Tento text mal byť hovoreným slovom v scenári populárno-náučného programu Krajskej hvezdárne a planetária Maximiliána Hella v Žiari nad Hronom v roku 2014. Program sa nevytvoril kvôli technickej nerealizovateľnosti. Všetky obrázky pochádzajú z programu ORBITER Space Flight Simulator (stiahnuť si ho môžete cez odkaz v okienku vľavo).
V deň štartu prvej kozmickej lode s ľudskou posádkou nastúpili Jurij Gagarin a jeho náhradník German Titov do autobusu, ktorý ich dopravil k rakete R-7. Na jej vrchole bola kozmická loď Vostok. Tam sa Gagarin rozlúčil s kolegami-kandidátmi, vrchným konštruktérom Koroljovom a nakoniec aj so svojím náhradníkom Titovom zostávajúcim na Zemi. Technici pomohli Gagarinovi usadiť sa do kabíny. Tá mala tvar gule s priemerom 2,3 metra. Pod ňou sa nachádzal prístrojový úsek s brzdiacimi raketami pre návrat na Zem.
Čakanie na štart krátilo budúcemu prvému kozmonautovi prehrávanie hudby. Napokon sa postupne zapálili motory prvého stupňa nosnej rakety. V čase 9 hodín 7 minút moskovského času raketa vzlietla.
Štart Vostoku 1 prebehol presne podľa plánu. Tri minúty po odpútaní sa od rampy odhodila nosná raketa svoj aerodynamický kryt, pod ktorým bola kabína s kozmonautom. Ten tak konečne videl von z kozmickej lode.
Raketa neustále zrýchľovala a sila tlačiaca Gagarina do jeho kresla, sa zvyšovala. Preťaženie pri štarte postupne dosiahlo až šesťnásobok tiaže na zemskom povrchu.
Kvôli zlyhaniu pozemskej aparatúry došlo ku krátkej strate rádiového spojenia s raketou, čo technikov vydesilo. Hoci podľa radarov Vostok letel podľa plánu, ľudia sa obávali, či sa niečo nestalo samotnému kozmonautovi. Potom sa však naštartoval záložný komunikačný systém a všetci si vydýchli.
Jedenásť minút po štarte sa posledný stupeň rakety oddelil od kabíny a loď s prvým kozmonautom na palube bola navedená na obežnú dráhu.
Gagarinova loď Vostok obiehala po dráhe, ktorej najnižší bod ležal 181 km nad zemským povrchom a najvyšší 327 km nad povrchom. Orbita sa trochu líšila od predbežných údajov.
Prečo však bol na prvý kozmický let vybraný práve Jurij Gagarin? A čo všetko jeho misii predchádzalo?
Prvú skupinu sovietskych kozmonautov začali zostavovať začiatkom roku 1960, čiže len niečo vyše roka pred štartom. Komisie vyberali mužov spĺňajúcich prísne kritériá. Museli to byť stíhací letci starí nanajvýš 30 rokov s výškou do 175 cm a váhou do 70 kg, no našlo sa aj zopár výnimiek. Museli mať letecké alebo elektroinžinierske vzdelanie, dostatok skúseností, žiadne služobné priestupky, a byť absolútne zdraví.
Výberové komisie sa zamerali len na európsku časť Sovietskeho zväzu. Tam našli vyše 3 000 možných kandidátov. Ani samotní lekári v jednotlivých útvaroch nevedeli, na akú úlohu vlastne hľadajú mužov. Povedali im iba to, že majú vybrať letcov s výnimočným zdravím a mimoriadnymi vlastnosťami a schopnosťami. Oddiel, ktorý mali z vyhovujúcich kandidátov utvoriť, volali len „špeciálna skúšobná skupina“.
Všetci kandidáti boli pozvaní na pohovory. Tí, ktorí nimi prešli, prechádzali ešte náročnými lekárskymi vyšetreniami. V nich vyradili všetkých, čo trpeli opakujúcimi sa ochoreniami, ako angínami, chorobami horných dýchacích ciest, alebo boli náchylní na ochorenia tráviaceho traktu. Kandidáti sa podrobili aj skúškam na centrifúgach, v prostredí s nedostatkom kyslíka a v nízkom tlaku. Neskôr už nároky na budúcich kozmonautov také prísne neboli, ale vtedy sa ešte nevedelo, čo kozmický let s človekom urobí.
