov by mal Jupiter t\u00fdmto sp\u00f4sobom dosiahnu\u0165 hmotnos\u0165 rovnaj\u00facu sa 21 hmotnostiam Zeme a jeho vznik bol dokon\u010den\u00fd \u010fal\u0161ou bleskovou akr\u00e9ciou materi\u00e1lu. Priemer vznikaj\u00facej plan\u00e9ty navzdory rast\u00facej hmotnosti klesal, preto\u017ee ho gravit\u00e1cia stl\u00e1\u010dala do men\u0161ieho objemu. Najprv bola t\u00e1to kontrakcia r\u00fdchla, \u010do malo za n\u00e1sledok, \u017ee plan\u00e9ta vyd\u00e1vala ve\u013ek\u00e9 mno\u017estvo energie, nesk\u00f4r sa spomalila. Pomal\u00e9 zmr\u0161\u0165ovanie Jupitera pokra\u010duje dodnes. Tento proces je ekvivalentn\u00fd zmr\u0161\u0165ovaniu protohviezd, \u010di\u017ee vznikaj\u00facich hviezd predt\u00fdm, ne\u017e sa v ich jadr\u00e1ch zap\u00e1lia termonukle\u00e1rne reakcie a \u010fal\u0161ie zmr\u0161\u0165ovanie zastavia. To sa v\u0161ak v Jupiteri nikdy nestane, lebo teplota jeho jadra je zhruba o r\u00e1d ni\u017e\u0161ia ne\u017e minim\u00e1lna teplota potrebn\u00e1 za t\u00fdchto podmienok na jadrov\u00fa f\u00faziu. Ke\u010f sa hustota stredu plan\u00e9ty zv\u00fd\u0161ila asi na 3000 kg na m^{3<\/sup>, nastala elektr\u00f3nov\u00e1 degener\u00e1cia \u2013 vod\u00edk v jadre za\u010dal prech\u00e1dza\u0165 do f\u00e1zy kovu.<\/p>\n}}
Vy\u0161\u0161ie uveden\u00e1 te\u00f3ria m\u00e1 v\u0161ak nieko\u013eko nedostatkov. Richard H. Durisen a in\u00ed pouk\u00e1zali na to, \u017ee Jupiter a Saturn sa nemohli utvori\u0165 kondenz\u00e1ciou hmoty na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, preto\u017ee tento proces by musel trva\u0165 tak dlho, \u017ee z\u00e1rodo\u010dn\u00fd plyn slne\u010dnej s\u00fastavy by sa za ten \u010das u\u017e rozpt\u00fdlil do medzihviezdneho priestoru. Probl\u00e9m so vznikom jovi\u00e1lnych plan\u00e9t mo\u017eno by sa dal ob\u00eds\u0165 \u0161t\u00fadiou, ktor\u00e1 odmieta vznik jovi\u00e1lnych plan\u00e9t akr\u00e9ciou plynn\u00e9ho materi\u00e1lu na kamenn\u00e9 jadr\u00e1, ale vysvet\u013euje ich vznik ako produkt nieko\u013ek\u00fdch gravita\u010dn\u00fdch kolapsov. Autorom tejto te\u00f3rie je Alan Boss z Carnegie Institution of Washington. Pod\u013ea tejto te\u00f3rie sa Jupiter sformoval z kozmologick\u00e9ho h\u013eadiska „bleskovo“, len za 300 rokov. Navzdory tomu v\u0161ak vzorky komet\u00e1rneho prachu, ktor\u00e9 doniesla sonda Stardust, nepriamo potvrdzuj\u00fa te\u00f3riu, \u017ee formovanie Jupitera malo trva\u0165 prinajmen\u0161om 3 mili\u00f3ny rokov.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Jupiter v neprav\u00fdch farb\u00e1ch na z\u00e1bere Hubblovho vesm\u00edrneho \u010falekoh\u013eadu<\/a>. Na disku plan\u00e9ty s\u00fa vidite\u013en\u00e9 tiene troch jeho mesiacov.<\/p><\/div>\n
V roku 2019 bola zverejnen\u00e1 \u0161t\u00fadia, ktor\u00e1 tvrd\u00ed, \u017ee pred 4,5 miliardami rokov sa Jupiter zrazil s protoplan\u00e9tou. Podkladom pre t\u00fato \u0161t\u00fadiu boli merania gravita\u010dn\u00e9ho po\u013ea sondou Juno. Pod\u013ea t\u00fdchto meran\u00ed nie je jadro jednotn\u00e9 ako pri \u0161tandardn\u00fdch modeloch formovania plan\u00e9t. Jeho jadro je \u201epremie\u0161an\u00e9\u201c a obsahuje prvotn\u00e9 \u0165a\u017ek\u00e9 prvky s vonkaj\u0161ou ob\u00e1lkou plan\u00e9ty. Pod\u013ea simul\u00e1ci\u00ed je tak\u00e9to premie\u0161an\u00e9 a vytvarovan\u00e9 jadro sp\u00f4soben\u00e9 n\u00e1razom v ranej tvorbe plan\u00e9ty.<\/p>\n
Migr\u00e1cia Jupitera<\/h3>\n
Existuj\u00fa hypot\u00e9zy, pod\u013ea ktor\u00fdch sa Jupiter nesformoval v tej vzdialenosti od Slnka, v ktorej sa nach\u00e1dza teraz, a na svoju s\u00fa\u010dasn\u00fa poz\u00edciu sa postupne presunul (migroval). Pod\u013ea modelu s n\u00e1zvom Nice model sa planet\u00e1rne embryo Jupitera utvorilo o nie\u010do \u010falej od Slnka, ako je teraz. Jedn\u00fdm z d\u00f4kazov pre toto tvrdenie je fakt, \u017ee po\u010das akr\u00e9cie musela na z\u00e1rodok Jupitera dopada\u0165 hmota preva\u017ene v kondenzovanom stave, ale \u0165a\u017ek\u00e9 vz\u00e1cne plyny napr. arg\u00f3n sa v predpokladanom pomere prvkov kondenzuj\u00fa len pri teplot\u00e1ch ni\u017e\u0161\u00edch ako 30 K. To je nieko\u013ekon\u00e1sobne menej, ako predpokladan\u00e1 teplota vo vzdialenostiach Jupitera po\u010das jeho formovania. Jedno z vysvetlen\u00ed tohto probl\u00e9mu predpoklad\u00e1 ove\u013ea ni\u017e\u0161iu teplotu z\u00e1rodo\u010dnej hmloviny v \u010dase formovania Jupitera, in\u00e9 sa sna\u017e\u00ed ob\u00eds\u0165 probl\u00e9m t\u00fdm, \u017ee Jupiter sa v skuto\u010dnosti sformoval vo vzdialenej\u0161\u00edch \u010dastiach slne\u010dnej s\u00fastavy a a\u017e potom migroval na s\u00fa\u010dasn\u00fa dr\u00e1hu.[16] Pod\u013ea \u0161t\u00fadie z roku 2019 sa Jupiter sformoval dokonca a\u017e \u0161tyrikr\u00e1t \u010falej od Slnka, ne\u017e sa nach\u00e1dza teraz. Pod\u013ea tejto te\u00f3rie trvala migr\u00e1cia Jupitera 700 000 rokov.<\/p>\n
V roku 1984 uk\u00e1zali J. Fern\u00e1ndez a W. Ip, ak\u00fdm mechanizmom by sa Jupiter mohol dosta\u0165 do vn\u00fatorn\u00fdch \u010dast\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. V ranej hist\u00f3rii slne\u010dnej s\u00fastavy sa toti\u017e plan\u00e9ta stret\u00e1vala s miliardami plan\u00e9tok, ktor\u00e9 m\u00ed\u0148ala pri ich putovan\u00ed do oblast\u00ed Oortovho mraku alebo a\u017e za hranice slne\u010dnej s\u00fastavy. Pri t\u00fdchto preletoch nastal efekt gravita\u010dn\u00e9ho praku, \u010do znamen\u00e1, \u017ee r\u00fdchlos\u0165 plan\u00e9tky sa preletom okolo Jupitera pod vplyvom jeho gravit\u00e1cie zv\u00fd\u0161ila. Podobn\u00fdm sp\u00f4sobom NASA ur\u00fdchlila u\u017e nieko\u013eko sond mieriacich do vonkaj\u0161\u00edch \u010dast\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. Pri ka\u017edom gravita\u010dnom ur\u00fdchlen\u00ed sa v\u0161ak Jupiter premiestnil nepatrne bli\u017e\u0161ie k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou, ktor\u00e1 je nepriamo \u00famern\u00e1 pomeru hmotnost\u00ed Jupiter\/plan\u00e9tka. Pri ve\u013ekom mno\u017estve tak\u00fdchto gravita\u010dn\u00fdch prakov mohol Jupiter kedysi migrova\u0165 smerom k Slnku r\u00fdchlos\u0165ou a\u017e 0,2 AU za 100 tis\u00edc rokov.<\/p>\n
Model slne\u010dnej s\u00fastavy vytvoren\u00fd medzin\u00e1rodn\u00fdm t\u00edmom, ktor\u00fd bol publikovan\u00fd v \u010dasopise Nature v j\u00fani 2011, v\u0161ak naproti tomu ukazuje, \u017ee Jupiter sa sformoval vo vzdialenosti asi 3,5 AU od Slnka, \u010do je bli\u017e\u0161ie, ako je jeho s\u00fa\u010dasn\u00e1 vzdialenos\u0165. Pribrz\u010fovan\u00fd medziplanet\u00e1rnym plynom, ktor\u00fd bol vo formuj\u00facej sa slne\u010dnej s\u00fastave ove\u013ea hustej\u0161\u00ed ako dnes, sa Jupiter mal dokonca k Slnku pribl\u00ed\u017ei\u0165 e\u0161te viac a to a\u017e na vzdialenos\u0165 1,5 AU (dne\u0161n\u00e1 vzdialenos\u0165 Marsu, v ktorej sa ale v t\u00fdch \u010dasoch Mars e\u0161te nenach\u00e1dzal). Po spotrebovan\u00ed plynu sa plan\u00e9ta za\u010dala od Slnka op\u00e4\u0165 \u0161pir\u00e1lovite vz\u010fa\u013eova\u0165, a\u017e k\u00fdm neskon\u010dila na s\u00fa\u010dasnej poz\u00edcii. Pri takomto sp\u00f4sobe migr\u00e1cie by Jupiter musel pri pribli\u017eovan\u00ed aj vz\u010fa\u013eovan\u00ed prekona\u0165 p\u00e1smo plan\u00e9tok, ktor\u00e9 by t\u00fdm pod\u013ea star\u0161\u00edch n\u00e1zorov gravita\u010dne vy\u010distil od hmoty. Ale pod\u013ea nov\u00e9ho modelu bol migruj\u00faci Jupiter \u010dinite\u013eom, ktor\u00fd asteroidy naopak rozpt\u00fdlil a zv\u00e4\u010d\u0161il rozmery oblasti, v ktorej sa vyskytovali alebo dokonca do tejto oblasti s\u00e1m plan\u00e9tky pritiahol.<\/p>\n
Gravita\u010dn\u00e9 p\u00f4sobenie Jupitera malo hne\u010f po Slnku najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed vplyv na formovanie slne\u010dnej s\u00fastavy. \u010ciasto\u010dne sa pri\u010dinil o jej s\u00fa\u010dasn\u00e9 usporiadanie. Existuje aj hypot\u00e9za, \u017ee pr\u00e1ve Jupiter sp\u00f4sobil takzvan\u00e9 ve\u013ek\u00e9 bombardovanie \u010derstvo vyformovan\u00fdch plan\u00e9t medziplanet\u00e1rnou hmotou. Pod\u013ea inej hypot\u00e9zy publikovanej v roku 2011 v \u010dasopise Nature je migr\u00e1cia a gravit\u00e1cia Jupitera d\u00f4vodom, pre\u010do plan\u00e9ta Mars nem\u00e1 tak\u00e9 ve\u013ek\u00e9 rozmery ako Zem alebo Venu\u0161a \u2013 Jupiter ho o \u010das\u0165 hmoty pripravil.<\/p>\n
Vznik mesiacov<\/h3>\n
Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee ve\u013ek\u00e9 mesiace Jupitera mohli vznikn\u00fa\u0165 podobn\u00fdm sp\u00f4sobom ako plan\u00e9ty. Z\u00e1rodok Jupitera mal okolo seba hmlovinu v tvare disku. Z tohto disku sa naberan\u00edm hmoty a zmr\u0161\u0165ovan\u00edm utvorili mesiace. Tento scen\u00e1r vzniku podporuje aj chemick\u00e9 zlo\u017eenie mesiacov. Jupiter sa po\u010das svojho vzniku na kr\u00e1tku dobu zahrial a\u017e na 4 000 \u00b0C, \u010do sp\u00f4sobilo odparenie vody vo vn\u00fatorn\u00fdch \u010dastiach jeho z\u00e1rodo\u010dn\u00e9ho disku. Preto najbli\u017e\u0161ie mesiace Jupitera vodu neobsahuj\u00fa a s\u00fa zlo\u017een\u00e9 len z \u0165a\u017eko sa vyparuj\u00facich l\u00e1tok. Najvn\u00fatornej\u0161ie mesiace vznikali najr\u00fdchlej\u0161ie, pod\u013ea K. Batygina a A. Morbideliho len za asi 6000 rokov. U Kallisto, najvzdialenej\u0161ieho z ve\u013ek\u00fdch Jupiterov\u00fdch mesiacov, trvalo nabratie s\u00fa\u010dasnej hmotnosti a\u017e 9 mili\u00f3nov rokov.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Io, najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed kamenn\u00fd mesiac Jupitera, obieha bli\u017e\u0161ie k plan\u00e9te ako \u013eadov\u00e9 mesiace. Nazna\u010duje to, \u017ee sa formoval v hor\u00facej\u0161om prostred\u00ed ako vzdialenej\u0161ie mesiace.<\/p><\/div>\n
Pod\u013ea hypot\u00e9zy Robin M. Canupovej a Williama R. Warda zo Southwest Research Institute sa okolo Jupitera v d\u00e1vnej minulosti sformovalo ove\u013ea viac ve\u013ek\u00fdch gu\u013eat\u00fdch mesiacov, ale plan\u00e9ta ich postupne pohlcovala.<\/p>\n
Mal\u00e9 mesia\u010diky s v\u00fdstredn\u00fdmi dr\u00e1hami s\u00fa pravdepodobne zachyten\u00fdmi kom\u00e9tami a asteroidmi, ktor\u00e9 vznikali \u010faleko od plan\u00e9ty, a len nesk\u00f4r ich Jupiter gravita\u010dne zachytil. Pod\u013ea star\u00fdch hypot\u00e9z mali by\u0165 zachyten\u00e9 aj Galileove mesiace, k \u010domu odborn\u00edkov viedol najm\u00e4 ich zna\u010dn\u00fd rozdiel vo\u010di Jupiteru. Podobne objas\u0148ovali dnes u\u017e prekonan\u00e9 hypot\u00e9zy aj vznik Jupiterovho prstenca. Objav mal\u00e9ho mesia\u010dika Valetudo v roku 2017, ktor\u00fd obieha v protismere dr\u00e1h \u010fal\u0161\u00edch mal\u00fdch mesiacov, ktor\u00e9 kri\u017euje, viedol k domnienke, \u017ee niektor\u00e9 mal\u00e9 Jupiterove mesiace m\u00f4\u017eu by\u0165 aj pozostatkami po vz\u00e1jomn\u00fdch zr\u00e1\u017ekach v\u00e4\u010d\u0161\u00edch mesiacov.<\/p>\n
Dr\u00e1ha a rot\u00e1cia<\/h2>\n
