header image

 
 

Ach, verzie

Obrázok od OpenClipart-Vectors z Pixabay

Kedysi, ešte pomerne nedávno, to mali spisovatelia podobné ako maliari. Ich diela vznikali len v jednom, jedinom origináli (ktorý navyše nemohli hodiť ani automatickej kontrole pravopisu či štylistickému korektoru). Mohli mať kópiu, ale len za cenu veľkej námahy alebo peňazí. Takže, dovoľujem si povedať, v procese tvorby vznikali kópie len veľmi zriedka. Lenže to prinášalo riziko. Riziko v podobe zlodeja, čo potajme schmatne papiere (papyrusy, pergameny…) s jediným originálom a je navždy fuč, podobne ako vzácny obraz. Alebo autor kópiu zapotroší a ona sa omylom dostane medzi kurivo. Alebo mu povodeň vytopí pracovňu a výsledky jeho niekoľkoročnej námahy sa plavia dolu riekou.

Dnes sa originál v drvivej väčšine prípadov rodí na počítačovom disku. Ani tam však nie je v bezpečí pred ohňom, potopou, zlodejom či zlomyseľníkom. A čo viac, tých zlomyseľníkov je ešte vyšší počet než za čias pergamenov a papyrusov. Sú to počítačoví škriatkovia. Šarapatia po disku a on bez varovania jedného krásneho dňa skrátka odíde. Skôr či neskôr. A v horšom prípade so sebou vezme dáta nezvratne, v lepšom si ich od odborníkov kúpite naspäť za mastný balík.

V dnešnej dobe sú ale autori už s týmito rizikami, dúfam, uzrozumení. A ak nie sú, poučí ich prvá trpká skúsenosť, kedy im namiesto dát zostali len oči pre plač. Preto sa nejdem siahodlho rozpisovať o tom, aká skvelá vec je zálohovanie. Idem sa rozpisovať o tom, aké nástrahy zálohovanie (a nielen to) ukrýva.

Zálohovaním, vážení, totiž vznikajú ďalšie verzie toho istého diela. Identické, ale pokiaľ na ňom ešte pracujete, dlho identické nezostanú. A tu začína problém. Treba totiž zariadiť, aby sa pracovalo vždy s tou verziou, s ktorou sa má. Aby sa stará, neaktuálna verzia vinou zradne zhodného názvu nedostala niekam, kam sa nemá. Aby, prezlečená za hlavnú, neprišla do rúk čitateľom, vydavateľom, či dokonca samotnému nepozornému autorovi.

Pýtate sa, ako sa také niečo môže stať? Nuž, na to vám neodpoviem. Viem však, že najmenej raz ročne sa mi nejako podarí prepísať si neaktuálnou zálohou hlavnú verziu. Práve včera som tak prišla o celodennú prácu. A aby bol Murphy dôsledný, o celodennú veľkú a dobrú prácu, ktorú sa mi po ďalšom zbytočnom dni práce podarilo vrátiť len v podobe slabého odvaru. Nikdy nechápem, ako sa mi to stane. Vždy dávam pozor na dátumy, bajty… a predsa sa občas záloha obráti proti mne. Asi v tom hrá úlohu, že nanešťastie nepracujem na jednom počítači, ale na dvoch, medzi ktorými prelievam dáta USB kľúčom. V takomto prenose oboma smermi sa občas čosi pokazí.

Neaktuálnosť zálohy ale nie je jediný problém. Problém vzniká aj vtedy, ak chcete verzie literárneho diela oddeliť v rámci jedného disku. Lebo napríklad potrebujete stručnejšiu pre súťaž, eventuálne vydavateľa, a obšírnejšiu pre vlastné potešenie. Lebo si na jednej strane chcete dať povedať od testovacích čitateľov, na druhej si ale chcete zachovať aj pôvodný text. Lebo sa vám dej rozbieha do viacerých odlišných podôb a žiadna z nich nie je natoľko zlá, aby ste ju bez váhania vymazali. Konkrétne ja pristupujem k zmazaniu vlastného textu veľmi veľmi opatrne. Nepotrebujem, aby ste všetko (hneď) čítali, ale potrebujem, aby to niekde existovalo.

