header image

 
 

Píšeme prvopis

Keď sa povie „práca spisovateľa“, väčšina ľudí si pod ňou predstaví to, čo je v skutočnosti len písanie prvopisu. Málo sa medzi laickou verejnosťou vie o revíziách, korektúrach, prerábkach a podobných radostiach. Písať v očiach mnohých neznamená nič iné, než dávať príbeh na papier – či už reálny alebo virtuálny. Bez toho žiadne dielo nezvykne, isteže. Preto si na túto významnú (i keď zďaleka nie jedinú) fázu vzniku knihy poďme posvietiť.

Čo vlastne myslíme pod prvopisom? Oficiálna definícia neexistuje. A zdá sa, že každý má svoju vlastnú. Všetky sa ale točia okolo toho, že dokončený prvopis je príbeh (ako-tak) neprerušovane napísaný od začiatku do konca, ktorý však ešte (viac-menej) nepodstúpil korekčné čítanie a opravy svojím autorom.

A teraz prichádzajú odlišnosti medzi pohľadmi jednotlivých autorov. Podľa mňa sa za hotový prvopis smie označiť len niečo, čo je úplne súvislé. Síce na niektorých miestach veľmi zlé a držiace pohromade len silou autorovej vôle, ale neznámy človek by bol schopný po prečítaní označiť príbeh ako úplný. Čím, nedajbože nechcem povedať, že prvopis má neznámy človek čítať. Píšem trochu piate cez deviate, ale toto pravidlo je veľmi dobré dodržať: prvopis nikomu okrem autora do rúk nepatrí!

Späť k definíciám. Iní autori považujú za hotové prvopisy aj to, čo má síce začiatok a koniec, ale vyskytujú sa v tom diery. Nejaké kratšie pasáže predbežne vypustili, lebo na ich písanie momentálne nemajú znalosti alebo múzu. Na mieste dier môžu a nemusia mať poznámky, napríklad „tu bude opis gotického kostola“.

S kritériom neurobenia autorských korektúr v prvopise je to tiež ošemetné. Ja sama si totiž pasáže v ešte nedokončenom prvopise čítam mnohokrát. Buď sa potrebujem dostať do atmosféry, deja, alebo si chcem pripomenúť, čo tam už mám, aby som v ďalšom zápise neurobila niečo proti zmyslu už napísaného. Ale žiadne moje autorské čítanie sa nezaobíde bez vylepšovania.

A tu nastáva rozpor s mojím prvým pravidlom písania prvopisu. Mnoho autorov totiž ešte pred dokončením prvopisu dielo po častiach zverejňuje. Neraz – napodiv! – dokonca pomerne úspešne. Neodporúčam to, ale na príkladoch vidím, že sa to dá. V takom prípade by si však autor mal každú časť pred zverejnením niekoľko ráz prečítať a opraviť. A stále platí, že to aj tak neodporúčam. (Aj keď raz som už takto vodu kázala a víno pila a dopadlo to… publikáciou. Ale nie, napriek tejto skúsenosti to stále neodporúčam.) A prečože to? Nuž, lebo sa neraz stáva, že píšuci autor príde na to, že príbeh potrebuje oproti pôvodným predstavám ráznu zmenu. A tá neraz zahŕňa nielen úplnú zmenu smerovania príbehu v tomto momente, ale aj prepísanie toho, čo napísal predtým, čo zviedlo prvopis na zlé chodníčky. Ale môže chcieť zmeniť len drobnosť. Napríklad v polovici písania prvopisu zistíte, že kozmickú loď nie je vhodné nazývať raketou. A nestačí, že to v správnom tvare začnete používať odteraz, musíte to vyhľadať a opraviť aj v tom, čo ste už napísali. Lenže čo keď to už ľudia čítali v zlom tvare? Predložíte im to ešte raz v dobrom? Verte, začínajúci autor neraz môže byť rád, že ho niekto číta… aspoň raz. A preto je dobré neodplašiť si tých pár krehkých čitateľov povedzme na internete, neznechutiť ich, dať im čo najlepší produkt na prvý pokus. Lenže ten možno dosiahnuť až dlho po dokončení prvopisu.

Späť ku kritériám, ktoré klasifikujú váš výtvor ako prvopis. Situácia môže byť ešte zamotanejšia. Čo takto prípad staršieho románu, ktorý absolvoval takú prudkú prerábku, že ste vlastne všetko či takmer všetko v ňom napísali nanovo? Technicky vzaté to nie je prvopis, ale x-pis, prakticky ale nesie všetky nedostatky prvopisu. Áno, a to aj napriek tomu, že je lepší než pôvodné spracovanie. No prináša so sebou novú spŕšku preklepov, nekonzistentných informácií, štylistických chýb a ďalších neduhov, ktoré ste v predošlých verziách už čiastočne vychytali.