Jupiter obieha Slnko vo vzdialenosti 778 412 027 km, \u010do je viac ne\u017e p\u00e4\u0165n\u00e1sobne v\u00e4\u010d\u0161ia vzdialenos\u0165 ako t\u00e1, v ktorej obieha Zem okolo Slnka. Tomu pripad\u00e1 aj mno\u017estvo slne\u010dn\u00e9ho \u017eiarenia dopadaj\u00faceho na meter \u0161tvorcov\u00fd jeho plochy, ktor\u00e9 tvor\u00ed len 3,7 % zo \u017eiarenia dopadaj\u00faceho na meter \u0161tvorcov\u00fd hranice atmosf\u00e9ry Zeme. Jupiter je v\u0161ak k Slnku st\u00e1le o polovicu bli\u017e\u0161ie ne\u017e nasleduj\u00faca jovi\u00e1lna plan\u00e9ta Saturn. Jeho obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha m\u00e1 tvar elipsy podobnej kru\u017enici s excentricitou pribli\u017ene 0,048. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed k Zemi naz\u00fdvanom opoz\u00edcia n\u00e1s od Jupitera del\u00ed 588 mili\u00f3nov km. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om vzdialen\u00ed, v konjunkcii, sa od Zeme vz\u010fa\u013euje a\u017e na 968 mili\u00f3nov km. Sklon jeho dr\u00e1hy k rovine ekliptiky je nev\u00fdrazn\u00fd a dosahuje len 1,3 \u00b0, \u010do je po Ur\u00e1ne druh\u00fd najmen\u0161\u00ed sklon dr\u00e1hy plan\u00e9ty v slne\u010dnej s\u00fastave.<\/p>\n
Ke\u010f\u017ee Jupiter je zlo\u017een\u00fd preva\u017ene z plynu, jeho rot\u00e1cia nepripom\u00edna rot\u00e1ciu pevn\u00e9ho telesa. R\u00f4zne vrstvy jeho atmosf\u00e9ry sa ot\u00e1\u010daj\u00fa r\u00f4znou r\u00fdchlos\u0165ou. K\u00fdm rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s plan\u00e9ty urob\u00ed jednu oto\u010dku za 9 hod\u00edn 50 min\u00fat, vrstvy pri p\u00f3loch sa oto\u010dia raz za 9 hod\u00edn 56 min\u00fat. Tak\u00e1to rot\u00e1cia sa naz\u00fdva diferenci\u00e1lna. Jupiter m\u00e1 medzi v\u0161etk\u00fdmi plan\u00e9tami slne\u010dnej s\u00fastavy najkrat\u0161\u00ed de\u0148. Os m\u00e1 ve\u013emi n\u00edzky odklon od kolmice na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu, iba 3,07\u00b0. Z tohto d\u00f4vodu na plan\u00e9te prakticky nedoch\u00e1dza k striedaniu ro\u010dn\u00fdch obdob\u00ed. Rota\u010dn\u00e1 os plan\u00e9ty vykon\u00e1va precesn\u00fd pohyb podobn\u00fd precesn\u00e9mu pohybu zemskej rota\u010dnej osi, ale v pr\u00edpade Jupitera jeho peri\u00f3da dosahuje 450 000 rokov.<\/p>\n
Z d\u00f4vodu diferenci\u00e1lnej rot\u00e1cie Jupitera museli by\u0165 na ur\u010dovanie pol\u00f4h \u00fatvarov v jeho atmosf\u00e9re zadefinovan\u00e9 a\u017e tri r\u00f4zne syst\u00e9my s\u00faradn\u00edc.<\/p>\n
Magnetosf\u00e9ra<\/h2>\n
Sondy programu Pioneer potvrdili existenciu Jupiterovho mohutn\u00e9ho magnetick\u00e9ho po\u013ea, ktor\u00e9 je pod\u013ea ich meran\u00ed 10\u00d7 silnej\u0161ie ako zemsk\u00e9 a obsahuje 20 000\u00d7 viac energie. Svojou intenzitou prevy\u0161uje magnetick\u00e9 polia v\u0161etk\u00fdch ostatn\u00fdch plan\u00e9t slne\u010dnej s\u00fastavy. Siln\u00e9 magnetick\u00e9 pole je sp\u00f4soben\u00e9 r\u00fdchlou rot\u00e1ciou. Sonda Juno zistila, \u017ee magnetick\u00e9 pole Jupitera je e\u0161te silnej\u0161ie, ne\u017e sa dovtedy predpokladalo, a m\u00e1 silnej\u0161ie a slab\u0161ie oblasti. Pri rovn\u00edku plan\u00e9ty existuje oblas\u0165 s vysokou lok\u00e1lnou \u00farov\u0148ou magnetizmu. Navzdory tomu je magnetick\u00e9 pole na hranici obla\u010dnosti omnoho slab\u0161ie ne\u017e pole be\u017enej magnetky pripevnenej na chladni\u010dke. Pole m\u00e1 dvojp\u00f3lov\u00fd charakter, existuj\u00fa v\u0161ak aj nezanedbate\u013en\u00e9 kvadrup\u00f3lov\u00e9 a oktup\u00f3lov\u00e9 momenty.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Severn\u00e1 pol\u00e1rna \u017eiara na Jupiteri v ultrafialovom spektre. Z\u00e1ber urobil Hubbleov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead.<\/p><\/div>\n
V pol\u00e1rnych oblastiach boli pozorovan\u00e9 pol\u00e1rne \u017eiary, jav zn\u00e1my aj na Zemi. S\u00fa v\u0161ak tis\u00edckr\u00e1t jasnej\u0161ie[39] a mnohoston\u00e1sobne energetickej\u0161ie ne\u017e pol\u00e1rne \u017eiare nad Zemou. Jedn\u00fdm z d\u00f4vodov je, \u017ee siln\u00e9 Jupiterovo magnetick\u00e9 pole ur\u00fdch\u013euje \u010dastice slne\u010dn\u00e9ho vetra, ktor\u00e9 pol\u00e1rne \u017eiare sp\u00f4sobuj\u00fa, na ve\u013emi vysok\u00e9 r\u00fdchlosti, ktor\u00fdmi sa potom zr\u00e1\u017eaj\u00fa s \u010dasticami jeho atmosf\u00e9ry. \u010eal\u0161\u00edch d\u00f4vod, pre\u010do s\u00fa pol\u00e1rne \u017eiare na tejto plan\u00e9te tak\u00e9 intenz\u00edvne, je ten, \u017ee okrem slne\u010dn\u00e9ho vetra ich sp\u00f4sobuj\u00fa aj \u010dastice z mesiaca Io. Ke\u010f\u017ee Io je pri plan\u00e9te st\u00e1le pr\u00edtomn\u00fd, na rozdiel od vysokej koncentr\u00e1cie slne\u010dn\u00e9ho vetra, pol\u00e1rne \u017eiare nad Jupiterom s\u00fa na rozdiel od t\u00fdch nad Zemou pozorovate\u013en\u00e9 nepretr\u017eite.<\/p>\n
Jupiter m\u00e1 ve\u013emi rozsiahlu a siln\u00fa magnetosf\u00e9ru. Keby bola vidite\u013en\u00e1 zo Zeme, javila by sa a\u017e 5\u00d7 v\u00e4\u010d\u0161ia ako Mesiac v splne, aj ke\u010f le\u017e\u00ed od n\u00e1s omnoho \u010falej. Toto magnetick\u00e9 pole vytv\u00e1ra mohutn\u00e9 v\u00fdrony ur\u00fdchlen\u00fdch \u010dast\u00edc v Jupiterov\u00fdch radia\u010dn\u00fdch p\u00e1soch, interaguje s mesiacom Io a vytv\u00e1ra vodiv\u00fa trubicu a plazmov\u00fd prstenec okolo neho. Jupiterova magnetosf\u00e9ra je najv\u00e4\u010d\u0161ia plazmov\u00e1 \u0161trukt\u00fara slne\u010dnej s\u00fastavy (je v\u00e4\u010d\u0161ia ne\u017e magnetosf\u00e9ra Slnka). Celkov\u00fd tvar magnetosf\u00e9ry Zeme a Jupitera je ve\u013emi podobn\u00fd. Magnetopauza v pr\u00edpade Zeme sa v\u0161ak vytv\u00e1ra vo vzdialenosti 70 000 a\u017e 80 000 km, ale u Jupitera takmer 100-kr\u00e1t \u010falej. Tento rozdiel sa vysvet\u013euje nielen mohutnej\u0161\u00edm magnetick\u00fdm po\u013eom Jupitera, ale aj t\u00fdm, \u017ee intenzita slne\u010dn\u00e9ho vetra je vo vzdialenosti jeho obe\u017enej dr\u00e1hy podstatne slab\u0161ia ako pri Zemi.<\/p>\n
Citliv\u00e9 pr\u00edstroje na palube sondy Pioneer odhalili, \u017ee jupiterovsk\u00fd \u201esevern\u00fd\u201c magnetick\u00fd p\u00f3l je na ju\u017enom geografickom p\u00f3le plan\u00e9ty s odch\u00fdlkou 11 stup\u0148ov od jupiterovskej osi rot\u00e1cie a so stredom po\u013ea posunut\u00fdm mimo stred Jupitera podobne ako je tomu pri magnetickom poli Zeme. Navzdory tomu in\u00fd zdroj tvrd\u00ed, \u017ee magnetick\u00e9 pole Jupitera m\u00e1 opa\u010dn\u00fa polaritu ako magnetick\u00e9 pole Zeme a na sever mieri jeho severn\u00fd magnetick\u00fd p\u00f3l.<\/p>\n
Pioneer zaznamenal vlnu jupiterovskej magnetosf\u00e9ry e\u0161te vo vzdialenosti 26 mili\u00f3nov kilometrov a magnetick\u00fd chvost dosahuj\u00faci a\u017e za Saturnovu obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu.[38] \u00dadaje ukazuj\u00fa, \u017ee ve\u013ekos\u0165 tohto magnetick\u00e9ho po\u013ea na strane obr\u00e1tenej k Slnku r\u00fdchlo kol\u00ed\u0161e v d\u00f4sledku zmien tlaku slne\u010dn\u00e9ho vetra. Tento jav bol bli\u017e\u0161ie sk\u00faman\u00fd pri dvoch misi\u00e1ch Voyager. Bolo objaven\u00e9, \u017ee pr\u00fady vysokoenergetick\u00fdch \u010dast\u00edc s\u00fa vyvrhovan\u00e9 a\u017e k obe\u017enej dr\u00e1he Zeme. V jupiterovsk\u00fdch radia\u010dn\u00fdch p\u00e1soch boli n\u00e1jden\u00e9 a nameran\u00e9 vysokoenergetick\u00e9 prot\u00f3ny. Uk\u00e1zalo sa, \u017ee medzi Jupiterom a niektor\u00fdmi jeho mesiacmi (najm\u00e4 Io) pretekaj\u00fa elektrick\u00e9 pr\u00fady.<\/p>\n
Vplyvom rot\u00e1cie plan\u00e9ty sa v r\u00e1diovom \u017eiaren\u00ed z Jupitera prij\u00edmanom na Zemi objavuj\u00fa periodick\u00e9 zmeny v intenzite aj smere polariz\u00e1cie po\u013ea. V\u010faka tomu sa ur\u010dila hodnota jednej oto\u010dky plan\u00e9ty okolo osi. Magnetick\u00e9 pole Jupitera sa v\u0161ak men\u00ed aj v skuto\u010dnosti, aj ke\u010f pomaly. Tento jav bol objaven\u00fd potom, ako sa porovnali merania najstar\u0161\u00edch sond sk\u00famaj\u00facich Jupiter, Pioneerov, s \u00fadajmi z\u00edskan\u00fdmi najnov\u0161ou sondou, Juno. Pod\u013ea vedeck\u00e9ho t\u00edmu sondy Juno tieto zmeny sp\u00f4sobuje atmosf\u00e9rick\u00e9 pr\u00fadenie na plan\u00e9te.<\/p>\n
Atmosf\u00e9ra<\/h2>\n
Chemick\u00e9 zlo\u017eenie<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Detail Jupiterovej atmosf\u00e9ry z poh\u013eadu Voyagera 1; v z\u00e1bere je Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna<\/p><\/div>\n
Priame inform\u00e1cie o chemickom zlo\u017een\u00ed Jupiterovej atmosf\u00e9ry vedcom poskytlo zostupov\u00e9 puzdro sondy Galileo, tzv. Galileo JEP (Jupiter Entry Probe). T\u00e1to mal\u00e1 sonda v tvare ku\u017ee\u013ea s najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm priemerom 1,25 m sa od svojej materskej sondy oddelila 13. j\u00fala 1995. 7. decembra toho ist\u00e9ho roku potom vst\u00fapila do atmosf\u00e9ry, kde zost\u00fapila do h\u013abky asi 130 km, k\u00fdm ju nezni\u010dila okolit\u00e1 teplota a tlak. Kompletn\u00e9 vyhodnotenie \u00fadajov z\u00edskan\u00fdch t\u00fdmto atmosf\u00e9rick\u00fdm puzdrom sondy trvalo nieko\u013eko rokov. Jupiter je jedin\u00e1 plynn\u00e1 plan\u00e9ta, ktorej atmosf\u00e9ra bola sk\u00faman\u00e1 sondou pon\u00e1raj\u00facou sa priamo do nej.<\/p>\n
Atmosf\u00e9ra Jupitera sa sklad\u00e1 z pribli\u017ene 86 % vod\u00edka a 14 % h\u00e9lia (pod\u013ea po\u010dtu at\u00f3mov, pod\u013ea hmotnosti ide o percentu\u00e1lny pomer pribli\u017ene 75\/24; s 1 % hmotnosti pripisovan\u00fdm in\u00fdm zlo\u017ek\u00e1m \u2013 vn\u00fatro obsahuje hustej\u0161ie materi\u00e1ly, kde sa percentu\u00e1lny pomer men\u00ed na pribli\u017ene 71\/24\/5). Obsahuje tie\u017e stopov\u00e9 mno\u017estvo met\u00e1nu, vodn\u00fdch p\u00e1r a amoniaku, pri\u010dom koncentr\u00e1cia amoniaku pod\u013ea \u00fadajov zo sondy Juno st\u00fapa s h\u013abkou. Nach\u00e1dzaj\u00fa sa tu tie\u017e nepatrn\u00e9 mno\u017estv\u00e1 uhl\u00edka, et\u00e1nu, s\u00edrovod\u00edka, ne\u00f3nu, kysl\u00edka, fosf\u00ednu a s\u00edry. Vod\u00edk a h\u00e9lium s\u00fa bezfarebn\u00e9 plyny, na sfarben\u00ed atmosf\u00e9ry sa preto podie\u013eaj\u00fa jej pr\u00edmesi vo forme chemick\u00fdch zl\u00fa\u010den\u00edn. Presn\u00e9 s\u00favislosti chemick\u00fdch l\u00e1tok s farbami plan\u00e9ty e\u0161te nie s\u00fa objasnen\u00e9, pod\u013ea jednej z hypot\u00e9z by \u010derven\u00e9 zafarbenie mohol sp\u00f4sobova\u0165 fosfor. Prekvapivo mal\u00e9 mno\u017estvo kysl\u00edka, ktor\u00e9 zistila sonda Galileo JEP, sa pod\u013ea star\u0161\u00edch predst\u00e1v vysvet\u013eovalo t\u00fdm, \u017ee sonda vst\u00fapila do oblasti jednej z tzv. hor\u00facich \u0161kv\u0155n, v ktor\u00fdch v\u00e4\u010d\u0161ina vody (hlavn\u00e1 zl\u00fa\u010denina via\u017euca na Jupiteri kysl\u00edk) skondenzovala u\u017e v ove\u013ea hlb\u0161\u00edch oblastiach. Oblaky v okol\u00ed t\u00fdchto hor\u00facich \u0161kv\u0155n obsahuj\u00fa a\u017e 100-kr\u00e1t viac vody, ktor\u00e1 via\u017ee „ch\u00fdbaj\u00faci“ kysl\u00edk. Sonda Juno v\u0161ak zistila, \u017ee tak\u00e9to oblasti nie s\u00fa zriedkav\u00fdmi anom\u00e1liami, ale tvoria p\u00e1s obkolesuj\u00faci cel\u00fa plan\u00e9tu. Navy\u0161e zistila, \u017ee ide o cenn\u00e9 okno do hlb\u0161\u00edch vrstiev Jupitera, preto\u017ee ho nezakr\u00fdvaj\u00fa mraky. Vodn\u00e9 pary ch\u00fdbaj\u00fa v t\u00fdchto z\u00f3nach preto, lebo voda spolu s amoniakom skondenzovala do hubovit\u00fdch \u00fatvarov, ktor\u00e9 ako zvl\u00e1\u0161tne krupobitie padaj\u00fa hlboko do vn\u00fatra plan\u00e9ty a tam sa im pod vplyvom vysokej teploty vr\u00e1ti plynn\u00e9 skupenstvo. Toto sa deje v oblastiach s rozsiahlou obla\u010dnos\u0165ou. Proces sprev\u00e1dzaj\u00fa blesky v hornej \u010dasti atmosf\u00e9ry. Najvrchnej\u0161ie vrstvy atmosf\u00e9ry obsahuj\u00fa kry\u0161t\u00e1ly zmrznut\u00e9ho amoniaku.<\/p>\n