Mnohí piloti ponuku stať sa členmi neznámej „skúšobnej skupiny“ odmietli, pretože nevedeli, o čo ide. Ich doterajšia práca vo vojenskom letectve aj prostredie, v ktorom žili, sa im páčilo a nechceli nič meniť. Iní sa zase báli, že starostlivé lekárske prehliadky ukážu skryté zdravotné problémy, kvôli ktorým budú musieť odísť zo služby u stíhacieho letectva. Viacerí zase pochybovali o tom, či je kozmický let človeka tak skoro po vypustení prvej umelej družice možný. Sputnik 1 totiž štartoval v roku 1957, čo bolo vtedy iba pred necelými troma rokmi.
Prvý oddiel dvadsiatich kozmonautov vybrala skupina špecialistov pod vedením lekára E. A. Karpova. Niektorí predstavitelia sa ohradzovali, že stačí menší počet mužov, ale Sergej Koroljov vedel, že nepôjde iba o jeden let do vesmíru. Hlavný konštruktér chcel vytvoriť dlhodobo fungujúci oddiel kozmonautov. Aj preto bola veková hranica vyberaných kandidátov iba 30 rokov.
Koncom februára povolali dvadsaťčlenný oddiel do Moskvy, kde piloti absolvovali ešte doplňujúcu prehliadku. Až po nej sa dozvedeli, že sa budú pripravovať na prvý let človeka do kozmu, na ktorý bude vybraný najlepší z nich. Kompletný zoznam všetkých dvadsiatich kandidátov bol zverejnený až v roku 1986. Niektorí z nich totiž nikdy do vesmíru neleteli a ich mená zostali v utajení.
Príprava kozmonautov oficiálne začala 14. marca 1960. Kandidáti na prvý let do vesmíru počúvali prednášky o vplyve bezváhového stavu a preťaženia na organizmus, o raketovej technike, dynamike letu, konštrukcii kozmickej lode, astrofyzike, geofyzike a ďalších témach. Medzi teoretickými prípravami kozmonauti cvičili. Potom postupne každý z nich absolvoval pobyt vo veľmi stiesnenom priestore uzavretej komory, v ktorej bol taký nízky tlak vzduchu ako vo výške 5 000 metrov nad morom. Nikto z uchádzačov dopredu nevedel, ako dlho bude tento test trvať. Cieľom skúšky bolo zistiť, ako kandidáti znášajú izoláciu v ťažkých podmienkach.
Každý budúci kozmonaut absolvoval približne sto zoskokov s padákom za rozličných, aj veľmi ťažkých podmienok. Pred výsadkárskym výcvikom niektorí nemali za sebou ešte ani jediný zoskok. Počas výcviku, ktorý prebiehal až do mája 1960, skákali z letúňov aj vrtuľníkov, vo dne i v noci, z rozličných výšok nad vodou aj nad pevnou zemou, dokonca aj v prototypoch kozmického skafandra. Neskôr kozmonauti označili zoskoky s padákom za jednu z najnáročnejších častí výcviku.
Po výsadkárskom výcviku kozmonauti podstúpili dôkladnú teoretickú a neskôr aj technickú prípravu. Po celý čas boli pod drobnohľadom lekárov a psychológov. Od ostatných sa odčlenila užšia skupina kandidátov na prvý let do vesmíru v roku 1961, ktorej výcvik bol zrýchlený a veľmi náročný. Kozmonauti napríklad museli zvládnuť stáť niekoľko minút bosí v ľadovej vode, či vydržať plné tri dni bez spánku.
Hoci podľa profesora Gazenka bol tento výcvik intenzívnejší než bolo treba, neskôr sa ukázalo, že niektoré veci, napríklad tréning udržiavania rovnováhy a orientácie, sa podcenili. Kritériá pre výber aj výcvik ďalších kozmonautov sa spresňovali a dopĺňali až po prvých skúsenostiach. Vtedy ešte nikto nevedel, čo je a čo nie je dôležité pre budúce cesty do vesmíru, na čo treba dať dôraz a čo sa môže s pokojným svedomím vynechať. V pionierskej dobe vedcom a technikom neraz nezostávalo nič iné, ako použiť metódu pokus-omyl.
