header image

 
 

Knižné recenzie

Recenzie podľa mena autora

 

Napriek prechádzajúcej neveľmi pozitívnej skúsenosti s českou space operou som dala šancu prvému dielu rozsiahlej knižnej série Mycelium. Skusmo som otvorila tretí diel, no pochopila som z neho iba to, že sériu treba čítať od začiatku. A ešte to, že autorkin štýl je dosť dobrý na to, aby sa to oplatilo skúsiť. Oplatilo sa?

 

Z doteraz dostupných materiálov aj dokumentárnych filmov som predpokladala, že mám celkom slušné znalosti. Táto kniha však bola šok. Rozbila moje doterajšie predstavy na také malé kúsky, až si nie som istá, či jej mám vo všetkom veriť.

 

Sci-fi od autorov vzdelaných v odbore vedia byť úžasne realistické. No je vedecké vzdelanie to jediné, čo robí príbeh hodnoverným? A vťahujúcim a uveriteľným?

 

Young adult. Žáner, na ktorý mám ťažké srdce. A napriek tomu si kedy-tedy román tejto kategórie ešte prečítam. Stále so skrytou nádejou, že konečne nájdem príbeh, ktorý by mi pripomínal moju mladosť, skutočnú mladosť.

 

Z prezretia zadnej strany a záložiek sa mi síce nepodarilo ani náznakovo zistiť, o čom kniha bude, ale začiatok, hoci ma štýlom písania vôbec neoslovil, smeroval ku stromom. Dokonca ku gaštanom, ktoré pestujem. A tak som románu v knižnici dala šancu.

 

Toto slovné hodnotenie píšem z dôvodu, že som sa po rokoch opakovaného čítania rozhodla knihe jednu hviezdičku ubrať. Nechápme sa zle. Stále je to perfektná kniha.

 

Príliš známe knihy nie sú príliš dobré knihy. Polnočná knižnica toto pravidlo opäť potvrdzuje.

 

Tri knižky, ktorých najväčší prínos je v negatívnom príklade, aké dávajú ostatným autorom. Zoznámme sa s Bolo to úplne inak od Kody Keplingerovej, Inštitúciou od Stephena Kinga a Verity od Colleen Hooverovej.

 

Atmosféra. To je to, čo Spoločenstvo prsteňa najlepšie vystihuje. Putovanie severnou častou Stredozeme je príjemné, precítené a melancholické.

 

palec hore

Momentálne je mojím najobľúbenejším subžánrom psychologický triler. Hoci fantastika má pre mňa oveľa väčší teoretický potenciál, ako ma nadchnúť, psychotriler sklame moje očakávania oveľa menej často než sci-fi či fantasy. Dokazujú to aj moje doterajšie recenzie, ktoré sú u psychologických románov priaznivejšie, u fantastiky ufrflanejšie. A podčiarkuje to aj moje hodnotenie knihy Vtedy v lese.

 

Nebudem hodnotiť celú knihu – v tomto prípade poviedkovú zbierku Cestovanie v čase – ale iba tri príbehy z nej, ktoré mi utkveli v pamäti možno aj po dvadsiatich rokoch, odkedy som túto knižku prvý raz čítala. Pozrime sa na Aspoň čosi pre nás tempunautov od Philipa K. Dicka, Človek v jeho čase od Briana W. Aldissa a Všetci vy zombiovia… od Roberta A. Heinlena.

 

Napriek tomu, že je o hviezdičku slabšie ako prvá kniha, má toto pokračovanie stále čo ponúknuť. Fantázia autorky, hoci už citeľne ochudobnená, ešte nie je vyčerpaná do dna.

 

Niečo odohrávajúce sa pri pulzare by mohlo byť zaujímavé, zaváňa to hard sci-fi a znalosťami. Hneď začiatkom však musím povedať, že príbeh ma vôbec nevtiahol.

 

Zbierka kvalitných dlhých strašidelných poviedok – alebo možno noviel, ako sú niekedy klasifikované. Jedno z ukážkových diel autorky, ktoré som si po rokoch s chuťou prečítala znova.

 

Triler je mojím hlavným čitateľským žánrom. Najradšej mávam (v takomto poradí) psychologické a sci-fi trilery, čo sú presne kategórie, ktoré nájdeme zastúpené v tejto recenzii.

 

Prvé tri knihy, ktoré som od Iru Levina čítala, ma veľmi oslovili. Potom však prišlo rozčarovanie v podobe trileru Niekto sa pozerá, ktorý bol len priemerný. No dala som šancu aj poslednej knihe od neho, ktorú som ešte nečítala, sci-fi Ten báječný den.

