header image

 
 

Recenzia – Orson Scott Card: Mluvčí za mrtvé

Hoci som toto pokračovanie Enderovej hry mala doma už dlho, veľmi sa mi do neho nechcelo. Hoci bola Enderova hra silná, bola súčasne aj veľmi depresívna, a mne sa nechcelo namáčať sa v tých hlbinách smútku znova. V hlbinách, ktoré, ako som si myslela, už veľa nového aj tak neprinesú. Mýlila som sa. Keď som sa do knihy konečne pustila, nebola až taká depresívna a už vôbec nebola len dejovým odvarom prvého dielu. Naopak, Card v nej ukázal takú pestrosť scén a myšlienok, harmóniu s prvým dielom, ale bez opakovania sa s ním, že v mojich očiach ako autor ešte viac stúpol.

Čo je obsahom? Od vyvraždenia mimozemšťanov termiťákov uplynulo už tritisíc rokov. Ľudstvo kolonizovalo množstvo iných planét. Na Endera história spomína len ako na sadistického ničiteľa, pred ktorým sa aj Hitler môže skryť. Naopak, na prvého Mluvčího za mrtvé ako na nesmierneho osvietenca. Nikto okrem Enderovej sestry netuší, že je to jedna a tá istá osoba. A takisto nikto okrem jeho sestry netuší, že je stále nažive…

Ender so sestrou Valentine spoločne cestovali podstatnú časť života takmer rýchlosťou svetla a preto za tri tisícročia zostarli len o nejakých 23 rokov. Profesia Mluvčí za mrtvé, čiže človeka vyšetrujúceho a osvetľujúceho pohnútky osôb, ktoré sa už nemôžu brániť sami, sa zatiaľ rozšírila. A zrazu príde k Enderovi žiadosť zo „susednej“ (22 svetelných rokov vzdialenej) planetárnej sústavy, jedinej sústavy, na ktorej bola kedy nájdená ďalšia inteligentná civilizácia. Dovtedy mierumilovní a zaostalí mimozemskí domorodci na smrť umučili človeka, ktorý ich skúmal. Motív neznámy a vyšetrovanie ťažké. Aby sa totiž ľudia vyhli chybe, ktorú urobili pri termiťákoch, kontakt s týmito novými mimozemšťanmi – „prasačníkmi“ – sa nesie v duchu veľmi obmedzujúcej opatrnosti. Prasačníci sa nesmú od výskumníkov nijako kontaminovať vyspelejšou ľudskou civilizáciou, nič dozvedieť o našej technológii a kultúre. Týmto sa (podľa mňa trochu krivolako) zdôvodňuje, prečo majú ľudia zakázané sa na túto poburujúcu vraždu pýtať. A tak Ender ide, hoci to znamená možno aj trvalé odlúčenie od jedinej milovanej ľudskej bytosti – Valentine. Ide z viacerých osobných dôvodov. A zistí oveľa viac ako len príčinu, prečo prasačníci svojho výskumníka (a počas Enderovho letu aj výskumníkovho syna) brutálne zavraždili.

Toto je len stručný nástrel jednej z mnohých prepletených dejových línií, ktoré kniha rieši. V jej neveľkej hrúbke sa do hĺbky a neklišéovito objavuje viacero tém a motívov. Niektoré sa načali už v Enderovej hre: morálka, filozofia, empatia, osamelosť, psychológia, ale tu sú rozvíjané do ešte väčšej hĺbky a pestrosti. Iné, ako náboženstvo, umelá inteligencia a sexualita, sú pre príbeh pomerne nové. Nastupuje rad nových postáv na čele s poznačenou ženou Novinhou, ktorých osudy nie sú len opakovaním Enderovho, ale ukrývajú vlastné nové neotrepané hlboké bolesti a traumy.

A Ender? Z geniálneho osamelého chlapca vyrástol geniálny osamelý muž. Ale jeho genialitu mu opäť – podobne ako v prvom dieli – veríme. Je to ten typ geniality, u ktorej je jasné, že ju vytvoril (svojím spôsobom) geniálny autor. Je to uveriteľná genialita. Genialita oplývajúca hlbokou logikou, ale občas aj omylnosťou, genialita bez božskosti, čím robí Endera ešte sympatickejším, než vyumelkovaných, sústavne v najlepšom svetle ukazovaných klaďasov. Ender je uveriteľným spôsobom múdry, súcitný, empatický, krehký a zranený – no čo viac od klaďasa môžeme chcieť?