Zdroj energie<\/h3>\n
Meteorologick\u00e9 javy nie s\u00fa na rozdiel od Zeme poh\u00e1\u0148an\u00e9 slne\u010dnou energiou, ale pravdepodobne v ove\u013ea v\u00e4\u010d\u0161ej miere jeho vn\u00fatornou energiou. Rovnako aj p\u00f4vod vetrov sa na rozdiel od pozemsk\u00fdch nepripisuje ohrievaniu atmosf\u00e9ry Slnkom, ale vn\u00fatorn\u00e9mu teplu plan\u00e9ty. V\u010faka vn\u00fatorn\u00e9mu teplu a ve\u013emi mal\u00e9mu mno\u017estvo slne\u010dnej energie, ktor\u00e1 na plan\u00e9tu tak \u010faleko od Slnka dopad\u00e1, s\u00fa rozdiely medzi rovn\u00edkov\u00fdmi a pol\u00e1rnymi teplotami na Jupiteri zanedbate\u013en\u00e9. Men\u0161ina zdrojov v\u0161ak pripisuje z\u00e1sadn\u00fd v\u00fdznam aj slne\u010dnej energii, spolu\u00fa\u010dinnosti oboch faktorov, alebo ozna\u010duje ot\u00e1zku zatia\u013e za nezodpovedan\u00fa.<\/p>\n
Atmosf\u00e9rick\u00e9 \u00fakazy<\/h3>\n
Nad obla\u010dnos\u0165ou<\/h4>\n
Vo vidite\u013enom spektre mo\u017eno pozorova\u0165 iba horn\u00e9 vrstvy Jupiterovej atmosf\u00e9ry. Nad vidite\u013enou vrstvou obla\u010dnosti pozoroval Vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead Jamesa Webba siln\u00e9 d\u00fdzov\u00e9 pr\u00fadenie (jet stream) a pravdepodobne aj vysoko polo\u017een\u00e9 vrcholky konvekt\u00edvnych b\u00farok. R\u00fdchlos\u0165 vetra v tomto pr\u00faden\u00ed dosahuje a\u017e 515 km\/h, \u010do je porovnate\u013en\u00e9 iba so siln\u00fdmi pozemsk\u00fdmi torn\u00e1dami.<\/p>\n
Sondy Voyager a sonda Juno nasn\u00edmali nad oblakmi zvl\u00e1\u0161tne, zatia\u013e nie \u00faplne vysvetlen\u00e9 vlny. Nad samotnou vidite\u013enou vrstvou Jupiterov\u00fdch mrakov je opar, pravdepodobne z hydraz\u00ednu.<\/p>\n
Obla\u010dnos\u0165<\/h4>\n
$\"\"$ <\/a>
Infra\u010derven\u00fd z\u00e1ber zo sondy Juno na cykl\u00f3ny severn\u00e9ho p\u00f3lu plan\u00e9ty. Centr\u00e1lnu cykl\u00f3nu obklopuje osem \u010fal\u0161\u00edch a javia sa by\u0165 stabiln\u00fdmi prvkami atmosf\u00e9ry.<\/p><\/div>\n
Vidite\u013en\u00fd povrch Jupitera, \u010di\u017ee horn\u00e1 vrstva obla\u010dnosti, m\u00e1 charakteristick\u00fd vzh\u013ead. U\u017e men\u0161\u00edm \u010falekoh\u013eadom mo\u017eno pozorova\u0165, \u017ee sa na \u0148om striedaj\u00fa svetlej\u0161ie a tmav\u0161ie p\u00e1sy. Svetlej\u0161ie p\u00e1sy, tzv. z\u00f3ny, s\u00fa prejavom v\u00e4\u010d\u0161ej obla\u010dnosti a vertik\u00e1lneho pr\u00fadenia, tmav\u00e9 p\u00e1sy s\u00fa bu\u010f miesta s ni\u017e\u0161ie polo\u017eenou, alebo s men\u0161ou alebo ch\u00fdbaj\u00facou obla\u010dnos\u0165ou. P\u00e1sov\u00e1 \u0161trukt\u00fara sa utvorila pravdepodobne hlavne v d\u00f4sledku Jupiterovej r\u00fdchlej rot\u00e1cie a vn\u00fatornej energie, ktor\u00e1 vyvol\u00e1va konvekt\u00edvne pr\u00fadenie. \u0160tyri hlavn\u00e9 p\u00e1sy a p\u00e4\u0165 z\u00f3n sa v priebehu dlhodob\u00fdch pozorovan\u00ed javia ako stabiln\u00e9 \u00fatvary, napriek tomu, \u017ee ju\u017en\u00fd rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s v 70. rokoch 20. storo\u010dia, v 90. rokoch 20. storo\u010dia a okolo roku 2010 zdanlivo zmizol. V skuto\u010dnosti ho v\u0161ak v t\u00fdchto obdobiach zrejme len prekryla vysoko le\u017eiaca svetl\u00e1 obla\u010dnos\u0165. Smerom k p\u00f3lom plan\u00e9ty sa p\u00e1sov\u00e1 \u0161trukt\u00fara postupne str\u00e1ca. Jednotliv\u00e9 p\u00e1sy Jupiterovej atmosf\u00e9ry rotuj\u00fa r\u00f4znou r\u00fdchlos\u0165ou; tento efekt bol po prv\u00fdkr\u00e1t pozorovan\u00fd Cassinim (1690). Rot\u00e1cia Jupiterovej pol\u00e1rnej atmosf\u00e9ry je o 5 min\u00fat dlh\u0161ia ako rot\u00e1cia jeho rovn\u00edkovej atmosf\u00e9ry. Navy\u0161e sa p\u00e1sy mrakov r\u00f4znej \u0161\u00edrky pohybuj\u00fa proti sebe v smere st\u00e1lych vetrov. Na hraniciach t\u00fdchto konfliktn\u00fdch pr\u00fadov vznikaj\u00fa b\u00farky a turbulencie. R\u00fdchlos\u0165 vetra pod\u013ea \u00fadajov sondy Galileo dosahuje a\u017e 650 km\/h a vetry vyvol\u00e1vaj\u00fa aj kol\u00edsania teploty vo vrchnej Jupiterovej atmosf\u00e9re.<\/p>\n
Okrem toho sa v Jupiterovej atmosf\u00e9re vyskytuje mnoho ov\u00e1lnych \u00fatvarov, z ktor\u00fdch najzn\u00e1mej\u0161ia a najstabilnej\u0161ia je Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna. Ide o obrovsk\u00fa anticykl\u00f3nu, ktor\u00e1 sa ot\u00e1\u010da v protismere hodinov\u00fdch ru\u010di\u010diek s peri\u00f3dou ot\u00e1\u010dania uv\u00e1dzanou okolo 6 dn\u00ed. Nach\u00e1dza sa na ju\u017enej pologuli plan\u00e9ty. Svojimi rozmermi presahuje Zem, pri\u010dom jej ve\u013ekos\u0165, tvar aj farba sa v priebehu \u010dasu menia. Pr\u00ed\u010dina jej \u010derven\u00e9ho zafarbenia zost\u00e1va neobjasnen\u00e1. Od 19. storo\u010dia je zaznamenan\u00e9 zmen\u0161ovanie Ve\u013ekej \u010dervenej \u0161kvrny a v 21. storo\u010d\u00ed r\u00fdchlos\u0165 jej zmen\u0161ovania prudko vzr\u00e1stla. D\u00f4vody nie s\u00fa zn\u00e1me. V posledn\u00fdch troch desa\u0165ro\u010diach sa na plan\u00e9te sformovali aj \u010fal\u0161ie dve men\u0161ie \u010derven\u00e9 \u0161kvrny.[52] Men\u0161ie, biele ov\u00e1ly s\u00fa anticykl\u00f3ny s podstatne krat\u0161ou \u017eivotnos\u0165ou, nanajv\u00fd\u0161 do desiatok rokov, k\u00fdm Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna sa pozoruje u\u017e st\u00e1ro\u010dia. Najv\u00e4\u010d\u0161ie z bielych ov\u00e1lov dosahuj\u00fa takmer rozmery Zeme, Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna ich rozmermi prevy\u0161uje. V dlh\u0161ej osi meria 15 800 km a na za\u010diatku nesporn\u00fdch pozorovan\u00ed tohto \u00fatvaru merala a\u017e 50 000 km.<\/p>\n
Aj p\u00f3ly plan\u00e9ty s\u00fa pokryt\u00e9 ve\u013ek\u00fdmi ov\u00e1lnymi b\u00farkov\u00fdmi \u00fatvarmi ve\u013ekosti Zeme, ktor\u00e9 s\u00fa navy\u0161e nahromaden\u00e9 tesne ved\u013ea seba a vz\u00e1jomne sa o seba tr\u00fa. Odr\u00e1\u017eaj\u00fa sa jedna od druhej a osciluj\u00fa okolo svojich centr\u00e1lnych poz\u00edci\u00ed. T\u00fdm sa odli\u0161uj\u00fa od cykl\u00f3n na Zemi, ktor\u00e9 s\u00fa izolovan\u00e9 a situovan\u00e9 sk\u00f4r do rovn\u00edkov\u00fdch oblast\u00ed. Tieto hurik\u00e1ny vznikaj\u00fa v men\u0161\u00edch \u0161\u00edrkach a postupne sa pres\u00favaj\u00fa k p\u00f3lom. Presun umo\u017e\u0148uje interakcia medzi Coriolisovou silou a kruhov\u00fdm pr\u00faden\u00edm plynov v cykl\u00f3ne. Je to jav zn\u00e1my aj u cykl\u00f3n na Zemi, tie sa v\u0161ak v priebehu presunu k p\u00f3lom v\u017edy rozpadn\u00fa, preto\u017ee nemaj\u00fa dostatok tepl\u00e9ho a vlhk\u00e9ho vzduchu. Ka\u017ed\u00e1 z centr\u00e1lnych pol\u00e1rnych cykl\u00f3n je obklopen\u00e1 \u010fal\u0161\u00edmi cykl\u00f3nami, \u010d\u00edm vytv\u00e1raj\u00fa obrazce v tvare kvetov. P\u00f3ly Jupitera tak vyzeraj\u00fa \u00faplne odli\u0161ne ako p\u00f3ly Saturna.<\/p>\n
V rokoch 1975, 1990 a 2007 boli v atmosf\u00e9re Jupitera pozorovan\u00e9 javy, ktor\u00e9 sa ozna\u010duj\u00fa ako b\u00farkov\u00e9 erupcie. Utvorili sa v nej v\u017edy po dva mohutn\u00e9 obla\u010dn\u00e9 v\u00edry, ktor\u00e9 sa pohybovali r\u00fdchlej\u0161ie ne\u017e ktor\u00e9ko\u013evek \u010fal\u0161ie \u00fakazy Jupiterovej atmosf\u00e9ry.<\/p>\n
Vo vrcholcoch mrakov doch\u00e1dza aj k po\u010detn\u00fdm elektrick\u00fdm v\u00fdbojom. Na rozdiel od pozemsk\u00fdch bleskov sa v\u0161ak blesky na Jupiteri vyskytuj\u00fa s v\u00e4\u010d\u0161ou frekvenciou bli\u017e\u0161ie k p\u00f3lom ako k rovn\u00edku. Najlep\u0161ie zo v\u0161etk\u00fdch sond presk\u00famala tieto blesky sonda Juno.<\/p>\n
Vrstva obla\u010dnosti m\u00e1 hr\u00fabku iba 50 km. Jupiterove oblaky s\u00fa tak s\u00edce p\u00e4\u0165kr\u00e1t hrub\u0161ie ako najhrub\u0161ie mo\u017en\u00e9 oblaky na Zemi, ale oproti polomeru plan\u00e9ty ide o ve\u013emi mal\u00fa hodnotu.<\/p>\n
Vn\u00fatorn\u00e9 zlo\u017eenie<\/h2>\n
Teplota od oblakov smerom ku stredu rastie. Na vrcholoch mra\u010dien je \u2013160\u00b0, o 60 km hlb\u0161ie je pribli\u017ene rovnak\u00e1 teplota ako na Zemi, a e\u0161te k\u00fasok hlb\u0161ie je teplota na bode varu vody.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Vn\u00fatorn\u00e1 \u0161trukt\u00fara Jupitera: atmosf\u00e9ra, s h\u013abkou sa postupne zahus\u0165uj\u00faca, pozvo\u013ena prech\u00e1dzaj\u00faca do pl\u00e1\u0161\u0165a z molekul\u00e1rneho vod\u00edka, pod n\u00edm hrub\u00e1 oblas\u0165 polotekut\u00e9ho kovov\u00e9ho vod\u00edka a v strede jadro. Tento tradi\u010dn\u00fd model vych\u00e1dza z inform\u00e1ci\u00ed z\u00edskan\u00fdch pred prieskumom sondou Juno..<\/p><\/div>\n
Pod\u013ea tradi\u010dnej predstavy v strede plan\u00e9ty le\u017e\u00ed pevn\u00e9 jadro, ktor\u00e9 sa sklad\u00e1 najm\u00e4 zo silik\u00e1tov, \u017eeleza a \u010fal\u0161\u00edch \u0165a\u017ek\u00fdch l\u00e1tok. Preto ho mo\u017eno nazva\u0165 kamenn\u00fdm. Jadro sa pova\u017eovalo za mal\u00e9, preto\u017ee jeho priemer bol odhadovan\u00fd na nanajv\u00fd\u0161 20 000 km, \u010d\u00edm by bolo iba zlomkom priemeru celej plan\u00e9ty. St\u00e1le by v\u0161ak bolo v\u00e4\u010d\u0161ie ako priemer celej Zeme. Mala v \u0148om by\u0165 koncentrovan\u00e1 hmotnos\u0165 10 a\u017e 20 Zem\u00ed. Tlak a teplota s\u00fa tu ve\u013emi vysok\u00e9. Odhaduj\u00fa sa na 30 000\u00b0C a 8,5 mili\u00f3na MPa. Hlavne vysok\u00fd tlak bol v minulosti pr\u00ed\u010dinou toho, \u017ee sa jadro pokladalo za \u00fatvar zlo\u017een\u00fd z pevn\u00e9ho vod\u00edka. Vn\u00fatorn\u00e1 teplota v\u0161ak vod\u00edku neumo\u017e\u0148uje nadobudn\u00fa\u0165 pevn\u00e9 skupenstvo, preto\u017ee je o r\u00e1d vy\u0161\u0161ia ako teplota jeho topenia. Merania sondy Juno v\u0161ak poukazuj\u00fa na celkom in\u00fd model vn\u00fatra Jupitera. Pod\u013ea neho je jadro neo\u010dak\u00e1vane ve\u013ek\u00e9 a riedke.<\/p>\n
