header image

 
 

Ako som vydala knihu (reálny príbeh)

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 24. 8. 2012

Tento príspevok bude dosť ostrý. Ale nedá mi napísať ho inak.

Moja strastiplná púť za vydaním knihy začala na tomto blogu prečítaním sekcie Chcem vydať knihu. Odpovedala som „áno“ na všetky otázky s výnimkou jednej jedinej – tej druhej. Nikdy som nič nepublikovala (školský časopis sa dúfam neráta). Mnohí tvrdili, že bez toho to jednoducho nejde, že treba začať publikáciou čohosi kratšieho a nie vydávaním hrubizného románu, že… ajajaj. A vidíte, nakoniec to išlo aj bez toho. Išlo, aaaaaale…

Pán Preložník v sekcii Chcem vydať knihu píše, že „Chcieť rovno, bez prípravy, vydávať rozsiahly román, je čosi podobné, ako keby sa človek, čo chodí akurát na nedeľné prechádzky do lesa, vybral zrazu na Mt. Everest.”. S týmto musím absolútne súhlasiť a dokonca pritvrdiť. Pretože chcieť v čase krízy rovno, bez prípravy vydávať rozsiahly román v žánri, ktorý nie je módny a ktorý nikto na Slovensku nevydáva, pre cieľovú skupinu, ktorá údajne nečíta, odohrávajúci sa v americkom prostredí (vydavateľstvá sú totiž plné národniarskych fanatikov), s originálnym posolstvom, že fyzika je silnejšia ako láska, a bez toho, aby som do vydania investovala vlastné finančné náklady, je ako vybrať sa na ten Mount Everest v letných sandálkach a predtým ešte dôjsť v tých sandálkach pešo do Nepálu. Ale jasné, samozrejme, že preháňam – pešo do Nepálu v zlej obuvi by ste totiž došli omnoho skôr.

Dôjdením do Nepálu pre mňa bolo už samotné prinútenie vydavateľstva, aby si moju knihu aspoň prečítalo. Absolútne netuším, ako to tí ostatní autori robia. Keď sa niekto posťažoval, že mu vrátili rukopis s negatívnou kritikou, trhalo mi žily závisťou – ja som totiž dlho-predlho nevedela prinútiť nijakého redaktora ani k jeho prečítaniu!!! Doteraz neviem – je na to nejaké zázračné zaklínadlo, alebo ako? A ako viem, že môj rukopis nikto nečítal? V prvom rade preto, že som ho v súlade s radami čítanými na internete, väčšinou ani neposielala. Pokiaľ vydavateľstvo vyslovene nevyžadovalo celý rukopis, posielala som len sprievodný list s obsahom a ukážkou – a výzva na zaslanie celého rukopisu po tomto nasledovala iba v jednom, ešte raz opakujem, jednom prípade. V jednom z možno… ani neviem… štyridsať? Zhruba toľko vydavateľstiev som takou či onakou formou oslovila. A viete, čo je na tom skutočne veľmi zaujímavé? Že PRVÉ vydavateľstvo, ktoré si ten rukopis prečítalo, u ktorého bolo naozaj vidno, že ho čítalo (nevrátilo mi ho s jednou vetou, aj to odveci), ho aj prijalo. Nepreháňam, to je skutočne realita. Sila predsudkov v redakciách slovenských vydavateľstiev, lebo mi naozaj nijaké iné vysvetlenie ako predsudky nenapadá, je vskutku neuveriteľná. A to je len jeden z mnohých nonsensov, s ktorými som sa pri vydávaní knihy stretla.

Ale pekne od začiatku:

Keď som sa začala vážne zaoberať vydaním, mala som dokončených už niekoľko rukopisov vedecko-fantastických románov. Po prehrabaní sa v nich som napokon vybrala ten, ktorý mal podľa mňa najväčšie šance preraziť tieto vydavateľské ľady – bol medzi čitateľmi v mojom okolí najúspešnejší, najoriginálnejší, najnepredvídateľnejší, odohrával sa v civilnom prostredí, a viac-menej obsahoval aj komerčné prvky. Mal ale jednu veľkú chybu – bol dlhý. Samozrejme, to v skutočnosti chyba nie je, ale tušila som, že toto bude častý dôvod, prečo mi ho nebudú chcieť zobrať – že je dlhý. A naozaj, tento dôvod sa objavil v odpovediach vydavateľov niekoľkokrát – pokiaľ vôbec niečo odpísali. Pretože presne toto bola najčastejšia “reakcia” vydavateľstiev na moju ponuku na vydanie knihy – ani neodpísali.

