header image

 
 

Nie je prvotina ako prvotina

Moje „prvotiny“ v poradí, v akom som ich začala tvoriť.

Moje „prvotiny“ v poradí, v akom som ich tvorbu ukončila.

Moje „prvotiny“ v poradí, v akom som ich napísala.

Moje „prvotiny“ v poradí, v akom (snáď) vyjdú.

Akú knihu možno považovať za autorovu prvotinu? Tú, ktorú začal tvoriť ako prvú? Tú, čo ako prvú domyslel? Tú, ktorú ako prvú začal písať? Tú, čo ako prvú dopísal? Tú, ktorú ako prvú vydal? Najstarší dokončený rukopis, čo vydal?

Ste zmätení? Možno preto, lebo, ako spomínam aj v šiestich najčastejších mýtoch o vydávaní kníh, si množstvo ľudí myslí, že všetky prípady, na ktoré sa pýtam v prvom odseku, predsa musia byť jedno a to isté dielo. Sú ľudia, pre ktorých je nemysliteľné začať niečo nové (väčšie), kým úplne neuzavreli to staré. Pri vrtkavom správaní mojich múz a počiatočnom vrtkavom správaní vydavateľstiev si však ja takýto prístup nemôžem dovoliť. No vinou toho si dodnes lámem hlavu nad tým, ktorá z mojich kníh je vlastne tá prvá.

Vezmime to po poriadku. Vráťme sa v čase do obdobia, kedy som mala trinásť rokov a o dokončenom rukopise som mohla ešte len snívať. Bombardovalo ma obrovské množstvo nápadov, z ktorých väčšina je dnes už takmer zabudnutá. Zapisovať som ich nemohla. Tu sa dočítate, prečo. A tu tiež.

Každopádne, ako som raz išla po chodbe svojej základnej školy, zjavila sa mi scéna muža plaziaceho sa umelo vyhĺbeným tunelom. Nemohol sa vrátiť, odkiaľ prišiel. Jeho jediná nádej, aj to chabá, sa ukrývala v neznámom priestore pred ním. Cítila som jeho úzkosť, no aj úžas. Nebol totiž na Zemi. Objavoval neznáme podzemné komplexy na Venuši.

Zanedlho potom, na hojdačkách pri dome, mi v súvislosti s daným úryvkom napadla Tá Pointa o Venuši a globálnom otepľovaní na Zemi. Neskôr, keď som sa motala na okraji parku, som si v duchu prečítala ďalšie úryvky budúcej knihy odohrávajúce sa prevažne na jej začiatku. A už som s neochvejnou istotou vedela aj meno tejto budúcej knižky: Druhá planéta.

No, mala by som napísať skôr potenciálnej knižky. Nápadov na romány porovnateľnej kvality som mala v období dospievania desiatky. Bez preháňania. Druhá planéta sa z nich nepresadí preto, že je najlepšia. Bude mať len skrátka šťastie. No najbližšie tri roky sa zdalo, že ju šťastie opustilo. Napriek sľubnému rozbehu mi z nej múza neposlala zhola nič.

Ale už o rok, pri ceste na autobus, sa mi v hlave zjaví úryvok z inej knihy. Popri mori podobných nápadov mu spočiatku nevenujem veľa pozornosti. Lenže jej tvorba neustane. Múza posiela, síce na preskáčku, ale predsa, ďalšie a ďalšie texty. Čítam ich čoraz hltavejšie. A o pol roka sa stane niečo, čo sa ešte nikdy predtým nestalo. Knižka je hotová! Zatiaľ len v mojej hlave, ale poznám ju do poslednej vety! Volá sa Čierna diera. A ja ju ešte nemôžem napísať. Dôvody sú uvedené v tomto článku, na ktorý som už linkovala. Pridajte si k tomu nedostatok súkromia, času na počítač, priveľa povinností v škole, chýbajúce spisovateľské skúsenosti, nepriazeň rodičov voči mojim spisovateľským ambíciám… Ale tiež to, že mi chýbala drvivá väčšina mien a nejaké názvy a označenia. Z mien postáv som poznala len jedno a pol a nevedela som ani nájsť hviezdu južnej oblohy potrebných parametrov, ku ktorej v polovici knihy zamieri medzihviezdna výprava.

A tak som urobila svoje najodvážnejšie rozhodnutie v spisovateľskej kariére. A asi zároveň aj najhoršie. Počkať so zápisom tejto knižky, kým nebudú podmienky na písanie omnoho lepšie. Zatiaľ som sa pustila do rešerší. A moje múzy sa zase pustili do práce na ďalších románoch.

Potom havaruje raketoplán Columbia. To mojim múzam poskytne úžasnú potravu. A z nej sa rodí ďalšia „prvotina“. Príbeh Padajúcich Hviezd, ktorá sa rýchlo rozštiepi na dve alternatívy. Z tej prvej prerušovane spoznám väčšinu deja. Páči sa mi, ale nepáči sa mi až tak ako Čierna diera. S Druhou planétou neporovnávam, o nej ešte viem iba málinko. No a keďže Príbeh Padajúcich Hviezd je prvý román, ktorý prišiel po Čiernej diere, a je ako-tak kompletný, chcem ho napísať ako nácvik pred Čiernou dierou. Navyše sa blíži môj nástup na strednú školu. Hrozí, že budem chodiť na internát. A tam, domnievam sa naivne, by mohli byť podmienky na písanie o chlp lepšie ako doma…

Napokon nemusím ísť na internát, zostávam v Bystrici. Písanie Príbehu Padajúcich Hviezd sa tak odloží o rok. Ale tlačí sa von takou silou, že napriek stále rovnako zlým podmienkam na písanie si napokon striedavo sadám k počítaču a k zošitu, aby som ho zaznamenala. Ide to nesmierne ťažko a namáhavo, párkrát som to už takmer vzdala. Ale napokon som to zvládla! Mala som sedemnásť rokov a napísala som prvú verziu prvého rukopisu. Teda, prvého zaznamenaného. Sú tu ešte tiene dvoch starších, no nenapísaných.

