Keďže niektoré internetové kníhkupectvá ju mali oskenovanú a zverejnenú, zverejňujem ju aj ja – v mierne upravenej verzii, v ktorej vyjde pri prípadnom druhom vydaní.

David Settle nevydržal to napätie a otočil sa.

Tí traja stále išli za ním v znepokojujúco malej vzdialenosti. Kyle Abbott, vodca bandy, v strede. David vedel, že ten mohutný primitív po Kyleovej ľavej ruke je Brad. Meno druhého primitíva nepoznal, ale už viackrát ho videl s Kyleom a o príslušnosti k jeho bande sa nedalo pochybovať. Boli traja a David len sám.
Okamžite vedel, že urobil chybu. Obzretím sa dal najavo obavy, silné obavy, a Kyleova banda si to samozrejme všimla. Brad vyceril zuby v úsmeve, ktorý sa dal pokladať za víťazný.

David Settle sa pustil do behu.

Dupot jeho vlastných krokov prehlušoval ostatné zvuky, ale vedel, že tí traja sa rozbehli za ním. Nemusel sa znova obzrieť, vlastne by to bolo v tejto situácii veľmi nežiaduce. Aj tak si počínal dosť zle. Od samotného začiatku si počínal dosť zle. Už od chvíle, keď vyšiel zo školy a rozhodol sa skrátiť si cestu domov cez nedokončenú zástavbu mesta. Pretože na tomto mieste a v tejto hodine nebolo momentálne ani človiečika. Kde sú ostatní chodci, keď ich potrebujete? Nič, len šedé masy nikdy neomietnutých chátrajúcich múrov. Prázdne kontajnery. Asfalt vlhký po nedávnom daždi. A ticho zamračeného skorého piatkového odpoludnia vo vyľudnenej štvrti Middletownu.

David Settle zrýchlil.

Bol to pekný chlapec. Vyzeral tak na šestnásť alebo sedemnásť rokov. Husté hnedé vlasy mu rástli do charakteristických vĺn, ktoré vyvolávali u dievčat túžbu dotýkať sa ich a pohrávať sa s nimi. Ešte väčšmi mohli v skupinkách chichotajúcich sa teenageriek zapôsobiť jeho oči, tmavé hlboké oči, v ktorých sa často zjavoval zasnený výraz. No v skutočnosti jeho prirodzené čaro fungovalo prevažne na výrazne mladšie dievčatá a hlavne na také, ktoré ho videli prvý alebo druhý krát. Staršie a zvlášť tie, ktoré ho poznali dlhšie, sa mu vyhýbali. David Settle nebol obyčajný -násťročný chalan. Kto to intuitívne nevycítil alebo nevypozoroval z jeho priam do očí bijúcej osamelosti, ten to čoskoro zistil z rečí šíriacich sa v kolektíve. Preto sa na neho zrejme tiež zamerala Kyleova banda. Vyberá si tých, čo sú nejakým spôsobom odlišní. Alebo slabší. Hendikepovaní. David vedel, že by nemal svoju odlišnosť brať ako hendikep, ale napriek tomu ju tak vnímal.

Ani nevedel, čo Kyleovi a spol. urobil. Možno ich v ten deň rozzúril niekto iný, na kom sa z nejakého dôvodu vyvŕšiť nemohli. A vtom im prišiel do rany David. Čudácky samotár. Vhodná obeť.

David za behu pevne zvieral popruhy batoha so školskými vecami. Cítil pritom, ako švy batoha na ľavej strane postupne povoľujú. Oblečenú mal školskú bundu a obnosené džínsy. Jasný sociálny prípad. Kyleova banda takých nemala rada.

David prudko zahol za roh. Pri tomto manévri bola vhodná príležitosť obzrieť sa. To, čo uvidel, ho naplnilo hrôzou. Odstup medzi bandou a ním sa zmenšil na nejakých šesť metrov. David sa pustil do bezhlavého šprintu. Prenasledovatelia boli už tak blízko, že dupot ich sloních chodidiel počul aj cez dupot vlastných nôh a cez svoj hlasný namáhavý dych.

