$\"Celkov\u00fd$ <\/a>

Celkov\u00fd poh\u013ead na mal\u00e9 pevn\u00e9 teles\u00e1 tvoriace slne\u010dn\u00fa s\u00fastavu. Posledn\u00e1, najvzdialenej\u0161ia oblas\u0165 \u013eadov\u00fdch telies je sf\u00e9rick\u00fd Oortov mrak, v ktor\u00e9ho vn\u00fatri (vo v\u00e4\u010d\u0161om v\u00fdseku) je relat\u00edvne ploch\u00fd Kuiperov p\u00e1s. Oblas\u0165 plan\u00e9t le\u017e\u00ed vo vn\u00fatri Kuiperovho p\u00e1su.<\/p><\/div>\n

Mal\u00e9 teles\u00e1<\/h3>\n
V\u0161etky obe\u017enice Slnka men\u0161ie ako trpasli\u010die plan\u00e9ty sa zara\u010fuj\u00fa medzi mal\u00e9 teles\u00e1. S\u00fa to plan\u00e9tky, kom\u00e9ty, meteoroidy, prach a plyn. Tieto objekty sa ozna\u010duj\u00fa ako medziplanet\u00e1rna hmota a nach\u00e1dzaj\u00fa sa v priestore, ktor\u00fd naz\u00fdvame medziplanet\u00e1rny priestor.<\/p>\n
Plan\u00e9tky (tie\u017e naz\u00fdvan\u00e9 asteroidy) s\u00fa teles\u00e1 obiehaj\u00face Slnko, ktor\u00e9 spravidla nemaj\u00fa gu\u013eat\u00fd tvar. Ich povrch je kamenn\u00fd s v\u00e4\u010d\u0161\u00edmi, \u010di men\u0161\u00edmi pr\u00edmesami kovu. Pre svoju mal\u00fa pr\u00ed\u0165a\u017elivos\u0165 si nedok\u00e1\u017eu udr\u017ea\u0165 atmosf\u00e9ru tak ako ve\u013ek\u00e9 plan\u00e9ty. Vyskytuj\u00fa sa v\u0161ade v slne\u010dnej s\u00fastave, ale niekde je ich koncentr\u00e1cia vy\u0161\u0161ia \u2013 vtedy hovor\u00edme o skupin\u00e1ch asteroidov alebo rodin\u00e1ch asteroidov. Obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy plan\u00e9tok m\u00e1vaj\u00fa \u010dasto len mal\u00fd sklon k ekliptike.<\/p>\n
Kom\u00e9ty s\u00fa \u013eadovo-prachov\u00e9 teles\u00e1 obiehaj\u00face po v\u00fdstredn\u00fdch dr\u00e1hach niekedy s ve\u013ek\u00fdmi sklonmi k ekliptike. Ke\u010f sa pribl\u00ed\u017eia k Slnku, zahrievan\u00edm a odparovan\u00edm ich povrchu sa utvor\u00ed prechodn\u00e1 atmosf\u00e9ra \u2013 koma, ktor\u00fa pri v\u00e4\u010d\u0161ej bl\u00edzkosti Slnka slne\u010dn\u00fd vietor vyformuje do dlh\u00e9ho chvosta. Ke\u010f sa kom\u00e9ta na svojej obe\u017enej dr\u00e1he op\u00e4\u0165 vzdiali od Slnka, chvost zase zmizne a nesk\u00f4r sa str\u00e1ca aj koma. Medzi asteroidmi a kom\u00e9tami pravdepodobne neexistuj\u00fa presn\u00e9 hranice, preto\u017ee s\u00fa zn\u00e1me aj teles\u00e1, ktor\u00e9 javia vlastnosti oboch (pozri ni\u017e\u0161ie).<\/p>\n
Meteoroidy s\u00fa mal\u00e9 telieska podobn\u00e9ho zlo\u017eenia ako plan\u00e9tky, ale miniat\u00farnych rozmerov. Vznikaj\u00fa pri vz\u00e1jomn\u00fdch zr\u00e1\u017ekach plan\u00e9tok, ale niektor\u00e9 obiehaj\u00fa Slnko u\u017e od vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy. Ke\u010f sa dostan\u00fa do atmosf\u00e9ry nejakej plan\u00e9ty alebo mesiaca, za\u010dn\u00fa sa vyparova\u0165 a \u017eiari\u0165. Vtedy hovor\u00edme o meteoroch. Koncentr\u00e1cie meteoroidov s\u00fa vy\u0161\u0161ie na dr\u00e1hach, po ktor\u00fdch preleteli kom\u00e9ty, preto\u017ee tieto meteoroidy s\u00fa \u00falomkami ich chvostov. Ke\u010f sa plan\u00e9ta alebo mesiac s atmosf\u00e9rou dostan\u00fa do tak\u00e9hoto pr\u00fadu meteoroidov, mo\u017eno v jej atmosf\u00e9re pozorova\u0165 meteorick\u00fd roj.<\/p>\n
Aj plan\u00e9tky maj\u00fa svoje prirodzen\u00e9 dru\u017eice. Ide o ve\u013emi mal\u00e9 teles\u00e1, ktor\u00fdch existencia bola dlho len v \u0161t\u00e1diu dohadov. Niekedy s\u00fa mesiace plan\u00e9tok nato\u013eko hmotn\u00e9, \u017ee \u0165a\u017eisko ich vz\u00e1jomn\u00e9ho obehu u\u017e le\u017e\u00ed mimo v\u00e4\u010d\u0161ieho telesa. Vtedy sa naz\u00fdvaj\u00fa bin\u00e1rne plan\u00e9tky. Prv\u00fdm objaven\u00fdm satelitom plan\u00e9tky je asi 65-kilometrov\u00e9 teleso obiehaj\u00face plan\u00e9tku 18 Melpomene, ktor\u00e9ho existencia sa predpoklad\u00e1 na z\u00e1klade pozorovan\u00ed z 11. decembra 1978. Definit\u00edvne ozna\u010denie m\u00e1 v s\u00fa\u010dasnosti (ku koncu roka 2008) 16 satelitov plan\u00e9tok.<\/p>\n
$\"Zvlnen\u00e9$ <\/a>
Zvlnen\u00e9 pr\u00fadov\u00e9 vrstvy vo vn\u00fatri slne\u010dnej s\u00fastavy. Pr\u00fadov\u00e9 vrstvy odde\u013euj\u00fa opa\u010dne orientovan\u00e9 medziplanet\u00e1rne magnetick\u00e9 polia.<\/p><\/div>\n
Pozostatkom po protoplanet\u00e1rnom disku je aj \u010das\u0165 medziplanet\u00e1rneho prachu a plynu. Medziplanet\u00e1rny prach a plyn mo\u017eno v noci pozorova\u0165, ako tzv. zodiak\u00e1lne svetlo, slab\u00fd sveteln\u00fd p\u00e1s pozd\u013a\u017e ekliptiky. Tieto najmen\u0161ie \u010dastice slne\u010dnej s\u00fastavy preto m\u00f4\u017eeme pova\u017eova\u0165 za ve\u013emi riedku reflexn\u00fa hmlovinu.<\/p>\n
\u010castice medzihviezdneho prostredia<\/h3>\n
Vzh\u013eadom na to, \u017ee slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava sa pohybuje v medzihviezdnom prostred\u00ed, nevyhnutne pri tejto p\u00fati stret\u00e1va \u010dastice medzihviezdneho prostredia, ktor\u00e9 \u0148ou prech\u00e1dzaj\u00fa. Vplyvom gravit\u00e1cie, tlaku \u017eiarenia, magnetick\u00e9ho po\u013ea a in\u00fdch s\u00edl je spojit\u00fd pr\u00fad t\u00fdchto \u010dast\u00edc naru\u0161en\u00fd, a to predov\u0161etk\u00fdm v bl\u00edzkosti Slnka. Niektor\u00e9 \u010dastice zanikaj\u00fa p\u00e1dom na Slnko alebo vysublimuj\u00fa v jeho bl\u00edzkosti. Pri najmen\u0161\u00edch \u010dasticiach tlak slne\u010dn\u00e9ho \u017eiarenia prevl\u00e1dne nad gravit\u00e1ciou Slnka a tieto teles\u00e1 s\u00fa zo slne\u010dnej s\u00fastavy vytla\u010den\u00e9. V\u00e4\u010d\u0161ie \u010dastice odklon\u00ed gravit\u00e1cia Slnka na hyperbolick\u00e9 dr\u00e1hy a unikaj\u00fa nasp\u00e4\u0165 do medzihviezdneho priestoru. Medzihviezdne \u010dastice s\u00fa v\u00e4\u010d\u0161inou komplikovan\u00e9 zhluky zrniek nanometrov\u00fdch a\u017e submikrometrov\u00fdch rozmerov a zvy\u010dajne s\u00fa ve\u013emi por\u00e9zne. V okol\u00ed Slnka dosahuj\u00fa priemern\u00fa r\u00fdchlos\u0165 26 km\/s.<\/p>\n
Usporiadanie slne\u010dnej s\u00fastavy<\/h2>\n
Centrom slne\u010dnej s\u00fastavy je Slnko. Ostatn\u00e9 teles\u00e1 ho priamo alebo nepriamo obiehaj\u00fa. Takmer v\u0161etky obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy s\u00fa eliptick\u00e9. Excentricita el\u00edps sa v\u0161ak zna\u010dne l\u00ed\u0161i. Z\u00e1vis\u00ed od typu telesa (napr\u00edklad plan\u00e9ty obiehaj\u00fa po dr\u00e1hach takmer kruhov\u00fdch, ale kom\u00e9ty po ve\u013emi v\u00fdstredn\u00fdch), nie je v\u0161ak pravidlom. V\u00e4\u010d\u0161ina telies obieha Slnko v bl\u00edzkosti roviny naz\u00fdvanej ekliptika. Sklon ich dr\u00e1hy k ekliptike b\u00fdva spravidla ve\u013emi mierny, ale vzdialenej\u0161ie teles\u00e1 m\u00e1vaj\u00fa \u010dasto v\u00e4\u010d\u0161\u00ed sklon dr\u00e1hy ne\u017e teles\u00e1, ktor\u00e9 obiehaj\u00fa bli\u017e\u0161ie. V pomerne tesnej bl\u00edzkosti Slnka (cca do 0,3 AU) by mala obieha\u0165 Slnko hypotetick\u00e1 skupina plan\u00e9tok s n\u00e1zvom Vulkanoidy. Nazvan\u00e9 boli pod\u013ea hypotetickej plan\u00e9ty Vulk\u00e1n, ktor\u00e1 mala by\u0165 najbli\u017e\u0161ou plan\u00e9tou Slnka. Potvrdenie existencie Vulkanoidov je pre astron\u00f3mov \u0165a\u017ekou \u00falohou, preto\u017ee siln\u00fd slne\u010dn\u00fd jas takmer znemo\u017e\u0148uje vidie\u0165 teles\u00e1 v jeho bl\u00edzkosti.<\/p>\n
