header image

 
 

Dvojrecenzia kníh Blaka Croucha

Pôvodne som plánovala napísať len recenziu ku knihe Temná hmota, ktorá bola mojím prvým stretnutím s týmto autorom. Ale kým som sa k tomu v súčasnom nabitom programe dostala, vrhla som sa aj na román Mestečko Pines. A ten, hoci nie je pokračovaním ani nepatrí do rovnakého univerza, jej v mnohom bol taký podobný, že z veľkej časti možno obe knihy charakterizovať spôsobom dva v jednom.

Takže o čo v nich ide? Hlavný hrdina je muž okolo štyridsiatky. Žije v dlhoročnom manželstve so ženou, ktorú veľmi miluje. Majú jediné dieťa – syna. Nijaký záujem o materiálne veci a statky, nijaké širšie príbuzenstvo, ktoré by bol mal rád. A má obrovskú obavu, že svoju rodinu už neuvidí. Ocitne sa totiž na bizarnom mieste, z ktorého sa nevie dostať domov. Obyvatelia onoho bizarného miesta mu naznačujú, že sa pomiatol a odporúčajú lekársku starostlivosť. Hrdina však vie, že zdravý rozum nestratil. Nikomu nedôveruje, pomoc lekárov odmieta a dá sa na útek. Útek je fyzicky aj psychicky veľmi namáhavý a nebezpečný. V najbeznádejnejšom okamihu ho z najhoršej bryndy vytiahne mladá žena. Ale na rozdiel od bežného klišé v tomto prípade „nič nebude“ (veď predsa miluje svoju ženu). Napokon nájde vysvetlenie, prečo v jeho svete všetko nefunguje tak ako dovtedy, a toto vysvetlenie je pre hrdinu úplne šokujúce.

S hrdinom sa dá ľahko stotožniť a držať mu palce, aby svoj boj zvládol a vrátil sa k rodine. Knihy sú napísané čítavo, aj keď nejakým spôsobom nedokážu úplne navodiť atmosféru prostredia, hoci je to očividne autorovým zámerom. Autorovi sem-tam ujde nejaký detail. Technoblábol, ktorým ozrejmuje, v akej novej realite sa to hrdina ocitol, je miestami naozaj blábol (v oboch knihách napríklad nachádzam autorovo nepochopenie pojmu svetelný rok). Ale dokonalú knihu asi nenájdem a v rámci oddychoviek sú oba tituly pre mňa nadpriemery.

Viac sa mi páčila Temná hmota. V nej je hrdinom Jason, vedec, ktorý sa vzdal kariéry v prospech rodiny. Žije vcelku spokojný život, až kým ho jedného večera cestou z obchodu neunesie zamaskovaný muž. Ten ho zavedie na odľahlé miesto a uspí injekciou. A keď sa Jason preberie, je postavený pred neuveriteľnú skutočnosť: jeho výskum prenosu hmoty medzi paralelnými svetmi, ktorý prerušilo tehotenstvo jeho priateľky, v inom paralelnom vesmíre úspešne dotiahol do konca. V tomto svete sa ocitol, lenže v ňom nemá svoju rodinu – a tak vynaloží všetky poznatky a sily, aby ju získal späť. Zaujímavým osviežením je, že sa nesústreďuje ani tak na svojho syna ako na svoju manželku, čo je vítaná zmena vo väčšinovom prúde „odkedy mám potomka, už ma nikto iný nezaujíma, ani len jeho druhý rodič“. A rozvíjanie ľúbostného príbehu s manželkou (a nie so „zkašeťahajúcou kráskou“) je tiež príjemná zmena.

Vysvetlenie cestovania medzi paralelnými vesmírmi stojí trochu na vode, hoci niektoré pasáže sú veľmi podobné pasážam z Úvodu do teórie chaosu. Páčilo sa mi však tvrdenie, že objavenie tohto cestovania je veľmi nepravdepodobné, ale stačí, že to dokázal jeden Jason v jedinom z nekonečného množstva paralelných svetov a mohol sa odohrať tento príbeh. Autor s nekonečným množstvom možností operuje aj ďalej a vcelku šikovne, no so všetkými otázkami a paradoxmi vyplývajúcimi z existencie nekonečna vesmírov si neporadí. Ovšem je namieste sa pýtať, či je úplné poradenie si s nimi vôbec v silách nejakého autora. Nekonečné množstvo ponúka aj nekonečné množstvo možností, ktorými by sa mohol uberať dej, ktoré by sa dali rozvíjať a u ktorých by sa mi páčilo, ak by ich bol autor rozvinul. Ale chápem, že sa z nich dá zobraziť len nepatrný zlomok, ak nechcete písať celoživotnú sériu. Cez to všetko by som však uvítala, keby sa predsa len viac priestoru dalo morálnej dileme „paralelné ja som tiež ja a preto váham, či sám seba zabiť“. A čo z autorových vysvetlení sa mi vôbec nepáčilo? To, že superpozíciu na prechod medzi vesmírmi navodzuje akási psychotropná látka. Ale táto PSYCHOtropná sa postará o to, že sa s vami prenesie do iného vesmíru aj vaše telo, oblečenie a dokonca aj batôžtek na chrbte.