 

Jedna z mála kníh, ktorá zubu času odolala a čítala sa mi rovnako dobre v 11-12 rokoch ako vo veku dvakrát vyššom, hoci v tomto veku som si z nej odniesla už aj iné. Pre mňa najlepšie dielo od Lucy Maud Montgomeryovej (od nej som v puberte prečítala takmer všetko) – Anna zo Zeleného domu.

 

Priznám sa, že životopisné diela nie sú mojou šálkou kávy, donedávna som mala prečítané len jedno. Ale z najrozličnejších dôvodov som v poslednom čase po nejakých siahla. Aké mám dojmy?

 

Mohla to byť taká dobrá kniha. Ale nebola. Kvôli jej spracovaniu. Respektíve, najmä kvôli spracovaniu postáv v nej. Ale nepredbiehajme.

 

Popravde, nad zápletkou som trochu dvíhala obočie. Je nevšedná, to áno. Už som sa síce v beletrii párkrát stretla s tým, ako nič netušiaca manželka zistila, že jej manžel je úchylák a vrah, ale dej spravidla končil jeho porazením. Tu však zatknutím príbeh iba začína, čo vytvára pomerne svieži motív s mnohými vetvami.

 

Pôvodne som plánovala napísať len recenziu ku knihe Temná hmota, ktorá bola mojím prvým stretnutím s týmto autorom. Ale kým som sa k tomu v súčasnom nabitom programe dostala, vrhla som sa aj na román Mestečko Pines. A ten, hoci nie je pokračovaním ani nepatrí do rovnakého univerza, jej v mnohom bol taký podobný, že z veľkej časti možno obe knihy charakterizovať spôsobom dva v jednom.

 

Dom na kopci má všetko, čo sa na strašidelný dom patrí: krvavú históriu (aj keď nie extrémne krvavú) a architektonické podivnosti. To však neplatí o príbehu.

 

Opäť sme pri recenzovaní sci-fi. Tentoraz vybranú trojicu románov spája to, že vyšla v českom preklade a že mala na viac. Spočiatku vyzerala nádejne, no v závere zakaždým sklamala.

 

Ešte som nepísala recenziu na zbierku poviedok, ale všetko je raz po prvýkrát. Space Opera je pre mňa žáner, na ktorý treba mať ako-tak náladu. Ďaleká budúcnosť, nové technológie, kolonizovaný vesmír… ako sa s týmto prostredím popasovala skupinka českých a jedného slovenského autora?

 

Pod ničnehovoriacim názvom sa rozbieha zaujímavá zápletka. V malom americkom mestečku Black Spring ukrytom v horách straší. Ale nestraší tam tak, ako v týchto amerických mestečkách straší bežne.

 

Dnes tu máme špeciál – nie tri, ale rovno štyri kratšie hodnotenia kníh. A tentoraz všetky od jedného autora, dobre známeho Stephena Kinga.

 

Túto trilógiu som si prečítala na odporučenie a neoľutovala som. Zhodnotím však len prvé dva diely, pretože zhruba v strede tretieho sa zmienené klady začnú vytrácať a s koncom nie som veľmi spokojná. Ostatne, koniec druhého dielu je veľmi uzavretý a čitateľ môže pokojne končiť aj ním.

 

Veľmi som váhala, či písať túto recenziu, alebo si len „odpľuť“ v krátkom komentári. V mnohom sa totiž budem opakovať s recenziou na Volanie Kukučky. A ako som zistila z komentárov na literárnom serveri, mnoho čitateľov je alergických na porovnávanie tejto knižky s Potterom. Tým čitateľom sa ospravedlňujem, ale nedá mi to.

 

K tejto knižke sa mi podarilo dostať až neuveriteľných šesť rokov po dočítaní predošlého dielu. V súlade s kritikami iných mi tretí diel tejto trilógie síce pripadá horší ako prvé dva, ale iba o kúsok, a nie z dôvodov, ktoré uvádzajú iní kritici.

 

Hoci som toto pokračovanie Enderovej hry mala doma už dlho, veľmi sa mi do neho nechcelo. Ale Card v nej ukázal takú pestrosť scén a myšlienok, harmóniu s prvým dielom, ale bez opakovania sa s ním, že v mojich očiach ako autor ešte viac stúpol.

 

Písať recenziu na príbeh podľa skutočnej udalosti je ošemetné. Tobôž, ak je tou skutočnou udalosťou vojna a jej hrôzy. A keďže nevieme, čo je práca jej a čo novinárky, aj ohľadom spracovania treba voliť slová veľmi opatrne. Aj tak sa však o to pokúsim.

 

Joy Fieldingová je známa autorka na pomedzí ženského a kriminálneho románu. Predstavíme si tri knihy mierne vybočujúce z Fieldingovej priemeru: Šepot a lži, Trest života a Uteč, Jane!.