$\"Terestri\u00e1lne$ <\/a>
Terestri\u00e1lne plan\u00e9ty: z\u013eava Merk\u00far, Venu\u0161a (zobrazen\u00e1 bez atmosf\u00e9ry), Zem a Mars<\/p><\/div>\n
Terestri\u00e1lne (terestrick\u00e9) plan\u00e9ty<\/h3>\n
Za Vulkanoidmi sa nach\u00e1dzaj\u00fa obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy \u0161tyroch plan\u00e9t, naz\u00fdvan\u00fdch terestri\u00e1lne, \u010di\u017ee \u201eZemi podobn\u00e9\u201c. V porad\u00ed od Slnka s\u00fa to plan\u00e9ty Merk\u00far, Venu\u0161a, Zem a Mars. Maj\u00fa spolo\u010dn\u00fdch nieko\u013eko znakov: s\u00fa relat\u00edvne mal\u00e9 s priemermi od 4 879 do 12 756 km, vzdialenosti medzi nimi s\u00fa tie\u017e relat\u00edvne mal\u00e9 a s\u00fa medzi sebou podobn\u00e9, maj\u00fa pevn\u00fd povrch, podobn\u00e9 vn\u00fatorn\u00e9 zlo\u017eenie, nemaj\u00fa prstence, maj\u00fa mal\u00fd po\u010det alebo \u017eiadne mesiace, a slab\u00e9 alebo \u017eiadne magnetick\u00e9 pole. V\u0161etky obiehaj\u00fa v bl\u00edzkosti ekliptiky. Najv\u00e4\u010d\u0161\u00ed sklon k ekliptike z tejto skupiny telies m\u00e1 Merk\u00far. Najv\u00e4\u010d\u0161ia terestri\u00e1lna plan\u00e9ta je Zem. V\u0161etky terestri\u00e1lne plan\u00e9ty mo\u017eno vidie\u0165 za vhodn\u00fdch podmienok vo\u013en\u00fdm okom, preto boli \u013eu\u010fom zn\u00e1me od nepam\u00e4ti. Z terestri\u00e1lnych plan\u00e9t sa e\u0161te vy\u010dle\u0148uj\u00fa vn\u00fatorn\u00e9 plan\u00e9ty, \u010do s\u00fa plan\u00e9ty, ktor\u00fdch obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha le\u017e\u00ed vo vn\u00fatri obe\u017enej dr\u00e1hy Zeme. Niekedy sa n\u00e1zov vn\u00fatorn\u00e9 plan\u00e9ty zase pou\u017e\u00edva ako synonymum pre terestri\u00e1lne plan\u00e9ty, ale len slne\u010dnej s\u00fastavy.<\/p>\n
V oblasti terestri\u00e1lnych plan\u00e9t obiehaj\u00fa aj plan\u00e9tky, a to bu\u010f osamotene, alebo v skupin\u00e1ch. Medzi tak\u00e9to skupiny patria napr\u00edklad skupiny Apollo, Amor a Aten. Osobitnou skupinou s\u00fa bl\u00edzkozemsk\u00e9 asteroidy ozna\u010dovan\u00e9 ako NEA (z anglick\u00e9ho Near-Earth asteroids). Ich dr\u00e1hy sa pribli\u017euj\u00fa k obe\u017enej dr\u00e1he Zeme, alebo ju dokonca kri\u017euj\u00fa a preto m\u00f4\u017eu predstavova\u0165 nebezpe\u010denstvo pre Zem. \u010eal\u0161ia skupina telies, ktor\u00e9 kri\u017euj\u00fa obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu terestrick\u00fdch plan\u00e9t, s\u00fa tzv. kom\u00e9ty Kreutzovej skupiny. Tieto kom\u00e9ty sa pribli\u017euj\u00fa na ve\u013emi mal\u00fa vzdialenos\u0165 k povrchu Slnka.<\/p>\n
<\/p>\n
P\u00e1smo plan\u00e9tok<\/h3>\n
$\"Poh\u013ead$ <\/a>
Poh\u013ead na vn\u00fatorn\u00e9 \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy. Mno\u017estvo plan\u00e9tok obieha v \u0161irokom p\u00e1sme medzi obe\u017en\u00fdmi dr\u00e1hami Marsu a Jupitera. Skupiny ozna\u010den\u00e9 ako „Gr\u00e9ci a „Tr\u00f3jania“ s\u00fa teles\u00e1 zachyten\u00e9 v okol\u00ed dvoch bodov na obe\u017enej dr\u00e1he Jupitera (pozri Tr\u00f3jan (plan\u00e9tka)).<\/p><\/div>\n
$\"Jovi\u00e1lne$ <\/a>
Jovi\u00e1lne plan\u00e9ty: zhora Nept\u00fan, Ur\u00e1n, Saturn a Jupiter<\/p><\/div>\n
Poh\u013ead na vn\u00fatorn\u00e9 \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy. Mno\u017estvo plan\u00e9tok obieha v \u0161irokom p\u00e1sme medzi obe\u017en\u00fdmi dr\u00e1hami Marsu a Jupitera. Skupiny ozna\u010den\u00e9 ako „Gr\u00e9ci a „Tr\u00f3jania“ s\u00fa teles\u00e1 zachyten\u00e9 v okol\u00ed dvoch bodov na obe\u017enej dr\u00e1he Jupitera.<\/p>\n
Za obe\u017enou dr\u00e1hou Marsu je p\u00e1smo plan\u00e9tok naz\u00fdvan\u00e9 aj p\u00e1smo asteroidov. Koncentr\u00e1cia plan\u00e9tok je tu neporovnate\u013ene v\u00e4\u010d\u0161ia ako v okolitom priestore slne\u010dnej s\u00fastavy. Obiehaj\u00fa vo vzdialenosti, v ktorej by sa pod\u013ea Titiusovho-Bodeho radu mala nach\u00e1dza\u0165 \u010fal\u0161ia plan\u00e9ta. Rozmer obiehaj\u00facich telies v tejto oblasti nepresahuje 1 000 km, \u010do je skoro p\u00e4\u0165kr\u00e1t menej ako priemer Merk\u00faru, najmen\u0161ej plan\u00e9ty slne\u010dnej s\u00fastavy, a ani ich s\u00fahrnn\u00e1 hmotnos\u0165 neposta\u010duje na utvorenie plan\u00e9ty. Ich priemern\u00e1 ve\u013ekos\u0165 je 2 a\u017e 3 km. Toto p\u00e1smo nie je homog\u00e9nne, ale obsahuje nieko\u013eko medzier \u2013 Kirkwoodove medzery, ktor\u00e9 sa zrejme vytvorili pod vplyvom gravita\u010dn\u00e9ho p\u00f4sobenia Jupitera. Plan\u00e9tky obiehaj\u00fa pribli\u017ene po kruhov\u00fdch dr\u00e1hach s obe\u017enou dobou 2 a\u017e 4 roky. Ich sklony k ekliptike sa v\u00e4\u010d\u0161inou pohybuj\u00fa v rozsahu \u00b1 20\u00b0. V tomto p\u00e1sme obieha Slnko aj prv\u00e1 objaven\u00e1 trpasli\u010dia plan\u00e9ta 1 Ceres, ktor\u00e1 bola kr\u00e1tko po svojom objave pokladan\u00e1 za dlho h\u013eadan\u00fa plan\u00e9tu v tejto oblasti. Ceres je gu\u013eat\u00e9 kamenn\u00e9 teleso bez atmosf\u00e9ry, ktor\u00e9mu bol status trpasli\u010dej plan\u00e9ty pridelen\u00fd na zasadan\u00ed Medzin\u00e1rodnej astronomickej \u00fanie v roku 2006. Dovtedy sa o tomto telese hovorilo ako o najv\u00e4\u010d\u0161om zn\u00e1mom asteroide.<\/p>\n
Ned\u00e1vno bola Keckov\u00fdm \u010falekoh\u013eadom pozorovan\u00e1 nov\u00e1 skupina telies, ktor\u00fdch obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy sa podobaj\u00fa dr\u00e1ham plan\u00e9tok hlavn\u00e9ho p\u00e1sma, ale na rozdiel od nich maj\u00fa komu a chvost, \u010di\u017ee znaky typick\u00e9 pre kom\u00e9ty. Okrem dr\u00e1hy sa od kom\u00e9t v\u0161ak odli\u0161uj\u00fa e\u0161te aj v tom, \u017ee za sebou nezanech\u00e1vaj\u00fa mikroskopick\u00e9 \u010dastice, ale \u010dastice o ve\u013ekosti nieko\u013ek\u00fdch milimetrov a\u017e centimetrov. To nazna\u010duje, \u017ee sa museli formova\u0165 v in\u00fdch podmienkach ako klasick\u00e9 kom\u00e9ty. Patr\u00ed sem napr\u00edklad asteroid 118 401, ktor\u00fd bol preklasifikovan\u00fd na kom\u00e9tu 176P\/Linear. Astron\u00f3movia t\u00fato skupinu zatia\u013e neofici\u00e1lne naz\u00fdvaj\u00fa „kom\u00e9ty hlavn\u00e9ho p\u00e1su“.<\/p>\n
<\/p>\n
Jovi\u00e1lne plan\u00e9ty<\/h3>\n