Žiaľ, s uveriteľnosťou konania iných postáv som už mala problém. Počínajúc Novinhou – druhou hlavnou postavou príbehu (ach, zase ženou), ktorá Endera na svoju planétu zavolala. Tá si totiž zabitie prvého výskumníka, svojho dobrého priateľa, dávala z nie veľmi pochopiteľných dôvodov za vinu. Áno, výskumníka zabili hneď potom, ako na základe Novinhinej práce prišiel na nový fakt a povedal ho prasačníkom. Ale to je na celoživotné kruté pranierovanie sa málo. Čo viac, aby Novinha zabránila prasačníkom v ďalších vraždách, podnikla absurdne opatrné opatrenia. Ešte chápem, že ako hormónmi zmietaná sedemnástka mala také teatrálne nápady, ako nikomu ďalšiemu neukázať výsledky svojho výskumu, aby neprišiel na to isté, nepovedal to prasačníkom, a oni ho nezabili ako toho prvého. Ale že ani za 22 rokov, kým k nej Ender doletel, nepobrala trochu rozumu, mi pripadá neuveriteľné. Ako to, že jej nenapadlo, že ak niekomu povie informáciu, za ktorej odhalenie prasačníci vraždia, nemusí za nimi hneď bežať a povedať im, že to vie? To si nemôžu ľudia nechať šokujúcu pravdu pre seba? A druhá vec – toto je žiaľ problém, ktorý mám s mnohými knižnými ženami: Ako to, že je zrazu po uši zamilovaná do niekoho, koho znenávidela? Kto ju verejne ponížil? Na koho v duchu neraz zúrila? Takýchto „hormonálnych výkyvov“ v jej správaní je škoda – aj Novinha mala u mňa totiž spočiatku zarobené na veľmi sympatickú postavu. Ale keď sa raz nedá pochopiť, tak u mňa obľúbená nebude.

Čo je naozaj veľká škoda, pretože tento román je práve o chápaní, aj veľmi odlišných bytostí, akými prasačníci (a nielen tí) bezpochyby sú. A chápanie je téma na hlbšie zamyslenie. Naozaj veľmi aktuálna téma. Hneď mi chodili po rozume internetové diskusie, všetci tí flameri a nenávistlivci. Ako sú schopní hlboko znenávidieť človeka len za to, že si zle prečítali jeho príspevok či e-mail. Aký diametrálny rozdiel oproti Enderovi, pre ktorého ani brutálna vražda nie je automaticky podnetom na nenávisť, ale rébusom na pokojné hľadanie riešenia. Román vysvetľuje, spája, ukazuje rozličné strany a rozličné pohľady. Na civilizáciu vysvepejšiu než my (termiťáci totiž ešte nie sú celkom minulosť), na civilizáciu zaostalejšiu než my, na umelú inteligenciu aj na ľudí samotných.

Opakujem preto, je veľkou škodou, že toto spojivo nie je úplné, ale moje pochopenie spletitej mozaiky príbehu má svoje diery. Okrem Novinhy som najviac krútila hlavou nad dvoma mladými výskumníkmi prasačníkov. Tak prasačníci jednému z nich umučili na smrť otca aj starého otca, a oni ich napriek tomu tak milujú, že v pomoci im idú za hranicu zákona? To sa mi nejako nepozdáva. Tiež ma úplne neuspokojilo ani vyriešenie hlavnej záhady, ktorá celej knižke dávala trochu detektívny aspekt vyšetrovania vraždy. Totiž, ak prasačníci zistili, že ich rituál nerobí to, čo urobil doteraz vždy, prečo ho opakovali? A keď to nevyšlo ani na druhý pokus, prečo neváhali a chceli to skúsiť aj tretí raz?

Keď už sme pri biológii… Card šikovne vysvetlil, prečo je život na jeho planéte prasačníkov taký uniformný. Toto je častý problém mnohých sci-fi. A to je planéta Prasačníkov ešte jedna z tých pestrejších v porovnaní s inými autormi. Zdôvodnenie, prečo nie je ešte pestrejšia, s uznaním beriem. A napokon kvitujem aj osvieženie v podobe neamerických mien postáv ľudských kolonistov planéty. Veď kto hovorí, že vesmír musia obsadiť výlučne amíci?

Na začiatku románu som bola trochu stratená v nových postavách, prostrediach a súvislostiach, asi v polovici som cítila hlboké nadšenie – konečne kniha podľa môjho gusta! Čítavá, inteligentná, hlboká, prekvapivá. Taká bola síce až do konca, no vyššie spomenuté nevysvetlené skutočnosti spôsobili, že som jej predsa len musela hviezdičku ubrať. Napriek tomu je však Mluvčí za mrtvé pre mňa kniha roka 2018.


  • Názov: Mluvčí za mrtvé
  • Autor: Orson Scott Card
  • Vydavateľstvo: Laser books
  • Počet strán: 304
  • Jazyk: český
  • ISBN: 9788071933120
  • Dátum vydania: 2010

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.

Komentárov: 4     Upozornenia: 0

Autor Mroks St jan 30th 2019 at 6:38 am  

… tak teda dobre. „Ukecala“ si ma. Do môjho zoznamu: „Toto si určite prečítam“ teda pribudla ďalšia položka. Ďakujem.

Autor Adhara St jan 30th 2019 at 3:46 pm  

To som rada, moje recenzie obvykle nezvyknú mať takýto dopad. :-)

Autor tom lee trnik St jan 30th 2019 at 12:32 pm  

bolo to už dávno, na tvoje výhrady si ani nespominam, mozno ti len nieco uniklo,ale ak aj nie tak mne ta knizka ucarovala a toto proste nieje podstatne, ale ak hladas dokonalost, tak si na nespravnej planete:) to nieje hejt, to je prava podstata vesmiru zivota a vubec, ak by vsetko bolo dokonale nevznikol by vesmir, ani zivot a ani clovek:)

Autor Adhara St jan 30th 2019 at 3:48 pm  

Vám je tak ľahko ulahodiť, ľudia. :-D Aby som bola v recenzii férová, schválne som si to prečítala znova – a nie, nenašla som vysvetlenie týchto na mňa dosť závažných dier.

Nechcem, aby bolo dokonalé všetko, ale aspoň niečo by občas mohlo. :-)


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.