Ďalší roh priniesol povzbudivejší pohľad. V diaľke na konci dvojitej hradby neomietnutých múrov bola cesta. Blížil sa k miestam, kde v Middletowne začínal znovu pulzovať život, na okrajoch síce len striedmy, ale smerom k centru s narastajúcou hustotou. Cesta predstavovala jednu z funkčných middletownských dopravných tepien. Keby ho konečne opustila tá prekliata smola, mohol by tam natrafiť na nejakého policajta. Alebo aspoň chodca. Množstvo chodcov. Dôchodkyne s taškami prekypujúcimi nákupmi. Starostliví oteckovia vedúci svoje detičky zo škôlky. V takej situácii ho bude musieť Kyleova banda nechať tak. Predpokladal, že by sa ho neodvážili zmasakrovať pred očami toľkých svedkov. Alebo v to prinajmenšom dúfal.

Keď však vyčerpane dobehol k asfaltke, nebol tam nikto. Len trochu viac svetla prenikalo zo silne zamračenej oblohy na otvorené priestranstvo. Chodník pustý. Cesta pustá. V miernom vetre na ňu dopadalo zopár listov z neďalekej aleje, ktoré nejakým nedopatrením zabudli opadnúť už na jeseň. A pri ďalšom ohliadnutí sa zistil, že vzdialenosť medzi ním a Kyleovými gorilami sa zo šiestich metrov zredukovala na šesť krokov.

Celkom stratil hlavu. Trielil po chodníku s vedomím, že grázlom stačí natiahnuť ruku a môžu ho zdrapiť za okraj rozpadávajúceho sa batoha.

Vybehol na asfaltku. O okamih neskôr počul, ako Brad niečo vykríkol. Bleskovým pohľadom vzad zistil čosi také úžasné, až tomu skoro nemohol uveriť: Kyleova banda ho už neprenasleduje. Zostali stáť na chodníku a iba na neho hľadia. Len necelú sekundu mal možnosť zamýšľať sa nad týmto nečakaným obratom, keď vtom vzduch preťal neznesiteľne hlasný rev klaksónu.

David automaticky otočil hlavu za pôvodcom zvuku. Z opačnej strany sa na neho rútil obrovský kamión. David chcel okamžite zastať, no nohy ho zotrvačnosťou niesli ďalej. Vpred, priamo pod kolesá.

V panike zrýchlil a možno by ešte stihol prebehnúť, no potkol sa. Padol na asfalt. Toľko namáhaná látka sa konečne roztrhla, Davidove školské pomôcky sa rozprskli po ceste, ale zvuky toho úplne zanikli v ohlušujúcom trúbení klaksónu a v škrípaní bŕzd. Stihol otočiť hlavu. Uvidel cestu postupne zatieňovanú rútiacou sa masou. Vzápätí neexistovalo nič len kamión, kamión a kamión, obludný nárazník a gigantické kolesá, ktoré už boli bližšie než blízko.

„Znova.“

Zvuk hlasu preťal šero obrovskej haly, kde bok po boku stáli traja muži.

„Stalo sa to znova.“

Najvyšší muž si po tomto výroku zašiel rukami do vlasov, čo bolo pre neho dosť ťažké – mal ich totiž ostrihané veľmi nakrátko. Ako jediný z nich nevyzeral ustarostene – tí dvaja naľavo od neho mali hlavy sklonené a hľadeli do zeme. Previnilé decká, pomyslel si vysoký muž. Veď sa predsa nič…

„Nestalo, Haise!“ zvolal nahlas.

Dvaja previnilci na neho pozreli, ako keby nechceli veriť vlastným ušiam. Odpor bol pre nich čosi nové. Aj pre vysokého muža ostrihaného na ježka to bolo čosi nové. Lenže on už zároveň mal všetkého plné zuby. Nechcel sa viac nechať zastrašovať. Zakaždým tomu pripisujú priveľký význam. Akoby sa udialo niečo skutočne hrozné. No, z nezaujatého pohľadu sa skutočne udialo… ale oni sa správajú tak, ako keby to už bolo nenapraviteľné.

