header image

 
 

Recenzia – Orson Scott Card: Enderova hra

Keď ide o záchranu ľudstva, všetko ide bokom. Život jednotlivca nemá význam. A to ani v prípade, že ide o dieťa…

Ľudstvo je vo vojne s hmyzími mimozemšťanmi (v českom preklade termiťákmi). V minulosti ľudia len-tak tak odrazili ich pokus o inváziu. Teraz termiťákom chystajú odvetný úder. No s medzihviezdnymi vojnami je to ťažké. Keďže ľudia pohon rýchlejší než svetlo nevymysleli (iba možnosť okamžitej komunikácie, no nie presunu hmoty), lode naložené zbraňami letia k sústave nepriateľov sedemdesiat rokov. A kým tam doletia, treba nájsť niekoho, kto im všetkým bude veliť. Čas sa však kráti a vyvolený geniálny vojnový stratég neprichádza. Až doslova na poslednú chvíľu sa objaví Ender. Šesťročný chlapec, s ktorým nie je čas narábať v rukavičkách. Treba z neho spraviť bojovníka skôr než dospeje.

Silné. To je hlavný pocit, ktorý sa mi spája s touto knihou. Silné aj napriek drobným nedostatkom či prinajlepšom diskutabilným záležitostiam. Osamelosť a depresia z Enderovho života sálajú naozaj intenzívne. Je to jedna z kníh, ktoré nútia človeka premýšľať. Občas však nielen nad jej myšlienkami, ale aj nad otázkou jej autentickosti. Autor v predslove spomína, že už bol obvinený z nereálnosti zmýšľania a konania svojich hrdinov, pričom sám to odmieta. So zamietnutím konkrétnej spomenutej výčitku – že deti by mali svoje konanie  považovať za detské – sa stotožňujem, ale mne vŕta v hlave čosi iné. Genialitu totiž beriem ako schopnosť narábať s faktami. Mozog geniálneho človeka je ako neuveriteľne výkonný počítač. Lenže nijaký počítač vám nevyhodí výsledok, ak do neho nevložíte vstupné dáta. A práve tie vstupné dáta mi spočiatku chýbajú. Má šesťročné dieťa dosť skúseností na to, aby vedelo správne predpovedať ľudské správanie?

Narážam na jednu konkrétnu scénu. Ako väčšina výnimočných detí, aj Ender je, či už zo závisti, neporozumenia alebo pocitu ohrozenia šikanovaný. Hneď na začiatku knihy je napadnutý spolužiakom. A Ender, ktorého obrovská inteligencia zasahuje nielen neživú logiku, ale aj ľudskú psychiku, vie, že jednoduchá sebaobrana nestačí, lebo inak sa šikana bude opakovať – musí protivníka zastrašiť tak, aby sa už nikdy viac o nič nepokúsil. Ale ako k tomu záveru prišiel? Na základe čoho? Toto mi tam trochu chýba, zvlášť keď v ďalších situáciách už sledujeme proces Enderovho učenia, vidíme, ktoré situácie ho vedú ku konkrétnym záverom. Pozorovať, ako pracuje mozog génia, je zaujímavé. No na priblíženie takéhoto myslenia prostému ľudu by to chcelo možno predsa len trochu viac indícií.

Zaujalo ma tiež, že Ender vedel, že je dospelými dôstojníkmi manipulovaný, hoci celú hĺbku tej manipulácie nepoznal. A napriek tomu sa manipulovať nechal. Nielen rozumovo, aj citovo až tak, že to zasiahlo do jeho snov, kde všetky múry racionality padajú. Potvrdzuje to náznaky, že Ender vlastne chce byť podriadený a to aj za cenu, že si uvedomuje, ako ho to ničí. Jeho vzbury sú však len krátke a symbolické a ochotne sa nechá postrčiť do ďalšieho boja aj napriek tomu, že konanie jeho školiteľov mu pripadá viac než priehľadné. Určitá nejasnosť bola možno zámerom, napriek tomu sa neubránim dojmu, že toto je príbeh, ktorý by si zaslúžil podrobnejšie spracovanie. A to nielen v pasážach týkajúcich sa Endera a jeho myslenia, ale aj ohľadom ostatných postáv, mimozemskej rasy a (nezapriem v sebe hardscifistu) aj technológií. Prekvapuje ma, že tento román už vlastne je rozšírením pôvodnej novely, pretože viac okresaný, ako je teraz, si ho predstaviť naozaj neviem.