Neodpovedanie. To sa nedá nazvať inak ako neospravedlniteľné hulvátstvo zo strany redakcií. Tak mojich niekoľko mesiacov až rokov tvrdej práce, nádejí, emócií tak silných, že spôsobili mnoho prebdených nocí niekomu nestojí ani len za zdvorilostnú odpoveď?! Znášala som to o to horšie, že o ignorancii ako o možnej forme (ne)reakcie na ponuku na vydanie som ešte nikdy nepočula. Počula som už o zamietavých odpovediach, ale v čase, keď som začínala posielať o rukopisy, o ignorancii nikdy. Kto to nezažil, asi nevie pochopiť to zúfalstvo, tie pochybnosti o mne samej, to úporné premýšľanie nad tým, čo také vrcholne urážlivé som napísala do sprievodného mailu (lebo len vyslovená urážka je v mojich očiach niečo, na čo netreba odpovedať). Až neskôr som na viacerých serveroch našla opatrné náznaky toho, že takto sa zaobchádza aj s inými začínajúcimi autormi, čiže to nemá nič spoločné s mojou osobou. Úplnú ignoranciu, čiže nezaslanie odpovede ani po výzve, som zažila asi u 75 % oslovených vydavateľstiev. To je šokujúce číslo. Na slušnú otázku sa patrí slušne odpovedať. Paradoxne, najčastejšia bola ignorancia u tých, čo podľa svojich stránok vyzerali najprívetivejšie. Práve z tých, čo mali vyvesené hlášky typu “Pošlite nám svoj rukopis, s radosťou si ho prečítame” som nevydolovala ani mú ani bú, hoci niekedy ešte aj napísali, že keď sa nebudú ozývať, máme sa im pripomenúť. Naopak, také vydavateľstvá, ktoré nepísali nič o prijímaní rukopisov a skoro tajili, kde vlastne sídlia a aký majú mail, sa sem-tam aj ozvali. Nechápem. Žeby boli tie, čo vyzývajú k prijímaniu rukopisov, nimi také zavalené, že redaktori nestíhajú odoslať ani zdvorilostné formulky spôsobom copy-paste? Ale prečo potom také výzvy na svoje stránky dávajú??? Že je to už neaktuálne, alebo sa zmenila adresa, e-mail vydavateľstva? Ale načo mám, preboha, stránku, keď si ju neaktualizujem??? Podľa mňa by malo mať každé vydavateľstvo zverejnené presne a jasne, aké sú jeho stanoviská k posielaniu rukopisov. Nech teda priamo napíšu, nie, nič neprijímame, čím ušetria autorove nervy a svoj priestor v mailboxe… A keď už prijímajú, tobôž v tlačenej forme, tak je vyslovene neslušné sa potom na autorov vykašľať. Netreba vracať rukopis poštou, stačí krátky e-mail, ktorý je zadarmo, aby sa autor neumáral v pochybnostiach, či sa jeho rukopis niekde na pošte stratil, alebo či napísal taký odpad, že je naň škoda slov…