Nad jadrom sa nach\u00e1dza vod\u00edkov\u00fd oce\u00e1n, ktor\u00fd tvor\u00ed rozhoduj\u00facu \u010das\u0165 objemu i hmoty Jupiteru. Vod\u00edk je rozdelen\u00fd do dvoch vrstiev a v oboch je kvapaln\u00fd. Spodn\u00e1 vrstva siaha od jadra do vzdialenosti 46 000 km od stredu plan\u00e9ty a sklad\u00e1 sa z kovov\u00e9ho kvapaln\u00e9ho vod\u00edka. Kv\u00f4li ve\u013ek\u00e9mu tlaku m\u00e1 jeho vn\u00fatorn\u00e1 \u010das\u0165 odtrhnut\u00e9 elektr\u00f3ny z at\u00f3mov\u00fdch obalov a m\u00e1 kovov\u00e9 vlastnosti. Niekde nad vrstvou kovov\u00e9ho vod\u00edka by sa pod\u013ea \u00fadajov zo sondy Juno mohlo vytv\u00e1ra\u0165 magnetick\u00e9 pole, \u010do s\u00fahlas\u00ed so star\u0161\u00edmi predstavami. Druh\u00e1, vonkaj\u0161ia vod\u00edkov\u00e1 vrstva, siaha do vzdialenosti 70 000 km od stredu Jupitera. Jej hlavnou zlo\u017ekou je kvapaln\u00fd molekul\u00e1rny vod\u00edk. Tvor\u00ed vlastn\u00fd povrch plan\u00e9ty (pokia\u013e za\u0148 nie je pova\u017eovan\u00e9 rozhranie medzi pevn\u00fdm jadrom a kovov\u00fdm vod\u00edkom). Hranica medzi kovov\u00fdm a molekul\u00e1rnym oce\u00e1nom je v h\u013abke pribli\u017ene 17 000 km pod povrchom. Zhruba 3 000 km od povrchu za\u010d\u00ednaj\u00fa tekutiny nadob\u00fada\u0165 plynn\u00e9 skupenstvo. Ke\u010f\u017ee vod\u00edk nemen\u00ed svoje skupenstvo n\u00e1hle, hranice medzi jednotliv\u00fdmi vrstvami Jupiterovho vn\u00fatra s\u00fa neostr\u00e9.[6] Siln\u00e9 magnetick\u00e9 pole okolo Jupitera vytv\u00e1raj\u00fa pr\u00fady te\u010d\u00face vn\u00fatri (v kovovom vod\u00edku). Toto pole je zodpovedn\u00e9 za pozorovan\u00fa pol\u00e1rnu \u017eiaru sp\u00f4soben\u00fa Birkelandov\u00fdmi pr\u00fadmi te\u010d\u00facimi pozd\u013a\u017e magnetick\u00fdch silo\u010diar.<\/p>\n
U\u017e prv\u00fd prelet sondy Juno okolo plan\u00e9ty potvrdil, \u017ee v\u00fdrazn\u00e9, striedaj\u00face sa oran\u017eov\u00e9 a biele pruhy, ktor\u00e9 pozorujeme na povrchu Jupitera, existuj\u00fa aj pod vrchnou vrstvou obla\u010dnosti. Rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s plan\u00e9ty prenik\u00e1 ve\u013emi hlboko. V\u010faka detekcii infra\u010derven\u00e9ho \u017eiarenia sonda dohliadne zhruba 400 km pod povrch, a je mo\u017en\u00e9, \u017ee zmienen\u00e9 p\u00e1sy siahaj\u00fa e\u0161te hlb\u0161ie.<\/p>\n
Mesiace<\/h2>\n
Jupiter bolo prv\u00e9 teleso okrem Zeme, u ktor\u00e9ho boli objaven\u00e9 prirodzen\u00e9 dru\u017eice. Objavili ich v roku 1610 Galileo Galilei a nez\u00e1visle od neho pravdepodobne aj Simon Marius. Tieto prv\u00e9 \u0161tyri objaven\u00e9 mesiace s\u00fa z\u00e1rove\u0148 najv\u00e4\u010d\u0161\u00edmi Jupiterov\u00fdmi mesiacmi: Io<\/a>, Eur\u00f3pa<\/a>, Ganymedes<\/a> a Kallisto<\/a> (dnes zn\u00e1me ako Galileove mesiace). Pri pozorovan\u00ed ich pohybu bolo zrejm\u00e9, \u017ee neobiehaj\u00fa Zem. T\u00e1to skuto\u010dnos\u0165 bola hlavn\u00fdm bodom obhajoby Kopernikovej heliocentrickej te\u00f3rie o pohybe plan\u00e9t; Galileiho vyhl\u00e1senie podpory Kopern\u00edkovej te\u00f3rie ho dostalo do probl\u00e9mov s inkviz\u00edciou. Galileove mesiace s\u00fa dostato\u010dne ve\u013ek\u00e9 a bl\u00edzke k plan\u00e9te, aby na \u0148u vrhali svoje tiene, a tie\u017e pri ka\u017edom obehu vstupuj\u00fa do tie\u0148a plan\u00e9ty. Ke\u010f\u017ee s\u00fa \u0161tyri a v\u0161etky maj\u00fa obe\u017en\u00fa dobu krat\u0161iu ne\u017e n\u00e1\u0161 Mesiac, \u00fapln\u00e9 zatmenia Slnka a \u00fapln\u00e9 zatmenia mesiaca s\u00fa preto na Jupiteri, na rozdiel od Zeme, be\u017en\u00fdm javom.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Fotomont\u00e1\u017e Jupitera a jeho najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch mesiacov: z\u013eava Io, Ganymedes, takmer nad n\u00edm sa nach\u00e1dza Eur\u00f3pa a v pravom spodnom rohu je vidite\u013en\u00fd k\u00fasok Kalisto.<\/p><\/div>\n
Nesk\u00f4r pribudli objavy \u010fal\u0161\u00edch mesiacov. Niektor\u00e9 z nich objavili prelietaj\u00face sondy, \u010fal\u0161ie sa podarilo objavi\u0165 na fotografick\u00fdch sn\u00edmkach zo Zeme (piaty najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed Jupiterov mesiac, Amaltheu, dokonca priamym pozorovan\u00edm). Jupiter m\u00e1 v s\u00fa\u010dasnosti (febru\u00e1r 2023) 95 zn\u00e1mych mesiacov, \u010d\u00edm je plan\u00e9tou s druh\u00fdm najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm zn\u00e1mym po\u010dtom mesiacov v slne\u010dnej s\u00fastave (po Saturne). Iba Galileiho mesiace maj\u00fa gu\u013eat\u00fd tvar. Spolu so \u0161tyrmi mal\u00fdmi vn\u00fatorn\u00fdmi mesiacmi maj\u00fa ich dr\u00e1hy sklony bl\u00edzke nule. Ostatn\u00e9 mesiace s\u00fa nepravideln\u00e9ho tvaru podobn\u00e9ho tvaru asteroidov, ich dr\u00e1hy m\u00e1vaj\u00fa v\u00e4\u010d\u0161inou ve\u013ek\u00fd sklon k Jupiterovmu rovn\u00edku a najvzdialenej\u0161ie z nich obiehaj\u00fa v protismere rot\u00e1cie plan\u00e9ty (v retrogr\u00e1dnom smere).<\/p>\n
V rokoch 1999 \u2013 2003 bolo 3,6 metrov\u00fdm \u010falekoh\u013eadom na Havajsk\u00fdch ostrovoch (CCD 12000\u00d712000 pixelov, David Jewitt ad.) objaven\u00fdch nieko\u013eko desiatok nov\u00fdch mesiacov. Ide o kilometrov\u00e9 skalisk\u00e1. Za roky 2021 a\u017e 2023 pribudli objavy ve\u013ek\u00e9ho po\u010dtu, a\u017e osemn\u00e1stich nov\u00fdch mesiacov. V\u0161etky posledne objaven\u00e9 mesiace sa pohybuj\u00fa po dr\u00e1hach zna\u010dne vzdialen\u00fdch od plan\u00e9ty. Ide o mal\u00e9 teles\u00e1, z ktor\u00fdch len p\u00e4\u0165 m\u00e1 priemer v\u00e4\u010d\u0161\u00ed ne\u017e 8 km. Dr\u00e1hy najvzdialenej\u0161\u00edch mesiacov s\u00fa v\u00fdstredn\u00fdmi elipsami a Slnko na ne vpl\u00fdva tak ve\u013emi, \u017ee mesia\u010dik neprejde dva razy t\u00fdm ist\u00fdm bodom. Uv\u00e1dza sa, \u017ee ich dr\u00e1hy s\u00fa neuzavret\u00fdmi krivkami.<\/p>\n
Mesiace s\u00fa pomenovan\u00e9 preva\u017ene po milenk\u00e1ch boha Jupitera alebo po \u010fal\u0161\u00edch osob\u00e1ch, ktor\u00e9 s n\u00edm \u00fazko s\u00faviseli.<\/p>\n
Galileove mesiace<\/h3>\n
Ganymedes je najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm Jupiterov\u00fdm mesiacom a z\u00e1rove\u0148 aj najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm mesiacom v slne\u010dnej s\u00fastave. So svoj\u00edm priemerom 5 262 kilometrov je v\u00e4\u010d\u0161\u00ed ako plan\u00e9ta Merk\u00far. Jeho jadro z tvrd\u00fdch horn\u00edn pokr\u00fdva hrub\u00e1 vrstva \u013eadu a horn\u00edn. Z\u00e1bery sond uk\u00e1zali, \u017ee na jeho povrchu s\u00fa rozsiahle svetl\u00e9 a tmav\u00e9 plochy a impaktn\u00e9 kr\u00e1tery.<\/p>\n
O nie\u010do men\u0161\u00ed Kallisto, tret\u00ed najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed mesiac slne\u010dnej s\u00fastavy, je taktie\u017e pokryt\u00fd mnoh\u00fdmi kr\u00e1termi. Svoj\u00edm charakterom sa podob\u00e1 na Ganymedes, m\u00e1 v\u0161ak viac impaktn\u00fdch kr\u00e1terov. Oba mesiace maj\u00fa napriek svojim hmotnostiam iba ve\u013emi riedke atmosf\u00e9ry.<\/p>\n
Najsvetlej\u0161\u00edm satelitom Jupitera je Eur\u00f3pa. Jej 100 km hrub\u00fd \u013eadov\u00fd obal pokryt\u00fd mno\u017estvom br\u00e1zd mimoriadne dobre odr\u00e1\u017ea slne\u010dn\u00fd svit. Pod vrchnou vrstvou \u013eadu sa pravdepodobne nach\u00e1dza tekut\u00fd oce\u00e1n vody. To vedie k \u0161pekul\u00e1ci\u00e1m o mo\u017enom mimozemskom \u017eivote v \u0148om.<\/p>\n
Mesiac Io je jedno z nemnoh\u00fdch telies v slne\u010dnej s\u00fastave, ktor\u00e9 m\u00e1 akt\u00edvne vulk\u00e1ny. Tento mesiac prejavuje najv\u00e4\u010d\u0161iu sope\u010dn\u00fa aktivitu zo v\u0161etk\u00fdch zn\u00e1mych telies v slne\u010dnej s\u00fastave. Sopky v\u0161ak nevyvrhuj\u00fa roztaven\u00e9 horniny, ako je to na Zemi, ale roztaven\u00fa s\u00edru. To objas\u0148uje i \u010dierno-\u010derveno\u017elt\u00e9 zafarbenie mesiaca. Vyvrhovan\u00e1 ionizovan\u00e1 s\u00edra vytv\u00e1ra okolo Jupitera tzv. plazmov\u00fd torus. V \u0148om sa uzatv\u00e1ra \u010das\u0165 Birkelandov\u00fdch pr\u00fadov te\u010d\u00facich pozd\u013a\u017e magnetick\u00fdch silo\u010diar plan\u00e9ty a sp\u00e4tne ohrieva mesiac Io. Vulkanick\u00e1 \u010dinnos\u0165 na mesiaci Io je sp\u00f4soben\u00e1 kombinovan\u00fdm ohrevom gravita\u010dn\u00fdmi slapov\u00fdmi silami materskej plan\u00e9ty a elektromagnetick\u00fdm ohrevom Birkelandov\u00fdmi pr\u00fadmi.<\/p>\n
Prstence<\/h2>\n
$\"\"$ <\/a>
Prstence Jupitera, ako ich pri z\u00e1kryte plan\u00e9ty Slnkom videla sonda Galileo<\/p><\/div>\n
Jupiter m\u00e1 (podobne ako Saturn, Ur\u00e1n a Nept\u00fan) s\u00fastavu prstencov. Na rozdiel od zn\u00e1mych prstencov Saturna je pozorovanie Jupiterov\u00fdch prstencov zo Zeme ve\u013emi n\u00e1ro\u010dn\u00e9. Preto ich objavila a\u017e sonda Voyager 1 a nez\u00e1visle od nej observat\u00f3rium na Mauna Kea v roku 1979.<\/p>\n
Prstence s\u00fa hrub\u00e9 asi 30 km, \u0161irok\u00e9 len 8 000 km a le\u017eia vo vzdialenosti asi 1,8 polomeru plan\u00e9ty od jej stredu. Hustota hmoty v Jupiterov\u00fdch prstencoch je ve\u013emi n\u00edzka a jasnos\u0165 dosahuje len 12 magnit\u00fad. Tvoren\u00e9 s\u00fa drobnu\u010dk\u00fdmi prachov\u00fdmi \u010dasticami s priemerom r\u00e1dovo mikr\u00f3ny. \u010castice s\u00fa pravdepodobne dop\u013a\u0148an\u00e9 z vn\u00fatorn\u00fdch mesiacov, z ktor\u00fdch ich vymr\u0161\u0165uj\u00fa n\u00e1razy mikrometeoritov. Smerom od plan\u00e9ty jasnos\u0165 prstencov kles\u00e1 ve\u013emi r\u00fdchlo, smerom dovn\u00fatra pomal\u0161ie. Vn\u00fatorn\u00fd halov\u00fd prstenec siaha a\u017e k obla\u010dnej prikr\u00fdvke plan\u00e9ty. Sondy zistili aj pomerne vysok\u00fd po\u010det \u010dast\u00edc v priestore nad prstencami, a tie\u017e pod nimi. Je mo\u017en\u00e9, \u017ee pri vytv\u00e1ran\u00ed prstencov sa uplat\u0148uje i \u017eiarenie z radia\u010dn\u00fdch p\u00e1sov a magnetick\u00e9 pole plan\u00e9ty.<\/p>\n
Teles\u00e1 pod gravita\u010dn\u00fdm vplyvom<\/h2>\n
Tr\u00f3jania<\/h3>\n
Spolu s Jupiterom obiehaj\u00fa okolo Slnka v pribli\u017ene rovnakej vzdialenosti dve skupiny plan\u00e9tok zn\u00e1mych ako Tr\u00f3jania. Ka\u017ed\u00e1 skupina zviera s plan\u00e9tou a Slnkom 60-stup\u0148ov\u00fd uhol. Teles\u00e1 v t\u00fdchto poz\u00edci\u00e1ch, tzv. libra\u010dn\u00fdch bodoch, s\u00fa dlhodobo stabiln\u00e9. Prv\u00fdm objaven\u00fdm Tr\u00f3janom Jupitera bola plan\u00e9tka 588 Achilles, ktor\u00e1 m\u00e1 priemer 135 km. K 26. novembru 2024 bolo klasifikovan\u00fdch 14 471 Tr\u00f3janov, \u010do je \u010faleko v\u00e4\u010d\u0161\u00ed po\u010det ako u ktorejko\u013evek inej plan\u00e9ty. P\u00f4vodn\u00e9 te\u00f3rie predpokladali, \u017ee teles\u00e1 boli na t\u00fdchto poz\u00edci\u00e1ch zachyten\u00e9, ale najnov\u0161ie \u0161t\u00fadie uk\u00e1zali, \u017ee Jupiterovi Tr\u00f3jania sa na tejto dr\u00e1he nach\u00e1dzali u\u017e v z\u00e1vere\u010dn\u00fdch \u0161t\u00e1di\u00e1ch formovania slne\u010dnej s\u00fastavy. Ide teda o ve\u013emi star\u00fa a dynamicky ve\u013emi stabiln\u00fa skupinu. Asymetria v rozmiestnen\u00ed Tr\u00f3janov je pod\u013ea autorov \u0161t\u00fadie z Lund University d\u00f4kazom o migr\u00e1cii Jupitera.<\/p>\n
Dopad mal\u00fdch telies<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Dopad \u010dasti kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9 na povrch Jupitera. Tmav\u00e9 mraky st\u00fapaj\u00face z miesta dopadu s\u00fa v\u00e4\u010d\u0161ie ako Zem.<\/p><\/div>\n
