header image

 
 

Prerobiť!

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 24. 1. 2014

Hamletovská otázka, ktorú som položila pred necelým rokom, je konečne zodpovedaná. V tlači – cez vydavateľstvo – mám totiž román, o ktorom viacerí tvrdili, že mi ho nikto nikdy nevydá. Čo sa o zaslúžilo o to, že sa ich predpovede nenaplnili? To, voči čomu majú niektorí autori aj kritici zamietavý postoj: Prepracovanie a dokonca trojnásobné!

Akú cestu si moja kniha musela prejsť?

Možno to vyznie namyslene, ale prvá verzia rukopisu románu Osem hviezd Veľkého voza (vydaný pod názvom Večnosť omylov) rozhodne nevznikla ako následok prvoplánového nápadu. Prvé scény a kostra deja prišli v roku 2003, áno, to je rok havárie raketoplánu Columbia, udalosti, ktorá ma k nemu inšpirovala. Bola som tým námetom taká nadšená, ako len môže ani nie šestnásťročné dievča byť. No nevrhla som sa hneď na písanie s presvedčením, že po zložení pera z toho vznikne najväčší bestseller všetkých dôb. Už som vedela, že všetko má svoj čas a že šanca na úspech pri písaní je v mojom veku a situácii – povedzme – mizivá.

Ale začala som sa na písanie tejto knihy pripravovať.

Študovala som si fakty. Príbeh sa totiž odohráva v prostredí, pre ktoré som vtedy síce mala veľa nadšenia, ale o to menej vedomostí. Žiaľ, jazyková bariéra mi nedovolila vzdelávať sa v danej problematike žiadaným tempom. Preto mi teoretická príprava trvala celých šesť rokov. Lovila som informácie, kde sa dalo – v knihách, na internete, fórach, chate. Strávila som hodiny pozeraním kanálu NASA TV. A popritom som písala. Populárno-náučnú literatúru z daného prostredia, lebo mi pri učení sa pomáhalo formulovať novozískané poznatky vlastnými slovami, beletriu i nebeletriu. A tiež prípravné texty okolo príbehu samotného. Napísala som si jeho podrobný obsah, úryvky, zaznačila dojmy, ktoré má vyvolávať…

Napriek tomu sa nedá povedať, že po tých šiestich rokoch by som sa cítila na jeho písanie pripravená. Lenže za ten čas som sa naučila, že písať sa nemá vtedy, kedy by človek chcel, ale vtedy, keď sa dá. A teraz sa dalo. Chodila som totiž na VŠ, čo bolo z môjho pohľadu spojené so získaním neuveriteľného množstva voľného času. A ten čas treba využiť, kým ho mám. Preto som si v septembri 2008 sadla doma k počítaču a o 9 mesiacov neskôr v hoteli počas návratu z dovolenky vyčerpane doklepala prvú verziu rukopisu hard sci-fi románu Osem hviezd Veľkého voza.

Krátko po dopísaní sa u mňa dostavila spokojnosť. Nie, ani zďaleka som si o rukopise nemyslela, že je úžasný a dokonalý. Spokojnosť nebola dôsledok ničoho iného, než nízko nastavenej latky po predošlých pokusoch. Osem hviezd bol totiž už mojím štvrtým románovým rukopisom. Už som mala svoje schopnosti a slabiny trochu zmapované a vedela som, aký výsledok môžem po prvých troch… ehm… rozpačitých experimentoch očakávať. Vzhľadom na to ma Osem hviezd príjemne prekvapil. V pasážach, kde som predpokladala problémy, sa problémy nedostavili, alebo prišli v oveľa menšej miere. Niektoré state, na ktorých mi záležalo, som síce nezvládla, ale celkove som sa príliš nevzdialila od toho, čo som chcela dosiahnuť. A to mi dalo dôvod na radosť. Avšak predčasnú. Pomýlila som si totiž relatívny úspech s absolútnym. Neuvedomila som si, že ľudia nebudú poznať pozadie vzniku knihy, ale zhodnotia ju ako takú.

Prvá lekcia na seba nenechala dlho čakať.

Nakoľko si veľmi zakladám na realistickosti a faktickej správnosti vo sci-fi, dala som svoj čerstvý, ešte teplý text skontrolovať odborníkom na kozmonautiku. Netušiac, akú studenú sprchu si práve chystám.

