- Zhruba jedenásť rozličných preklepov a hrubíc, ktoré som urobila v prvopise, prežilo zo dvadsať mojich vlastných revízií, zo desať testovacích čitateľov, redaktorské korektúry, publikáciu, x čitateľov po nej, a bolo zachytených až redaktorkou pred druhým vydaním. Príčiny takejto šokujúcej nesmrteľnosti preklepov by možno stáli aj za vedeckú štúdiu…
- Recenzie z recesie. Napísala som si ich sama pre seba na prvý aj druhý diel. Recenzia na druhý diel dokonca vznikla v čase, keď som z neho mala napísanú len približne tretinu, ale charakterizuje dielo ako celok, pretože už vtedy som o ňom mala pomerne jasnú predstavu. Obe recenzie opisujú nielen klady, ale aj zápory oboch diel v mojich očiach.
- Prvú verziu tejto knihy som napísala len za necelé štyri mesiace. Mohla vzniknúť ešte rýchlejšie, nebyť písania bakalárky a učenia sa na skúšky. Prvopis však bol ešte veľmi surový a mnohokrát prepisovaný.
- Počas prvej inšpiračnej vlny pre túto knihu, ktorá mi prišla v roku 2003, som postavu Molly McCannovej nemala veľmi rada. Taktiež som ju ale vtedy ešte dobre nepoznala a nemala som sa s ňou v čom stotožniť.
- Pôvodné meno Davidovho nebohého psíka znelo… Davey. To ale ešte predtým, než dostal meno samotný David Settle. Po jeho pomenovaní mi bolo jasné, že David so psíkom Daveym by nešli dohromady.
- Akokoľvek neuveriteľne to znie, Davidov dvakrát pomalší vývoj je do istej miery autobiografický prvok.
Poloha fiktívneho Middletownu, ktorá vyplynie z údajov v druhom dieli
- Od roku 2010, keď som dopísala prvú verziu knihy, som viacero vecí, o ktorých v nej píšem, po prvýkrát zažila na vlastnej koži. Život v baníckom mestečku, smrť domáceho maznáčika, orezávanie stromčekov na vlastnej záhrade, či bozkávanie, to všetko bolo pre mňa pri písaní prvej verzie fikciou. Ale ani po týchto skúsenostiach nemám na tom, ako som to pred jedenástimi rokmi opísala, potrebu zmeniť vôbec nič.
- Tvorba tohto príbehu (myslím prvý nápad) u mňa začala, keď som bola v Davidovom fyziologickom veku (z konca knihy). Tvorba skončila, keď som v Davidovom občianskom veku. Ako väčšina mojich kníh, vydaných i nevydaných, aj táto sa so mnou tiahne dlhšie než polovicu môjho života.
- Keď rukopis prvýkrát prijali vo vydavateľstve, dlho som sa nevedela stotožniť s tým, že ako prvý vyjsť má práve tento román. Všetky štyri, čo vznikli pred ním (dva z nich neskôr vydané), mali v mojich očiach lepšie dôvody stať sa mojou prvotinou. Prvý skrátka preto, že bol prvý. Druhý preto, lebo bol prvým nepublikovaným žiadnou formou a jeho tvorba začala oveľa skôr ako u ostatných. Tretí preto, lebo on bol v skutočnosti prvým dokončeným, len jeho zápis sa oneskoril. Štvrtý preto, lebo súvisel s prvým (myslím s formálne prvým, nie s pravým prvým – zmätok, ja viem) a navyše bol už v prvej verzii oveľa lepšie spracovaný než tri predošlé. Ale prečo piaty? Čo také mal piaty…?
- Tento román je nevlastným bratom románu Večnosť omylov. Vyrástli spolu a v rámci autorského kanibalizmu oba pohltili rovnakú nádejnú poviedku. Ako pozostatok tejto ich spoločnej histórie sa v oboch významné postavy volajú David, pričom inokedy mená postáv zásadne neopakujem. Odlišné hodnotenia týchto dvoch románov, s ktorými sa neraz možno u čitateľov stretnúť, ma preto veľmi prekvapujú.