Ve\u013ek\u00e1 hmotnos\u0165 Jupitera a jeho umiestenie bl\u00edzko vn\u00fatornej \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy sp\u00f4sobuje jeho \u010dast\u00e9 zr\u00e1\u017eky s jadrami kom\u00e9t. V obdob\u00ed od 16. j\u00fala do 22. j\u00fala 1994 dopadlo na ju\u017en\u00fa pologu\u013eu Jupitera viac ako 20 \u010dast\u00ed rozpadnut\u00e9ho jadra kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9, \u010do bola prv\u00e1 pr\u00edle\u017eitos\u0165 priamo pozorova\u0165 zr\u00e1\u017eku dvoch telies v slne\u010dnej s\u00fastave. V miestach dopadu vytryskli z atmosf\u00e9ry Jupitera plyny, nesk\u00f4r sa v miestach dopadu vytvorili tmav\u00e9 \u0161kvrny, ktor\u00e9 boli pozorovate\u013en\u00e9 takmer rok. Kol\u00edziu sledoval Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead<\/a> a tie\u017e Keckove teleskopy. Pozorovania kozmick\u00fdm \u010falekoh\u013eadom Herschel v 21. storo\u010d\u00ed dok\u00e1zali, \u017ee dopad tejto kom\u00e9ty zdvojn\u00e1sobil a\u017e strojn\u00e1sobil mno\u017estvo vody obsiahnutej vo vrchn\u00fdch vrstv\u00e1ch Jupiterovej atmosf\u00e9ry. T\u00e1to voda sa vyskytuje na ju\u017enej pologuli plan\u00e9ty, na ktor\u00fa kom\u00e9ta dopadla.<\/p>\n
V j\u00fali 2009 sa v atmosf\u00e9re Jupitera objavila nov\u00e1 tmav\u00e1 \u0161kvrna. Na z\u00e1klade sn\u00edmok infra\u010derven\u00e9ho teleskopu na Mauna Kea sa predpoklad\u00e1, \u017ee tento \u00fakaz je n\u00e1sledkom \u010fal\u0161ej kozmickej zr\u00e1\u017eky Jupitera s in\u00fdm telesom, pravdepodobne s kom\u00e9tou. Nov\u00fa tmav\u00fa \u0161kvrnu vyfotografoval aj Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead.<\/p>\n
N\u00e1razy malej plan\u00e9tky do Jupitera boli registrovan\u00e9 aj v rokoch 2010, 2012 a 2021. Tmav\u00e9 \u0161kvrny sa po \u010dase rozplynuli.<\/p>\n
Ovplyv\u0148ovanie dr\u00e1h mal\u00fdch telies<\/h3>\n
Franc\u00fazsky matematik Pierre-Simon Laplace v 18. storo\u010d\u00ed zistil, \u017ee kom\u00e9ta Lexell sa nieko\u013ekokr\u00e1t stretla s Jupiterom. Pri jednom zo stretnut\u00ed bola vymr\u0161ten\u00e1 do bl\u00edzkosti Zeme, pri \u010fal\u0161om, poslednom, zase vymr\u0161ten\u00e1 von zo slne\u010dnej s\u00fastavy. V\u010faka tomu astron\u00f3movia videli, \u017ee Jupiter n\u00e1s chr\u00e1ni pred dlhoperiodick\u00fdmi kom\u00e9tami, ktor\u00e9 by sa mohli zrazi\u0165 so Zemou. K opa\u010dn\u00e9mu z\u00e1veru v\u0161ak pri\u0161li Jonathan Horner z University of New South Wales a Barrie W. Jones z Open University, ktor\u00ed pouk\u00e1zali na to, \u017ee v skuto\u010dnosti k n\u00e1m Jupiter, naopak, posiela asteroidy z hlavn\u00e9ho p\u00e1su.<\/p>\n
Jupiter kom\u00e9ty nielen vyhadzuje a pohlcuje, ale aj zachyt\u00e1va na svojej obe\u017enej dr\u00e1he. Do\u010dasn\u00fdmi dru\u017eicami Jupitera sa stali napr\u00edklad kom\u00e9ty 147P\/Kushida-Muramatsu a 111P\/Helin-Roman-Crockett. \u010cas\u0165 telies, ktor\u00e9 unikaj\u00fa Jupiteru, sa st\u00e1va s\u00fa\u010das\u0165ou rodiny asteroidov Hilda.<\/p>\n
Pozorovanie zo Zeme<\/h2>\n
Jupiter so zdanlivou magnit\u00fadou minim\u00e1lne -1,6 patril k plan\u00e9tam, ktor\u00e9 \u013eudia poznali u\u017e od staroveku. Svojou jasnos\u0165ou prevy\u0161uje v\u0161etky hviezdy (najjasnej\u0161ia hviezda oblohy S\u00edrius m\u00e1 magnit\u00fadu -1,46) ale je a\u017e tre\u0165ou najjasnej\u0161ou plan\u00e9tou po Venu\u0161i a Marse. Aj ke\u010f sa Jupiter od n\u00e1s nach\u00e1dza omnoho \u010falej ako Mars (vzdialenos\u0165 od Zeme je 628 700 000 km a od Slnka 778 300 000 km), niekedy je na oblohe jasnej\u0161\u00ed. Je to preto, lebo je omnoho v\u00e4\u010d\u0161\u00ed a m\u00e1 hust\u00fa atmosf\u00e9ru, ktor\u00e1 dobre odr\u00e1\u017ea slne\u010dn\u00e9 svetlo. \u010ealekoh\u013eadom mo\u017eno vidie\u0165 najv\u00e4\u010d\u0161ie \u00fatvary, napr\u00edklad p\u00e1sov\u00fa \u0161trukt\u00faru plan\u00e9ty, a zmeny, ktor\u00e9 sa v priebehu \u010dasu v jeho atmosf\u00e9re odohr\u00e1vaj\u00fa.<\/p>\n
Pri pozorovan\u00ed vo\u013en\u00fdm okom sa Jupiter jav\u00ed ako ve\u013emi jasn\u00e9 neblikaj\u00face \u017elt\u00e9 teleso. Pri svojom najbli\u017e\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed k Zemi \u2013 v opoz\u00edcii \u2013 m\u00e1 plan\u00e9ta jasnos\u0165 -2,8 magnit\u00fad, pri najv\u00e4\u010d\u0161ej vzdialenosti \u2013 v konjunkcii \u2013 iba -1,6. So zmenou vzdialenosti sa men\u00ed aj jeho uhlov\u00fd priemer od 32″ do 52″. Za jeden de\u0148 sa na oblohe priemerne posunie o uhol 0,0831\u00b0. Podobne ako ostatn\u00e9 plan\u00e9ty, aj Jupiter vykres\u013euje na oblohe slu\u010dky, ktor\u00e9 s\u00fa sp\u00f4soben\u00e9 zlo\u017een\u00edm pohybu Jupitera a Zeme. Za jeden jeho siderick\u00fd obeh, ktor\u00fd trv\u00e1 necel\u00fdch 12 rokov, urob\u00ed plan\u00e9ta necel\u00fdch 11 (presnej\u0161ie 10,9) slu\u010diek. Prechod jedn\u00fdm zvieratn\u00edkov\u00fdm znamen\u00edm mu trv\u00e1 takmer presne rok.<\/p>\n
U\u017e men\u0161\u00edm \u010falekoh\u013eadom sa daj\u00fa pozorova\u0165 jeho \u0161tyri najv\u00e4\u010d\u0161ie mesiace. Ich jasnosti sa v opoz\u00edcii pohybuj\u00fa na hranici vidite\u013enosti vo\u013en\u00fdm okom. S\u00fa to 5,0 mag (Io), 5,3 mag (Eur\u00f3pa), 4,6 mag (Ganymedes) a 5,6 mag (Kallisto). V \u010falekoh\u013eade mo\u017eno u\u017e v priebehu nieko\u013ek\u00fdch hod\u00edn sledova\u0165 zmeny pol\u00f4h mesia\u010dikov. \u010casto doch\u00e1dza aj k ich z\u00e1krytom plan\u00e9tou alebo naopak k prechodom cez jej disk. Polohy Galileiho mesiacov na ka\u017ed\u00fd de\u0148 v roku mo\u017eno n\u00e1js\u0165 v astronomickej ro\u010denke.<\/p>\n
V\u00fdskum<\/h2>\n
Historick\u00e9 pozorovania<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Kresba Jupitera, ktor\u00fa v roku 1879 uverejnil populariz\u00e1tor pr\u00edrodn\u00fdch vied Nicolas Camille Flammarion v diele Popul\u00e1rna astron\u00f3mia (Astronomie populaire). Z kresby je zrejm\u00e9, \u017ee v t\u00fdch \u010dasoch u\u017e bolo zn\u00e1me, ak\u00fd je zhruba Jupiter ve\u013ek\u00fd oproti Zemi zobrazenej pod n\u00edm, aj to, \u017ee m\u00e1 pol\u00e1rne splo\u0161tenie.<\/p><\/div>\n
$\"\"$ <\/a>
Atypick\u00e9 sfarbenie rovn\u00edkovej z\u00f3ny, ktor\u00e9 zaznamenal Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead v roku 2019<\/p><\/div>\n
Nem\u00e1me spo\u013eahliv\u00fa inform\u00e1ciu o tom, kedy bola t\u00e1to plan\u00e9ta pozorovan\u00e1 po prv\u00fdkr\u00e1t, pravdepodobne sa to ale stalo okolo roku 3000 a\u017e 4000 pred Kr. Najstar\u0161ie z\u00e1znamy o Jupiteri poch\u00e1dzaj\u00fa z babylonskej r\u00ed\u0161e okolo roku 3 300 p. n. l. Z obdobia okolo roku 3000 p. n. l. poch\u00e1dzaj\u00fa z\u00e1znamy vedomost\u00ed o Jupiteri od astron\u00f3mov zo starovek\u00e9ho Egypta. Zhruba o tis\u00edcro\u010die mlad\u0161ie s\u00fa z\u00e1znamy \u010d\u00ednskych astron\u00f3mov o obe\u017enej dr\u00e1he tejto plan\u00e9ty. Nesk\u00f4r sa objavuj\u00fa z\u00e1znamy polohy Jupitera aj od Rimanov.<\/p>\n
V roku 364 n. l. alebo v roku 476 n. l. pozoroval \u010d\u00ednsky astron\u00f3m teleso, ktor\u00e9 mohlo by\u0165 mesiacom Ganymedes.<\/p>\n
\u010ealekoh\u013eadom sa na Jupiter a jeho mesiace prv\u00fdkr\u00e1t preuk\u00e1zate\u013ene pozrel Galileo v roku 1610. Nemeck\u00fd astron\u00f3m Simon Marius tvrdil, \u017ee tieto mesiace pozoroval u\u017e koncom roku 1609 a navrhol pre ne men\u00e1, ktor\u00e9 sa pou\u017e\u00edvaj\u00fa dodnes. V roku 1664 objavil britsk\u00fd chemik a fyzik Robert Hooke Ve\u013ek\u00fa \u010derven\u00fa \u0161kvrnu (za predpokladu, \u017ee ide o ten ist\u00fd \u00fatvar, ktor\u00fd pozorujeme do dne\u0161n\u00fdch \u010dias, o \u010dom existuj\u00fa pochybnosti). Nesk\u00f4r ju pozoroval aj Giovanni Domenico Cassini, ktor\u00e9mu sa objav tohto \u00fatvaru niekedy pripisuje. Cassini bol v\u0161ak ur\u010dite objavite\u013eom diferenci\u00e1lnej rot\u00e1cie plan\u00e9ty. Pred vyn\u00e1lezom fotografie bol Jupiter a zmeny v jeho obla\u010dnosti aj polohe jeho mesiacov \u010dasto pozorovan\u00fd a zakres\u013eovan\u00fd. V roku 1675 vykonal O. Roemer prv\u00e9 presn\u00e9 merania r\u00fdchlosti svetla pomocou ur\u010denia \u010dasu z\u00e1krytov Jupiterov\u00fdch mesiacov.<\/p>\n
Astron\u00f3m Thomas Wright vo svojej knihe An Original Theory or New Hypothesis of the Universe z roku 1750 zn\u00e1zor\u0148uje Jupiter ako svet, ktor\u00fd je pod p\u00e1smi obla\u010dnosti podobn\u00fd Zemi, s kontinentmi a oce\u00e1nmi. O sopk\u00e1ch na povrchu plan\u00e9ty \u0161pekuloval e\u0161te o viac ne\u017e storo\u010die nesk\u00f4r astron\u00f3m Nicolas Camille Flammarion.<\/p>\n
Koncom 19. storo\u010dia za\u010dali astron\u00f3movia prostredn\u00edctvom spektroskopu z\u00edskava\u0165 prv\u00e9 \u00fadaje o chemickom zlo\u017een\u00ed Jupiterovej atmosf\u00e9ry. Vod\u00edk a h\u00e9lium boli ako hlavn\u00e9 prvky tvoriace plan\u00e9tu zn\u00e1me u\u017e z jeho hustoty. Spektroskopicky sa v atmosf\u00e9re Jupitera na\u0161li tie\u017e amoniak, met\u00e1n, et\u00e1n a acetyl\u00e9n a potvrdil sa tie\u017e vod\u00edk. \u010eal\u0161ie inform\u00e1cie pred vyslan\u00edm kozmick\u00fdch sond z\u00edskali astron\u00f3movia zo z\u00e1krytov hviezd plan\u00e9tou. Od 20. storo\u010dia, ale e\u0161te pred preletom kozmick\u00fdch sond, bola plan\u00e9ta pova\u017eovan\u00e1 za v\u00fdhradne plynn\u00fa gu\u013eu. Od tohto obdobia za\u010dalo z\u00e1rove\u0148 doch\u00e1dza\u0165 k objavom \u010fal\u0161\u00edch, men\u0161\u00edch mesiacov Jupitera po\u010dn\u00fac Amaltheou.<\/p>\n
V roku 1955 americk\u00fd astron\u00f3m Kenneth Franklin zachytil r\u00e1diov\u00e9 \u017eiarenie plan\u00e9ty. Existencia Jupiterovho magnetick\u00e9ho po\u013ea bola zn\u00e1ma od konca 50. rokov 20. storo\u010dia v\u010faka intenz\u00edvnemu r\u00e1diov\u00e9mu \u017eiareniu netepeln\u00e9ho p\u00f4vodu, ktor\u00e9 z Jupitera prich\u00e1dzalo. Od roku 1991 za\u010dal plan\u00e9tu sledova\u0165 aj Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead.<\/p>\n
Jupiter je v s\u00fa\u010dasnej dobe sledovan\u00fd zo Zeme napr\u00edklad teleskopmi Keck, ktor\u00e9 pomohli okrem in\u00e9ho objavi\u0165 jednu z nov\u00fdch \u010derven\u00fdch \u0161kv\u0155n. \u010ealekoh\u013eady ESO, VLT, zase v infra\u010dervenej oblasti spektra sk\u00famali vysok\u00fd opar nach\u00e1dzaj\u00faci sa nad vidite\u013en\u00fdmi mrakmi plan\u00e9ty. V infra\u010dervenom spektre pozorovalo opakovane t\u00fato plan\u00e9tu a Galileiho mesiace aj lietaj\u00face americko-nemeck\u00e9 observat\u00f3rium SOFIA. Z kozmick\u00fdch teleskopov plan\u00e9tu v s\u00fa\u010dasnosti pozoruj\u00fa napr\u00edklad Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead, Vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead Jamesa Webba,[40] jeho pol\u00e1rne \u017eiare sk\u00famali observat\u00f3ri\u00e1 Chandra, XMM-Newton a japonsk\u00e1 dru\u017eica Hisaki. Vodu vo vrchn\u00fdch vrstv\u00e1ch atmosf\u00e9ry zase sk\u00famal Herschelov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead, k\u00fdm \u00fadaje o ve\u013ekostiach a tvaroch Jupiterov\u00fdch najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch mesiacov zbierala v roku 2017 dru\u017eica Gaia. Sn\u00edmky z Hubblovho \u010falekoh\u013eadu z roku 2021 napr\u00edklad odhalili netypick\u00e9 oran\u017eov\u00e9 zafarbenie inokedy bielej a\u017e b\u00e9\u017eovej rovn\u00edkovej z\u00f3ny.<\/p>\n
Kozmick\u00e9 sondy<\/h2>\n