Za p\u00e1smom plan\u00e9tok sa nach\u00e1dzaj\u00fa \u010fal\u0161ie \u0161tyri plan\u00e9ty \u2013 Jovi\u00e1lne plan\u00e9ty (podobn\u00e9 Jupiteru). Ide o Jupiter, Saturn, Ur\u00e1n a Nept\u00fan. Jupiter je v\u00f4bec najv\u00e4\u010d\u0161ia plan\u00e9ta slne\u010dnej s\u00fastavy a druh\u00e9 najv\u00e4\u010d\u0161ie teleso slne\u010dnej s\u00fastavy hne\u010f po Slnku. V\u0161etky jovi\u00e1lne plan\u00e9ty s\u00fa obrovsk\u00e9 (priemer 49 528 km a\u017e 142 984 km) a vzdialenosti medzi nimi s\u00fa ve\u013ek\u00e9. Niekedy sa naz\u00fdvaj\u00fa aj plynn\u00e9 obry, preto\u017ee s\u00fa to plynn\u00e9 plan\u00e9ty bez pevn\u00e9ho povrchu, obklopen\u00e9 s\u00fastavami prstencov a mesiacov. Prstence tvoria v\u00e4\u010d\u0161inou drobn\u00e9, nahusto a bl\u00edzko plan\u00e9ty obiehaj\u00face \u010dastice koncentrovan\u00e9 do jednej roviny, preto sa pri pozorovan\u00ed z v\u00e4\u010d\u0161ej vzdialenosti javia ako kompaktn\u00fd \u00fatvar. Amat\u00e9rskym \u010falekoh\u013eadom sa d\u00e1 pozorova\u0165 len prstenec Saturna<\/a>, prstence ostatn\u00fdch plan\u00e9t s\u00fa na to pr\u00edli\u0161 nev\u00fdrazn\u00e9. Okolo v\u0161etk\u00fdch \u0161tyroch plan\u00e9t obiehaj\u00fa desiatky mesiacov, pri\u010dom najv\u00e4\u010d\u0161ie z nich maj\u00fa gu\u013eat\u00fd tvar a svojou ve\u013ekos\u0165ou sa pribli\u017euj\u00fa k terestrick\u00fdm plan\u00e9tam. V\u0161etky jovi\u00e1lne plan\u00e9ty maj\u00fa pravdepodobne kamenno-\u013eadov\u00e9 jadro, obklopen\u00e9 tekut\u00fdm alebo polotuh\u00fdm pl\u00e1\u0161\u0165om zlo\u017een\u00fdm hlavne z vod\u00edka a h\u00e9lia (u Jupitera a Saturna), alebo z met\u00e1nu, amoniaku a vodn\u00e9ho \u013eadu (Ur\u00e1n, Nept\u00fan). Atmosf\u00e9ry jovi\u00e1lnych plan\u00e9t s\u00fa neoby\u010dajne b\u00farliv\u00e9 a ich magnetick\u00e9 polia s\u00fa siln\u00e9 (pole Jupitera je 20 000-kr\u00e1t silnej\u0161ie ako magnetick\u00e9 pole Zeme). Jovi\u00e1lne plan\u00e9ty maj\u00fa sklony dr\u00e1h k ekliptike takisto n\u00edzke. Prv\u00e9 dve, za ve\u013emi priazniv\u00fdch podmienok a\u017e tri jovi\u00e1lne plan\u00e9ty, mo\u017eno vidie\u0165 vo\u013en\u00fdm okom. Ke\u010f\u017ee Ur\u00e1n je vo\u013en\u00fdm okom ve\u013emi \u0165a\u017eko pozorovate\u013en\u00fd a Nept\u00fan je bez \u010falekoh\u013eadu \u00faplne nepozorovate\u013en\u00fd, tieto dve plan\u00e9ty neboli zn\u00e1me od staroveku, ale objaven\u00e9 a\u017e v rokoch 1781 (Ur\u00e1n) a 1846 (Nept\u00fan).<\/p>\n
Kentauri a plan\u00e9tky s gravita\u010dne ovplyvnen\u00fdmi dr\u00e1hami<\/h3>\n
Aj medzi jovi\u00e1lnymi plan\u00e9tami obiehaj\u00fa plan\u00e9tky. Zvl\u00e1\u0161tnou skupinou plan\u00e9tok s\u00fa Kentauri \u2013 teles\u00e1 s vlastnos\u0165ami plan\u00e9tok aj kom\u00e9t.<\/p>\n
Plan\u00e9tky nepodliehaj\u00fa len gravit\u00e1cii Slnka, ale aj gravit\u00e1cii plan\u00e9t, hlavne jovi\u00e1lnych. Takto vznikli niektor\u00e9 osobitn\u00e9 skupiny mal\u00fdch telies, napr\u00edklad tzv. Jupiterova rodina kom\u00e9t. Je to skupina kr\u00e1tkoperiodick\u00fdch kom\u00e9t, ktor\u00e9 maj\u00fa af\u00e9li\u00e1 v bl\u00edzkosti obe\u017enej dr\u00e1hy Jupitera. Predpoklad\u00e1 sa, \u017ee poch\u00e1dzaj\u00fa bu\u010f z Kuiperovho p\u00e1su, alebo z Oortovho mra\u010dna kom\u00e9t, ale gravit\u00e1cia Jupitera zn\u00ed\u017eila v\u00fdstrednos\u0165 a sklon ich dr\u00e1h. \u010eal\u0161\u00ed d\u00f4sledok gravita\u010dn\u00e9ho p\u00f4sobenia plan\u00e9t je ten, \u017ee mnoh\u00e9 mal\u00e9 teles\u00e1 obiehaj\u00fa v tzv. rezonancii s plan\u00e9tou. To znamen\u00e1, \u017ee pomer strednej obe\u017enej doby telesa a plan\u00e9ty je cel\u00e9 \u010d\u00edslo. V rezonancii 2:3 je napr\u00edklad Nept\u00fan s trpasli\u010dou plan\u00e9tou Pluto. Osobitn\u00fdm pr\u00edpadom rezonancie je rezonancia 1:1. Vtedy teles\u00e1 obiehaj\u00fa po rovnakej obe\u017enej dr\u00e1he, ako plan\u00e9ta, ale stabiln\u00e9 s\u00fa len v bodoch 60\u00b0 pred a za plan\u00e9tou. T\u00fdmto bodom sa hovor\u00ed libra\u010dn\u00e9 body a teles\u00e1 v nich obiehaj\u00face sa naz\u00fdvaj\u00fa Tr\u00f3jania. Tr\u00f3jania boli objaven\u00ed u Jupitera a Nept\u00fana. P\u00f4vodn\u00e9 te\u00f3rie predpokladali, \u017ee teles\u00e1 boli na t\u00fdchto poz\u00edci\u00e1ch zachyten\u00e9, ale najnov\u0161ie \u0161t\u00fadie uk\u00e1zali, \u017ee Jupiterovi Tr\u00f3jania u\u017e na tejto dr\u00e1he vznikli. Ide teda o ve\u013emi star\u00fa a dynamicky ve\u013emi stabiln\u00fa skupinu.<\/p>\n
$\"Pluto$ <\/a>
Pluto<\/a> a jeho satelity, ako ich nasn\u00edmal Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead<\/a> v roku 2006<\/p><\/div>\n
Kuiperov p\u00e1s<\/h3>\n
Za jovi\u00e1lnymi plan\u00e9tami sa nach\u00e1dza \u010fal\u0161ie p\u00e1smo plan\u00e9tok. Na rozdiel od hlavn\u00e9ho p\u00e1su plan\u00e9tok tieto teles\u00e1 obsahuj\u00fa u\u017e zna\u010dn\u00fa pr\u00edmes vodn\u00e9ho \u013eadu, preto sa ozna\u010duj\u00fa ako komet\u00e1rne teles\u00e1. Toto p\u00e1smo dostalo pomenovanie Kuiperov p\u00e1s<\/a> alebo Edgeworth-Kuiperov p\u00e1s. Je neoby\u010dajne \u0161irok\u00e9, za\u010d\u00edna sa za obe\u017enou dr\u00e1hou Nept\u00fana vo vzdialenosti pribli\u017ene 4,5 mili\u00e1rd kilometrov (30 AU) a kon\u010d\u00ed vo vzdialenostiach a\u017e 7,5 mili\u00e1rd kilometrov (50 AU). Ostr\u00e9 zakon\u010denie Kuiperovho p\u00e1su je dodnes predmetom v\u00fdskumov a strm\u00fd pokles telies za t\u00fdmto okrajom nie je dobre objasnen\u00fd. Pod\u013ea jednej te\u00f3rie je orezanie Kuiperovho p\u00e1su len zdanliv\u00e9 a jeho teles\u00e1 sa nach\u00e1dzaj\u00fa aj vo v\u00e4\u010d\u0161\u00edch vzdialenostiach, s\u00fa v\u0161ak pr\u00edli\u0161 mal\u00e9 na to, aby sa dali pozorova\u0165.<\/p>\n
Celkov\u00fd po\u010det telies Kuiperovho p\u00e1su s priemerom v\u00e4\u010d\u0161\u00edm ako 5 km sa odhaduje na 1 miliardu. Obeh okolo Slnka v\u00e4\u010d\u0161ine z nich trv\u00e1 viac ako 250 rokov. V tomto p\u00e1sme obiehaj\u00fa Slnko \u010fal\u0161ie trpasli\u010die plan\u00e9ty: dvojplan\u00e9ta Pluto\/Ch\u00e1ron, Haumea, Makemake a Eris. Pluto bolo od svojho objavu v roku 1930 a\u017e do augusta 2006 pova\u017eovan\u00e9 za deviatu plan\u00e9tu slne\u010dnej s\u00fastavy, ktor\u00fa v\u0161ak nebolo mo\u017en\u00e9 zaradi\u0165 ani k terestrick\u00fdm, ani jovi\u00e1lnym plan\u00e9tam. Pluto bolo teda v skuto\u010dnosti prv\u00fdm objaven\u00fdm objektom Kuiperovho p\u00e1su, ale objav druh\u00e9ho s ozna\u010den\u00edm (15760) 1992 QB1 pri\u0161iel a\u017e v roku 1992. Medzi \u010fal\u0161ie teles\u00e1 dostato\u010dne ve\u013ek\u00e9 na to, aby zaujali gu\u013eov\u00fd tvar, patr\u00ed napr\u00edklad Sedna, ktor\u00e1 v\u0161ak k objektom Kuiperovho p\u00e1su u\u017e nepatr\u00ed.<\/p>\n
Na Kuiperov p\u00e1s nadv\u00e4zuje riedky rozpt\u00fdlen\u00fd disk. Jeho objekty dosahuj\u00fa v\u00e4\u010d\u0161ie sklony k ekliptike ako objekty Kuiperovho p\u00e1su. V\u0161etky teles\u00e1, ktor\u00fdch orbity le\u017eia za obe\u017enou dr\u00e1hou Nept\u00fana, sa s\u00fahrnne ozna\u010duj\u00fa ako transnept\u00fanske objekty.<\/p>\n
Kom\u00e9ty<\/h3>\n
Obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy kom\u00e9t neraz kri\u017euj\u00fa v\u0161etky zmienen\u00e9 oblasti, alebo minim\u00e1lne orbity viacer\u00fdch plan\u00e9t. Ich sklony k ekliptike b\u00fdvaj\u00fa r\u00f4zne ve\u013ek\u00e9 a nie je u nich v\u00fdnimo\u010dn\u00fd ani retrogr\u00e1dny obeh \u2013 obeh v opa\u010dnom smere ako obiehaj\u00fa plan\u00e9ty. Kom\u00e9ty s\u00fa klasifikovan\u00e9 pod\u013ea ich obe\u017en\u00fdch d\u00f4b (peri\u00f3d). Kr\u00e1tkoperiodick\u00e9 kom\u00e9ty maj\u00fa obe\u017en\u00e9 doby dlh\u00e9 menej ako 200 rokov, k\u00fdm dlhoperiodick\u00e9 kom\u00e9ty maj\u00fa dlh\u0161ie obe\u017en\u00e9 doby, pri\u010dom v\u0161ak st\u00e1le zost\u00e1vaj\u00fa gravita\u010dne viazan\u00e9 k Slnku. Jednon\u00e1vratov\u00e9 kom\u00e9ty maj\u00fa parabolick\u00e9 a hyperbolick\u00e9 obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy, ktor\u00e9 ich vynes\u00fa nav\u017edy mimo slne\u010dn\u00fa s\u00fastavu po jednom prechode popri Slnku. Opa\u010dn\u00fdm extr\u00e9mom je kr\u00e1tkoperiodick\u00e1 kom\u00e9ta Encke, ktorej obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha jej nedovol\u00ed vzdiali\u0165 sa od Slnka \u010falej ako plan\u00e9ta Jupiter. Za miesto vzniku kr\u00e1tkoperiodick\u00fdch kom\u00e9t sa pova\u017euje Kuiperov p\u00e1s, zatia\u013e \u010do zdrojom dlhoperiodick\u00fdch je zrejme Oortov oblak (pozri ni\u017e\u0161ie).<\/p>\n
$\"Na$ <\/a>
Na tejto sch\u00e9me sa smerom zvn\u00fatra von nach\u00e1dza termina\u010dn\u00e1 vlna, heliopauza a r\u00e1zov\u00e1 vlna. Vyzna\u010den\u00e1 je poloha sond Voyager 1 a Voyager 2, ktor\u00e9 s\u00fa najvzdialenej\u0161\u00edmi sondami a ako prv\u00e9 mali mo\u017enos\u0165 presk\u00fama\u0165 hranice slne\u010dnej s\u00fastavy.<\/p><\/div>\n
$\"R\u00e1zov\u00e1$ <\/a>
R\u00e1zov\u00e1 vlna, ktor\u00fa pred sebou vytl\u00e1\u010da mlad\u00e1 hviezda LL Orionis pri pohybe hust\u00fdm prostred\u00edm hmloviny Ori\u00f3n. Podobn\u00fa vlnu, aj ke\u010f v ove\u013ea red\u0161om prostred\u00ed, tla\u010d\u00ed pred sebou na\u0161e Slnko.<\/p><\/div>\n
Termina\u010dn\u00e1 vlna<\/h3>\n
Termina\u010dn\u00e1 vlna alebo r\u00e1zov\u00e1 vlna slne\u010dn\u00e9ho vetra je gu\u013eov\u00e1 oblas\u0165, v ktorej r\u00fdchlos\u0165 slne\u010dn\u00e9ho vetra kles\u00e1 pod r\u00fdchlos\u0165 zvuku. Deje sa to vo vzdialenosti 80 a\u017e 95 AU od Slnka. Spomalenie slne\u010dn\u00e9ho vetra so sebou nutne nesie zv\u00fd\u0161enie jeho hustoty. Za termina\u010dnou vlnou je oblas\u0165 naz\u00fdvan\u00e1 pl\u00e1\u0161\u0165 heliosf\u00e9ry, ktor\u00e1 pokra\u010duje a\u017e k heliopauze. V pl\u00e1\u0161ti heliosf\u00e9ry sa pravdepodobne nach\u00e1dza najvzdialenej\u0161ia \u010dlovekom vyroben\u00e1 kozmick\u00e1 sonda Voyager 1, ktor\u00e1 bola v roku 2007 vo vzdialenosti 103,7 AU od Slnka. Jeho dvoj\u010da Voyager 2 je od Slnka vzdialen\u00e9 83,6 AU a do termina\u010dnej vlny e\u0161te iba vstupuje.<\/p>\n
<\/p>\n
Heliopauza<\/h3>\n
Prvou \u201ehranicou\u201c slne\u010dnej s\u00fastavy je heliopauza. Je to oblas\u0165, v ktorej u\u017e tlak \u010dast\u00edc slne\u010dn\u00e9ho vetra prest\u00e1va odol\u00e1va\u0165 tlaku galaktick\u00e9ho vetra. Za heliopauzou za\u010d\u00edna medzihviezdny priestor. Vn\u00fatorn\u00e1 oblas\u0165 heliopauzy sa naz\u00fdva heliosf\u00e9ra. Heliosf\u00e9ra je vyplnen\u00e1 \u010dasticami slne\u010dn\u00e9ho vetra. Z \u00fadajov dvojice sondy Voyager, ktor\u00e9 sa nach\u00e1dzaj\u00fa 17 a 20 mili\u00e1rd km od Slnka vypl\u00fdva, \u017ee heliosf\u00e9ra nem\u00e1 gu\u013eat\u00fd tvar, ale jej tvar pripom\u00edna sk\u00f4r kom\u00e9tu. Jej najbli\u017e\u0161\u00ed okraj le\u017e\u00ed vo vzdialenosti 90 a\u017e 100 AU smerom do s\u00fahvezdia Strelec. Na opa\u010dnej strane oblohy, smerom do s\u00fahvezd\u00ed Perzeus a Kasiopeja je heliosf\u00e9ra pretiahnut\u00e1 do dlh\u00e9ho magnetick\u00e9ho chvosta vyplnen\u00e9ho ionizovan\u00fdm plynom. Pod\u013ea n\u00e1zoru niektor\u00fdch vedcov je heliosf\u00e9ra tvarovan\u00e1 vonkaj\u0161\u00edmi silami, predov\u0161etk\u00fdm tlakom medzihviezdneho plynu.<\/p>\n
<\/p>\n
Oortov oblak<\/h3>\n
Najvzdialenej\u0161\u00edm \u00fatvarom slne\u010dnej s\u00fastavy je predpokladan\u00e1 sf\u00e9ra mal\u00fdch \u013eadov\u00fdch telies naz\u00fdvan\u00e1 Oortov oblak alebo Oortovo mra\u010dno kom\u00e9t. Jeho vzdialenos\u0165 je odhadovan\u00e1 v rozsahu 3 000 AU a\u017e po 120 000 AU. Mno\u017estvo telies obiehaj\u00facich v tejto \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy sa odhaduje r\u00e1dovo na bili\u00f3ny. Jeho celkov\u00e1 hmotnos\u0165 je v\u0161ak len nieko\u013eko hmotnost\u00ed Zeme. Tieto teles\u00e1 s\u00fa v podstate jadrami kom\u00e9t. Ak sa dostan\u00fa do kol\u00edzie s in\u00fdmi telesami, alebo sa ich dr\u00e1hy poru\u0161ia v d\u00f4sledku gravita\u010dn\u00e9ho p\u00f4sobenia bl\u00edzko prelietavaj\u00faceho telesa, m\u00f4\u017eu opusti\u0165 slne\u010dn\u00fa s\u00fastavu alebo sa naopak dosta\u0165 do jej hlb\u0161\u00edch \u010dast\u00ed a obieha\u0165 okolo Slnka po ve\u013emi v\u00fdstrednej eliptickej dr\u00e1he s perih\u00e9liom medzi obe\u017en\u00fdmi dr\u00e1hami plan\u00e9t. Z Oortovho oblaku poch\u00e1dza pravdepodobne v\u00e4\u010d\u0161ina dlhoperiodick\u00fdch kom\u00e9t.<\/p>\n
Za posledn\u00fa a definit\u00edvnu hranicu Slne\u010dnej s\u00fastavy sa pova\u017euje vzdialenos\u0165, v ktorej sa u\u017e gravita\u010dn\u00e9 pole Slnka vyrovn\u00e1va s gravita\u010dn\u00fdm po\u013eom okolit\u00fdch hviezd. Pod\u013ea odhadov by to mala by\u0165 vzdialenos\u0165 zhruba 2 sveteln\u00e9 roky od Slnka.<\/p>\n
Hypotetick\u00e9 transnept\u00fanske objekty<\/h3>\n
$\"Kom\u00e9ta$ <\/a>
Kom\u00e9ta Hale-Bopp<\/p><\/div>\n
Existuj\u00fa te\u00f3rie, pod\u013ea ktor\u00fdch by za obe\u017enou dr\u00e1hou Pluta mali obieha\u0165 \u010fal\u0161ie teles\u00e1 pr\u00edli\u0161 ve\u013ek\u00e9 a hmotn\u00e9 na to, aby sa dali zaradi\u0165 ku Kuiperovmu p\u00e1su, rozpt\u00fdlen\u00e9mu disku, \u010di Oortovmu oblaku. D\u00f4vodom pre tak\u00e9to hypot\u00e9zy sa stali napr\u00edklad odch\u00fdlky Nept\u00fana od jeho vypo\u010d\u00edtanej dr\u00e1hy, \u010do mal by\u0165 d\u00f4kaz gravita\u010dn\u00e9ho p\u00f4sobenia \u010fal\u0161ej, e\u0161te neobjavenej plan\u00e9ty za obe\u017enou dr\u00e1hou Nept\u00fana. T\u00e1to \u00fadajn\u00e1 plan\u00e9ta bola pomenovan\u00e1 ako Plan\u00e9ta X a jej n\u00e1jdeniu sa venovalo mno\u017estvo v\u00fdznamn\u00fdch astron\u00f3mov, napr\u00edklad Percival Lowell. Dlh\u00e9 p\u00e1tranie napokon vy\u00fastilo do objavu Pluta, no jeho hmotnos\u0165 bola pr\u00edli\u0161 mal\u00e1 na to, aby mohla sp\u00f4sobova\u0165 v\u00fdrazn\u00e9 odch\u00fdlky v obe\u017enej dr\u00e1he Nept\u00fana. Po presnej\u0161om ur\u010den\u00ed Nept\u00fanovej dr\u00e1hy sa v\u0161ak uk\u00e1zalo, \u017ee plan\u00e9ta pri svojom obehu \u017eiadne odch\u00fdlky nevykazuje.<\/p>\n
Sporadick\u00e9 vymr\u0161tenie komet\u00e1rnych jadier z Oortovho mraku sa ob\u010das pripisuje hypotetick\u00e9mu telesu, plan\u00e9te, \u010di dokonca hviezde, ktor\u00e1 bola nazvan\u00e1 Nemesis. Toto teleso by malo obieha\u0165 okolo Slnka po ve\u013emi excentrickej elipse s af\u00e9liom vo vzdialenosti 90 000 AU a s peri\u00f3dou 30 mili\u00f3nov rokov. Pri ka\u017edom prelete af\u00e9liom by svojou gravit\u00e1ciou vymr\u0161tila komet\u00e1rne jadr\u00e1 dovn\u00fatra slne\u010dnej s\u00fastavy, kde by dopadali na plan\u00e9ty a teda aj na Zem. Existenciu Nemesis v\u0161ak nepotvrdili \u017eiadne pozorovania.<\/p>\n