Lenže v skutočnosti to napraviteľné bolo a všetci to dobre vedeli.

„Tvárite sa zbytočne tragicky,“ vyhlásil vysoký muž. „Je tam toho. Pár dní si pomakáme cez čas – aj tak mi z tých pravidelných zmien už začínal mäknúť mozog – zistíme, kde sme urobili chybu, napíšeme scenár, potom sa vrátime späť a všetko pekne napravíme.“

„Zistíme, kde si urobil chybu,“ opravil ho muž stojaci bližšie pri ňom. „Ak sa nemýlim, ty si mal práve službu, nie?“

„A záleží na tom?“ zaútočil vysoký muž. „Mohlo sa to stať každému počas služby. Alebo si hádam myslíte, že som mal ísť ten kamión vlastnoručne zastaviť, keď som videl, čo sa deje…?“

„Mal si vyštartovať do terénu hneď, ako ti zmizol z obrazovky!“ vykríkol druhý muž.

„Ticho!“ zahrmel hlas spredu.

Všetci sa obrátili a opäť pozreli na jeho pôvodcu, štvrtého muža, ktorý sa takmer strácal v tme skladu. Prečo vlastne nezapneme svetlo? uvažoval vysoký muž. Máme hodinku smútku? Je azda možné, aby bol niekto z týchto neschopných debilov smutných? Pretože on nijaký žiaľ necítil. Len hnev. Bol príšerne nahnevaný.

„Dobre viete,“ pokračoval muž vpredu, „že počet návratov musí byť absolútne minimálny. Návrat je posledná možnosť.“

„A ty si myslíš, že sa vraciame kvôli každej maličkosti?!“ vybuchol vysoký muž. „Už nám predsa nič iné ako návrat nezostáva. On je mŕtvy. Máš snáď nejaký lepší nápad, ako je návrat?“ Vzápätí rozčúlene pokračoval: „Iste, ja som taký nápad mal. Nápad, vďaka ktorému by sme sa možno nemuseli vrátiť ani raz. Ale vy ste to vtedy zavrhli. Vy a vaša blbá morálka. Každý blbý údaj v každom blbom počítači máte zálohovaný asi desaťkrát, ale človek sa podľa vás nesmie zálohovať. Zálohovať človeka by bolo totiž neetické…“ Tón jeho hlasu preskakoval zo silnej irónie do pohŕdania.

„Sklapni,“ povedal Haise, muž stojaci vpredu. Všetci traja sa pozreli zase na neho. „Samozrejme, že sa musíme vrátiť. Tu sa nič iné urobiť nedá. Ale návraty sú pričasté. Musíme sa zlepšiť. Byť dôslednejší. I keď nechápem, ako vôbec dokážete byť nedôslední. Nič iné predsa nemáte na práci. Celý váš život spočíva v plnení jednej úlohy a ani tú jedinú úlohu neplníte dôsledne.“

Muž s krátkymi vlasmi videl, že tí dvaja už zase zaujali postoj previnilých deciek. Netušil, ako môže byť niekto taký manipulovateľný. „Práve to,“ povedal. „Celý náš život nie je o ničom inom, len o jednej blbej úlohe.“

„Ktorú si predlžujete,“ pokračoval Haise. Formálne stále hovoril k celej trojici, ale v skutočnosti už jeho slová patrili len vysokému mužovi. „Neuvedomujete si, že čím menej takýchto omylov sa nám podarí robiť, tým skôr sa stadiaľto dostaneme? Všetko záleží len od nás. Od každého z nás.“

Vysoký muž už nič nepovedal. Haise sa obrátil na odchod. Zvyšná dvojica ešte vždy stála so zvesenými hlavami. Po pár krokoch sa otočil:

„Návrat chcem mať najneskôr do troch týždňov.“ zavelil. „Keď ste sa sťažovali na nudu, tak teraz sa môžte pre zmenu aj potrhať. Nie, ja to nerobím preto, že som zlý. Robím to jedine preto, lebo ma to tu už vážne nebaví.“