Odpovede. Ďalšia kapitola. Spomínala som, že takmer zákonite odmietli si to prečítať. Dôvody? Jeden absurdnejší ako druhý. Sci-fi nevydávame. To je čo za argument?! NIJAKÉ vydavateľstvo na Slovensku predsa nevydáva sci-fi! Aj to, v ktorom som to nakoniec vydala, ešte nikdy predtým sci-fi nevydalo. Žiadne vydavateľstvo nemá nikde nariadené, aké žánre vydáva, je to len na jeho dobrej vôli, ktorá, ako vidíte, väčšinou úplne chýba. Dôležitá je kvalita, nie žáner! “Je to príliš dlhé”. To už som tiež spomínala. Aj tu samozrejme platí, že dôležitá je kvalita, nie dĺžka. Jedno vydavateľstvo odpísalo, že si to je ochotné prečítať, len ak to skrátim na tretinu (!!!) pôvodnej dĺžky. Bez toho, aby skúsilo zistiť, či tá dĺžka nemá náhodou aj svoj dôvod (prirodzene, že mala). Tretí hlúpy dôvod: neodohráva sa to na Slovensku. Tak toto radšej nechám úplne bez komentára a kto by ten komentár náhodou chcel, nech sa páči, tu som sa poriadne vyzúrila len na túto tému . Niektoré odpovede vydavateľstiev boli tak absurdné, že som ani nevedela, či si náhodou nepomýlili adresu – komunikácia skrátka prebiehala v duchu “Ja o voze, oni o koze”. Viem, že sa opakujem (a to spisovatelia robiť nemajú :-)) ale toto si to jednoducho žiada napísať znova: Absolútne nechápem. Máte snáď dojem, že by som písala po svahilsky?! Po každej takej odveci odpovedi som znova a znova úporne čítala sprievodný list, upravovala som ho až kým mi nepripadal úplne blbovzdorný, ale napriek tomu prichádzali ďalšie čudné odpovede. A tak som sa aspoň utešovala tým, že by som predsa nechcela vydať knihu u niekoho, kto nevie ani len čítať… Občas prišli aj typické zdvorilostné kydy o talente a potenciáli. A raz som sa stretla aj s opačným extrémom: to, že mi to nevydajú, mi oznámili osobne na stretnutí. Takýto spôsob sa mi ale tiež nepozdáva – ak vydavateľstvo navrhne stretnutie, neskúsený autor si pod tým začne predstavovať neviemčo, nie úplné zamietnutie…

Čas, po ktorom prišli odpovede – kapitola sama osebe. Väčšina vydavateľstiev si ho vôbec neuvádza a o to väčšie muky to pre autora sú. Je ponuka už premlčaná, alebo ešte čakať? Tí, čo čakaciu dobu uvádzajú, zase vôbec nepovažujú za povinnosť si ju dodržať. Napríklad jedno naše nemenované veľké vydavateľstvo si myslí, že tri mesiace, to je doba od začiatku augusta do konca februára. A to vydavateľstvo sa ešte aj jeduje, aké je neslušné ponúknuť rukopis ďalšiemu vydavateľstvu, kým nepoznáme odpoveď od predošlého! Kto má ale tušiť, že panstvo ráči odpísať až po vyše dvakrát dlhšej dobe, ako si samo uvádza a že sa vôbec zaraďujú medzi tie svetlé výnimky, od ktorých vôbec nejaká odpoveď dôjde?!

Ak si však myslíte, že ignorancia, alebo hlúpa, nespravodlivá výhovorka, prečo váš rukopis odmietnu, je to najhoršie, čo vás môže pri pokusoch o vydanie knihy postretnúť, mýlite sa. Môže sa stať čosi ešte horšie. Neveríte?
Poslala som celý rukopis jednému vydavateľstvu. Redaktor odpísal, že rukopis síce nečítal (a túto skutočnosť ešte v maili niekoľkokrát zdôraznil), ale vypísal mi dlhý rad chýb, ktoré som v ňom podľa neho urobila. Vyjavene hľadím na jeho odpoveď. Na to ako prišiel?! Jeho dedukčné schopnosti sa ukázali byť dosť chabé, ale tým to nehaslo. Krátko na to ma jedna blogerka z Enigmy informovala o tom, že bola na nejakej besede pre začínajúcich autorov, ktorú viedol daný redaktor. A ten redaktor, prosím pekne, tam spomínal môj román – ktorý, ešte raz zdôrazňujem, vôbec nečítal – ako odstrašujúci príklad toho, ako sa písať nemá!!! Takže vidíte, ako môžete dopadnúť, milí autori? Pošlete svoje milované dielko vydavateľovi, ktorému bude dobré len na to, aby ním strašil iných mladých autorov – a korunu tomu všetkému nasadí to, že bez najmenšieho práva, keďže fakt, že je román skutočne zlý, si len sám domyslel…

Už je zrejme načase prejsť od tej kopy nezdarov a sťažností k okamihu, kedy sa mi začalo dariť. Takže idem na to. Poriadne znechutená tou kopu vydavateľstiev, ktoré ma odmietli bez toho, aby románu vôbec dali šancu, som sa rozhodla kašľať na rady na nete a odskúšať „predpotopný“ postup známy z čias pred vynálezom internetu, toho, ako sa ukázalo, nie práve ideálneho komunikačného prostriedku. Čiže vytlačiť román a poslať ho nejakému vydavateľstvu priamo. Vychádzala som z hypotézy, že keď niekomu príde hrubý balík vytlačeného rukopisu, hádam ho nehodí do koša bez toho, aby naň čo i len hodil pohľad. Potrebovala som len to hodenie pohľadu, aby tomu dal šancu, aby ho to zaujalo… áno, naivná, zúfalá predstava. Ale fungovala!