V Mestečku Pines zase stretávame tajného agenta Ethana, ktorý sa ocitne v malebnom meste a na nič si nespomína. Pamäť sa mu vráti, ale vtedy už postupne prichádza na to, že s tým mestom nie je niečo v poriadku: Nevie sa spojiť s nikým mimo mesta, nájsť svoje doklady a peniaze, a čo je najhoršie, ani nevie to mesto opustiť. Bola som naozaj zvedavá, čo je vo veci. No vysvetlenie opäť stálo na vode – a ešte na hlbšej než v Temnej hmote. V tom vysvetlení možno toho napadnúť toľko, že škoda slov.

Ethan bol v súlade so svojou profesiou schopnejší, telesne zdatnejší a vycvičenejší ako Jason. No pritom si nechával aj priestor na city. Útrapy počas pokusu o útek z mesta som s ním prežívala úplne citeľne (aj keď aj tie útrapy mali nejaké detaily, ktoré dojem rozbíjali – napríklad keď sa chlieb namočí, tak je mokrý, že?). Cez to všetko mi bol trochu menej sympatický než Jason. Asi preto, že svoju údajne tak veľmi milovanú manželku podvádzal.

Obe knihy sú však netuctové, príjemné čítanie. A Temná hmota prináša dokonca aj nejaké nie oddychové, tuhšie premýšľanie vyžadujúce pasáže. Len nad nimi radšej nerozmýšľajte príliš. Mohol by sa vám rozbiť dojem.


  • Názov: Temná hmota
  • Autor: Blake Crouch
  • Vydavateľstvo: Zelený kocúr
  • Počet strán: 360
  • Jazyk: slovenský
  • ISBN: 9788089761357
  • Dátum vydania: 2017

 

  • Názov: Městečko Pines
  • Autor: Blake Crouch
  • Vydavateľstvo: Laser books
  • Počet strán: 320
  • Jazyk: český
  • ISBN: 9788076170599
  • Dátum vydania: 2018

Mohlo by vás zaujímať

 



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 9     Upozornenia: 0

Autor Martin Ut nov 17th 2020 at 10:58 pm  

Mysel je “programátor reality”, teda psychotropna látka jednoducho vyberie z nekonečného množstva možností ten “vesmír”, kde má hrdina oblečené konkrétne oblečenie, na konkrétnom tele a na chrbte ešte aj batôžtek . Batôžtek na chrbte je, ako všetko hmotné, v konečnom dôsledku len ilúzia spôsobená hrou informácie a energie. A tieto dva komponenty sa vyskytuju v každej “realite”, stačí len, ak si vyberieme tú, kde sú vo vhodnej konfigurácii.

Autor Adhara St nov 18th 2020 at 10:11 am  

Potom ale nerozumiem, prečo si nevybral vesmír, kde má tie batôžky dva. Alebo iné vybavenie, ktoré mu v príbehu veľmi chýbalo.

Autor Martin St nov 18th 2020 at 12:22 pm  

Lebo ten príbeh by potom nebol taký zaujímavý :-)
„Vyberáme“ si takú „realitu“, kde máme len presne toľko „vybavenia“ koľko potrebujeme, aby naše príbehy neboli nudné.

Autor Adhara Št nov 19th 2020 at 2:11 pm  

Tak to je poriadny masochizmus. :-)

Autor Martin Št nov 19th 2020 at 5:07 pm  

Prečo?
V reálnom živote veľa výhercov vysokých cien v lotérii nakoniec skončí s depresiami a bez peňazí. Každý potrebuje „optimálne“ množstvo „zdrojov“ na splnenie svojho cieľa.

Čo sa týka literatúry, tak budem citovať jednu, Vám dobre známu, autorku :-)
„Dostatočne trpí. Toto je veľmi dôležitý bod. Ešte dôležitejší než predošlý. Darmo bude hrdina presnou kópiou čitateľa, keď mu nemáte v čom držať palce. Mne sympatická postava musí v živote trpieť minimálne tak ako ja. „

Autor Adhara Pi nov 20th 2020 at 5:17 pm  

Jasné, je pochopiteľné, že v knihe to musí mať hrdina ťažké, aby sme sa na ňom my čitatelia (zlomyseľne :-)) bavili.

Ale ja som váš výrok pochopila tak, že to hrdina sám si vedome a dobrovoľne vyberie ťažkú realitu. A to mi už z motivačného hľadiska nedáva zmysel. Keby aspoň tušil, že je v knihe a že je tým zaujímavejší, čím viac sa natrpí… No postavy, ktoré sa správajú, akoby vedeli, že sú v knihe (napríklad si hovoria veci, ktoré dávno vedia, ale nevie ich čitateľ) sú autorskou chybou.

Autor Martin Pi nov 20th 2020 at 6:13 pm  

Hrdina „nevie“ čo ho presne čaká, teda nevie, či si má vybrať realitu s jedným alebo dvomi batôžkami :-)

Autor Adhara Po nov 23rd 2020 at 11:26 am  

Keď je to „zdarma“, vždy je lepšie viac ako menej. :-)

Autor Martin Po nov 23rd 2020 at 5:06 pm  

Len dovtedy, kým tie dva batôžky nemusím so sebou stále nosiť :-)


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.