„Počuli ste to?“ otočil sa vysoký muž k ostatným dvom ešte skôr, než Haiseove kroky na kovovej podlahe dozneli. „Tak jeho to tu vážne nebaví. Asi si myslí, že nás hej.“

Jeden z mužov pokrútil hlavou. „Nie. Teraz to už musíme urobiť naozaj poriadne.“

„Pekný záväzok,“ povedal vysoký muž. „Viete vôbec, koľkokrát sme si už toto sľúbili?“

Odpoveďou mu bolo len mlčanie vo vzrastajúcej tme.

David pevne zažmúril oči. Svet bol preplnený revom a škrípaním bŕzd. Pocítil teplo v slabinách a uvedomil si, že mu zrejme uniklo trochu moču. Takto to predsa skončiť nemôže, pomyslel si a bola to jeho posledná myšlienka, kým sa rozhostilo ticho.

Hrobové neznesiteľné ticho.

Otvoril oči. Ležal na boku, pred sebou mal položenú pravú ruku. Jeho dlaň spočívala na vlhkom asfalte, len pár milimetrov od obrovskej pneumatiky kamiónu. Pneumatiky, ktorá stála. Stačilo jemne pohnúť prstom a mohol sa dotknúť jej lesklého čierneho dezénu.

Nad ním sa týčila masa kamiónu, taká mohutná, že tienila slnko oveľa výraznejšie než mraky. Napriek tomu pri pohľade nahor musel prižmúriť oči. Ako keby si jeho telo už začínalo zvykať na večnú temnotu tam na druhej strane, ktorej sa vyhol prakticky o vlások. Všetko bolo zrazu neobyčajne jasné a ostré. Svetlo, ruch vzdialených ulíc, chladný vlhký vzduch konca zimy napáchnutý mestom, vôňa dažďa. Keď si uvedomil, že o tieto vnemy mohol prísť – mohol prísť o každý každučičký vnem – zrazu ich začal preciťovať mnohonásobne intenzívnejšie. Bolo to, akoby sa znovu narodil.

Mierne nadvihol hlavu. Videl, že tí traja nervózne prešľapujú na okraji cesty, niečo hovoria, potom sa otáčajú a rýchlym krokom idú preč. Tento fakt v ňom však nevyvolal nijaké nadšenie. V porovnaní s tým, čo sa mu pred chvíľou mohlo stať, zrazu nevyzerala vyhliadka na to, že by padol do rúk Kylea a jeho dvoch kamošov, ani zďaleka tak zle.

Pomaly, omráčene si sadal. Ceruzky, perá, zošity, niektoré s pokrčenými a premočenými listami, ležali okolo neho. Pri páde si odrel dlaň, no sotva tomu venoval pozornosť. S novým údivom pozrel na kamión, pod ktorým mohla skončiť jeho púť na tomto svete.

Dvere kabíny sa otvorili a vystúpil šofér. Davidovi pripadal obrovský tak, ako aj celé vozidlo, ale nebol to len optický klam, pretože ten muž bol skutočne dosť mohutný. Niesol pred sebou pivné brucho, mal hrubé ruky a tvár plnú znamienok či vyrážok. Vyzeral podstatne hrozivejšie ako členovia Kyleovej bandy, no pre Davida, ktorý pred chvíľou unikol skutočnému nebezpečenstvu, to už nič neznamenalo. Vodič sa obrátil naspäť do kabíny, aby zapol výstražné svetlá, ale vzápätí bol späť, tvárou v tvár Davidovi, ktorý si ani nevšimol, ako sa postavil na nohy.

„Dávaj pozor!“ zreval na Davida takou silou, že ten inštinktívne ustúpil. Šofér vyzeral byť poriadne rozzúrený. Nebolo sa čomu čudovať. Mohlo z toho byť vyšetrovanie a súdy. A ako bonus nejaké nočné mory. Hoci vodič kamiónu nevyzeral práve ako niekto, koho by dokázali do konca života zožierať výčitky svedomia.