Na začiatku leta 1960 sa príprava zúžila na šesť najvážnejších kandidátov na prvý let. Boli to Valentin Varlamov, Anatolij Kartašov, Jurij Gagarin, German Titov, Pavel Popovič a Andrijan Nikolajev. Inštruktori pre nich vypracovali špeciálny program ďalšieho tréningu. Kartašov však musel z oddielu vystúpiť, pretože pri skúškach na centrifúge sa mu vytvorili drobné podkožné výrony krvi. Dnes by to už pravdepodobne nepredstavovalo prekážku v lete do vesmíru, ale kým sa nevedelo, čo človeka čaká pri prvom kozmickom lete, neuznávali sa ani najmenšie odchýlky od zvoleného vzoru. Na Kartašovovo miesto prišiel Grigorij Něljubov. Neskôr kvôli zraneniu na výlete musel oddiel kozmonautov opustiť aj Varlamov, ktorého nahradil Valerij Bykovskij. Mená kandidátov, ktorí neleteli, sa v tej dobe nezverejňovali. Neskôr sa začali v historických príručkách uvádzať ich krstné mená a až koncom osemdesiatych rokov aj priezviská.
Ktorý z kandidátov však mal letieť ako prvý? Rozliční predstavitelia striedavo uprednostňovali rôznych uchádzačov. Zo šiestich sa výber zúžil na troch: Gagarina, Něljubova a Titova. Gagarin a Titov napokon do kozmu leteli. Nělbujov sa ale do vesmíru nikdy nepozrel. Pre disciplinárny priestupok ho prepustili z tímu kozmonautov.
Pri výbere prvého kozmonauta sveta sa do úvahy okrem výsledkov pri tréningu a skúškach brali rôzne veci. Povahové rysy uchádzačov, charizma, rodinné problémy, pôvod, alebo napríklad aj to, ako znejú mená jednotlivých kandidátov, aby v budúcich učebniciach pôsobili dobre. Sovietski predstavitelia chceli mať ako prvého človeka vo vesmíre vzorného hrdinu podľa svojich predstáv.
Ešte pred oficiálnym vyhlásením všetko nasvedčovalo tomu, že prvým bude Jurij Gagarin. Sústredila sa na neho pozornosť inštruktorov i samotného vrchného konštruktéra Sergeja Koroljova. Oficiálne vymenovali Gagarina ako prvého kandidáta na let a Titova ako jeho prvého náhradníka desiateho apríla 1961, len dva dni pred štartom. Kozmonauti sa túto skutočnosť dozvedeli o deň neskôr.
Deň pred štartom previezli raketu s kozmickou loďou Vostok 1 na rampu. V ten istý deň sa Gagarin s Titovom oboznamovali s letovým harmonogramom. Ich posledné jedlá pred letom pozostávali z kozmickej stravy z túb. Noc pred štartom strávili obaja kozmonauti v malom domčeku. Aj v spánku ich lekári monitorovali. Ak by spali nepokojne, stále sa mohlo zmeniť rozhodnutie o tom, kto z nich poletí.
V deň štartu boli obaja muži zobudení o pol šiestej ráno. Po raňajkách a lekárskej kontrole Gagarinovi aj Titovovi lekári nalepili na telo snímače ich telesných funkcií. Potom sa obaja kozmonauti obliekli do skafandrov, ktoré boli oranžové, vďaka čomu záchranné tímy po pristátí prvého kozmonauta na svete ľahšie nájdu. Najprv si skafander obliekol Titov, až po ňom Gagarin, aby sa prvý kandidát na let nemusel v skafandri dlho potiť.
Vstupným prielezom, ktorým sa dostal do Vostoku, sa kozmonaut mohol v prípade núdze katapultovať z lode, a to dokonca aj pred štartom. V takom prípade by namiesto padáku jeho dopad stlmili záchranné siete rozmiestnené jeden a pol kilometra od rakety.
Polhodinu po štarte Vostok 1 vstúpil do zemského tieňa. Podľa Gagarinových slov sa v kabíne zotmelo naraz. Po noci trvajúcej len pár desiatok minút Slnko nad kozmickou loďou opäť vyšlo a osvetlilo ju. V krajine pod ňou vtedy ešte panovala tma.