Moja naivná predstava, že po ich recenziách len opravím kde-tu slovko, sa rozsypala na prach. Znalcom totiž vadilo všetko od samotných princípov hlavnej zápletky až po ľahko opraviteľné detaily (ktoré boli žiaľ v menšine). Nepopieram, zdrvilo ma to. Hanba za napísané sprostosti sa u mňa miešala so žieravým pocitom nedocenenia mojej šesťročnej snahy a štyristopäťdesiatich normostrán textu. Keď som kritiku predýchala, pustila som sa do prerábky. Stalo sa to len dva týždne po napísaní. Čo z výčitiek som vedela poopravovať, to som opravila, ale mnoho vecí som opraviť nevedela. Napriek tomu sa mi po prerobení sebaistota postupne, kúsok po kúsku vracala späť.

Nasledoval ďalší krok – poskytnutie knižky čitateľom. A keďže z môjho pohľadu som sa týmto textom posunula v písaní na vyšší level než doteraz, zavesila som ho – ale až po dlhom váhaní  a postupne – celý aj na web. A dychtivo som čakala.

Reakcie? Viac negatívne než pozitívne, ale najčastejšie vôbec žiadne. Keď už ani vlastná rodina a priatelia nechvália, je to zlé. No kým u rodiny a známych sa to dá vysvetliť tým, že uprednostňujú iné témy, o môj rukopis bol nízky záujem aj na internete. Nepomohla ani intenzívna propagácia z mojej strany. Vôbec som to nechápala. Dobre, nie je to dokonalé, ale je to to najlepšie, čo som kedy napísala! Tento pocit ma neopúšťal ani po viac ako roku po prvej prerábke. Stále som si otvárala súbor, len aby som sa kochala textom; stále som žasla nad tým, ako dobre na svoje pomery som ho dokázala napísať. No ako to už v podobných prípadoch býva, bol to názor ojedinelý. Našlo sa síce aj zopár pozitívnych čitateľských recenzií, ale moje prvé nesmelé pokusy o ponúknutie rukopisu vydavateľstvám skončili totálnym fiaskom.

Zo stagnácie ma vytrhlo vydávanie mojej prvej knihy, ktorú som napísala až po Ôsmich hviezdach, a podľa vlastného presvedčenia rovnako dobre ako Osem hviezd. Či skôr, ako som počas vydávania zistila, rovnako zle. Redaktorské úpravy a súbežné čítanie návodov na písanie mi otvorili oči. Uvedomila som si hromadu štylistických chýb, ktoré som notoricky, rukopis od rukopisu, opakovala, a na ktoré ma nemal kto upozorniť, pretože nikto z môjho okolia nevedel posúdiť viac než všeobecný dojem. A ich konečné odhalenie a prijatie vo mne vzbudilo nadšenie. Domnievala som sa, že konečne viem, kde bol celé tie roky šuflíkového písania problém!

Keď som si po skončení redaktorských korektúr svojho prvého románu znova otvorila rukopis Osem hviezd Veľkého voza na jednej z mojich – podľa môjho nedávneho názoru – najlepších pasáží, už som sa textom kochať nedokázala. Namiesto toho sa mi zjavili mračná chýb. Samé opakujúce sa slová, nejasné vyjadrenia, ťarbavé a rozvláčne vetné konštrukcie… v duchu mi okolo nich už naskakovali korektorské značky. Ten pohľad som nevydržala a hneď som sa pustila do zúrivého upravovania daného úseku. A v najbližších mesiacoch postupne aj celého románu. Zároveň som na základe novonadobnutých vedomostí prišla na to, ako riešiť jednu zo zásadných logických chýb celého románu, no zabudovanie riešenia si vyžiadalo väčší zásah do príbehu. A tak som tieto zásahy spojila do druhej prerábky. Po nej som starú verziu románu z internetu stiahla a s novou vervou (ibaže akosi menšou než po dokončení prvej prerábky) skúšala šťastie u čitateľov aj vydavateľov.

Veľký úspech sa však nekonal. Pozitívnych recenzií bolo síce relatívne viac, ale príbeh ešte ostával pričasto nepovšimnutý. V hre mohlo byť viacero dôvodov, ale ja som vedela, čo je najpravdepodobnejšie. Ani štylistika, oprava gramatiky, ba ani odstraňovanie bohemizmov cez zaťaté zuby (lebo mnohé české výrazy podľa mňa znejú lepšie než naše) nepomohli. A tým sa moja viera v tento rukopis zlomila.