Ak by som sa vzdala hneď na prvej prekážke, tak rukopis ani neodošlem. V ten deň totiž tlačiareň vyhlásila „Paper jam day“, čo znamená, že papier sa v nej zasekával mimoriadne často. Tlač tak trvala tri hodiny, pripravila ma na ten deň o všetky nervy a vyrobila kopu nepodarkov hrubú skoro ako rukopis sám. Dokonca mi došiel papier a musela som utekať po nový do obchodu. Treba skrátka kašľať na zlé znamenia a nevzdávať sa!

Vydavateľstvo som si vybrala takpovediac náhodne. Hľadala som nejaké cez Google, zistila som, že toto som ešte neskúšala a 5 minút som googlovala, aby som si overila, či vydáva beletriu a či tá beletria nie sú len ženské romány do 300 normostrán. Oba parametre boli splnené a tak som rukopis odoslala. Druhou triedou. Preto bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď už po týždni som si našla v mailboxe krátku správičku od redaktorky, že ju môj román zaujal! Nadšenie však ďalej nebolo zalievané žiadnymi dobrými správami a preto postupne vädlo. Týždne čakania prerástli na mesiace… Až napokon uplynuli tri mesiace, doba, ktorú si zopár vydavateľstiev uviedlo ako dobu potrebnú na prečítanie rukopisu, preto som to začala brať ako štandard. Pripomenula som sa mailom. Nijaká odpoveď, celých krutých šesť dní žiadna odpoveď. Ale potom, keď som sa zase raz chystala pochovať všetky nádeje, predsa len prišla!
Od tej chvíle bolo všetko iné. Rukopis si prečítali traja ľudia a ich reakcie boli v absolútnom protiklade s reakciou redaktora, ktorý z môjho románu spravil spomínaný odstrašujúci príklad. Opäť sa raz nádherne potvrdilo, že ak jeden redaktor pochováva rukopis ako totálny odpad, iný ho môže vynášať do nebies. Dokonca ani sprvoti nechceli veriť tomu, že som to písala ja a nejde len o môj preklad diela amerického autora! Čo však malo ale aj oveľa prozaickejšiu príčinu – naznačili mi, že štylistika pôsobí, akoby to nejaký truľko prekladal z angličtiny do češtiny a potom z češtiny do slovenčiny… A tiež som dostala výčitku, prečo som rukopis neposlala v riadkovaní 1,5 a vytlačený jednostranne. Prečo? No lebo som o tom jakživ nepočula. Neskôr som zistila, že to nie je výmysel len tohto vydavateľstva, ale štandardný postup a opäť ostávam stáť v nemom úžase nad tým, PREČO takéto informácie nie sú zverejnené, najlepšie na internetových stránkach. To majú redaktori toľko voľného času, že to chcú vysvetľovať každému autorovi zvlášť?
Ak som si však myslela, že od tejto chvíle všetka moja práca končí a už si len vyložím nohy a budem sa mračiť, hlboko som sa mýlila. Po krátkej chvíli radosti nastúpil prvý problém: Korekcie.

Korekcie by boli na samostatný siahodlhý príspevok. Tu azda treba spomenúť len to, že tie hrôzostrašné historky o tom, ako redaktor prepisuje celý román podľa svojich predstáv, sú žiaľ pravdivé. Bola som korekciami nesmierne zhrozená a ešte aj teraz, s veľkým časovým odstupom si myslím, že ten rukopis viac zhoršili ako vylepšili. Ale vedela som, že v záujme prerazenia ľadov musím niečo obetovať a pretrpieť – pravda, v rozumných medziach. Nechcem vyzerať nevďačne – niektoré miesta románu tie korekcie skutočne zlepšili a vďaka nim som sa veľa naučila. O svojich častých štylistických chybách, aj o gramatike. Ach jaj, gramatika… keď som rukopis posielala, myslela som si, že s ňou v podstate problém nemám, nanajvýš tam bude zle zopár čiarok. Kdeže! Redaktorka a ja so slovníkom sme tam našli toľko chýb, že musím so zahanbením konštatovať: Ale som dala tomu nášmu slovenčinovi!