 

Rowlingová vo Volaní Kukučky absolútne neznie ako Rowlingová. Čo je zle, pretože Rowlingová vo svojej predošlej ságe Harry Potter znela mimoriadne dobre. Ale nechápme sa nesprávne. Volanie Kukučky je slušná detektívka.

 

Sfilmovanie tejto nesfilmovateľnej sedemdielnej ságy ma primälo napísať k nej recenziu. So značným oneskorením – uplynulo už viac ako desaťročie, odkedy som dočítala posledný diel. Ale trúfam si na recenziu, lebo si z nej stále pamätám dosť. Tým naznačujem, že to boli silné knihy.

 

Dnes tu máme nie môj žáner, z ktorého však vystupujú tieto tri dielka so snahou o väčšiu duchaplnosť než býva bežné. Podarilo sa? Zaľúbená hypnotizérka od Liane Moriarty, P.S.: Miluji tě od Cecelie Ahern a Jeden plus jedna od Jojo Moyes.

 

Zaujímavý a súčasne uveriteľný príbeh očami škôlkara. Dobre vystihnuté sú oba aspekty Jackovej výnimočnosti – detskosť aj určitá, nazvime to, narušenosť spôsobená celoživotnou izoláciou. Je to odlišný pohľad na svet, na aký sme zvyknutí, a stojí za prečítanie.

 

O niektorých knihách žiaľ nie je čo pekného povedať. Týka sa to aj knihy Prežiť od Alexa Morela, ktorá nie je ničím iným než zmesou nečítavých neuveriteľností a klišé.

 

Opäť to máme nádielku fantasy, z toho dve knihy z jednej ságy: Čas zapomnění od Sharon Guskin a prvý s tretím dielom Zaklínača od Andrzeja Sapkowského.

 

Román je vraj určený takzvaným mladým dospelým. Nakoľko ja sa radím už do kategórie starší dospelý, nie je prekvapivé, že ma za srdce nechytila. Ale nebola by ma oslovila ani v mladšom veku. V tejto knihe boli skĺbené také klišéovité klišé a v takom množstve, že by som predpokladala, že sa už hodia len do paródií.

 

Drsný postapokalyptický román nás po nukleárnej vojne zavedie do hlbín podzemia. Neočakávala som veľa, ale dostala som čítavý, temný a pomerne uveriteľne vykreslený príbeh.

 

Priechod od Justina Cronina, Silo od Hugha Howeyho a Svědectví od Stephena Kinga.

 

Hlavná hrdinka, štrnásťročná Susie, bola znásilnená a zavraždená sériovým vrahom. Celá kniha je o tom, ako po smrti z neba pozoruje svoju rodinu a blízkych vrátane ich myšlienok.

 

Parfum prináša do zatuchnutého rybníka otrepaných románových tém príjemný závan. Aj napriek tomu, že ten závan je neveľmi voňavý.

 

Do Hostiteľa sa mi veľmi nechcelo. Po nečakane pozitívnom hodnotení od istého čitateľa som sa však tejto knihe predsa len rozhodla dať šancu. Oplatilo sa? Slovom: nie. Nastalo presne to, čoho som sa obávala – neduhy Súmraku sa v Hostiteľovi zopakovali.

 

Rozoberiem asi najčítavejšiu a najzábavnejšiu (i keď myšlienkovo nie najdokonalejšiu) ságu vôbec. Samozrejme, nič nie je ideálne. Aj Potter má svoje muchy – a nielen v poslednom, nevydarenom siedmom dieli.

 

Milujem strašidelné príbehy z morských hlbín. Tento sa však do mojej zbierky obľúbených nezaradil.

 

 

Publikácia Kritické momenty kosmonautiky bola najprv z väčšej časti zverejňovaná ako seriál na stránkach www.kosmonautix.cz. Táto, v rámci kozmonautiky evidentne najobľúbenejšia téma, zožala taký úspech, že po úpravách vychádza aj knižne.

 

Do tejto knižky som sa pustila z úprimnej zvedavosti. Mala som ju totiž zafixovanú ako najznámejšiu napodobeninu Harryho Pottera, tak ma zaujímalo, ako takéto knihy vezúce sa na jednej módnej vlne (ktoré inak nesledujem) vyzerajú. A mám pre vás správu, o ktorej neviem, či je dobrá: veľká podobnosť s Harrym tu nie je.

 

Ramon Espejo je rozdrapený hulvát, ktorý nevie povedať vetu bez nadávky alebo bez slangu. Napriek tomu ho väčšina čitateľov asi poľutuje. Džungľou neprebádanej planéty totiž Ramona na organickom vodítku vedie obrovský mimozemšťan schopný mu kedykoľvek spôsobiť neľudskú bolesť. A spoločne kohosi prenasledujú.