Rezignovane som časť z neho vyvesila zase na internet a pri tejto príležitosti som ho opäť čítala zavádzajúc do neho ďalšie malé opravy. Prečo som to robila, keď som už neverila, že je dobrý? Jednoducho preto, že keď do niečoho vložím také obrovské množstvo času a driny ako do tohto rukopisu, tak to musí mať výsledok, aj keby som sa mala rozkrájať. Skúsenosti a tréning mi ako výsledok nestačili – chcela som mať niečo na túto tému a z tohto prostredia publikované, nech to stojí čo to stojí. A zároveň som v kútiku duše dúfala, že moje znepáčenie sa románu je len nejaké pomätenie zmyslov. Veď som preň bola taká nadšená v čase, keď bol oveľa horší! Prečo teraz, keď je objektívne lepší, dvakrát prerobený a raz zrevidovaný, mám z neho taký zlý pocit? To nedáva zmysel.

Ubehli ďalšie mesiace. Jeden pozitívne hodnotiaci čitateľ ma nabádal na ponúkanutie tohto rukopisu vydavateľom. Keď som namietala, že vydavateľstvá neprehovorím ani na jeho prečítanie, nie to ešte vydanie, tvrdil, že zo sprievodného listu musí byť zrejmé, že ja rukopisu verím. Ha, to je dobré. Ako to môže byť zrejmé, keď mu v skutočnosti neverím? Ale aj tak som zosmolila nejaký mail, anotáciu a ukážku a so skeptickým záujmom „to som teda zvedavá, čo sa stane“, som ho opäť začala posielať vydavateľstvám.

Medzi bez odpovede nechanými správami som sa dočkala aj jedného pozitívneho hodnotenia (ale dotyčné vydavateľstvo to bolo ochotné vydať iba ak na moje náklady), nad čím som sa skepticky uškrnula – redaktor totiž vyzdvihoval najmä autentickosť celého prostredia, pričom ale ja som od odborníkov dobre vedela, koľko tam mám neopravených chýb. Neskôr mi však ďalšie vydavateľstvo oznámilo, že rukopis prijíma. A ja som si pomyslela – á sakra, to je malér.

Možno neveriacky krútite hlavami. Čože? Malér? Mala som skákať radosťou po strop! Napokon, presne po tomto som túžila celých desať rokov od chvíle, ako sa mi tento príbeh usadil v hlave. A ja namiesto toho cítim akési zahanbenie a neistotu, či na jeho vydanie ešte nie je priskoro. Po tom, ako štyri roky ležal v šuflíku! Je to postavené na hlavu, uvedomovala som si. Ale malo to svoje dôvody. Jednak tu v minulosti boli celkom oprávnené negatívne hodnotenia ohľadom uveriteľnosti celého príbehu a potom tu boli stále tie pasáže, s ktorými som zase bola nespokojná ja. Závažnosť oboch problémov som si však neuvedomila, kým som nestála zoči-voči možnosti vydania – to je totiž okamih, kedy sa na rukopis začnete dívať úplne iným pohľadom. Oveľa kritickejším pohľadom. Pretože vydanie je zlom, po ktorom už nebudete môcť v texte opraviť ani čiarku. A zároveň je to udalosť, po ktorej už príbeh nebudú čítať len vaši známi a zopár neznámych na internete, ale okruh čitateľov drasticky vzrastie, čím stúpne pravdepodobnosť, že niekto si tie faktické a iné chyby všimne. Ale zároveň – aký paradox! – ma desila aj predstava, že by som vydavateľstvu zdvorilo poďakovala a oznámila, že na ich podmienky žiaľ nepristupujem. Tento postoj asi nevie pochopiť nikto, kto nemá pocit, že mladosť strávil refreshovaním mailschránky a čakaním na (spravidla neexistujúcu) odpoveď od vydavateľov. Šance sa skrátka treba chopiť.

Vydavateľ požadoval v rukopise nejaké zmeny a ja som za to nakoniec bola aj vďačná. Dostala som tak šancu ešte raz a naposledy rukopis poriadne prerobiť a posledný pokus zapracovať tam okrem jeho pripomienok aj to „svoje“. Síce som si po každej prerábke hovorila, že lepšie to už neviem, lenže od poslednej prerábky uplynuli dva roky a od poslednej revízie rok. A po čase to človek vždy vie lepšie. A keď sa k tomu pridá aj takáto silná motivácia, ako reálna vyhliadka publikovania v blízkej budúcnosti, je rozhodnuté. Navyše, v tom čase som už pracovala na hvezdárni a mala som prístup k jej knižnici zahŕňajúcej aj množstvo literatúry o kozmonautike. Vedela som, že ak sa mi faktické nedostatky nepodarí opraviť pomocou nej, tak ich neopravím nikdy. Zdrojov v „zrozumiteľštine“ (češtine alebo slovenčine) je totiž ako šafranu a toľko pokope ich na jednom mieste v rámci SR už nikde nenájdem. A tak som sa popri úpravách rukopisu dala na bleskové samoštúdium.