Ale keď sa to tak vezme, je vlastne jedno, čo nazveme prvopisom. Na tom, že neviete exaktne zadefinovať prvopis, v literárnej kariére nenarazíte. Ani na tom, akým spôsobom ste ten prvopis vyprodukovali. Možnosti sú naozaj rozmanité. Niekto búši do počítača, niekto do písacieho stroja či na papier. Niekto pri sadaní si k svojmu písaciemu médiu nemá tušenie, čo z neho vylezie, kým iný má celý príbeh scénu po scéne, vetu po vete, už pred začatím písania uložený v hlave. Niekto zo seba sype desiatky strán denne v duchu hesla „hlavne rýchlo von!“, niekto sa starostlivejšie stavia k tomu, čo vypúšťa na svetlo sveta, a preto mu to ide pomalšie. Univerzálne správny spôsob neexistuje. Správny počet stránok zapísaných denne neexistuje. A keď sa vám to napriek tomu niekto pokúša nalinkovať, ignorujte ho. Ja už som denne dávala aj po 40 normostrán a aj po menej ako jednu. V oboch prípadoch som prvopis dokončila. Chcem vám tu len predstaviť rozličné možnosti tvorby prvopisu, ich klady a zápory, a opísať, čo fungovalo mne.

1. Plynulé písanie, tj. od začiatku do konca

Výhody: Najľahšie budovanie súvislostí. Keď píšete ďalšiu scénu, viete o všetkom, čo ste napísali pred touto scénou a o čom teda bude čitateľ vedieť. Na tom sa dá dobre stavať. Pri tomto spôsobe tiež väčšinou najlepšie viete, koľko už z knižky máte hotové. Plus prinútite sa napísať aj menej príjemné pasáže, neodkladáte ich. Veď vieme, že odkladanie nepríjemných povinností sa nevypláca.
Nevýhody: Píšete aj to, do čoho sa vám nie veľmi chce a do čoho vás práve nekope múza. O to horší môže byť výsledok. Je to tiež psychicky namáhavé, musieť sa zdĺhavo plahočiť cez piatu kapitolu, keď máte momentálne geniálny nápad na kapitolu sedemnásť. A napokon, ak sa dostanete k niečomu, čo neviete, musíte s písaním stáť, až kým si to nezistíte.

2. Plynule s dierami

A teda začnete začiatkom, skončíte koncom, snažíte sa písať poctivo rad-radom, ale keď prídete k niečomu, čo teraz fakt napísať nejde, preskočíte to a píšete ďalej.

Výhody: Tento spôsob sa snaží využiť výhody 1. spôsobu a pridať k nemu aj bonus – nemusieť stáť na pasážach, na ktoré momentálne fakt nemáte kompetenciu.
Nevýhody: Diery trápia vaše svedomie a súčasne lákajú ich rozširovať. Ak ste mohli vynechať pasáž tam, prečo nie aj tu? A do tohto sa mi tiež nechce, prečo nepreskočiť aj to? Až napokon zistíte, že ste na spôsobe 3.

3. Na preskáčku

V písaní nedržíte absolútne žiadnu postupnosť. Najprv pokojne začnete scénou spred konca, potom napíšete čosi zo stredu a možno až niekedy medzi poslednými zapíšete začiatok. Príbeh postupne vyskladáte ako puzzle.
Výhody: Dávate múze úplne voľnú ruku. Pre čo vás akurát kopne inšpirácia, to píšete. Scény, aspoň tie prvé zaznamenané, sú kvalitné a zapisujete ich s chuťou.
Nevýhody: Je veľmi problematické skompletizovať tieto útržky do čohosi, čo má hlavu a pätu. Častejšie sa objavujú rozpory v scénach, ktoré sa v deji objavujú skôr s tými, čo nasledujú neskôr. Možno napíšete skvelú scénu, ale nenájdete nijaký spôsob, ako sa k nej predošlým textom dopracovať. A napokon, veľmi pravdepodobne vás múza nekopne na úplne všetky scény, ktoré zapadnú úplne do všetkého. Dokončenie románu preto sprevádza veľká nechuť, alebo sa stane úplne nemožným.

4. Plynule po líniách

Je to vlastne kombinácia spôsobu 1 a možno aj 2 so spôsobom 3. Je možné použiť ho iba vtedy, ak sa vám príbeh skladá z dejových línií, ktoré sa po väčšinu času veľmi neovplyvňujú a nemusíte teda presne vedieť, akú máte momentálne pozíciu voči druhej línii. Zapíšete plynule zaradom scény jednej línie a potom zase plynule zaradom medzi ne vložené scény druhej línie (a eventuálne ďalších).
Výhody: Nemusíte sa „vynárať“ z naladenia pred danú líniu. Neruší vás nutnosť písať po každej scéne z jednej línie o niečom úplne inom.
Nevýhody: Ťažké spájanie a preväzovanie línií a to tým horšie, čím viac sú spolu línie späté. Nevraviac o tom, že prevetranie mysle druhou líniou je niekedy zdravé, aby ste neboli jednou z línií príliš pohltení, strácali nadhľad, alebo nedostali dokonca z presýtenia danou líniou nechuť k nej.