- Tvorba tohto románu a neskôr aj jeho pokračovania sa vždy intenzívne rozbehla potom, ako som nastúpila na novú školu. Čo z toho vyplýva? Chce to ďalšiu školu, aby bol ďalší diel…
- Tvorba príbehu Nula kelvinov bola prerušená súvislým, štyri roky a dva mesiace trvajúcim blokom. Za tie štyri roky bol príbeh v takej hlbokej nečinnosti, že som už strácala všetky nádeje na jeho prebratie. Ktorý lekár by nezalomil rukami nad pacientom, ktorý leží štyri roky v kóme? Ide o ďaleko najdlhšie doteraz prekonané obdobie nečinnosti románu vôbec.
- Kvôli druhému dielu som si za pomoci Google máp vytipovala miesto, kde by mal stáť náš Middletown ako úplne fiktívne miesto. Túto lokalitu som neskôr, pri výprave do USA v roku 2017, navštívila. Takmer to zabilo nielen môj úmysel situovať tam dej Nula kelvinov, ale aj tvorbu tohto sveta ako takú. Nie, ja naozaj nemôžem ani len na chvíľočku naživo vidieť to, o čom píšem…
Mohlo by vás zaujímať
- Pôvodný doslov napísaný pre prvopis románu (vo vydanej verzii nie je a nebude)
- Zaujímavosti o Druhej planéte
- Doplňujúce informácie ohľadom cestovania v čase na spôsob Nula kelvinov. Pozor, vyzrádza dej!
- Ďalšie otázky, ktoré čitatelia ohľadom deja románu často kladú
- Ako sa spúšťa stroj času? Zaujímavosti pre fanúšikov
- 1. polovica 1. kapitoly
- Vývoj mojich tvorivých období
Autor Martin So jún 26th 2021 at 10:13 pm
Rok 2010 a 23 ročná (atraktívna) mladá žena, ktorá sa ešte nebozkávala?
Vždy som mal dojem, že stačí, ak sa mladá žena len niekde ukáže a biologické signály vyjadrujúce jej plodnosť už zariadia zvyšok. Kým my muži si to musíme “odmakať” vo forme zvádzania a hlavne prvotného oslovenia, čo je pre nás introvertov neprekonateľná prekážka.
Autor Adhara Ne jún 27th 2021 at 9:00 pm
Nuž, tak to ste si naozaj iba mysleli. :-) Vidíte, ake hlúposti sa píšu v tých románoch (áno, aj v mojich). A ďakujem za (kompliment).
Autor Martin Po jún 28th 2021 at 9:13 pm
Lenže ja nečítam romantické romány. Podobné veci sa dozvedám napríklad z “The Evolutionary Biology of Human Female Sexuality (Oxford University Press, 2008)”. Tam snáď neklamú :-)
Autor Adhara Po jún 28th 2021 at 10:15 pm
Ehm, klamú. :-) Alebo som nejaká prírodná anomália. Faktom zostáva, že už od začiatku puberty sa ku mne chlapci a neskôr muži zväčša správali veľmi nepekne (bez toho, aby som sa ja nepekne správala k nim). Ani ja doteraz nerozumiem tomu, ako u nich evolučná biológia dopustila také chrapúnstvo k žene.
Autor Martin Ut jún 29th 2021 at 1:01 pm
Navrhujem malý experiment. V rokoch 2005 až 2010 som bol bez priateľky. Treba teda Vášmu mladšiemu ja z tohto obdobia poslať správu, aby kontaktovalo moje mladšie ja a dalo mu jasne najavo, že by malo záujem o preverenie tejto skutočnosti, možno aj s krátkym kurzom bozkávania sa a vecí s tým súvisiacimi. Predpokladám, že moje mladšie ja by sa „obetovalo“ a čisto z vedeckej zvedavosti by s týmto experimentom súhlasilo.
Nula kelvinov som síce nečítal ale na tomto blogu sa píše o tom, že vo svete, ktorý popisuje tento román, je história pri cestovaní v čase nezmeniteľná. Nie som tohto názoru. Ja osobne si myslím, že v kvantovom multivesmíre spôsobí cestovanie v čase vytvorenie ďalšieho „vlákna“ reality, kde sa môže história odvíjať odlišne ako vo vlákne pôvodnom.
Autor Adhara Ut jún 29th 2021 at 4:32 pm
Moje mladšie ja odkazuje, že nechce žiadny kurz bozkávania. Moje mladšie ja sa nechcelo bozkávať a už vôbec nie robiť „tie ďalšie veci s tým súvisiace“ kvôli skúsenostiam, ale z obojstrannej príťažlivosti a náklonnosti. Táto požiadavka sa však ukázala byť taká strašne náročná a nesplniteľná, že na to muselo čakať až do veku 28 rokov.
