Obálka mojej hypotetickej poviedkovej zbierky

Už roky rokúce tu mám článok o tom, ako vznikajú moje romány. Ale za tie roky rokúce prekročil počet mojich dokončených poviedok počty mojich dokončených románov až dvojnásobne. Poďme sa preto pozrieť na proces ich vzniku, či skôr, ukázať si rozdiely tohto procesu s procesom tvorby románov.

Prvý rozdiel sa dá očakávať – pri poviedkach je tvorivý proces kratší. To je zjavný dôsledok toho, že sú to kratšie literárne útvary. A najmä myšlienkovo a emocionálne jednoduchšie. Každý môj román vznikal v niekoľkých etapách, ktoré ho dotvárali ako novo a novo nanesené vrstvy farby na plátne. Niektoré etapy vzniku románov prišli až po ich napísaní a vyústili do rozsiahlych prerábok. Dodávali im hĺbku a rozvíjali ich v rozličných aspektoch.

Poviedky? Tým také niečo nehrozí. Obdobia činnosti, aktivity, trvali výrazne kratšie. Neboli, tak ako u románov, prerušované niekoľkomesačnými či niekoľkoročnými pauzami. Prišli mi v priebehu niekoľko málo dní a spravidla (s výnimkou úplne prvých zaznamenaných poviedok) boli bezprostredne potom zapísané. Žiadne inkubačné doby a podobné zvláštnosti. Zápis väčšinou trval pár dní, dlhšie ako dva týždne to nebolo nikdy.

Zaujímavé však je, že svižne tento proces prebiehal aj u poviedok, ktoré sa počtom znakov od románov zase tak veľmi nelíšili. Narážam na moju najdlhšiu, 80-stranovú poviedku Diamant a Cibuľa, ktorej proces vzniku bol neporovnateľne rýchlejší ako proces vzniku môjho prvého románového rukopisu, v prvej verzii iba nejakého 110-stranového. Zmienená poviedka bola od prvotného nápadu po dopísanie prvopisu hotová za pár týždňov, kdežto len trochu dlhší román za rovné dva roky. Rekordne krátka doba zápisu poviedky od prvotného nápadu bola päť dní, priemerne to trvá tak… mesiac? Dva? Kdežto priemerná doba vzniku prvopisu románu je šesť rokov. Zatiaľ. Valia sa sem totiž kusy, ktoré upravia štatistiku smerom k radikálnemu predĺženiu tejto lehoty.

To demonštruje fakt, že rozdiely medzi poviedkou a románom nie sú len v dĺžke. Román je celkovo komplikovanejší. Poviedka môže vysvetľovať komplikovaný jav, ale z hľadiska emočného a myšlienkového je v porovnaní s románom jasná a priamočiara.

Granátový vesmír je jedna z mojich najstarších poviedok.

Samozrejme, sú tu aj praktické obmedzenia. Písanie akejkoľvek beletrie je pre mňa veľkou emocionálnou záťažou, ktorá je o to horšia, o čo dlhšie to trvá. Už od úplnych začiatkov môjho písania boli preto poviedky lákavejšie objekty na zápis. U románu, aj po jeho relatívnom dokončení v mojej hlave, dlho prešľapujem, váham, nechce sa mi do toho. Hľadám nejaké obdobie, ktoré mi trochu uľaví od povinností, aby som si mohla na seba privaliť takýto balvan. Poviedka sa navyše píše ľahšie ako román vďaka tomu, že jej koniec je už od začiatku tak blízko. Vízia vyslobodenie z písacích múk je tak silnejšia a o to menej neochotne si k písaniu sadám. Poviedku znesiem psychicky aj fyzicky aj popri mojom súčasnom pobiehaní medzi domácnosťou, záhradkou a ďalšími troma zamestnaniami. Lebo aby bolo jasno – čisto technicky by som si našla čas aj na písanie románu. Čisto prakticky mi na to už ale nezostáva šťava. Aj keď, moje doterajšie poviedkovanie bolo dané najmä tým, že mi celé roky nechodili námety na nič iné ako na tieto krátke príbehy.