„To ťa v škole neučili DÁVAŤ SI POZOR predtým, ako vbehneš na cestu?!“

David vnímal len rozďavené ústa, ktoré na neho bliakali. Stúpil na pero. Prasklo pod jeho podrážkou. Tento zvuk ho čiastočne vrátil späť do reality. Odvrátil sa od šoféra a zohol sa pre svoj zničený batoh. Vzápätí však pocítil, ako ho vodič drsne chytil za plece a mykol ním tak, že ho prinútil dívať sa na neho.
Šofér zanadával. „Prečo si NEDÁVAL POZOR!?“

David mlčal. Bolo zbytočné takémuto človeku niečo hovoriť a trojica bola už aj tak preč, takže vysvetlenie, že ho prenasledovali, by nevyzeralo ktovieako presvedčivo. Okrem toho nemal chuť zavesiť niekomu na nos, že ho naháňali miestni grázli. Mohol si niečo vymyslieť, ale načo plytvať energiou. V skutočnosti bol rád, že žije… a na ničom inom v podstate nezáležalo, aspoň zatiaľ nie.

Opäť sa zohol a začal zbierať svoje školské veci. Vodič ho už nechal na pokoji. Len tam stál a klial. Stál tam a klial aj vtedy, keď David s naplneným roztrhnutým plecniakom v ruke prešiel cez cestu a stratil sa z dohľadu.

Pred ďalšou asfaltkou, cez ktorú musel ísť, sa David dôkladne poobzeral. Najprv nekonečne dlhý, ubezpečujúci pohľad vľavo. Potom práve taký dlhý pohľad vpravo. Autá boli ešte veľmi ďaleko, ale nechcel riskovať. Keď okolo neho prechádzali, dokonca ustúpil, hoci aj predtým stál značný kus od obrubníka. Dýchal rýchlejšie, srdce mu silno bilo. Prúd vzduchu, ktorý autá zvírili, zdvihol prúd drobných smetí na okraji cesty, a tie teraz padali okolo neho. Jedno z áut zatrúbilo. Nevedel prečo… možno preto, že neprešiel, keď mal na to príležitosť. Ale on zrazu nemohol. Cesta už nie. Radšej sa vybral domov cez park, hoci to bola obchádzka. A hrozilo, že by tam mohol stretnúť niekoho na spôsob Kyleovej bandy.

Postupne spomaľoval a kým dosiahol prvé stromy v parku, vliekol sa už len z nohy na nohu. Vial studený vietor prinášajúci malé chladné kvapky bodajúce ako ihly. Opäť začínalo pršať. Celý sa rozochvel, možno zimou, možno oneskorenou reakciou na incident. Keď ho však od domu delili už len dve ulice, rázne si prikázal, aby sa upokojil. Ona sa nesmie dozvedieť, že sa niečo stalo. Pretože sa vlastne nič nestalo. Pravda, ak nerátame dotrhaný plecniak a zablatené, mokré oblečenie. Ak sa na to bude vypytovať…

Holé konáre stromov, prehýbajúce sa vo vetre, ho sprevádzali takmer až k domu. Vyšiel po schodoch a premrznutou rukou strčil kľúč do zámky. Bolo zamknuté. Fajn. Toto a prázdny vešiak hneď vedľa vchodu naznačovali, že Megan Settleová ešte nie je doma. Aspoň sa stihne prezliecť a s troškou šťastia Megan nič nezistí.

Zatvoril za sebou dvere a pocítil známu vôňu domova. Suché teplo, ktoré tak kontrastovalo s vlhkou zimou tam von. Vyzul sa. Pre každý prípad ešte prešiel pár krokov po naleštenej drevenej dlážke a pozrel sa do kuchyne. Nič. Potom zamieril do svojej izby.

Zapol rádio, aby zahnal to ticho. Prebleslo mu mysľou, aké vynikajúce by bolo, keby nemusel nijaké ticho zaháňať. Keby ho doma čakala veľká hlučná rodina, jeden alebo dvaja súrodenci, mama, ktorá by nepracovala, pretože o všetko sa stará otec. A pes. Alebo aspoň pes. Vzápätí si však spomenul na Pilgrima a na neho vôbec myslieť nechcel. Bál sa, že napokon príde k záveru, že dvanásť rokov nie je až tak veľa.