Jupiter nav\u0161t\u00edvilo dev\u00e4\u0165 v\u00fdskumn\u00fdch sond, pri\u010dom sedem z nich okolo neho len preletelo. U troch z nich nebol Jupiter medzi hlavn\u00fdmi objektami ich v\u00fdskumu, ale potrebovali pri \u0148om zv\u00fd\u0161i\u0165 r\u00fdchlos\u0165 prostredn\u00edctvom gravita\u010dn\u00e9ho man\u00e9vru. Aj tieto sondy v\u0161ak Jupiter ako sekund\u00e1rny cie\u013e sk\u00famali. Dve z troch sond zameran\u00fdch pre zmenu v\u00fdlu\u010dne na Jupiter sa stali jeho umel\u00fdmi dru\u017eicami. Siln\u00e1 radi\u00e1cia v okol\u00ed plan\u00e9ty, najm\u00e4 jej radia\u010dn\u00e9 p\u00e1sy, predstavuje pre kozmick\u00e9 sondy na obe\u017enej dr\u00e1he okolo Jupitera riziko a z\u00e1\u0165a\u017e.<\/p>\n
Prelety sond Pioneer<\/h3>\n
Pioneer 10 preletel okolo Jupitera v decembri 1973, nasledovan\u00fd Pioneerom 11 presne o rok nesk\u00f4r. Sondy poskytli nov\u00e9 d\u00f4le\u017eit\u00e9 d\u00e1ta o Jupiterovej magnetosf\u00e9re a z\u00edskali nieko\u013eko fotografi\u00ed plan\u00e9ty s n\u00edzkym rozl\u00ed\u0161en\u00edm. Pioneer 10 okrem sn\u00edmkovania meral tie\u017e teploty obla\u010dnosti a mno\u017estvo elektr\u00f3nov na osvetlenej aj no\u010dnej strane plan\u00e9ty. Dr\u00e1ha sondy bola zvolen\u00e1 tak, aby umo\u017enila presk\u00fama\u0165 aj atmosf\u00e9ru mesiaca Io. Pri odlete sonda preletela a\u017e 17-kr\u00e1t cez zvlnen\u00fa r\u00e1zov\u00fa vlnu magnetosf\u00e9ry Jupitera. Pioneer 11 zase, podobne ako aj Pioneer 10, nasn\u00edmal Ve\u013ek\u00fa \u010derven\u00fa \u0161kvrnu a sk\u00famal prostredie okolo plan\u00e9ty. Z jeho \u00fadajov sa podarilo tie\u017e vypo\u010d\u00edta\u0165 hmotnos\u0165 mesiaca Kalisto.<\/p>\n
Prelety sond Voyager<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Jupiter a jeho mesiac Ganymedes. Z\u00e1ber urobila sonda Voyager 1 zo vzdialenosti 40 mili\u00f3nov km. T\u00e1to farebn\u00e1 fotografia bola zostaven\u00e1 v Jet Propulsion Laboratory’s Image Processing Lab z troch \u010diernobielych fotografi\u00ed spracovan\u00fdmi r\u00f4znymi filtrami.<\/p><\/div>\n
Voyager 1 preletel okolo Jupitera v marci 1979. Najtesnej\u0161ie pribl\u00ed\u017eenie k plan\u00e9te na 280 000 km dosiahla sonda 5. marca 1979.[80] Po\u010das pribl\u00ed\u017eenia, ale aj pred n\u00edm a po \u0148om, prebiehal detailn\u00fd fotografick\u00fd a r\u00e1diov\u00fd prieskum. K 15. marcu 1979 odoslala sonda Voyager 1 na Zem viac ako 15 000 fotografi\u00ed Jupitera a jeho mesiacov.<\/p>\n
V j\u00fali toho ist\u00e9ho roku preletel okolo plan\u00e9ty aj Voyager 2. Jeho najbli\u017e\u0161ie pribl\u00ed\u017eenie k Jupiteru sa odohralo 9. j\u00fala 1979, ke\u010f sa sonda dostala do vzdialenosti iba 570 000 km od mra\u010dien na plan\u00e9te. Podrobn\u00e9 pozorovanie Ve\u013ekej \u010dervenej \u0161kvrny uk\u00e1zalo, \u017ee ide o komplex nieko\u013ek\u00fdch b\u00farok okolo jednej obrovskej b\u00farky z\u00fariacej v atmosf\u00e9re pos\u00favaj\u00facej sa \u013eavoto\u010div\u00fdm smerom. Na zaslan\u00fdch fotografi\u00e1ch (celkove pribli\u017ene 18 000 sn\u00edmok) boli rozpoznan\u00e9 \u010fal\u0161ie men\u0161ie b\u00farky, ktor\u00e9 uk\u00e1zali atmosf\u00e9ru Jupitera ako dynamick\u00fd a b\u00farliv\u00fd celok, ktor\u00fd nebol do dne\u0161n\u00fdch dn\u00ed celkom vysvetlen\u00fd a pop\u00edsan\u00fd. Ve\u013ek\u00fdm objavom oboch Voyagerov bola tie\u017e sope\u010dn\u00e1 aktivita na mesiaci Io. Sondy objavili aj nov\u00e9 mesiace.<\/p>\n
Voyagery nesmierne zlep\u0161ili na\u0161e vedomosti o \u0161tyroch najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch Jupiterov\u00fdch mesiacoch a zaznamenali Jupiterove prstence. Z\u00edskali tie\u017e detailnej\u0161ie z\u00e1bery atmosf\u00e9ry plan\u00e9ty. Obe sondy vyu\u017eili gravit\u00e1ciu Jupitera na to, aby boli ur\u00fdchlen\u00e9 smerom k Saturnu, ktor\u00fd bol \u010fal\u0161\u00edm cie\u013eom ich misie.<\/p>\n
Ulysses<\/h3>\n
Sonda Ulysses sa niekedy medzi sondy sk\u00famaj\u00face Jupiter nerad\u00ed; ide toti\u017e v skuto\u010dnosti len o slne\u010dn\u00fa sondu, ktorej prelet okolo Jupitera mal upravi\u0165 dr\u00e1hu. Napriek tomu v\u0161ak 31. janu\u00e1ra 1991 za\u010dala s jeho pozorovan\u00edm. Sk\u00famala jeho magnetick\u00e9 pole. 8. febru\u00e1ra bola pri plan\u00e9te najbli\u017e\u0161ie, 376 000 km (zhruba vo vzdialenosti Zem \u2013 Mesiac) od jej obla\u010dnej pokr\u00fdvky. 15. febru\u00e1ra magnetosf\u00e9ru Jupitera opustila a 18. febru\u00e1ra pozorovania ukon\u010dila.<\/p>\n
V roku 1992 sa sonda stretla s touto plan\u00e9tou znova, aj ke\u010f v omnoho v\u00e4\u010d\u0161ej vzdialenosti. Op\u00e4\u0165 prebiehalo pozorovanie magnetosf\u00e9ry.<\/p>\n
Galileo<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Sonda Galileo obieha okolo Jupitera (anim\u00e1cia)<\/p><\/div>\n
Sonda Galileo od\u0161tartovala z paluby raketopl\u00e1nu v roku 1989. Naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Jupitera bola v roku 1995 ako v\u00f4bec prv\u00e1 kozmick\u00e1 sonda, ktor\u00e1 kedy obiehala plynn\u00e9ho obra. Vypustila na Jupiter atmosf\u00e9rick\u00fa sondu, ktor\u00e1 vnikla do atmosf\u00e9ry nad rozhran\u00edm svetla a tmy bl\u00edzko Jupiterovho rovn\u00edka. Vysielala \u00fadaje k materskej sonde, ktor\u00e1 ich, pre vlastn\u00fa zanepr\u00e1zdnenos\u0165, a\u017e nesk\u00f4r odvysielala na Zem. Matersk\u00e1 sonda v priebehu svojej dlhej \u010dinnosti uskuto\u010dnila nieko\u013eko preletov okolo v\u0161etk\u00fdch Galileov\u00fdch mesiacov. Plan\u00e9tu sk\u00famala kamerou a \u00f4smimi \u010fal\u0161\u00edmi vedeck\u00fdmi pr\u00edstrojmi. \u0160tudovala plazmov\u00fd prstenec mesiaca Io, spektrum Jupiterov\u00fdch prstencov, objavila napr\u00edklad meteorologick\u00e9 syst\u00e9my nazvan\u00e9 hor\u00face \u0161kvrny. Orbit\u00e1lna \u010das\u0165 sondy fungovala viac ako 7 rokov, \u010do bol viac ne\u017e osemn\u00e1sobok jej p\u00f4vodne pl\u00e1novanej \u017eivotnosti. Sonda Galileo sa e\u0161te pred naveden\u00edm na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Jupitera stala tie\u017e svedkom dopadu kom\u00e9ty Shoemaker-Levy 9 na Jupiter. 21. septembra 2003 jej misia skon\u010dila zhoren\u00edm vo vy\u0161\u0161\u00edch vrstv\u00e1ch Jupiterovej atmosf\u00e9ry, kam bola naveden\u00e1 z\u00e1merne.<\/p>\n
Prelety Cassini a New Horizons<\/h3>\n
V roku 2000 preletela sonda Cassini na ceste k Saturnu okolo Jupitera a poskytla nieko\u013eko sn\u00edmok. Medzi vedeck\u00e9 ciele v\u00fdskumu Jupitera patrilo mapovanie obla\u010dnej vrstvy atmosf\u00e9ry, vytvorenie jej trojrozmernej mapy, glob\u00e1lna meteorol\u00f3gia, mapovanie v\u00fdskytu pol\u00e1rnych \u017eiar, sn\u00edmkovanie zn\u00e1mych satelitov, h\u013eadanie st\u00f4p atmosf\u00e9ry na nich a tie\u017e h\u013eadanie \u010fal\u0161\u00edch, dovtedy nezn\u00e1mych obe\u017en\u00edc Jupitera a mapovanie jeho rozsiahlej magnetosf\u00e9ry. Pri najv\u00e4\u010d\u0161om pribl\u00ed\u017een\u00ed bola sonda od vrchn\u00fdch mrakov Jupitera vzdialen\u00e1 9,72 mili\u00f3nov kilometrov. Z tejto vzdialenosti urobila z\u00e1bery plan\u00e9ty s rozl\u00ed\u0161en\u00edm 120 km na pixel.<\/p>\n
V roku 2007 nastal prelet sondy New Horizons okolo Jupitera na jej ceste k trpasli\u010dej plan\u00e9te Pluto<\/a>. Prv\u00e9 sk\u00fa\u0161obn\u00e9 pozorovanie Jupitera urobila sonda 5. janu\u00e1ra 2007. V nasleduj\u00facich t\u00fd\u017ed\u0148och sonda sn\u00edmkovala plan\u00e9tu pravidelne a tie\u017e sk\u00famala vlastnosti medziplanet\u00e1rneho prostredia, magnetosf\u00e9ru, mal\u00e9 mesia\u010diky Elara a Himalia, ale aj Galileiho mesiace Ganymedes, Eur\u00f3pa a Io.[87] Obr\u00e1zky z New Horizons predstavovali atmosf\u00e9ru, ktor\u00e1 sa l\u00ed\u0161ila od toho, \u010do videli sondy Cassini a Galileo pred nieko\u013ek\u00fdmi rokmi. Rovn\u00edkov\u00e9 a ju\u017en\u00e9 oblasti vr\u00e1tane Ve\u013ekej \u010dervenej \u0161kvrny p\u00f4sobili pokojnej\u0161\u00edm dojmom. Atmosf\u00e9ra bola \u010distej\u0161ia a b\u00farkov\u00e9 prejavy menej v\u00fdrazn\u00e9. 27. febru\u00e1ra sonda minula Jupiter v minim\u00e1lnej vzdialenosti 2,3 mili\u00f3na km. Gravita\u010dn\u00fd man\u00e9ver jej umo\u017enil pokra\u010dova\u0165 \u010falej v jej ceste k Plutu.<\/p>\n
Sonda Juno<\/h3>\n
5. augusta 2011 od\u0161tartovala z Cape Canaveral sonda Juno, ktor\u00e1 k Jupiteru doletela v roku 2016. Tam bola naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo plan\u00e9ty podobne ako sonda Galileo, ale na rozdiel od Galilea dr\u00e1ha sondy Juno prech\u00e1dza ponad Jupiterove p\u00f3ly. Dr\u00e1ha je navrhnut\u00e1 tak, aby sonda postupne pozorovala v\u0161etky geografick\u00e9 d\u013a\u017eky a \u0161\u00edrky plan\u00e9ty a z\u00e1rove\u0148 sa nikdy nedostala do jej tie\u0148a. V\u010faka v\u00fdstrednej eliptickej dr\u00e1he sa Juno vyh\u00fdba oblastiam s vysokou radi\u00e1ciou a k obla\u010dnej vrstve plan\u00e9ty sa pribl\u00ed\u017ei maxim\u00e1lne na 4 800 km. Probl\u00e9my s hlavn\u00fdm motorom v\u0161ak naviedli Juno na dr\u00e1hu s obe\u017enou dobou a\u017e 53 dn\u00ed oproti pl\u00e1novan\u00fdm 14 d\u0148om. T\u00e1to dr\u00e1ha pravdepodobne pred\u013a\u017eila o\u010dak\u00e1van\u00fa \u017eivotnos\u0165 sondy a tie\u017e jej umo\u017enila sk\u00fama\u0165 aj Galileiho mesiace. M\u00e1 mera\u0165 glob\u00e1lny v\u00fdskyt kysl\u00edka a dus\u00edka, pozorova\u0165 vodu a \u010dpavok, mapova\u0165 gravita\u010dn\u00e9 a magnetick\u00e9 pole, stanovi\u0165 glob\u00e1lnu \u0161trukt\u00faru a dynamiku atmosf\u00e9ry pod \u00farov\u0148ou vrchn\u00fdch mrakov, mera\u0165 distrib\u00faciu nabit\u00fdch \u010dast\u00edc a s nimi spojen\u00fdch pol\u00ed a ultrafialov\u00e9 \u017eiarenie z pol\u00e1rnej magnetosf\u00e9ry.<\/p>\n
$\"\"$ <\/a>
Ju\u017en\u00fd p\u00f3l Jupitera na z\u00e1bere zo sondy Juno. Sn\u00edmka m\u00e1 zv\u00fdraznen\u00e9 farby, aby vynikli b\u00farkov\u00e9 \u0161trukt\u00fary.<\/p><\/div>\n
V m\u00e1ji 2017 vedeck\u00e1 komunita odhalila prv\u00e9 poznatky z\u00edskan\u00e9 zo sondy Juno. Pod\u013ea nich s\u00fa p\u00f3ly Jupitera pokryt\u00e9 tesne nahromaden\u00fdmi b\u00farkami rozmerov Zeme. \u010ealej napr\u00edklad uk\u00e1zali, \u017ee rovn\u00edkov\u00fd p\u00e1s plan\u00e9ty prenik\u00e1 ve\u013emi hlboko a \u017ee magnetick\u00e9 pole plan\u00e9ty je e\u0161te silnej\u0161ie a nepravidelnej\u0161ie, ne\u017e predpokladali dovtedaj\u0161ie modely. Od roku 2023 sk\u00fama sonda aj hlb\u0161ie vrstvy atmosf\u00e9ry plan\u00e9ty v\u010faka tzv. r\u00e1diov\u00fdm experimentom, pri ktor\u00fdch posiela r\u00e1diov\u00fd sign\u00e1l cez vrstvy atmosf\u00e9ry na Zem a z ohybu t\u00fdchto v\u013an sa odvodzuj\u00fa inform\u00e1cie o teplote a hustote Jupitera. Misia sondy bola pred\u013a\u017een\u00e1 a navzdory p\u00f4vodn\u00fdm predpokladom, \u017ee ju zni\u010dia prelety radia\u010dn\u00fdmi p\u00e1smi, je funk\u010dn\u00e1 dodnes (september 2025). Po\u010das pred\u013a\u017eenej misie sa jej prieskum roz\u0161\u00edril aj na Galileiho mesiace. Spresnila aj rozmery plan\u00e9ty, odhalila, \u017ee Jupiter je trochu men\u0161\u00ed a splo\u0161tenej\u0161\u00ed, ne\u017e sa predt\u00fdm usudzovalo. Je mo\u017en\u00e9, \u017ee t\u00e1to misia bude v roku 2026 tak ako aj \u010fal\u0161ie misie kozmick\u00fdch sond ukon\u010den\u00e1 z rozpo\u010dtov\u00fdch d\u00f4vodov.<\/p>\n