Žasla som, aký je po všetkej tej práci môj rukopis chabý. Vydavateľ požadoval preškrtať ho, voči čomu som cítila nedôveru, lebo predošlé prerábky už škrtanie zahŕňali. No keď som si súbor po roku opäť otvorila, uvedomila som si – a fakt! Toľko prebytočných viet a ťažkopádneho vysvetľovania, ktoré namiesto zjasnenia situácie všetko len zahmlievalo… plus štylistické a dokonca aj gramatické chyby, u ktorých som bola presvedčená, že som ich pri predošlých úpravách vychytala. A napriek tomu som znova nachádzala hŕbu nelogizmov, bohemizmov, patetizmov, prebytočizmov, neuveritelizmov a ďalších vecí, ktoré nutne potrebovali ísť preč. Prerábku som tiež využila na odstránenie všetkého, čo mi viac-menej nevyšlo a hoci to pôvodne účel malo, románu bude asi lepšie bez toho. Musela som ustúpiť od niekoľkých svojich zámerov, hoci ma to škrelo – ale písanie je aj o kompromisoch a prioritách. Nepodarilo sa mi síce napraviť úplne všetko, čo ma pri čítaní tohto rukopisu „bolelo“, ale väčšinou som tú bolesť aspoň dokázala zmierniť. A zabudovala som ďalšie faktické opravy. Otvorila som si súbor s poznámkami prvého recenzistu, prísneho odborníka, hoci ani teraz po štyroch rokoch sa mi nečítali ľahko. Musela som si však pripomenúť, čo mi vytkol, a na základe nových vedomostí opraviť, čo sa dá. A, napodiv, dalo sa aj to, čo sa predtým nedalo. Nie úplne všetko, ale značná časť áno.

Prepracovaný rukopis som odovzdala síce vo chvate, ale s nezanedbateľným pocitom spokojnosti, že je zase na oveľa vyššej úrovni než bol predtým. No ešte bolo treba doladiť detaily. Poučená prípadom prvej knihy som oslovila ochotných čitateľov, aby po úpravách redaktorky ešte pátrali po všetkých zlých, pravopisne nesprávnych či nelogických vyjadreniach, ktoré nájdu. A bolo ich tam požehnane! Aj celkom obyčajných. Napríklad scéna, v ktorej žena drží v jednej ruke malé dieťa, v druhej kabelku a zároveň vraj voľnou rukou máva. To by však tie ruky musela mať tri. Divíte sa, ako takéto niečo mohlo prežiť tri moje čistky a jednu čistku redaktorky? Ja tiež. A to ani nehovorím o nesmrteľných preklepoch schopných vydržať desiatky mojich čítaní plus čítanie niekoľkých ďalších ľudí a k tomu všetkému aj pozornú automatickú kontrolu pravopisu…

Posledná vlna zásahov, tých od redaktorky a čitateľov, priniesla primálo zmien na to, aby sa dala nazvať prerábkou – no aj vďaka nej, dúfam, kvalita rukopisu opäť nezanedbateľne stúpla. Stále nie je dokonalý, ale azda to bude stačiť. Až po posledných zmenách som si uvedomila, ako ďaleko od cieľa som sa so svojou prvou verziou nachádzala – možno bola vynikajúca na moje vtedajšie pomery a schopnosti, ale stále vzdialená od štandardu vydávanej knihy. A ja som si uvedomila, že to, po čom som bezprostredne po dokončení prvopisu túžila, vlastne nebolo vydanie, ale uznanie. Chyby (okrem faktických) som totiž nejasne cítila už vtedy, no nepripisovala som im veľký význam. A pritom ony sú to zásadné, čo delí priemerný rukopis od knihy. A čo je naozaj zvláštne? Ešte aj teraz, po bezmála desať a pol roku života tohto príbehu vo mne, mám pocit, že som na ňom pracovala primálo a potom som veľa vecí musela robiť narýchlo. Preto radím využiť čas. Prepisovať a vylepšovať. A nedajte na tých, čo vám tvrdia, že dielo musí byť dosť dobré na vydanie na prvý šup.

Prerábanie sa skrátka oplatí.


  • Poznámka 1: Článok je v pôvodnej forme, v akej bol uverejnený na blogu Enigma, a jeho začiatok je už neaktuálny.
    Poznámka 2: Podrobnejšie sa priebehu vzniku románu Večnosť omylov venuje táto stránka.


Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.