 

Metro 2033 od Dmitryho Glukhovskeho, Skúška ohňom od Suzanne Collinsovovej a Nech vojde ten pravý od Johna Ajvide Lindqvista.

 

Čitateľ Koontza vie, že jeho postavy sa správajú značne surealisticky, na hrane uveriteľnosti a nielen v situáciách súvisiacich priamo s nadprirodzenými schopnosťami, ktorými často oplývajú. Sú to skrátka poriadni čudáci. Iné to nie je ani s hlavným hrdinom tejto knihy, Addisonom. Ten trpí naozaj nepríjemným postihnutím: ktokoľvek sa na neho pozrie, ten dostane silné nutkanie Addisona zabiť.

 

Prečo je medzi súčasnými novinkami tak málo dobrého, to neviem. Možno raz na túto tému spichnem nejakú úvahu. Poďme však k veci a pozrime sa na jeden zo starších románov, ktorý ma oslovil už pred rokmi a nedávno som sa k nemu vrátila. Rebeka.

 

Namiesto jednej veľkej recenzie prinášam tri malé – všetko beletrie z vydavateľstva Enigma. Temná hmota od Michelle Paverovej, Facebook ti povie od Jaya Ashera a Carolyn Macklerovovej a Slečna Brontëová píše o láske od Juliet Gael.

 

Dočítané, strávené a pridávam sa k zástupom fanúšikov dychtivo očakávajúcich vydanie šiesteho dielu. Zároveň som sa odhodlala na súhrnné zhodnotenie prvých piatich. Vo väčšine ohľadom som zrejme objavila Ameriku a v podobné postrehy nájdete aj v iných recenziách, ale aj tak mi to stojí za spísanie.

 

Nechcela som písať ďalšiu recenziu na Simmonsa. A tobôž nie negatívnu. Je plno iných autorov a diel, na ktoré sa dá zamerať. Ale nedalo mi. Kniha Fáza gravitácie je totiž ojedinelá svojou témou.

 

Téma človeka opusteného na cudzej planéte sa dá poňať rôzne. Od hlboko psychologicko-filozofických úvah až k stručnosti a dokumentaristickosti zameranej na dianie. Román Marťan sa pohybuje práve blízko druhého mantinelu. Tým, že príbeh neskĺza k filozofovaniu a nie je chudobný na akciu, by to bolo vlastne celkom svižné a ľahké čítanie, nebyť skutočnosti, že sa predsa len treba sústrediť, keď Watney vysvetľuje, čo, kam a prečo zapája, alebo čo s čím chemicky zreaguje.

 

Keď ide o záchranu ľudstva, všetko ide bokom. Život jednotlivca nemá význam. A to ani v prípade, že ide o dieťa…

 

Do čítania Temného leta od Dana Simmonsa som išla na základe tipu, že je podobné ako Kingovo To, ale ešte lepšie. Príťažlivá, atmosféru navodzujúca obálka zvýšila moje očakávania. Začala som sa tešiť na dobré letné čítanie, kde sa k šumu kukurice, ospalej horúčave, prachu, peľu a hmyzu pridá nejaké to tajomné temno. Kniha však očakávanie nenaplnila.

 

Sú populárno-náučné knihy a populárno-náučné knihy. Kým jedny si len prelistujem a skončia ako ďalší zaberači miesta v poličke, iné – a tých je menšina – beriem do rúk znova a zas, obrátim sa na ne vždy, keď hľadám nejaký fakt, až kým sa ich väzba nezačne rozpadať, a ja ju zachraňujem lepiacou páskou.

 

Zavŕšenie fantasy trilógie Ľavá ruka Boha nemôžem označiť inak ako sklamanie. Hoci už druhý diel naznačoval, že to s príbehom ide riadne z kopca, tretí bol predsa len rozčarovanie na druhú. Prečo?

 

Je zvláštne, že predstavu o tom, ako má vyzerať poriadna fantasy, som si urobila bez toho, aby som čítala niečo, čo by sa jej čo i len približovalo. No súčasne musím priznať, že veľa fantasy diel a ság som zatiaľ neprečítala. Dôvodom je aj to, že už prečítané diela ma k vyhľadávaniu tohto žánru príliš nemotivovali.

 

Od tejto knihy som neočakávala veľa, ale príjemne ma prekvapila. Do prvého dielu Hier o život sa môžete začítať, aj keď už nemáte –násť.

 

Limit je absolútne typický thriller, ktorý má všetko, čo sa od thrilleru dá očakávať… a nič viac. Čo je aj škoda, lebo jeho úctyhodná hrúbka môže čitateľov nútiť myslieť si to.



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.