Ale je to veľa, pomyslel si, keď sa hodil na svoju širokú posteľ už v čistom a suchom oblečení. Niektoré plemená umierajú starobou už vo veku deväť – desať rokov. Dvanásť rokov je na psa úctyhodný vek. Na tom nemení nič ani fakt, že občas sa psy dožijú aj viac. Oveľa viac.

A možno mala Megan nakoniec pravdu a nemala mu žiadneho psa dovoliť. Vzal do ruky fotku spred nejakých štyroch rokov, na ktorej bol on s Pilgrimom. Vtedy mu ešte niečo málo života zostávalo. V každom okamihu niekomu na svete zostáva už len málo života. A niekomu inému zase viac, než je únosné.
Lenže určité myšlienky museli prísť. Skôr či neskôr. Uprene hľadel do stropu. Dnešná príhoda opäť otvorila rozjímanie nad témou smrteľnosti.

Pokúšal sa tomu vyhnúť. Snažil sa započúvať do vysielanej stanice, ale ani DJ-ov hlas, ani piesne mu dnes nič nehovorili. Vypol rádio a skúsil čítať. No nedokázal sa sústrediť. Asi po polhodinu trvajúcom márnom boji odhodil knihu a opäť si ľahol. Za oknami hustlo pochmúrne šero.

Je to dar, povedala kedysi jedna jeho teta, ktorú už veľmi dávno nevidel. Vyslovila to nahnevane a netrpezlivo, pretože nechápala, čo na tom môže byť zlé. Všetci videli len jednu stránku veci. Tú dobrú stránku. Alebo tú, ktorú za dobrú považovali. Nikto akoby nebol schopný vnímať to druhé. To neprijatie okolím. Existovali len dva základné spôsoby, akým ľudia mohli zareagovať, a rozdiel medzi nimi spočíval len v stupni nepochopenia. Buď závisť, alebo výsmech. Vyberte si. Výsmech naznačoval väčší stupeň nepochopenia, ale v podstate bol lepší. Pretože závisť produkovala nenávisť a nenávisť túžbu ničiť.

Čo ak ho Kyle a jeho poskokovia prenasledovali preto, že sa nejakým spôsobom dozvedeli pravdu o ňom? A ako by sa to dozvedeli? To nie je zložité. On a Megan bývali v Middletowne už dva roky a to je dlho. Dlho na to, aby sa rozšírilo, čo sa David napriek naliehaniu matky vlastne ani príliš nesnažil utajovať. Nerozhlasoval to, ale keď sa na to niekto opýtal, povedal pravdu. Povedal ju aj tomu dievčaťu. Angie. Už si takmer nepamätal, ako vyzerala. Len dva podstatné detaily: že mala veľké prsia, ktoré vynikali v jej tesne obtiahnutých tričkách, a že ho veľmi priťahovala. A zrejme aj on ju, aspoň spočiatku. Párkrát spolu zašli do kina a raz na jeden nevydarený školský basketbalový turnaj. Potom raz len tak medzi rečou prišla tá otázka, celkom banálna otázka, odpoveď na ktorú však bola u neho mierne šokujúca. Od tej chvíle bolo po všetkom. Už s ním neprehovorila. Poslala mu esemesku, aby jej už viackrát nevolal. Fajn. Super. A čo viac, pravdepodobne ona to rozhlásila po celej strednej.

A podľa jeho tety to bol dar. Nevieš si predstaviť, koľko ľudí by chcelo byť na tvojom mieste, David. Verím, že raz to oceníš, ale vtedy už bude neskoro. Mal čo robiť, aby neodvrkol, na koho mieste sa chce pre zmenu nachádzať on. Väčšinou by sa bol rád ocitol na hocikoho mieste. Hocikoho normálneho.

Nasledujúca časť