Stabilita obe\u017en\u00fdch dr\u00e1h<\/h2>\n
Hoci na prv\u00fd poh\u013ead sa plan\u00e9ty a men\u0161ie teles\u00e1 slne\u010dnej s\u00fastavy pri svojom obehu okolo Slnka spr\u00e1vaj\u00fa presne pod\u013ea Keplerov\u00fdch z\u00e1konov, v skuto\u010dnosti tomu tak nie je. Nielen Slnko, ale aj ostatn\u00e9 teles\u00e1 na seba p\u00f4sobia gravita\u010dn\u00fdmi silami a ich \u00fa\u010dinok hlavne u ve\u013ek\u00fdch plan\u00e9t nie je zanedbate\u013en\u00fd, hoci v porovnan\u00ed s \u00fa\u010dinkami Slnka je pomerne mal\u00fd. Jovi\u00e1lne plan\u00e9ty napr\u00edklad be\u017ene menia obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy kom\u00e9t a in\u00fdch mal\u00fdch bl\u00edzko prelietaj\u00facich telies, ktor\u00e9 m\u00f4\u017eu zachyti\u0165 na svoju obe\u017en\u00fa dr\u00e1hu ako \u010fal\u0161ie mesiace.<\/p>\n
Plan\u00e9ty v\u0161ak vpl\u00fdvaj\u00fa aj na obe\u017en\u00e9 dr\u00e1hy in\u00fdch plan\u00e9t a sp\u00f4sobuj\u00fa ich poruchy (perturb\u00e1cie), ktor\u00e9 sa prejavuj\u00fa nieko\u013ek\u00fdmi sp\u00f4sobmi. Vplyv jednej plan\u00e9ty na in\u00fa plan\u00e9tu obiehaj\u00facu okolo Slnka zjednodu\u0161ene popisuje probl\u00e9m troch telies. Toto rie\u0161enie v\u0161ak vych\u00e1dza z Newtonovsk\u00e9ho popisu gravit\u00e1cie. Aj s vyu\u017eit\u00edm nov\u0161ej te\u00f3rie, v\u0161eobecnej te\u00f3rie relativity, s\u00fa kv\u00f4li dr\u00e1hov\u00e9mu chaosu mo\u017en\u00e9 presn\u00e9 v\u00fdpo\u010dty bud\u00facich obe\u017en\u00fdch dr\u00e1h plan\u00e9t len na desiatky mili\u00f3nov rokov do bud\u00facnosti.<\/p>\n
Jedn\u00fdm z najzrete\u013enej\u0161\u00edch prejavov por\u00fach je ot\u00e1\u010danie apsidovej priamky zn\u00e1me aj ako st\u00e1\u010danie perih\u00e9lia. Pri st\u00e1\u010dan\u00ed perih\u00e9lia sa af\u00e9lium a perih\u00e9lium v priestore pomaly pres\u00favaj\u00fa v smere obehu plan\u00e9ty. U Zeme sa apsidov\u00e1 priamka pooto\u010d\u00ed ro\u010dne o uhol 11,6 obl\u00fakov\u00fdch sek\u00fand. \u010eal\u0161\u00edmi prejavmi s\u00fa ot\u00e1\u010danie uzlovej priamky plan\u00e9t retrogr\u00e1dnym smerom a tie\u017e pomaly sa meniace sklony dr\u00e1h plan\u00e9t k ekliptike. Pozvo\u013ena sa menia aj v\u00fdstrednosti (excentricity) dr\u00e1h, pri\u010dom u Merk\u00fara, Marsu, Jupitera a Nept\u00fana sa v\u00fdstrednos\u0165 dr\u00e1hy moment\u00e1lne zv\u00e4\u010d\u0161uje, zatia\u013e \u010do u Venu\u0161e, Zeme, Saturna a Ur\u00e1na sa zmen\u0161uje. Excentricita zemskej dr\u00e1hy ro\u010dne kles\u00e1 asi o 0,0000004 (z hodnoty 0,016 710 219). To znamen\u00e1, \u017ee zemsk\u00e1 obe\u017en\u00e1 dr\u00e1ha sa st\u00e1va \u010doraz kruhovej\u0161ou.<\/p>\n
Niektor\u00e9 zmeny dr\u00e1hov\u00fdch elementov s\u00fa preuk\u00e1zate\u013ene periodick\u00e9, \u010di\u017ee osciluj\u00fa okolo strednej hodnoty a z dlhodob\u00e9ho h\u013eadiska zost\u00e1vaj\u00fa kon\u0161tantn\u00e9. Existuj\u00fa v\u0161ak aj nevratn\u00e9, tzv. sekul\u00e1rne zmeny. Tie s\u00fa pod\u013ea star\u0161\u00edch poznatkov nepatrn\u00e9 a nezasahuj\u00fa hlavn\u00e9 dr\u00e1hov\u00e9 elementy (ve\u013ek\u00e9 polosi a obe\u017en\u00e9 doby plan\u00e9t). Pod\u013ea G. Laughlina nie je ve\u013emi pravdepodobn\u00e9, \u017ee by v najbli\u017e\u0161\u00edch 3 miliard\u00e1ch rokov do\u0161lo k destabiliz\u00e1cii obe\u017en\u00fdch dr\u00e1h plan\u00e9t. Nov\u0161ie po\u010d\u00edta\u010dov\u00e9 simul\u00e1cie v\u0161ak uk\u00e1zali, \u017ee v nasleduj\u00facich piatich miliard\u00e1ch rokov nastan\u00fa v\u00fdraznej\u0161ie zmeny v excentricite hlavne u terestrick\u00fdch plan\u00e9t. U Zeme bude t\u00e1to zmena predstavova\u0165 maxim\u00e1lne osem percent, ale u Marsu m\u00f4\u017ee rozdiel oproti s\u00fa\u010dasnej excentricite predstavova\u0165 a\u017e 20 %. Takisto je mo\u017en\u00e9 ve\u013ek\u00e9 zv\u00fd\u0161enie excentricity Merk\u00faru, \u010do ukazuj\u00fa aj simul\u00e1cie vykonan\u00e9 J Laskarom a M Gastineauom. Pod\u013ea t\u00fdchto autorov je Merk\u00far najv\u00e4\u010d\u0161\u00edm rizikom pre bud\u00facu stabilitu obe\u017en\u00fdch dr\u00e1h terestrick\u00fdch plan\u00e9t.<\/p>\n
Vznik a v\u00fdvoj<\/h2>\n
Vznik<\/h3>\n
Bli\u017e\u0161ie inform\u00e1cie v hlavnom \u010dl\u00e1nku: Vznik a v\u00fdvoj slne\u010dnej s\u00fastavy<\/a><\/em><\/p>\n
$\"Predstava$ <\/a>
Predstava umelca o protoplanet\u00e1rnom disku<\/p><\/div>\n
Najspo\u013eahlivej\u0161\u00ed \u00fadaj o veku slne\u010dnej s\u00fastavy poch\u00e1dza z rozboru v\u00fdskytu kalciov\u00fdch \u010dast\u00edc v hlin\u00edku v kaza\u0161skom meteorite Jefremovka. Y. Amelin a kol. z toho vyvodili, \u017ee vek slne\u010dnej s\u00fastavy je 4,5672 \u00b1 0,0006 mili\u00e1rd rokov.<\/p>\n
Pod\u013ea v s\u00fa\u010dasnosti najviac uzn\u00e1van\u00e9ho modelu Slnko a jeho plan\u00e9ty za\u010dali vznika\u0165 pred 4,6 a\u017e 4,7 miliardami rokov z obrovsk\u00e9ho oblaku medzihviezdnej hmoty. Z\u00e1kladn\u00fdm materi\u00e1lom bola globula, pomerne mal\u00e1, chladn\u00e1 a pomaly rotuj\u00faca plynoprachov\u00e1 hmlovina. T\u00e1to globula sa niekedy naz\u00fdva aj slne\u010dn\u00e1 hmlovina. Jej po\u010diato\u010dn\u00e1 teplota je odhadovan\u00e1 na 50 \u2013 100 kelvinov (\u2212223 \u00b0C a\u017e \u2212173 \u00b0C). T\u00e1 sa, pravdepodobne pod vplyvom zv\u00fd\u0161en\u00e9ho toku hviezdneho vetra po v\u00fdbuchu supernovy, za\u010dala zmr\u0161\u0165ova\u0165. Zmr\u0161\u0165ovan\u00edm vlastnou v\u00e1hou sa uvo\u013enila gravita\u010dn\u00e1 potenci\u00e1lna energia, ktor\u00e1 sa premenila \u010diasto\u010dne na \u017eiarenie a \u010diasto\u010dne na teplo. Preto teplota globuly pomaly r\u00e1stla a r\u00fdchlos\u0165 jej rot\u00e1cie sa zvy\u0161ovala. Odstrediv\u00e1 sila postupne vyd\u00favala hmotu do tvaru disku. V jeho strede, kde bola koncentr\u00e1cia hmoty najvy\u0161\u0161ia, sa utvorilo protoslnko a okolo neho protoplanet\u00e1rny disk.<\/p>\n
V disku sa po\u010das dlh\u00e9ho procesu postupn\u00fdm zliepan\u00edm utvorili mal\u00e9 zhluky hmoty. Tieto zhluky hmoty \u010fal\u0161\u00edm zliepan\u00edm vytvorili planetezim\u00e1ly \u2013 nieko\u013ekometrov\u00e9 a\u017e nieko\u013ekokilometrov\u00e9 teles\u00e1 nepravideln\u00e9ho tvaru. Niektor\u00e9 plan\u00e9tezim\u00e1ly vzniknut\u00e9 v tomto obdob\u00ed sa zachovali dodnes. Ide hlavne o teles\u00e1 Kuiperovho p\u00e1su, ale zrejme aj o mnoh\u00e9 mal\u00e9 mesiace jovi\u00e1lnych plan\u00e9t.<\/p>\n
Po ur\u010ditom \u010dase sa rast najv\u00e4\u010d\u0161\u00edch telies zr\u00fdchlil a najmen\u0161\u00edch naopak spomalil. Z v\u00e4\u010d\u0161\u00edch telies sa potom utvorili protoplan\u00e9ty \u2013 gu\u013eat\u00e9 teles\u00e1 pribli\u017ene o ve\u013ekosti Mesiaca. Zr\u00e1\u017ekami a zliepan\u00edm protoplan\u00e9t sa v bl\u00edzkosti Slnka utvorili \u0161tyri terestrick\u00e9 plan\u00e9ty. Ke\u010f\u017ee ich vznik sa odohr\u00e1val v bl\u00edzkosti Slnka, s\u00fa tvoren\u00e9 preva\u017ene kamenn\u00fdm a kovov\u00fdm materi\u00e1lom, preto\u017ee plynn\u00fd materi\u00e1l sa pod vplyvom ve\u013ekej teploty vyparil. In\u00e1 situ\u00e1cia bola vo v\u00e4\u010d\u0161\u00edch vzdialenostiach od Slnka, kde sa okrem pevn\u00fdch \u010dast\u00edc nach\u00e1dzalo aj ve\u013ek\u00e9 mno\u017estvo plynu. Protoplan\u00e9ty v t\u00fdchto oblastiach naba\u013eovali svojou gravit\u00e1ciou na seba plyn a tak vznikli jovi\u00e1lne plan\u00e9ty.<\/p>\n