Sama som sa pri úpravách rukopisu snažila všetko radšej viackrát overiť, skontrolovať. Myslela som na to, že teraz už idem naostro a teda to musí byť poriadne. Predtým som si neuvedomovala, že moje predošlé písanie bolo z veľkej miery o zapísaní, čo mi prvé napadne, bez veľkého premýšľania a overovania (ale to nie je len následok nedôslednosti – oveľa ľahšie sa mi píše rýchlo ako pomaly). Ale teraz to už bude iné. Ľudia za to budú platiť a preto im musím dať kvalitu. A napriek tomu, že pred odoslaním do vydavateľstva som tento rukopis vylepšovala tak dlho, ako nijaký iný, teraz som toho na vylepšenie našla takú spústu, že som sa až čudovala, ako tú chybami prepchanú „surovinu“ mohli vôbec prijať. A situácii vôbec nepomáhalo, že ten román bol ešte aj nesmierne dlhý. Jeho úpravy mi veľmi rýchlo začali liezť krkom a už po krátkom čase som mala pocit, že je vážne ohrozené moje duševné zdravie. Skúste čítať 600 strán asi 12-krát tak, že sa pritom sústredíte na kontrolu každého jedného písmenka… Nad editáciou textu som strávila stovky ťažkých hodín a keďže kávu nepijem, vypila pri nej hektolitre čierneho čaju s citrónom (to bude asi najvhodnejšia tekutina na krst knihy :-)). Moje skromné bývaníčko v Bratislave bolo doslova zapratané kopami papiera s rozličnými verziami rukopisu a ja som neraz polomŕtva únavou sliepňala do tých papierov a snažila som sa poslednou bdelou časťou mozgu prísť na to, čo je toto za verziu a čo som to s ňou chcela urobiť… Ale chyby sa stále objavovali aj v častiach, ktoré som si už prešla, až som z toho bola úplne zúfalá. Takže to je moje odporúčanie začínajúcim autorom – ak je to čo i len trošku možné, nezačínajte so 600-stranovým. Nielen preto, že vás vydavatelia budú nezmyselne odmietať, ale aj preto, že sa tá dĺžka v konečnom dôsledku obráti proti vám samotným. Korekcie trvali veľmi, ale veľmi dlho a pomohlo mi s nimi tiež zopár dobrovoľníkov, ktorí to priebežne čítali a na pár chýb na upozornili. To hlavné som si ale musela odmakať sama. A ja hlúpa som si kedysi myslela, že na to sú vo vydavateľstve ľudia a že ja nebudem musieť ani prstom pohnúť. V skutočnosti to bolo o rozum. Doslova. Pre neobľubovačov prepisovania – množstvo textu prepísaného nanovo, či už na impulz redaktorky alebo na môj (pred odoslaním rukopisu aj potom) dosahoval približne štvrtinu z celkovej dĺžky románu a to počítam len prepisy celej vety a väčšie, nie jednotlivé slová. Poznámkami, úlohami a námetmi na zlepšenie, ktoré som si začala robiť už v priebehu písania prvej verzie, som vo Worde zaplnila 60 strán formátu A4. A nech mi niekto hovorí, že písanie je jednoduché a že je to zábava!

Financie – to by bolo tiež na samostatnú kapitolu, ktorú navyše ťažko spísať tak, aby som súčasne nikoho a nič nekonkretizovala. Tak len píšem, že to bol problém. Obrovský.

A v skutočnosti to celé vôbec nebolo také jednoduché a priame, ako som to opísala, ale úplný opis by už bol seriál na pokračovanie. Kto by si chcel predsa len prečítať podrobnosti o tom, ako prebiehali úpravy rukopisu – korekcie, alebo aké trable som zažila s obálkou, napíšte mi na mail a ja vám to pošlem. Absolútne ma tým neobťažujete – už som to nejakým zvedavcom posielala, mám to teda celé zostavené, stačí mi to preposlať. Viem, že informácií v tejto oblasti je ako šafranu, preto núkam svoje, aj keď si samozrejme uvedomujem, že sú len jednostranné a inde to môže chodiť úplne inak.