Bud\u00faci prieskum<\/h3>\n
V ned\u00e1vnej minulosti ani v s\u00fa\u010dasnosti nemieri k Jupiteru \u010fal\u0161ia misia na prieskum plan\u00e9ty samotnej, existovali v\u0161ak koncepty, niektor\u00e9 zrealizovan\u00e9, na v\u00fdskum telies v jeho okol\u00ed. NASA pl\u00e1novala v\u00fdpravu na presk\u00famanie tekut\u00fdch oce\u00e1nov na mesiaci Eur\u00f3pa, ako aj prieskum \u010fal\u0161\u00edch dvoch ve\u013ek\u00fdch \u013eadov\u00fdch mesiacov Ganymeda a Kallisto. T\u00e1to misia sa naz\u00fdvala JIMO (angl. Jupiter Icy Moons Orbiter). Sonda JIMO mala by\u0165 po ur\u010dit\u00fa dobu naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo ka\u017ed\u00e9ho z troch sk\u00faman\u00fdch mesiacov. Tri hlavn\u00e9 vedeck\u00e9 ciele tejto misie boli \u0161tudova\u0165 p\u00f4vod a evol\u00faciu spom\u00ednan\u00fdch mesiacov, zisti\u0165, ak\u00e9 s\u00fa mo\u017enosti udr\u017eania \u017eivota na nich a sk\u00fama\u0165 radi\u00e1ciu v okol\u00ed mesiacov (\u010do je z\u00e1rove\u0148 poznatok d\u00f4le\u017eit\u00fd pre zhodnotenie mo\u017enosti \u017eivota na nich). Misia v\u0161ak bola zru\u0161en\u00e1.<\/p>\n
Podobn\u00e9 ciele m\u00e1 nov\u0161ia misia JUICE (angl. JUpiter ICy moons Explorer). Tentoraz v\u0161ak ide o eur\u00f3psku sondu. Od\u0161tartovala s raketou Ariane 5 14. apr\u00edla 2023. Na jej pr\u00edstrojovom vybaven\u00ed sa podie\u013eala aj SAV. Po piatich gravita\u010dn\u00fdch man\u00e9vroch \u2013 tri pri Zemi, po jednom pri Venu\u0161i a Marse \u2013 by v roku 2031 mala by\u0165 naveden\u00e1 na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo Jupitera. Tam by mala sl\u00fa\u017ei\u0165 dva a pol roka a 35-kr\u00e1t preletie\u0165 okolo ve\u013ek\u00fdch Jupiterov\u00fdch mesiacov. V z\u00e1vere misie prejde na obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu okolo mesiace Ganymedes ako prv\u00e1 sonda, \u010do bude obieha\u0165 in\u00fd mesiac ne\u017e Mesiac Zeme. Aj ona sa zameria najm\u00e4 na v\u00fdskum troch ve\u013ek\u00fdch \u013eadov\u00fdch mesiacov Jupitera. Okrem toho bude sk\u00fama\u0165 aj vrchn\u00fa atmosf\u00e9ru a magnetosf\u00e9ru samotnej plan\u00e9ty.<\/p>\n
16. okt\u00f3bra 2021 od\u0161tartovala do Jupiterovej s\u00fastavy sonda Lucy, ktor\u00e1 je aktu\u00e1lne na ceste k svojmu cie\u013eu. Lucy m\u00e1 ako prv\u00e1 sonda v dejin\u00e1ch presk\u00fama\u0165 plan\u00e9tky zo skupiny Jupiterov\u00fdch Tr\u00f3janov.<\/p>\n
V\u00fdlu\u010dne na prieskum Jupiterovho mesiaca Eur\u00f3pa je zase zameran\u00e1 sonda Europa Clipper. \u0160tartovala 14. okt\u00f3bra 2024 a svoj cie\u013e m\u00e1 \u0161tudova\u0165 prostredn\u00edctvom s\u00e9rie preletov na obe\u017enej dr\u00e1he okolo Jupitera. Pri svojom lete predbehne JUICE a dosiahne Jupiter o viac ne\u017e rok sk\u00f4r, preto\u017ee \u0161tartovala na v\u00fdkonnej\u0161ej rakete.<\/p>\n
Jupiter v kult\u00fare<\/h2>\n
Mytol\u00f3gia<\/h3>\n
$\"\"$ <\/a>
Socha boha Jupitera umiestnen\u00e1 v Louvri<\/p><\/div>\n
Plan\u00e9ta je pomenovan\u00e1 pod\u013ea r\u00edmskeho boha Jupitera, ktor\u00fd je obdobou najvy\u0161\u0161ieho gr\u00e9ckeho boha Dia. Po stoto\u017enen\u00ed Jupitera s Diom m\u00f4\u017eeme za jeho rodi\u010dov pova\u017eova\u0165 boha ro\u013en\u00edctva Saturna a bohy\u0148u Ops. Bol vl\u00e1dcom v\u0161etk\u00fdch bohov, b\u00farok a bleskov. Vl\u00e1du nad ostatn\u00fdmi bohmi z\u00edskal potom, ako porazil svojho otca Saturna a zvrhol ho z tr\u00f3nu. U Rimanov mal Jupiter e\u0161te v\u00e4\u010d\u0161iu \u00factu ako Zeus u Gr\u00e9kov a ove\u013ea v\u00e4\u010d\u0161iu \u00falohu mal aj ako ochranca vojska a darca v\u00ed\u0165azstva vo vojne. Jupiterovi boli zasv\u00e4ten\u00e9 tzv. \u00eddy, dni v mesiaci, na ktor\u00e9 pripadal spln.<\/p>\n
Jupiter vo fikcii<\/h3>\n
Jupiterova s\u00fastava sa objavuje vo vedecko-fantastick\u00fdch rom\u00e1noch ako miesto bud\u00faceho pilotovan\u00e9ho kozmick\u00e9ho v\u00fdskumu a jeho Galileove mesiace ako miesto \u013eudsk\u00fdch kol\u00f3ni\u00ed. Plan\u00e9ta sa spom\u00edna napr\u00edklad v zn\u00e1mej s\u00e9rii autora Arthura C. Clarka Vesm\u00edrna odysea. V knihe 2001: Vesm\u00edrna odysea okolo Jupitera preletela kozmick\u00e1 lo\u010f Discovery na svojej ceste k Saturnu. V pokra\u010dovan\u00ed 2010: Druh\u00e1 vesm\u00edrna odysea v\u0161ak autor p\u00f4vodn\u00fd koncept pozmenil a Jupiter bol pre kozmick\u00fa lo\u010f Discovery jej definit\u00edvnym cie\u013eom. V z\u00e1vere tohto rom\u00e1nu inteligentn\u00fd a star\u00fd mimozemsk\u00fd druh premen\u00ed Jupiter na hviezdu, aby umo\u017enil rozvoj \u017eivota a novej inteligencie na jeho chladnom mesiaci Eur\u00f3pa. Samotn\u00e1 plan\u00e9ta sa \u010falej objavuje napr\u00edklad v Clarkovej poviedke Stretnutie s med\u00fazou, kde kyborg sk\u00fama atmosf\u00e9ru Jupitera vo vzducholodi vzn\u00e1\u0161aj\u00facej sa v nej v\u010faka tomu, \u017ee je naplnen\u00e1 hor\u00facim vod\u00edkom.<\/p>\n
Za pevn\u00fd pova\u017euje Jupiterov povrch autor Clifford D. Simak v poviedke Desertion. \u013dudia ho m\u00f4\u017eu sk\u00fama\u0165, ale iba tak, \u017ee sa nechaj\u00fa transformova\u0165 do podoby bytost\u00ed zn\u00e1\u0161aj\u00facich obrovsk\u00fa gravit\u00e1ciu. Nijak\u00fd z takto pozmenen\u00fdch \u013eud\u00ed sa ale nevr\u00e1til na z\u00e1klad\u0148u, aby o tom podal svedectvo, \u010do je z\u00e1hada, ktor\u00fa sa rozhodne hlavn\u00e1 postava poviedky presk\u00fama\u0165. \u017divot na povrchu Jupitera predpoklad\u00e1 aj Isaac Asimov v poviedke Victory Unintentional, kde s\u00fa na vytvorenie kontaktu s Jupiteranmi vyslan\u00ed roboti.<\/p>\n
Jupiter v astrol\u00f3gii<\/h3>\n
Babylon\u010dania, ktor\u00e9 videli v Jupiterovi boha Marduka, pou\u017e\u00edvali jeho 12-ro\u010dn\u00fa obe\u017en\u00fa dobu na ur\u010denie babylonsk\u00e9ho zverokruhu. V tradi\u010dnej z\u00e1padnej astrol\u00f3gii je Jupiter pova\u017eovan\u00fd za plan\u00e9tu s blahodarn\u00fdm vplyvom, za plan\u00e9tu \u0161\u0165astia.[99] Mal by pon\u00faka\u0165 mo\u017enosti rastu, v\u00fdvoja, rozmachu, ochranu, optimizmus a pod. Slovo \u017eovi\u00e1lny je odvoden\u00e9 od astrologickej charakteristiky plan\u00e9ty Jupiter a poch\u00e1dza z jej n\u00e1zvu od stredovek\u00fdch astrol\u00f3gov, ktor\u00e9 znie jovial. Spolu so Saturnom sa zara\u010fuje k tzv. spolo\u010densk\u00fdm plan\u00e9tam. Od jeho pohybu Zvieratn\u00edkom bol odvoden\u00fd \u010d\u00ednsky horoskop.<\/p>\n
Referencie<\/h2>\n
\n
RAPAV\u00dd, Pavol. Jupiter, kr\u00e1\u013e mesiacov. Kozmos, 2023-04-01, ro\u010d. 54, \u010d\u00eds. 2.<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Ivan. Jupiter. prv\u00e9. vyd. [s.l.] : Aldebaran Group for Astrophysics (AGA), 2014. ISBN 978-80-904582-7-7. (\u010desky)<\/li>\n
KLEZCEK, Josip. Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. Redakcia Jitka Zyk\u00e1nov\u00e1. prv\u00e9. vyd. Praha : Academia, \u00a9 2002. (2480.) ISBN 80-200-0906-X. S. 201 \u2013 205. (\u010desky)<\/li>\n
Aldebaran, Kulh\u00e1nek, Rozehnal, Havl\u00ed\u010dek. Jupiter. Aldebaran.cz (Praha: Aldebaran Group for Astrophysics). Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-28].<\/li>\n
Milan Rybansk\u00fd. 10 zauj\u00edmavost\u00ed o Jupiteri. Kozmos, j\u00fan \u2013 j\u00fal 2016, ro\u010d. 48, \u010d\u00eds. 3, s. 38 \u2013 39. ISSN 0323-049.<\/li>\n
Bohuslav Luk\u00e1\u010d, Teodor Pint\u00e9r, Milan Rybansk\u00fd, Mari\u00e1n Vidovenec. Astronomick\u00e9 minimum. [s.l.] : Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148 Hurbanovo, 2005. ISBN 80-85221-48-9. S. strany: 52 \u2013 56.<\/li>\n
POKORN\u00dd, Zden\u011bk; ZEJDA, Miloslav. Vesm\u00edrn\u00e9 objevy \u2013 Invaze robot\u016f do vesm\u00edru. Redakcia Old\u0159ich R\u016f\u017ei\u010dka. Brno : Computer Press, 2004. ISBN 80-251-0264-5. (\u010desky)<\/li>\n
B\u011aL\u00cdK, Marcel. \u010cAM za kv\u011bten 2018: Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2018-06-13. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-18].<\/li>\n
Planetary Satellite Discovery Circumstances [online]. ssd.jpl.nasa.gov, [cit. 2023-09-04]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
Zden\u011bk Pokorn\u00fd. Planeta Jupiter. [s.l.] : Hv\u011bzd\u00e1rna a planet\u00e1rium Mikul\u00e1\u0161e Kopern\u00edka v Brn\u011b, 1985.<\/li>\n
P\u0159ehled astronomie. prv\u00e9. vyd. Praha : Nakladatelstv\u00ed technick\u00e9 literatury, \u00a9 1984. 400 s. S. 128 \u2013 135. (\u010desky)<\/li>\n
SUCHAN, Pavel. Planeta Jupiter dominuje \u00fanorov\u00e9 obloze. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2015-02-08. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-04].<\/li>\n
Dorling Kindersley Limited. Vesm\u00edr. Redakcia Martin Rees (hlavn\u00fd redaktor), Alb\u00edna Gardo\u0161ov\u00e1 (zodpovedn\u00e1 redaktorka), Helena Ole\u0148ov\u00e1 (technick\u00e1 redaktorka); preklad \u0160tefan Gajdo\u0161, Juraj Kubica, Alena Lackovi\u010dov\u00e1, Katar\u00edna Ma\u0161tenov\u00e1, Henrich Ploczek; Jana Bro\u017e\u00edkov\u00e1 (register). Bratislava : Ikar, 2006. (Slovak edition.) [www.dk.com Dostupn\u00e9 online.] ISBN 80-551-1233-9. S. 176 \u2013 179.<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Data z Juno up\u0159es\u0148uj\u00ed tvar i velikost Jupiteru. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2026-02-06. Dostupn\u00e9 online [cit. 2026-02-10].<\/li>\n
R\u00f3bert \u010ceman, Eduard Pittich. Vesm\u00edr 1: Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava. [s.l.] : Slovensk\u00e1 Grafia, Bratislava, 2002. ISBN 80-8067-071-4.<\/li>\n
VERFL, Jan; LAIFR, V\u00e1clav. Jupiter po Galileovi. Astropis, 2003, \u010d\u00eds. \u0161peci\u00e1l, s. 11 \u2013 17.<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Na Jupiteru a Saturnu pr\u0161\u00ed h\u00e9lium. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2009-02-05. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-05].<\/li>\n
BAB\u010cAN, J\u00e1n. V\u00fdvoj v anorganickej pr\u00edrode. [s.l.] : Obzor. S. 153 \u2013 158.<\/li>\n
Zden\u011bk Pokorn\u00fd. Exoplanety. [s.l.] : Academia, Praha, 2007. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
SVORE\u0147, J\u00e1n. Jupiter \u2013 najstar\u0161ia plan\u00e9ta s mo\u017en\u00fdm kvapaln\u00fdm jadrom a sne\u017een\u00edm v atmosf\u00e9re. Kozmos, august \u2013 september 2017, ro\u010d. 48, \u010d\u00eds. 4, s. 3 – 6. ISSN 0323-049.<\/li>\n
J\u00e1n Kr\u00e1\u013ea, Pavol Rapav\u00fd. Juice let\u00ed k Jupiteru. Skon\u010d\u00ed na Ganymede. Kozmos, okt\u00f3ber \u2013 november 2023, ro\u010d. 54, \u010d\u00eds. 5, s. 34 – 36. ISSN 0323-049.<\/li>\n
115. David Ond\u0159ich, Ji\u0159\u00ed Grygar: LII. \u017de\u0148 objev\u016f 2017 B, Kozmos 5\/2019<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Odhaleno doposud nezn\u00e1m\u00e9 cestov\u00e1n\u00ed planety Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2019-04-01. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-09].<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Grygar. \u017de\u0148 objev\u016f 2003 (kapitola 1,3, Planet\u00e1rn\u00ed soustava kdysi a dnes). Kozmos, 2005, s. strany: 12 \u2013 13.