Pod\u013ea inej te\u00f3rie vznikli jovi\u00e1lne plan\u00e9ty nieko\u013ek\u00fdmi gravita\u010dn\u00fdmi kolapsmi, \u010di\u017ee r\u00fdchlym zmr\u0161ten\u00edm sa zhluku hmoty v z\u00e1rodo\u010dnom disku. Tento proces trval zhruba 800 rokov, \u010di\u017ee z kozmologick\u00e9ho h\u013eadiska bol extr\u00e9mne kr\u00e1tky. Slapov\u00e9 sily jovi\u00e1lnych plan\u00e9t menili orbit\u00e1lne parametre mal\u00fdch telies vo svojej bl\u00edzkosti a postupne tak vznikol Oortov oblak kom\u00e9t. Protoslnko zatia\u013e priberalo hmotu a jeho teplota r\u00e1stla. Napokon teplota a tlak v jadre protoslnka st\u00fapli nato\u013eko, \u017ee sa v \u0148om za\u010dali zlu\u010dova\u0165 jadr\u00e1 \u013eahk\u00e9ho vod\u00edka. Zap\u00e1len\u00edm termojadrov\u00fdch reakci\u00ed v strede Slnka mo\u017eno pova\u017eova\u0165 proces tvorby slne\u010dnej s\u00fastavy za ukon\u010den\u00fd. Pod\u013ea najnov\u0161\u00edch v\u00fdskumov sa v\u0161ak po vzniku plan\u00e9ty pravdepodobne nenach\u00e1dzali na s\u00fa\u010dasn\u00fdch dr\u00e1hach a je mo\u017en\u00e9, \u017ee ani ich po\u010det nebol rovnak\u00fd ako dnes. Napr\u00edklad pod\u013ea scen\u00e1ra vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy s n\u00e1zvom Nice Model sa planet\u00e1rne embryo Jupitera utvorilo o nie\u010do \u010falej od Slnka a naopak embry\u00e1 Saturna, Ur\u00e1na a Nept\u00fana sa utvorili na dr\u00e1hach bli\u017e\u0161\u00edch k Slnku.<\/p>\n
Posledn\u00fdm \u0161t\u00e1diom vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy bolo intenz\u00edvne bombardovanie medziplanet\u00e1rnou hmotou, ktor\u00e9 vyvrcholilo asi pred 4 miliardami rokov. Spo\u010diatku bolo bombardovanie tak\u00e9 siln\u00e9, \u017ee nedovolilo mlad\u00fdm terestrick\u00fdm plan\u00e9tam, aby sa na nich utvorila pevn\u00e1 k\u00f4ra. Nesk\u00f4r toto bombardovanie za\u010dalo po sebe nech\u00e1va\u0165 stopy, z ktor\u00fdch niektor\u00e9 s\u00fa pozorovate\u013en\u00e9 dodnes na plan\u00e9tach a ich mesiacoch ako impaktn\u00e9 kr\u00e1tery a panvy. Mno\u017estvo dopadov\u00fdch kr\u00e1terov v\u0161ak bolo medzit\u00fdm zahladen\u00e9 geologick\u00fdmi procesmi. Po\u010das nasleduj\u00facich nieko\u013ek\u00fdch stoviek mili\u00f3nov rokov bombardovanie postupne slablo, aj ke\u010f kol\u00edzie v slne\u010dnej s\u00fastave sa ob\u010das odohraj\u00fa aj v s\u00fa\u010dasnosti.<\/p>\n
$\"Porovnanie$ <\/a>
Porovnanie rozmeru Slnka po jeho premene na \u010derven\u00e9ho obra so s\u00fa\u010dasn\u00fdm rozmerom<\/p><\/div>\n
Z\u00e1nik<\/h3>\n
Bud\u00faci v\u00fdvoj slne\u010dnej s\u00fastavy z\u00e1vis\u00ed od v\u00fdvoja Slnka. Slnko m\u00e1 jadrov\u00e9 palivo posta\u010duj\u00face e\u0161te na 5, maxim\u00e1lne na 7 mili\u00e1rd rokov postupn\u00e9ho horenia. Po jeho spotrebovan\u00ed sa za\u010dn\u00fa vonkaj\u0161ie vrstvy Slnka pomaly nafukova\u0165 a pohlcova\u0165 vn\u00fatorn\u00e9 plan\u00e9ty slne\u010dnej s\u00fastavy. Slnko prejde do \u010fal\u0161ieho \u0161t\u00e1dia svojho v\u00fdvoja, ktor\u00e9 naz\u00fdvame \u010derven\u00fd obor. V \u0148om ostane Slnko pribli\u017ene na 35 mili\u00f3nov rokov stabiln\u00e9 a zatia\u013e bude vo svojom jadre spa\u013eova\u0165 h\u00e9lium („odpad“ p\u00f4vodn\u00fdch termojadrov\u00fdch reakci\u00ed) na uhl\u00edk a kysl\u00edk. Po vy\u010derpan\u00ed z\u00e1sob h\u00e9lia v\u0161ak bude rozp\u00ednanie slne\u010dn\u00e9ho povrchu pokra\u010dova\u0165, a\u017e sa napokon zmen\u00ed na mlad\u00fa planet\u00e1rnu hmlovinu, ktor\u00e1 pohlt\u00ed aj tie najvzdialenej\u0161ie \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy. Z jadra Slnka sa stane mal\u00e1 hor\u00faca a ve\u013emi hust\u00e1 hviezda \u2013 biely trpasl\u00edk. Vonkaj\u0161ie ob\u00e1lky sa bud\u00fa ako planet\u00e1rna hmlovina na\u010falej rozp\u00edna\u0165, a\u017e sa napokon zmie\u0161aj\u00fa s medzihviezdnou hmotou a m\u00f4\u017eu posl\u00fa\u017ei\u0165 pri vzniku \u010fal\u0161\u00edch nov\u00fdch hviezd.<\/p>\n
<\/h2>\n
V\u00fdskum a v\u00fdvoj predst\u00e1v<\/h2>\n
U\u017e v staroveku poznali na\u0161i predkovia Slnko, Mesiac a p\u00e4\u0165 plan\u00e9t vidite\u013en\u00fdch vo\u013en\u00fdm okom. Boli to Merk\u00far, Venu\u0161a, Mars, Jupiter a Saturn. Slnko a Mesiac zara\u010fovali tie\u017e k plan\u00e9tam, naopak Zem k nim pod\u013ea nich nepatrila. A\u017e do 16. storo\u010dia sa udr\u017eovala geocentrick\u00e1 predstava o usporiadan\u00ed slne\u010dnej s\u00fastavy. Spo\u010diatku bola Zem pova\u017eovan\u00e1 za dosku pl\u00e1vaj\u00facu na vod\u00e1ch a plan\u00e9ty, Slnko, Mesiac a hviezdy boli v predstav\u00e1ch \u013eud\u00ed umiestnen\u00e9 na ot\u00e1\u010daj\u00face sa gu\u013eov\u00e9 sf\u00e9ry. Typick\u00fdm predstavite\u013eom geocentrizmu bol Aristoteles. Zem u\u017e s\u00edce pova\u017eoval za gu\u013eu, ale v\u0161etky ostatn\u00e9 teles\u00e1 s\u00fa jej obe\u017enice. Pod\u013ea vzrastaj\u00facej vzdialenosti od Zeme mali Zem obieha\u0165 Mesiac, Slnko, Merk\u00far, Venu\u0161a, Mars, Jupiter, Saturn a najvzdialenej\u0161ia bola sf\u00e9ra hviezd. Tento jednoduch\u00fd syst\u00e9m v\u0161ak nebol schopn\u00fd vysvetli\u0165 v\u0161etky pozorovan\u00e9 pohyby plan\u00e9t na oblohe. Jeho syst\u00e9m bol postupne vylep\u0161ovan\u00fd. Najv\u00e4\u010d\u0161iu reformu v r\u00e1mci geocentrick\u00e9ho syst\u00e9mu priniesol Klaudios Ptolemaios, ktor\u00fd vytvoril pre plan\u00e9ty zlo\u017eit\u00fd syst\u00e9m pohybu po deferentoch a epicykloch. Jeho syst\u00e9m umo\u017e\u0148oval pomerne presne vypo\u010d\u00edta\u0165 bud\u00face polohy plan\u00e9t.<\/p>\n
O presadenie heliocentrizmu sa zasl\u00fa\u017eil Mikul\u00e1\u0161 Kopernik, z\u00e1kony pohybu plan\u00e9t objavil Johannes Kepler za\u010diatkom 17. storo\u010dia a Isaac Newton koncom 17. storo\u010dia sformuloval gravita\u010dn\u00fd z\u00e1kon. S te\u00f3riou vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy z hmloviny pri\u0161iel po prv\u00fdkr\u00e1t Immanuel Kant. Nesk\u00f4r t\u00fato te\u00f3riu rozvinul franc\u00fazsky matematik Pierre Laplace a jeho te\u00f3ria je dodnes naj\u0161ir\u0161ie prij\u00edmanou hypot\u00e9zou vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy.<\/p>\n