Dodávam preto len, že som na vydaní musela aktívne pracovať celé roky aj mimo priamej súvislosti s vydavateľstvami. Pomohlo mi, že som sledovala množstvo serverov a stránok súvisiacich s literatúrou a literárnymi začiatkami, prečítala si hromadu rád, zhovárala sa s ľuďmi, zbierala novinky a informácie… toto všetko malo zásluhu na tom, aby moja kniha o utrpení mladého fyzika napokon uzrela svetlo sveta. A v neposlednom rade sa na vydaní veľmi podieľal tento blog. Dokonca by som povedala, že mal kľúčovú úlohu. A nielen vďaka radám pána Preložníka, ale aj vďaka ľuďom, ktorých som prostredníctvom týchto stránok spoznala. A to som bola pôvodne voči literárnym blogom skeptická, myslela som si, že cez ne vydanie knihy v žiadnom prípade nevedie. Ale vedie! Nie však tak, že nejaký vydavateľ nájde váš blog a osloví vás – je to cestička veľmi dlhá a kľukatá. Až taká kľukatá, že ani nevidno, kam vlastne vedie. No treba ju vyskúšať, byť aktívny. Všetko môže pomôcť, úplne všetko – aj vyvesovanie útvarov, ktoré s vašou cieľovou knihou nemajú nič spoločné.

A zbavila som sa mnohých ilúzií. Napríklad som netušila, že po prijatí rukopisu vydavateľstvom môže proces vydávania trvať vyše dvoch rokov – myslela som, že to býva nanajvýš pár mesiacov. Alebo že optický vzhľad stránky vo výslednej podobe je dôležitejší, ako obsah (niekde sa museli nastrkať balastné slovíčka, aby stránka vyzerala pekne). Alebo že autor nielenže nemôže „kecať“ do podoby obálky, ale dokonca ju pred vydaním nemôže ani vidieť. Alebo že kniha môže byť vydaná aj bez zmluvy. Alebo to, že redaktor tam nie je na to, aby vám zaručil, že vo vašom texte nezostane žiadna chyba – na to ste tam vy sami…

A čo dodať na záver: Ak si niečo zaslúžite, nikdy o to neprestaňte bojovať.

Ešte pár číselných štatistík, aby ste vedeli, na aké dlhé čakacie doby sa môžete pri vydávaní knihy psychicky pripraviť:

Mne sa vydať knihu podarilo:

  • Približne 13 rokov potom, ako mi myšlienka na vydanie knihy prvýkrát zišla na um
  • 10 rokov potom, ako som sa rozhodla, že to určite urobím
  • 8 rokov potom, ako som dopísala svoju prvú knihu
  • 5 rokov potom, ako som narazila na tieto stránky
  • Približne 4 roky potom, ako som prvýkrát skúsila osloviť nejaké vydavateľstvo
  • 3 roky potom, ako som napísala knihu, ktorá napokon vyšla
  • 2,2 roka potom, ako som dostala prvú pozitívnu odozvu od vydavateľstva

Prajem pevné nervy!



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.

Komentárov: 2     Upozornenia: 0

Autor Kristina Pi júl 14th 2017 at 11:13 pm  

Dobry den,
tiez sa prave nachadzam v stadiu cakania na odpoved. Tento vas prispevok som uz citala aspon patkrat a zakazdym som sa pozastavila nad tym, ci od toho nemenovaneho velkeho vydavatelstva, ktore sa jedovalo, ze ste nepockali na ich odpoved, prisla nakoniec ponuka na vydanie knihy. Alebo bolo vydavatelstvo urazene len z principu?

Autor Adhara Po júl 17th 2017 at 10:48 am  

Dobrý deň,
ďakujem za reakciu, som rada, že vás príspevok tak zaujal. Nie, to vydavateľstvo mi ponuku na vydanie knihy nedalo, skutočne bolo urazené len z princípu. Ale tá urazenosť nebola v mojom prípade adresná, oni ju zverejnili prostredníctvom webstránky, ktorú spravujú.


 

© 2014 – 2017 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.