Tieto verzie sú však zákerné potvory. Pretože sa napríklad môže stať, že chcete niečo opraviť vo všetkých. Taký preklep, obzvlášť vtipný (pred na prd, napríklad), žiadnu zálohu nepotrebuje. Otvárať x súborov je však úmorné a hrozí katastrofou. Pretože sa môže stať, že akosi nebudete ďalej pokračovať v editácii toho správneho, ktorého ste chceli, ale popletie sa vám s iným. A môžete aj zabudnúť, v ktorej verzii čo máte a načo slúži. V tamtej ste premenovali hrdinovho psa (môj prípad), v hentej je viac romantiky a menej techniky, v inej ste zmenili zamestnanie postavy, čo zahŕňalo editáciu asi tucta miest textu, v ďalšej ste umnou štylistikou zvíťazili nad chronickými päťriadkovými súvetiami, v onakej ste zase besaball dali hromadne nahrádzať za bejzbal, lebo vraj sa to tak píše. A teraz chcete z nich vyextrahovať verziu s psíkom menom Prokyón, nie Sírius, kde bude viac romantiky, postava bude striptér a nie letový dispečer, súvetia budú pekne rozsekané a zároveň vám redaktor povie, že máte predsa len písať baseball namiesto bezjbalu… a vaša hlava nepotrebuje ďalší dôvod byť v smútku.

Alebo zabudnete preniesť aktuálnu verziu a začnete robiť na starej. Aj keď to zistíte skôr, ako by ste staronovou prepísali tú prostrednú, aj tak vás to nepoteší – hentam bolo opravených 50 preklepov, tamtam zase 70 čiarok, ako to teraz máte zlúčiť?! Kto si má tie rozdiely pamätať?! Alebo ste v sladkej nevedomosti a klame, že robíte stále s tou najaktuálnejšou, len tu zrazu pri opakovanom čítaní zacítite déja vú – toto som už opravoval! Ale prečo to nezostalo opravené?! Nuž, verziový Murphy zase zaútočil…

A čo ešte vy, to je nič – vy máte aspoň matné povedomie, ktorá verzia má čo obsahovať, čo kde chcete a nechcete. A navyše máte najväčšiu vôľu sa tými verziami prehrabávať. Lenže božechráň, aby sa viac než jedna verzia dostala do rúk niekomu inému! Pošlete rukopis testovaciemu čitateľovi. A potom mu pošlete znova, lebo ste v ňom ešte niečo upravovali. Pri čítaní odpovede vás však čaká nepríjemné zistenie, že vytkol, čo ste opravili. Prečo? Lebo bol rád, že sa mu z dna mailschránky podarilo vytiahnuť váš mail s nejakou verziou. Aby ich ešte triedil či pamätal si, že nie každá je tá správna, to už by ste od väčšiny čitateľov chceli priveľa. A najväčšia katastrofa je, ak vám korektúry do nesprávnej verzie urobí redaktor. Áno, všade sa vraví, že do redakcie máte posielať len ten naj hyper super vyladenejší rukopis. Lenže kto ho spracuje k takej dokonalosti, že už ani on sám, ani nikto iný, ku komu sa dostane, na ňom čo mať opraviť nebude? Vy si síce môžete myslieť, že je dokonalý, ale potom narazíte na novú informáciu a, ježišmária, v rukopise je to zle! Pamätajte, že rukopis sa v redakcii pred tlačou ohreje minimálne rok (a aj to len vtedy, ak máte ten šťastný rok), a za tú dobu sa môže objaviť fúra nových postrehov od čitateľov aj vás samotných. A verzie sa kopia a kopia a mätú a mätú…

Čo s týmto problémom? Neviem. Keď píšem prvopis, tohto sa desím. Toho, že všetky nedokonalosti a chyby sa tam s trochou smoly zafixujú a stretnú sa s očami testovacích čitateľov, redaktorov, či – najväčšia pohroma – čitateľov vydanej verzie. Že ja môžem robiť čo chcem, aby som každú novoobjavenú chybu vytrhla zo všetkých verzií, aj tak majú verzie niekedy navrch. Riešenie – písať dokonalo – je však nereálne. Riešenie nezálohovať, mať iba jedinú verziu, ktorú nemožno s ničím spliesť, je zase veľmi riskantné. Hoci som si prešla v puberte aj takýmto obdobím a u rukopisov sa mi to prepieklo, aj tak to prudko neodporúčam.

Tak posledná možnosť – mať všetky verzie echt dobre označené a pri práci s nimi dávať ultra silný pozor, aby sa všetko dostalo tam, kde sa má a ku komu sa má.

Ale tu pozor na chybu, ktorú som vo svojich začiatkoch robila ja. Pomenovávala som si totiž verzie ako nová, najnovšia či finálna, a potom sa ukázalo, že poslednými v rade tie moje „najnovšie“ verzie zďaleka neboli. Jednoduché číslovanie, prípadne s iniciálkami upravujúcej osoby, je oveľa vhodnejšie.

Ako to vidíte vy?

Mohlo by vás zaujímať



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2019 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.