Pri písaní dlhších prác som sedemkrát použila spôsob 1, raz spôsob 3 a raz kombináciu spôsobu 3 a 4. Čože? Že mám len osem kníh? Nuž, jednu knihu, tú úplne prvú, som doslova napísala dvakrát. Jej posledná prerábka bola totiž tým zmieneným prípadom prepisu úplne nanovo.

Priebeh zápisu

Prvopis je preto prvopisom, že v ňom nemusí (a asi ani nemôže) byť všetko dokonalé. Pri prvopise ide len o to dať nejako vaše myšlienky na papier. Nejako však neznamená úplne hocijako. Aj keď mám rada výroky spisovateľov typu „okrem prázdnej strany sa dá upraviť všetko“, viem, že to netreba hnať do extrému. Čo raz padne na papier v prvopise, to môže autora naďalej spútavať a sťažovať neskoršie vylepšenia. Napríklad ak do prvopisu zabudujete zlý prvok, ktorý sa vám ako niť ťahá celým románom. Takže, všetko s mierou.

Lenže kde tú mieru nájsť, že? To závisí od toho, k akému typu tvorby máte sklony. Pokiaľ máte z ľubovoľného dôvodu problém prvopis dokončiť – napríklad ak sa písanie vlečie, lebo sa sužujete, či tam máte dosť atmosféry, presvedčivo charakterizované postavy a rovnováhu medzi akciou a popismi, prestaňte to riešiť a skrátka píšte. Nezastavujte sa pri slovách, ktorými sa snažíte vyjadriť presne to, čo práve cítite. Švacnite tam niečo približné a ide sa ďalej. A keď som si už naozaj nevedela dať rady s tým, ako tú-ktorú scénu zapísať, dala som si jednoduchú úlohu: proste popíš, čo sa stalo. A ak mi cez nejakú pasáž, ktorá je nevyhnutná, naozaj „nejde vlak“, skrátka ju zostručním na minimum a ide sa ďalej. Netreba sa zbytočne dlho deptať tým, že prvopis stále nie je hotový.

Potom sú tu ale opačné prípady. Autori, ktorí obavy o kvalitu svojho textu nemajú, a chrlia hlava-nehlava. Tí by mali ubrať. Klásť si už pri písaní prvopisu kritické otázky o uveriteľnosti, správnosti, vyváženosti a tak podobne. Prvopis nesmie byť dokončený za ľubovoľnú cenu.

A čo potom?

Po dokončení prvopisu je už košer povedať, že ste napísali román a nie že ho iba píšete. To je nepochybne veľké plus a často aj duševná vzpruha. Práca sa však nekončí, dokonca nie je ani v polovici. Z prvopisu je totiž nutné urobiť druhopis, treťopis až x-pis, ktorý bude vhodný na vydanie.

Častou chybou začínajúcich autorov je ponúkať vydavateľstvu hneď prvopis. Takíto autori sa pravdepodobne veľkou mierou podieľajú na tom, že vydavatelia už potom neodpisujú nikomu. Dokončiť prvopis je ako porodiť dieťa – a iste uznáte, že je hlúposť snažiť sa čerstvo narodenému dieťaťu hneď hľadať životného partnera! Lebo vydavateľ bude jeho partner, ktorý sa viac-menej rovnakou mierou ako vy pričiní o jeho finálnu podobu. Prvopis, rovnako ako dieťa, potrebuje najprv veľa vašej opatery, potom socializáciu s testovacími čitateľmi a až pomaly, po rokoch, môžete začať pomýšľať na jeho osamostatňovanie. Preskočenie tohto procesu nekončí dobre, verte mi.

Takže čo s prvopisom? Dokončiť a upraviť detaily, ktoré vám bezprostredne po napísaní konca ešte napadnú. Nechať odstáť. Prečítať si ho znova, opravovať. Prehnať to cez automatickú kontrolu pravopisu. Dať to testovacím čitateľom. Zapracovať ich pripomienky. Odstáť, tentoraz dlhšie. Znova si to prečítať a opraviť. Pravdepodobne vás množstvo nájdených chýb po tomto všetkom šokuje. A stále nie je definitívne. Toto je len začiatok. Počet kolečiek s odstátím a vašimi úpravami ako aj kolečiek s testovacími čitateľmi nemá nijaký limit, opakuje sa podľa pocitov a možností.

A vedzte, že ak sa nebudete pokúšať tieto procedúry pred odovzdaním na čítanie druhým či dokonca publikáciou „ošidiť“, budete raz ako starší a zrelší úprimne radi. Veď kto by chcel, aby tie až rokmi odhalené kvantá chýb v prvopise či logike videli čitatelia?

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.