V 18. storo\u010d\u00ed sa zn\u00e1ma \u010das\u0165 slne\u010dnej s\u00fastavy za\u010dala roz\u0161irova\u0165. 13. marca 1781 William Herschel objavil siedmu plan\u00e9tu, Ur\u00e1n, ale s\u00e1m bol dlho presved\u010den\u00fd, \u017ee ide o kom\u00e9tu. 1. janu\u00e1ra 1801 Giuseppe Piazzi objavil nov\u00fd, dovtedy nezn\u00e1my typ telies, plan\u00e9tku (1 Ceres). V tomto pr\u00edpade bol objavite\u013e presved\u010den\u00fd, \u017ee objavil nov\u00fa plan\u00e9tu, ale v nasleduj\u00facich rokov boli objaven\u00e9 \u010fal\u0161ie mal\u00e9 teles\u00e1 v priestore medzi Marsom a Jupiterom: plan\u00e9tky Pallas, Juno a Vesta. Postupne boli objavovan\u00e9 \u010fal\u0161ie plan\u00e9tky a dnes je ich zn\u00e1mych nieko\u013eko desiatok tis\u00edc. V roku 1846 Johann Gale objavil \u010fal\u0161ie ve\u013ek\u00e9 teleso slne\u010dnej s\u00fastavy, plan\u00e9tu Nept\u00fan.<\/p>\n
$\"Voyager$ <\/a>
Voyager 2, jedin\u00e1 sonda, ktor\u00e1 sk\u00famala a\u017e \u0161tyri plan\u00e9ty: Jupiter, Saturn, Ur\u00e1n a Nept\u00fan<\/p><\/div>\n
S rozvojom kozmonautiky s\u00favisel tie\u017e rozvoj podrobn\u00e9ho v\u00fdskumu telies slne\u010dnej s\u00fastavy sondami. Vn\u00fatorn\u00e9 plan\u00e9ty a ich mesiace sk\u00famali sondy Mariner 10, Venera, Luna, Viking, Mars, Fobos<\/a> a \u010fal\u0161ie. V roku 1959 sonda Luna 1 ako prv\u00e1 dosiahla in\u00e9 kozmick\u00e9 teleso \u2013 preletela okolo Mesiaca. Prv\u00fd dopad na Mesiac sa uskuto\u010dnil v tom istom roku sondou Luna 2. Prv\u00e1 sonda, ktor\u00e1 sa pribl\u00ed\u017eila k inej plan\u00e9te, bola v roku 1962 Mariner 2 a preletela okolo Venu\u0161e. O 2 roky nesk\u00f4r Mariner 4<\/a> preletel okolo Marsu. Prv\u00e9 prist\u00e1tie na Mesiaci uskuto\u010dnila v roku 1966 sonda Luna 9, prv\u00e9 prist\u00e1tie na plan\u00e9te \u2013 op\u00e4\u0165 Venu\u0161i \u2013 sa uskuto\u010dnilo sondou Venera 7 v roku 1970. To u\u017e ale bolo potom, ako sa prv\u00ed \u013eudia, Neil Armstrong a Buzz Aldrin prech\u00e1dzali po Mesiaci. Mesiac bol jedin\u00e9 teleso slne\u010dnej s\u00fastavy, ktor\u00e9 bolo zbl\u00edzka presk\u00faman\u00e9 \u013eudskou pos\u00e1dkou. Ostatn\u00e9 \u010dasti slne\u010dnej s\u00fastavy s\u00fa pre \u013eud\u00ed e\u0161te st\u00e1le nedosiahnute\u013en\u00fdm priestorom. Keby sme sa pok\u00fa\u0161ali cestova\u0165 na okraj slne\u010dnej s\u00fastavy vesm\u00edrnou lo\u010fou Apollo<\/a> r\u00fdchlos\u0165ou 40 200 km\/h (najv\u00e4\u010d\u0161ou r\u00fdchlos\u0165ou, ak\u00fa kedy teleso s \u013eudskou pos\u00e1dkou vyvinulo), cesta len k prvej hranici slne\u010dnej s\u00fastavy, k heliopauze v jej najbli\u017e\u0161om bode, by n\u00e1m trvala 84 rokov. V s\u00fa\u010dasnosti heliopauzu dosiahli len automatick\u00e9 sondy vypusten\u00e9 k vonkaj\u0161\u00edm plan\u00e9tam: Pioneer 10 a 11 a Voyager 1 a 2.<\/p>\n
Okrem plan\u00e9t a mesiacov sk\u00famali sondy tie\u017e kom\u00e9ty: napr\u00edklad sonda Deep Impact sk\u00famala kom\u00e9tu Tempel 1. \u010eal\u0161ie zase presk\u00famali asteroidy \u2013 sonda NEAR Shoemaker<\/a> asteroid Eros, japonsk\u00e1 sonda Hayabusa zase asteroid 25143 Itokawa. Sonda New Horizons ako prv\u00e1 sk\u00fama Kupierov p\u00e1s a v \u0148om napr\u00edklad trpasli\u010diu plan\u00e9tu Pluto.<\/p>\n
Okrem sond sk\u00famaj\u00fa teles\u00e1 slne\u010dnej s\u00fastavy pozemsk\u00e9 a orbit\u00e1lne \u010falekoh\u013eady, napr\u00edklad Hubblov vesm\u00edrny \u010falekoh\u013ead<\/a>.<\/p>\n
Pohyby telies slne\u010dnej s\u00fastavy \u0161tuduje nebesk\u00e1 mechanika, ot\u00e1zky vzniku slne\u010dnej s\u00fastavy planet\u00e1rna kozmog\u00f3nia.<\/p>\n
Nomenklat\u00fara<\/h2>\n
Pomenovanie telies slne\u010dnej s\u00fastavy sa v hist\u00f3rii \u013eudstva vyv\u00edjalo a menilo. V s\u00fa\u010dasnosti na \u0148u dohliada Medzin\u00e1rodn\u00e1 astronomick\u00e1 \u00fania (IAU), v r\u00e1mci ktorej v roku 1973 vznikla nomenklat\u00farna skupina WGPSN (Working Group for Planetary System Nomenclature). V r\u00e1mci nej existuj\u00fa podskupiny pre povrchov\u00e9 \u00fatvary na Mesiaci, terestrick\u00fdch plan\u00e9tach a mal\u00fdch telies slne\u010dnej s\u00fastavy. Pomenovanie povrchov\u00fdch \u00fatvarov sa riadi mno\u017estvom pravidiel, kde je to v\u0161ak mo\u017en\u00e9, tam by mala by\u0165 pou\u017eit\u00e1 a rozv\u00edjan\u00e1 tematika ust\u00e1len\u00e1 v za\u010diatkoch nomenklat\u00fary slne\u010dnej s\u00fastavy.<\/p>\n
Plan\u00e9ty zn\u00e1me \u013eu\u010fom od za\u010diatku ich hist\u00f3rie niesli men\u00e1 bo\u017estiev, a preto sa aj pomenovanie novoobjaven\u00fdch plan\u00e9t (Ur\u00e1nu, Nept\u00fana a Pluta) prid\u0155\u017ealo tejto trad\u00edcie. Men\u00e1 ich satelitov maj\u00fa (s v\u00fdnimkou Ur\u00e1nu) v\u00e4\u010d\u0161inou vz\u0165ah k svojej materskej plan\u00e9te, napr\u00edklad ve\u013ek\u00e9 mesiace Saturnu s\u00fa pomenovan\u00e9 po mytologick\u00fdch bratoch boha Saturna, tit\u00e1noch. Povrchov\u00e9 \u00fatvary mesiacov m\u00f4\u017eu nies\u0165 men\u00e1 spojen\u00e9 s mytol\u00f3giou ako aj s charakterom povrchu. Napr\u00edklad \u00fatvary na Jupiterovom sope\u010dnom mesiaci Io obsahuj\u00fa men\u00e1 post\u00e1v z mytol\u00f3gie oh\u0148a, Slnka, sopiek, hromu a in\u00fdch. Venu\u0161a ako jedin\u00e1 plan\u00e9ta pomenovan\u00e1 pod\u013ea bohyne nesie na svojom povrchu \u00fatvary<\/a> pomenovan\u00e9 takmer v\u00fdlu\u010dne \u017eensk\u00fdmi menami. Prv\u00e9 objaven\u00e9 plan\u00e9tky dost\u00e1vali men\u00e1 po \u017eensk\u00fdch mytologick\u00fdch postav\u00e1ch, \u010do v\u0161ak so vzrastaj\u00facim po\u010dtom objavov nesta\u010dilo. V s\u00fa\u010dasnosti men\u00e1 plan\u00e9tok poch\u00e1dzaj\u00fa z najr\u00f4znej\u0161\u00edch oblast\u00ed kult\u00fary, hist\u00f3rie a vedy. Kom\u00e9ty dost\u00e1vaj\u00fa men\u00e1 pod\u013ea svojho objavite\u013ea, \u010di (nanajv\u00fd\u0161 troch) objavite\u013eov. Ka\u017ed\u00fd syst\u00e9m pomenovania v\u0161ak nesie svoje v\u00fdnimky.<\/p>\n
Referencie<\/h2>\n
\n
Kolekt\u00edv autorov. Encyklop\u00e9dia astron\u00f3mie [online]. Bratislava : Obzor, 1987. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
YEOMANS, Don. Astronomical Unit (AU) [online]. NASA, [cit. 2010-02-11]. Dostupn\u00e9 online. (po anglicky)<\/li>\n
POKORN\u00dd, Zden\u011bk. Exoplanety. Praha : Academia, 2007. ISBN 978-80-200-1510-5.<\/li>\n
ARNETT, David. Supernovae and Nucleosynthesis. Princeton, New Jersey : Princeton University Press, 1996. ISBN 0-691-01147-8. (po anglicky)<\/li>\n
METELKA, Ladislav. Klimatologie na p\u0159elomu tis\u00edcilet\u00ed. Corona Pragensis, m\u00e1j 2000. Dostupn\u00e9 online. (po \u010desky)<\/li>\n
KALENDA, P.; M\u00c1LEK, J.. Je slune\u010dn\u00ed aktivita spojen\u00e1 s variacemi momentu hybnosti Slunce? [online]. [Cit. 2010-01-08]. Kapitola 5. SLUNE\u010cN\u00cd AKTIVITA A JEJ\u00cd MODELOV\u00c1N\u00cd, s. 40. Dostupn\u00e9 online. (po \u010desky)<\/li>\n
\u010cEMAN, R\u00f3bert; PITTICH, Eduard. Vesm\u00edr 1: Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava. Bratislava : Slovensk\u00e1 Grafia, 2002. ISBN 80-8067-071-4.<\/li>\n
Ji\u0159i Grygar. \u017dE\u0147 OBJEV\u016e 2003 (XXXVIII.), kapitola 1.3. Planet\u00e1rn\u00ed soustava kdysi a dnes. pr\u00edstup: 11. janu\u00e1r 2009.<\/li>\n
KLEZCEK, Josip. Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. Praha : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X. S. 332.