Zatiaľ nenapísaných.

No medzičasom sa múza Druhej planéty vrátila z dovolenky a obdarovala ma štedrou zásobou úryvkov. Rok po dokončení Príbehu Padajúcich Hviezd je Druhá planéta v mojej hlave v rovnakom, takmer kompletnom stave, ako Čierna diera. Ale Druhá planéta je z nich slabšia. A preto šup s ňou na papier ako ďalší nácvik pred Čiernou dierou.

No… šup znie, akoby to išlo ľahko a rýchlo. Ale nešlo. V prvých dvoch tretinách to išlo rovnako príšerne pomaly a ťažko ako zápis Príbehu Padajúcich Hviezd. No po ročnom písaní, tentoraz už prebiehajúcom výlučne na počítači, som napokon vyčerpane na klávesnici vyťukala slovo koniec. A už som mala dva romány. No ktorý z nich je prvý, keď Druhá planéta začala vznikať skôr ako Príbeh Padajúcich Hviezd?

A bude horšie.

O ďalší rok som usúdila, že idem konečne písať Čiernu dieru. Iróniou je, že som ju, napriek šesťročnému čakaniu na lepšie písanie podmienky, napokon napísala v horších podmienkach, než som kedy mala. Ale vznikla a ja som bola sklamaná. Napriek tomu, aká dôležitá pre mňa bola, som z presnej štylizácie takmer všetko zabudla. Spracovala som ju na svoj vkus veľmi slabo, čo ma dlho príšerne zožieralo. Ale formálne bola. Moja tretia kniha. Alebo druhá? Alebo prvá?

Komplikované? A to stále nie je všetko!

Ani jedna z mojich troch „prvotín“ sa totiž stále nechystala vyjsť. Po prvé som nevedela, ako na to. Po druhé, nielen so spracovaním Čiernej diery, ale aj ďalších dvoch som bola pomerne nespokojná, preto som ohľadom ich vydania príliš netlačila na pílu. Namiesto toho som využila lepšie podmienky na písanie – áno, konečne citeľne lepšie podmienky na písanie – ktoré mi ponúkla vlastná izba a voľno počas vysokoškolského štúdia. A tak som v tesnom slede vychrlila na papier svoj štvrtý a piaty rukopis. Štvrtý bol rovesníkom Príbehu Padajúcich Hviezd. Piaty o chlp mladší. Oba boli podľa mojich pocitov spracované výrazne lepšie ako prvé tri. A tak som pri štvrtom rukopise zvýšila intenzitu pokusov o vydanie. A po piatom, ktorý mal aj najlepšie čitateľské odozvy, som ju ešte znásobila. Po siahodlhej dráme, o ktorej si môžete prečítať tu, napokon piaty rukopis, Nula kelvinov, vyšiel ako prvý zo všetkých. Vraj prvotina. Hm.

Lenže moja prvá trojka prvotín nepovedala posledné slovo. Vzala som si ich postupne do parády a vylepšovala. Najprv Druhú planétu. Až napokon vyšla. Je to najmladší z mojich rukopisov, ktorý mi doposiaľ vyšiel, ale zároveň najstarší z tých dokončených rukopisov, ktoré mi kedy vyšli a tiež rukopis, ktorý datuje svoje počiatky najhlbšie do minulosti. Nie je náhodou prvotinou on?

A karty sa pravdepodobne ešte viac zamiešajú, keď – ak! – vyjdú aj Príbeh Padajúcich Hviezd a Čierna diera. Príbeh Padajúcich Hviezd sa už pomaly blíži k zrelosti na odoslanie do redakcia. Zase mi raz vyjde „prvotina“. Možno ako siedma či ôsma kniha v poradí.

A len pre úplnosť, momentálne píšem veci, ktorých prvotné nápady pochádzajú z ešte hlbšej minulosti než nápady Druhej planéty. Tie však nepovažujem za rovnocenných kandidátov na moju prvotinu. Tie nápady sú totiž poriadne pozmenené oproti pôvodnej forme. Ale scéna, v ktorej sa hlavný hrdina Glenn Irving plazí šachtou v podzemí Venuše, sa vo vydanej verzii knihy skutočne nachádza. Je teda mojím najstarším uceleným publikovaným kusom textu.

Aby som zhrnula hlavných kandidátov na titul moja prvotina:

  • Druhá planéta: prvý nápad na knihu, ktorý bol kedy dotiahnutý do konca
  • Čierna diera: prvá kniha dotiahnutá do konca v mojej hlave
  • Príbeh Padajúcich Hviezd: prvá napísaná kniha
  • Nula kelvinov: prvá vydaná kniha

Ani by jeden nepovedal, koľko prvotín človek môže za život mať, však?

Mohlo by vás zaujímať



Moja literárna tvorba


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.