\nJupiter sa (mo\u017eno) sformoval za 300 rokov. Kozmos, 2003, s. 2.<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Zrn\u00ed\u010dka komet\u00e1rn\u00edho prachu a st\u00e1\u0159\u00ed planety Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2012-03-27. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-28].<\/li>\n
Shang-Fei Liu1,2,. The formation of Jupiter\u2019s diluted core by a giant impact [online]. nature.com, 14 August 2019, [cit. 2019-08-26]. Dostupn\u00e9 online. (po anglicky)<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Grygar. \u017de\u0148 objev\u016f 2005 [online]. [Cit. 2009-10-24]. Kapitola 1.1.4. Jupiter. Dostupn\u00e9 online. Archivovan\u00e9 2016-03-04 z origin\u00e1lu. (\u010desky)<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Jak Jupiter okradl planetu Mars. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2011-06-10. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-04].<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Jak mlad\u00fd Jupiter putoval sol\u00e1rn\u00edm syst\u00e9mem [online]. 2011-06-07, rev. 2011-09-13, [cit. 2011-09-17]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
ZVON\u00cdK, Karel. Sonda, kter\u00e1 m\u00e1 \u201e\u0161\u0165\u00e1vu\u201c [online]. 2017-12-08, [cit. 2018-01-08]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Jupiter mo\u017en\u00e1 poj\u00eddal sv\u00e9 m\u011bs\u00edce. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2009-03-13. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-04].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Objeveno 12 nov\u00fdch mal\u00fdch m\u011bs\u00edc\u016f planety Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2018-07-25. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-09].<\/li>\n
Archivovan\u00e1 k\u00f3pia [online]. [Cit. 2008-11-18]. Dostupn\u00e9 online. Archivovan\u00e9 2009-12-10 z origin\u00e1lu.<\/li>\n
RAPAV\u00dd, Pavol. Jupiter a jeho Ve\u013ek\u00e1 \u010derven\u00e1 \u0161kvrna. Kozmos (Hurbanovo: Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148), ro\u010d. 53, \u010d\u00eds. 4, s. 53 \u2013 55.<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Prvn\u00ed v\u011bdeck\u00e1 data od Juno. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2017-05-26. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-06].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Juno odhalila zm\u011bny magnetick\u00e9ho pole Jupiteru. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2019-06-03. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-11].<\/li>\n
KULH\u00c1NEK, Petr. Vesm\u00edrn\u00e9 extr\u00e9my. Astropis, ro\u010d. XXXI, \u010d\u00eds. 148 (2026), s. 20, 21. ISSN 1211-0485. (\u010desky)<\/li>\n
GORKOV\u00c1, Sylvie. V\u00fdzkum pol\u00e1rn\u00edch z\u00e1\u0159\u00ed na Jupiteru pokra\u010duje. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2015-04-08. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-05].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Webb\u016fv teleskop odhalil nov\u00e9 detaily o pol\u00e1rn\u00edch z\u00e1\u0159\u00edch Jupiteru. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2025-05-14. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-10].<\/li>\n
V\u00cdTEK, Anton\u00edn, Michal Filip Space40, rev. 2004-12-07, [cit. 2012-09-29]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Prvn\u00ed v\u011bdeck\u00e1 data od Juno [online]. 2017-05-26, [cit. 2017-06-26]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. L\u00e9taj\u00edc\u00ed observato\u0159 SOFIA studovala planetu Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2022-05-10. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-09].<\/li>\n
HROMADOV\u00c1, Miroslava. Vnit\u0159n\u00ed teplo zp\u016fsobuje bou\u0159e na Jupiteru. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2008-02-10. Dostupn\u00e9 online [cit. 2026-05-20].<\/li>\n
DENKO, Adam. Tryskov\u00e9 proud\u011bn\u00ed v atmosf\u00e9\u0159e Jupiteru pohledem JWST. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2023-10-23. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-05].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Sonda Juno detekovala v atmosf\u00e9\u0159e Jupitera zaj\u00edmav\u00e9 vln\u011bn\u00ed. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2018-11-06. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-05].<\/li>\n
MOHLER, Tom\u00e1\u0161. Zaost\u0159eno na Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2008-10-26. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-04].<\/li>\n
HOR\u00c1LEK, Petr. Jupiter m\u011bn\u00ed tv\u00e1\u0159 i p\u0159i pohledu men\u0161\u00edm dalekohledem. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2010-11-17. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-18].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Jupiter ztr\u00e1c\u00ed svoji ozdobu. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2010-05-17. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-09].<\/li>\n
Huble sleduje Velkou rudou skvrnu. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost). Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-27].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Rud\u00e1 skvrna na Jupiteru se st\u00e1le zmen\u0161uje. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2014-05-20. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-19].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. T\u0159et\u00ed rud\u00e1 skvrna na Jupiteru. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2008-05-23. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-19].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Juno nahl\u00e9dla pod povrch Jupiteru i m\u011bs\u00edce Io. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2025-05-13. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-10].<\/li>\n
J\u00e1n Svore\u0148.Shoemaker-Levy 9 doplatila na stretnutie s Jupiterom. Kozmos, december \u2013 janu\u00e1r 2022, ro\u010d. 53, \u010d\u00eds. 6, s. 26. ISSN 0323-049<\/li>\n
Dole Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost). Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-18].<\/li>\n
CROCKETT, Christopher; MAGAZINE, Knowable. What has the Juno spacecraft taught us about Jupiter? [online]. astronomy.com, 2020-06-08, [cit. 2025-06-18]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
PLAUCHOV\u00c1, Jana. ASTRIN – Juno po roku [online]. astrin.planetarium.sk, [cit. 2025-06-06]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. Juno si vede skv\u011ble \u2013 prodlou\u017een\u00ed mise je bl\u00edzko!. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2018-02-28. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-06].<\/li>\n
HROMADOV\u00c1, Miroslava. Jasn\u00fd objekt na no\u010dn\u00ed obloze. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2005-04-22. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-23].<\/li>\n
J\u00e1n Svore\u0148. Inventariz\u00e1cia Slne\u010dnej s\u00fastavy. Kozmos, 2025, s. 13.<\/li>\n
PITTICH, Eduard. Astronomick\u00e1 ro\u010denka 2010. Hurbanovo : Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148, 2009. ISBN 978-80-85221-63-3. Kapitola Plan\u00e9tky, s. 117.<\/li>\n
Jupiterovi Tr\u00f3jania. Kozmos, 2008, s. 14.<\/li>\n
Kolekt\u00edv autorov. Astronomica. Redakcia \u0160\u00e9fredaktori: Janet Healey, Carol Jacobson, Redaktori: Loretta Barnard, Helen Cooney, Heather Jackson, Melody Lord, Anne Savage, Marie-Louise Taylor; preklad Jakub Rozehnal, Lenka Soumarov\u00e1, Petr Kulh\u00e1nek, V\u00edt\u011bzslav K\u0159\u00edha, Ivan Havl\u00ed\u010dek; ilustr\u00e1cie Susan Cadzow, Andrew Davies, Paula Kelly, Stephen Pollitt, Glen Vause; Mapy: Andrew Davies, David Hosking, Samantha Hosking, Alan Smith. Austr\u00e1lia : Milenium House Pty Ltd, 2007. 576 s. ISBN 978-80-7391-256-7. Kapitola Jupiter, s. 70 \u2013 72. (\u010desky)<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Voda na Jupiteru a impakty komet. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2013-05-08. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-29].<\/li>\n
ESA Press Release. Vodu na Jupiter doviezla kom\u00e9ta. Kozmos, okt\u00f3ber \u2013 november 2013, ro\u010d. 44, \u010d\u00eds. 5, s. 11. ISSN 0323-049.<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Hork\u00e9 novinky [online]. spaceprobes.kosmo.cz, [cit. 2025-06-27]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
HOR\u00c1LEK, Petr. Mimo\u0159\u00e1dn\u011b: Amat\u00e9r\u0161t\u00ed astronomov\u00e9 zachytili dopad planetky na Jupiter. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2010-06-04. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-03].<\/li>\n
HOR\u00c1LEK, Petr. Jupiter pohltil planetku. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2012-09-13. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-27].<\/li>\n
Zas\u00e1hla Jupiter dal\u0161\u00ed kometa?. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2021-09-22. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-04].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Jupiter: pod maskou p\u0159\u00edtele se skr\u00fdv\u00e1 vrah. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2012-03-29. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-12].<\/li>\n
\u0160KREKA, Marcel. ASTRIN – Jupiter dr\u017e\u00ed komet\u00e1rnych zajatcov [online]. astrin.planetarium.sk, [cit. 2025-12-09]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
Peter Ivan. Slnko, plan\u00e9ty a mesiace slne\u010dnej s\u00fastavy v \u010d\u00edslach [online]. [Cit. 2008-11-18]. Dostupn\u00e9 online. Archivovan\u00e9 2009-12-10 z origin\u00e1lu.<\/li>\n
Peter Zimnikoval. Slu\u010dky. Kozmos, 2002, s. strany: 30.<\/li>\n
Jupiter [online]. [Cit. 2009-09-25]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
B\u011aL\u00cdK, Marcel. \u010cAM 2011.08: Jupiter a Ganymed. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2011-09-01. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-09].<\/li>\n
Pavel Koubsk\u00fd. Planety na\u0161\u00ed slune\u010dn\u00ed soustavy. [s.l.] : Albatros.<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Pol\u00e1rn\u00ed z\u00e1\u0159e na Jupiteru o\u010dima dru\u017eice Chandra. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2017-12-14. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-29].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Dru\u017eice Gaia pomohla zm\u011b\u0159it pr\u016fm\u011br Jupiterova m\u011bs\u00edce Europa. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2019-08-09. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-08-12].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. HST vyfotografoval ob\u0159\u00ed planety Slune\u010dn\u00ed soustavy. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2021-11-26. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-18].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. TOP5: Velvyslanci lidsk\u00e9ho pokolen\u00ed. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2017-07-14. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-05-29].<\/li>\n
NSSDC ID: 1977-076A [online]. nssdc.gsfc.nasa.gov, [cit. 2008-02-22]. Dostupn\u00e9 online. Archivovan\u00e9 2013-02-20 z origin\u00e1lu. (po anglicky)<\/li>\n
V\u00cdTEK, Anton\u00edn. Katalog dru\u017eic \/ Spacecraft Catalogue [online]. lib.cas.cz, [cit. 2025-07-03]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
MOKR\u00dd, Karel. Ulysses a Jupiter – druh\u00e9 setk\u00e1n\u00ed. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2004-02-08. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-07-09].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. TOP 5: Faily a chyby v kosmonautice. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2015-08-21. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-02].<\/li>\n
MEK – Sonda Galileo [online]. mek.kosmo.cz, [cit. 2025-06-02]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Kosmick\u00e1 sonda CASSINI – ohl\u00e9dnut\u00ed za Jupiterem. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2006-03-28. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-12-09].<\/li>\n
MARTINEK, Franti\u0161ek. Sonda New Horizons a rendezvous s Jupiterem. astro.cz (Ond\u0159ejov: \u010cesk\u00e1 astronomick\u00e1 spole\u010dnost), 2007-02-28. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-23].<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. New Horizons [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2007-03-25, [cit. 2009-09-25]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Juno [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2011-08-31, [cit. 2011-09-04]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
PLAUCHOV\u00c1, Jana. ASTRIN – Misia sondy Juno pred\u013a\u017een\u00e1 [online]. astrin.planetarium.sk, [cit. 2025-05-29]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. N\u00e1vrh rozpo\u010dtu by zru\u0161il des\u00edtky mis\u00ed NASA. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2025-06-03. Dostupn\u00e9 online [cit. 2025-06-10].<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Jupiter Icy Moons Orbiter (JIMO) (pl\u00e1n 2011) [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, rev. 2004-10-09, [cit. 2009-09-05]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. \u017dIV\u011a A \u010cESKY: Odlo\u017een\u00e9 starty Falconu a Ariane 5. Kosmonautix.cz (Jihlava: Du\u0161an Majer), 2023-04-13. Dostupn\u00e9 online [cit. 2023-04-14].<\/li>\n
MAJER, Du\u0161an. TOP5: Nejo\u010dek\u00e1van\u011bj\u0161\u00ed evropsk\u00e9 projekty [online]. [Cit. 2017-06-27]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
PLAUCHOV\u00c1, Jana. ASTRIN – Lucy vyrazila na cestu k Tr\u00f3janom [online]. astrin.planetarium.sk, [cit. 2025-05-29]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
DINNER, Josh. SpaceX Falcon Heavy rocket launches NASA’s Europa Clipper probe to explore icy Jupiter ocean moon (video). Space.com (New York: Future US), 2024-10-14. Dostupn\u00e9 online [cit. 2024-10-14].<\/li>\n
Vojtech Zamarovsk\u00fd. Bohovia a hrdinovia antick\u00fdch b\u00e1j\u00ed. [s.l.] : Perfekt, Bratislava. ISBN 80-8046-203-8. S. 220.<\/li>\n
ROGERS, J. H.. Origins of the ancient constellations: I. The Mesopotamian traditions. Journal of the British Astronomical Association,, 1998, \u010d\u00eds. 108, s. 9\u201328. Dostupn\u00e9 online [cit. 2008-04-22].<\/li>\n
propeople s.r.o.. Jupiter \u2013 planeta vy\u0161\u0161\u00edho my\u0161len\u00ed a l\u00e1sky [online]. spektrumzdravi.cz, [cit. 2025-12-11]. Dostupn\u00e9 online. Archivovan\u00e9 2024-11-14 z origin\u00e1lu.<\/li>\n
Jupiter [online]. astrologia-mbd.sk, [cit. 2025-12-11]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
Jovial [online]. Dictionary.com, [cit. 2007-07-29]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
Milan Jurasek milan@jurasek.sk. Jupiter – plan\u00e9ta prin\u00e1\u0161aj\u00faca \u0161\u0165astie [online]. jurasek.sk, [cit. 2025-12-11]. Dostupn\u00e9 online<\/li>\n<\/ol>\n
Mohlo by v\u00e1s zauj\u00edma\u0165<\/h2>\n
\n
Zauj\u00edmavosti o Jupiteri a Saturne<\/a><\/li>\n
Zauj\u00edmavosti o kozmick\u00fdch sond\u00e1ch<\/a><\/li>\n
Venu\u0161a<\/a><\/li>\n
Ponuka mojich predn\u00e1\u0161ok z astron\u00f3mie<\/a><\/li>\n<\/ul>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Prv\u00fdkr\u00e1t publikovan\u00e9 na slovenskej Wikip\u00e9dii. Autori pod\u013ea mno\u017estva pridan\u00e9ho textu: Jana Plauchov\u00e1 ako Eryn Blaireov\u00e1 78,6 %, Adrian 7,9 %, Zvedavec 6,8 %, 213.81.138.76 (2,5 %), Kelovy 1,4 %\u00a0(over si to). Text je dostupn\u00fd pod Creative Commons Attribution-ShareAlike License 3.0 a GFDL. M\u00e1me tu \u010dl\u00e1nok na rovnak\u00fa t\u00e9mu, ale stru\u010dnej\u0161\u00ed! Jupiter je piata plan\u00e9ta v (pokračovať v čítaní…) <\/a><\/span><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"parent":677,"menu_order":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","template":"","meta":{"footnotes":""},"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/9619"}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/types\/page"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fcomments&post=9619"}],"version-history":[{"count":8,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/9619\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":9627,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/9619\/revisions\/9627"}],"up":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/677"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fmedia&parent=9619"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}