Jednoduchosť poviedky demonštruje aj skutočnosť, že nikdy ich neprerábam obsahovo. Aj ony síce po dokončení podstupujú prerábky, viaceré aj niekoľko prerábok. Ale vždy ide len o štylistiku. Nenatieram na ne nové vrstvy. Poviedky nemajú vrstvy ako romány. Môžu na mňa silno emočne pôsobiť, ale tie emócie sa nevracajú po čase znova v trochu inej podobe. Čím sa dostávam k tienistej stránke poviedok. Ak ich nezvládnem načítať do hlavy na prvý šup, sú pre mňa stratené. Ešte nikdy sa nestalo, že by poviedka, ktorej tvorba náhle ustrnie, po mesiacoch až rokoch prišla znova a dotiahla to do úspešného konca. A dokonca mám aj jednu dlhšiu poviedku, ktorej tvorbu som v hlave aj dotiahla do úspešného konca už pred nieviemkoľkými rokmi, lenže som ju nešla krátko na to písať. Ani neviem prečo, asi na to fakt nebol vhodný čas a priestor. A tá poviedka, hoci v hlave už hotová, je mŕtva. Nevráti sa mi naladenie na ňu, nevyhnutné pre jej zápis. Skrátka koniec.

Aj keď… v poslednej dobe pozorujem vo svojej tvorbe veľmi čudný jav. Dávne čriepky nápadov, ktoré boli naozaj len malými čriepkami, sa ku mne po dvojciferných počtoch rokov vracajú s nevídanými posilami! Ako to vyzerá v praxi? Na vysokej škole mi napadlo, že by mohla byť zaujímavá poviedka, ktorá začne uprostred vysokoškolskej skúšky. Netušila som, o čom má byť, len to, že začne v stresujúcom momente tvárou v tvár profesorovi. Nebol to nápad, len čriepok. Nijako sa ďalej nerozvíjal. No po desiatich rokoch, tramtadadá! Nadpojila som naň celý „zvyšok“ poviedky a vznikol Ochladzovač.

A ešte jeden kurióznejší prípad: v jedenástich rokoch ma očarila predstava planéty, ktorá bude tmavá, s hustou nedýchateľnou atmosférou, pustou, no čarokrásne sa trblietajúcou krajinou. A keď som bola trikrát staršia, z tohto nápadu, či skôr len obrazu, sa vyvinula planéta Megara v Diamante a cibuli!

Ochladzovač, jedna z poviedok, z ktorých sa mi prvá odrobinka objavila dávno pred celou poviedkou.

Rozhodne však tieto spomínané nápady nemožno považovať za nedokončené poviedky. Nedokončená poviedka je niečo, kde už nemám iba úlomok scény, ale aj zápletku, viacero scén, niekedy dokonca väčšinu scén… len sa to zrazu utne. Takýto prípad ešte nikdy pre poviedku nedopadol dobre.

A napokon, myšlienkovú a pocitovú jednoduchosť poviedky oproti románu demonštruje aj hudba. Každý môj román mal niekoľko piesní, ktoré ho inšpirovali. Poväčšine stoja za ich inšpiráciou celé hudobné albumy, niekoľko na každý. Kdežto niektoré poviedky nemajú vôbec žiadnu pesničku! Iné? Maximálne jednu! Áno, aj tie dlhé.

Písať poviedky je fajn a je mi ľúto, že už celé tri roky som žiadnu nevyplodila. Na druhej strane však románom u mňa nesiahajú ani po členky. Mám radšej zdrvujúce, silné a dlhodobé emócie románov. Aj keď ich zápis je žiaľ, v súčasnosti nemožný.

Mohlo by vás zaujímať

• Akými motívmi sa zaoberám vo svojej tvorbe?
• Vývoj mojich tvorivých období
• Kde vznikali moje poviedky a romány?
• Poviedka po rokoch rehabilitovaná?
• Vivat, poviedka!