Príbeh je vlastne prostý a priamočiary – hlavná dejová línia opisuje Enderov závratne rýchly kariérny postup a to zväčša očami Endera, z menšej časti očami dôstojníkov bojovej školy. Okrem neho obsahuje už iba jedinú dejovú líniu sledujúcu Enderových dvoch starších súrodencov – rovnako geniálne deti. Tá je však redukovaná na zopár scén. S hlavným dejom sa s výnimkou úplného záveru nestretáva. Súrodenci sú charakterizovaní jednoducho – Valentina je dobrá, Peter zlý. Myslím, že by to chcelo niečo viac, a najmä viac ich interakcií s rodičmi – okrem toho i odpoveď na to, po kom tú genialitu zdedili, keď ich rodičia inteligenčne nijako nevynikajú. Rodičia sú však v priebehu knihy odsúvaní celkom do stratena, čo ma zarazilo najmä v závere – kým v predošlých prípadoch Valentina potrebovala povolenie od rodičov na obyčajné rozhovory s plukovníkom Graffom, v závere zrazu ako štrnásťročná nenávratne odlieta na cudziu planétu (bez rodičovského povolenia).

Príliš jednoducho na môj vkus sú popísaní aj nepriateľskí mimozemšťania a hoci väčšina z toho sa dá ospravedlniť tým, že ľudstvo o nich zatiaľ veľa nevie, ich morálka podaná ich vlastnými slovami v samotnom závere sa nedala ľahko prehltnúť. Podľa nich totiž len inteligentný život má právo nebyť vyhladený – planéty s neinteligentným životom sú však bez milosti obsadené. To mi narúšalo ich vykreslenie ako nepochopených chúďatok.

Ani technológie mi veľmi nesedeli – samozrejme, aj s ohľadom na dobu, kedy bola kniha písaná. Zázračné zariadenie umožňujúce komunikáciu v okamžitom čase na ľubovoľné vzdialenosti, o ktorom nikto nevie ako funguje, ale hlavne, že funguje, a je pre dej kľúčové, býva v sci-fi niečo, nad čím zvyknem prevracať oči. Vlastne jediná vec, čo sa mi nežiadala byť v knihe opísaná podrobnejšie, boli opisy cvičných bojov Endera a jeho tímu v bojovej škole. Tých tam bolo až-až, dokonca na jednom mieste ma už tie bojové stratégie začínali nudiť.

Toto všetko však viem prepáčiť, pretože Enderova hra je kniha, ktorá to vynahrádza. Celkový pozitívny dojem zatláča nedostatky do úzadia a núti ich zhrnúť pod konštatovanie, že všestrannú dokonalosť asi nikdy nenájdeme. Pri zlej knihe totiž nekričím: Chcem viac! A pocit prílišnej striedmosti navyše vylučuje druhý možný nedostatok: nudu a rozvláčnosť. Táto častá chyba sa Enderovej hre naozaj vytknúť nedá.


Názov: Enderova hra
Autor: Orson Scott Card
Vydavateľstvo: Laser books
Počet strán: 280 strán
Jazyk: český jazyk
ISBN: 9788071933724
Dátum vydania: 2013

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentár: 1     Upozornenia: 0

Autor Tomi Lee TRNíK Ut apr 18th 2017 at 8:57 am  

Kniha super, film poslabší – tvoja recenzia výborná.

PS: dostala si odo mňa email: „Ako (ne)písať – feedback“ poslaný (1. apríla 2017, 9:49)?


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.