Kabína Vostoku sa pri lete vesmírom prevaľovala, pretože nič neudržiavalo jej orientáciu. Kozmonaut do ovládania lode nijako nezasahoval. Celá misia bola riadená zo Zeme. Gagarin systémy lode len kontroloval a v prípade núdze mohol prebrať ručné riadenie. Let bol z kabíny tiež pravdepodobne nahrávaný na televíznu kameru. Jej zábery sa však oficiálne na verejnosť nikdy nedostali.
Po necelom jednom oblete Zeme sa loď Vostok otočila brzdiacim motorom do protismeru letu. Gagarin si opäť sklopil priezor na prilbe, skontroloval upevnenie svojich rukavíc aj orientáciu lode. Potom sa zapálil brzdiaci motor, čo kozmonaut počul ako nevýrazný hvizd.
Motor pracoval 40 sekúnd. Spomalil kozmickú loď a tým zmenil jej dráhu z obežnej na balistickú. Vostok 1 sa začal pozvoľna približovať k povrchu Zeme.
Zrazu však nastal problém. Guľatá kabína s Gagarinom sa mala oddeliť od prístrojového úseku lode a len ona mala pristáť. Oddelenie sa však nevydarilo. Kabína zostala s prístrojovým úsekom spojená káblom. Navyše sa nekontrolovateľne otáčala. Prístrojový úsek počas klesania do kabíny niekoľkokrát narazil. Pre kozmonauta to bolo veľmi nebezpečné. Otáčajúca sa kozmická loď nemala správnu polohu pre brzdenie v atmosfére. Hrozilo, že sa pri zahrievaní počas návratu roztaví.
Kozmickú loď s neoddelenou kabínou postupne začali obaľovať vrstvy rozžeravenej plazmy, ktorá vznikla trením rýchlo letiaceho telesa o riedky plyn. Rovnaký mechanizmus vytvára aj meteory, ľudovo nazývané padajúce hviezdy.
Nakoniec sa však nebezpečný kábel našťastie pretrhol a návratový modul po chvíli zaujal správnu polohu. Gagarina pred vysokými teplotami chránil tepelný štít.
Ako loď prudko spomaľovala, nastalo na jej palube preťaženie. Počas zostupu na Gagarina pôsobilo až osemkrát silnejšie preťaženie než to, čo pociťujeme v pokoji na povrchu Zeme. Pomalé odparovanie materiálu, z ktorého bol tepelný štít vyrobený, umožnilo udržiavať v jej vnútri prijateľnú teplotu.
Vo výške sedem kilometrov nad Zemou sa odstrelil vstupný prielez do kabíny. Vzniknutým otvorom bol kozmonaut vzápätí katapultovaný do búrlivého veterného víru, ktorý sa tiahol za klesajúcou kozmickou loďou.
Katapult pred pristátím bol dopredu naplánovaný a nevyhnutný. Loď totiž napriek padáku dosadla na zemský povrch prirýchlo, čo mohlo kozmonauta ohroziť. Katapultovať sa z kozmickej lode museli aj ďalší sovietski piloti po ňom. Gagarinovi sa otvoril vlastný padák, na ktorom dosadol asi 25 km juhozápadne od mestečka Engels.
Opustená kabína sa rútila ďalej voľným pádom, kým sa jej vo výške asi 4 kilometre nad Zemou tiež neotvoril padák. Pristála približne 2 km od Gagarina a v mieste svojho dopadu zanechala hlbokú priehlbinu.
Gagarin však musel svoje pristátie mimo kabíny zatajiť a predstierať, že pristál v kabíne. V opačnom prípade by mu totiž Medzinárodná letecká federácia nemohla uznať jeho rekord v podobe najväčšej výšky dosiahnutej človekom. Jej pravidlá totiž stanovili, že letec musí na Zem dosadnúť v rovnakom telese, v akom odštartoval.
Gagarin pri svojom 106 minút trvajúcom lete neobletel celú Zem. Na Zem totiž dosadol asi 1500 km západne od kozmodrómu, z ktorého štartoval, a práve týchto 1500 km mu chýba do celého jedného obehu. Napriek tomu je Jurij Gagarin dodnes považovaný za prvého človeka, ktorý obletel našu rodnú planétu.
Napísať odpoveď