\nAstronomick\u00fd slovn\u00ed\u010dek [online]. 2001, [cit. 2010-02-11]. Heslo heliopauza. (po \u010desky)<\/li>\n
Glos\u00e1\u0159 Aldebaran [online]. [Cit. 2010-02-11]. Heslo heliopauza. (po \u010desky)<\/li>\n
Ladislav Druga (2006). Dejiny astron\u00f3mie a Slovensko. Slovensk\u00e1 \u00fastredn\u00e1 hvezd\u00e1re\u0148 Hurbanovo, strana 377. ISBN 80-85221-53-5.<\/li>\n
TESKE, Richard G.; GINDL, Eugen. Geminga: hviezda, \u010do urobila dieru do vesm\u00edru. KOZMOS, 1994, s. 16.<\/li>\n
IVAN, Peter. Slnko, plan\u00e9ty a mesiace slne\u010dnej s\u00fastavy v \u010d\u00edslach [online]. [Cit. 2008-11-18]. Dostupn\u00e9 online.<\/li>\n
KLEZCEK, Josip. Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. Praha : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X. S. 464.<\/li>\n
Ilustrovan\u00fd slovn\u00edk term\u00ednov slne\u010dnej a slne\u010dno-zemskej fyziky. [s.l.] : Slovensk\u00e9 \u00fastredie amat\u00e9rskej astron\u00f3mie Hurbanovo, 1983. S. 198\u20139.<\/li>\n
The IAU draft definition of „planet“ and „plutons“ [online]. International Astronomical Union, 2006-08-16, [cit. 2010-02-11]. Dostupn\u00e9 online. (po anglicky)<\/li>\n
SHEPPARD, Scott S.. The Jupiter Satellite Page [online]. [Cit. 2011-11-27]. Dostupn\u00e9 online. (po anglicky)<\/li>\n
Planetary Science. Potuln\u00e9 mesiace. KOZMOS, 2005, ro\u010d. XXXVI, \u010d\u00eds. 3, s. 24.<\/li>\n
PITTICH, Eduard. Astronomick\u00e1 ro\u010denka. [s.l.] : [s.n.]. ISBN 978-80-85221-58-9. S. 117\u20138.<\/li>\n
KOCIFAJ, Miroslav. Kozmick\u00fd prach a elektromagnetick\u00e9 \u017eiarenie. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 23\u20134.<\/li>\n
PITTICH, Eduard; SOLOVAYA, Nina. Dynamika Slne\u010dnej s\u00fastavy. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 16.<\/li>\n
Jan Verfl. Slune\u010dn\u00ed soustava v \u010d\u00edslech. Astropis, \u010d\u00eds. Speci\u00e1l 2001, s. 22.<\/li>\n
PITTICHOV\u00c1, Jana. Pozorovanie kom\u00e9t z Mauna Kea. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 30.<\/li>\n
REES, Martin. Vesm\u00edr. Bratislava : Ikar. ISBN 80-551-1233-9. S. 119.<\/li>\n
Jupiterovi Tr\u00f3jania. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 14.<\/li>\n
Jana Tich\u00e1. Transneptunick\u00e1 t\u011blesa aneb pozoruhodn\u00fd sv\u011bt za drahou Neptunu. Astropis, \u010d\u00eds. Speci\u00e1l 2001, s. 13\u201314.<\/li>\n
Morbidelli, Alessandro – Levison, Harold F.: Kuiper Belt: Dynamics. p. 590. In: McFadden, Lucy-Ann – Weismann, Paul R. – Johnson, Torrence V.: Encyclopedia of Solar System. 2. ed. San Diego – London – Amsterdam – Burlington : Elsevier. 2007. ISBN 978-0-12-088589-3.<\/li>\n
NESLU\u0160AN, Lubo\u0161; JAKUB\u00cdK, Mari\u00e1n. Popul\u00e1cia mal\u00fdch telies a posledn\u00e9 \u0161t\u00e1dium vzniku Slne\u010dnej s\u00fastavy.<\/li>\n
KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 14.<\/li>\n
KULH\u00c1NEK, Petr. Slune\u010dn\u00ed v\u00edtr. Aldebaran bulletin, 2008, ro\u010d. 6, \u010d\u00eds. 19. Dostupn\u00e9 online. (po \u010desky)<\/li>\n
HAVR\u00c1NEK, Miroslav. T\u0159icet let na cest\u011b vesm\u00edrem. Aldebaran bulletin, 2007, ro\u010d. 5, \u010d\u00eds. 34. Dostupn\u00e9 online. (po \u010desky)<\/li>\n
HAVL\u00cd\u010cEK, Anton\u00edn. Sondy Voyager zkoumaj\u00ed hrani\u010dn\u00ed oblasti Slune\u010dn\u00ed soustavy [online]. DATAB\u00c1ZE KOSMICK\u00ddCH SOND PRO PR\u016eZKUM T\u011aLES SLUNE\u010cN\u00cd SOUSTAVY, 2006-06-01, rev. 2009-12-17, [cit. 2009-12-21]. Dostupn\u00e9 online. (po \u010desky)<\/li>\n
KLEZCEK, Josip. Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. Praha : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X. S. 306\u201360.<\/li>\n
GRYGAR, Ji\u0159\u00ed. \u017de\u0148 objev\u016f 2009. Kozmos, s. 18.<\/li>\n
HACAR, Bohumil. \u00davod do obecn\u00e9 astronomie. Praha : St\u00e1tn\u00ed pedagogick\u00e9 nakladatelstv\u00ed, 1963.<\/li>\n
\u010cek\u00e1 n\u00e1s sr\u00e1\u017eka Zem\u011b s Marsem a odlet Merkuru? [online]. Science world, 2009-02-12, [cit. 2010-12-26]. Dostupn\u00e9 online. (\u010desky)<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Grygar. \u017de objev\u016f 2004 (XXXIX.). pr\u00edstup: 11. febru\u00e1r 2009.<\/li>\n
Jupiter sa (mo\u017eno) sformoval za 300 rokov. KOZMOS, 2003, ro\u010d. XXXIV, \u010d\u00eds. 1, s. 2.<\/li>\n
V\u00fdsledky v\u00fdskumu oddelenia medziplanet\u00e1rnej hmoty Astornomick\u00e9ho \u00fastavu SAV. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5.<\/li>\n
NESLU\u0160AN, Lubo\u0161; JAKUB\u00cdK, Mari\u00e1n. Strm\u00fd okraj Kuiperovho p\u00e1su. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5, s. 14.<\/li>\n
Vojtech Ru\u0161in [2005]. Slnko, na\u0161a najbli\u017e\u0161ia hviezda. Vydavate\u013estvo slovenskej akad\u00e9mie vied, Bratislava, strana 222. ISBN 80-224-0864-6.<\/li>\n
Martinek Franti\u0161ek. B\u00edl\u00fd trpasl\u00edk nazna\u010duje osud Slune\u010dn\u00ed soustavy (\u010desky).<\/li>\n
Ji\u0159\u00ed Kub\u00e1nek, Martin \u0160olc. Historie a sou\u010dasnost nomenklatury ve slune\u010dn\u00ed soustav\u011b. Astropis, \u010d\u00eds. Speci\u00e1l 2001, s. 34-41.<\/li>\n<\/ol>\n
<\/p>\n
Zdroje<\/h2>\n
\n
Josip Klezcek. Velk\u00e1 encyklopedie vesm\u00edru. [s.l.] : Academia, 2002. ISBN 80-200-0906-X.<\/li>\n
R\u00f3bert \u010ceman, Eduard Pittich. Vesm\u00edr 1: Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava. Bratislava : Slovensk\u00e1 Grafia, 2002. ISBN 80-8067-071-4.<\/li>\n
V\u00fdsledky v\u00fdskumu Oddelenia medziplanet\u00e1rnej hmoty Astronomick\u00e9ho \u00fastavu SAV. KOZMOS, 2008, ro\u010d. XXXIX, \u010d\u00eds. 5.<\/li>\n
Martin Rees (2006). Vesm\u00edr. Ikar. ISBN 80-551-1233-9.<\/li>\n
Kolekt\u00edv autorov. Encyklop\u00e9dia astron\u00f3mie. Bratislava : Vydavate\u013estvo Obzor, 1987.<\/li>\n<\/ul>\n
<\/p>\n
Extern\u00e9 odkazy<\/h2>\n
\n
www.boinc.sk: Zrod slne\u010dnej s\u00fastavy<\/a><\/li>\n
Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava na vesmir.sk<\/a><\/li>\n
www.treking.cz\/astronomie\/slunecni-soustava<\/a><\/li>\n
Slne\u010dn\u00e1 s\u00fastava v \u010d\u00edslach<\/a><\/li>\n
Datab\u00e1za kozmick\u00fdch sond na v\u00fdskum telies slne\u010dnej s\u00fastavy<\/a><\/li>\n
Kde kon\u010d\u00ed Slune\u010dn\u00ed soustava?<\/a><\/li>\n<\/ul>\n","protected":false},"excerpt":{"rendered":"
Prv\u00fdkr\u00e1t publikovan\u00e9 na slovenskej Wikip\u00e9dii. Autor: Jana Plauchov\u00e1 ako Eryn Blaireov\u00e1. Spoluautori: Bronto (zakladate\u013e, oprava formul\u00e1ci\u00ed), Liso (\u010das\u0165 textu, oprava preklepov), Bebe (\u010das\u0165 textu a\u00a0oprava formul\u00e1ci\u00ed), Maros (pridanie obr\u00e1zku), Adrian (oprava gramatiky, aktualiz\u00e1cia, formul\u00e1cia), IP 195.168.233.115 (aktualiz\u00e1cia), Matros (pridanie obr\u00e1zku, oprava preklepov), Wizzard (oprava preklepu), Helix84 (oprava preklepov), Sisua (oprava formul\u00e1ci\u00ed,\u00a0preklepov, pridanie referenci\u00ed), IP 90.183.60.3 (pokračovať v čítaní…) <\/a><\/span><\/p>\n","protected":false},"author":1,"featured_media":0,"parent":677,"menu_order":0,"comment_status":"open","ping_status":"open","template":"","meta":{"footnotes":""},"_links":{"self":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/962"}],"collection":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages"}],"about":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/types\/page"}],"author":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/users\/1"}],"replies":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fcomments&post=962"}],"version-history":[{"count":55,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/962\/revisions"}],"predecessor-version":[{"id":1001,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/962\/revisions\/1001"}],"up":[{"embeddable":true,"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=\/wp\/v2\/pages\/677"}],"wp:attachment":[{"href":"https:\/\/www.adhara.sk\/index.php?rest_route=%2Fwp%2Fv2%2Fmedia&parent=962"}],"curies":[{"name":"wp","href":"https:\/\/api.w.org\/{rel}","templated":true}]}}

Teles\u00e1<\/h2>\n

Vznik a v\u00fdvoj<\/h2>\n

<\/h2>\n