Keď píšete o tom novom vlákne reality – na to mám najlepšiu takúto odpoveď: Prečítajte si Nula kelvinov. Toto všetko sa tam rieši. Aj to, že „minulé ja“ pri cestovaní v čase predstavenom v univerze Nula kelvinov neexistuje a prečo neexistuje. A ešte oveľa, oveľa viac… nie je to zďaleka len o bozkávaní. :-)
Autor Martin Ut jún 29th 2021 at 9:35 pm
OK, tak aj ja odkážem môjmu mladšiemu ja, aby sa na nič nepripravovalo :-) Aj keď v kvantovom multivesmíre nekonečných možností sa nedá vylúčiť ani tá minulá vzájomná náklonnosť.
Nula kelvinov si určite raz prečítam, hoci neviem či to dokáže zmeniť moje presvedčenie, že existujeme ako štvorrozmerné časopriestorové útvary, ktoré sú prítomné vo všetkých časoch zároveň, pričom naše spomienky a budúce očakávania, sú len matným odrazom tejto bezčasovosti.
Autor Adhara St jún 30th 2021 at 8:45 am
Nula kelvinov vám to presvedčenie (ak som mu teda správne porozumela) nebude vyvracať. Aby bola cesta časom možná, pravdepodobne je nevyhnutné, aby všetky podoby minulosti aj budúcnosti existovali súčasne, čiže minulosť je niekde uskladnená a budúcnosť pripravená už teraz. A my, teda to, čo nás tvorí, existujeme v bezpočte rôznych štádií vo všetkých týchto časoch súčasne.
Keďže je však cesta časom pre mňa mimoriadne atraktívna téma, pohrávam sa aj s konceptom úplne iného spôsobu cestovania časom, v ktorom existuje len súčasnosť a nič viac. Takže v prípade cesty časom do minulosti je nutné si tú minulosť nanovo vyrobiť.
Autor Martin St jún 30th 2021 at 2:04 pm
Áno, presne tak si to nejako predstavujem. Nie je to až také sci-fi. Existujú o tom aj fyzikálne teórie. Napríklad táto kniha od jedného, síce neortodoxného, ale fyzika, ktorú som čítal asi pred dvomi rokmi, to popisuje na populárno-náučnej úrovni:
https://en.wikipedia.org/wiki/The_End_of_Time_(book)
Ten fyzik tvrdí, že neexistuje len tá minulosť, ktorá sa reálne odohrala (a teda si na ňu pamätáme) ale aj tie verzie, ktoré sa zdanlivo neodohrali (nepamätáme si ich). Rovnako je to s budúcnosťou, všetky budúce stavy existujú a my si svojim konaním len „vyberáme“ ten, ktorý reálne budeme aj pozorovať (a prežívať). Čas je len ilúzia, ktorá vyplýva z toho, že sa „prepíname“ medzi jednotlivými „stavmi vesmíru“, tak ako vzniká pri premietaní filmu ilúzia pohybu preto, lebo jednotlivé políčka filmu sa navzájom mierne líšia. Elegantne to spája „multivesmírovú“ kvantovú fyziku a relativistickú podobu priestoročasu a zároveň „rieši“ všetky zdanlivé paradoxy cestovania v čase.
Čiastočne sa v tomto duchu vyjadroval aj Stephen Hawking, aj keď on tvrdil len to, že samotným pozorovaním súčasného stavu si „vyberáme“ jednu konkrétnu históriu z množstva existujúcich:
„The noboundary histories of the universe thus depend on what is being observed, contrary to the usual idea that the universe has a unique, observer independent history.“
https://en.wikipedia.org/wiki/Top-down_cosmology
Autor Adhara St jún 30th 2021 at 10:19 pm
Aha, tak v takom prípade je kozmológia Nula kelvinov predsa len iná. To, čo popisujete, je vlastne kozmológia Úvodu do teórie chaosu. Tá v Nula kelvinoch je k nej inverzná. Podľa nej je iba jedno časové vlákno stabilné, predurčené (prečo je stabilné, to sa vysvetlí v druhom dieli). Cesty časom vytvárajú len dočasné, nestabilné vlákna. Vami predstavenú teóriu však použil napr. Crichton v Proude času, no mal chybu – alebo prinajmenšom niečo nedovysvetlené.