header image

 
 

Zlý deň pre Petera Murraya 1/3

Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 10. 12. 2012

 
 

„Kvantová teória nikoho nezabije.“ Marcus Chown
„Nebola by som si tým taká istá.“ Ja.

 
 

Voda. Zase voda. Táto však nezabíjala. Stekala po skle v podobe dlhých, lesklých stúh. Narúšala odraz Peteovej tváre. Vyvolávala otázku, či podobné pramienky videla aj posádka Dnepera, či práve pri pohľade na ne zistila, že spoje ponorky netesnia.

Peter Murray sa odvrátil od okna. Je to len dážď. Áno, len dážď, ale v diaľke videl časť oceľovosivej roviny. Zastretá lejakom bola viac podobná betónovej ploche ako vodnej hladine. Ten kúsoček oceánu neustále priťahoval jeho zrak a privolával spomienky na udalosti posledných pár desiatok hodín.

Možno mal pri zabezpečovaní ubytovania povedať, že si neželá izbu s výhľadom na more. To by však určite bola ojedinelá požiadavka. V duchu sa mu vybavil spýtavý pohľad muža na recepcii. Vyzeral mlado a neisto, pokojne mohol mať na čele napísané: som tu len prvý týždeň. Pete mu nechcel pridávať problémy. Napokon, nie je veľká šanca, že vám dajú izbu s výhľadom na more, ak o to vyslovene nepožiadate. Ani toto v podstate nebol ktovieaký výhľad, malinký kus zálivu vo veľkej diaľke. Ale stačil na to, aby si pri pohľade naň zakaždým spomenul, ako Erin Davisonová plakala. Erin bola vyrovnaná žena – námorníctvo znieslo iba také – a nikdy predtým ju Pete nepočul ani len zvýšiť hlas. Ale potom, ako zistila, čo sa stalo posádke Dnepera, plakala.

Pete prešiel pohľadom po vybavení izby. Po čistých, nedotknutých prestieradlách, po prázdnote koberca, nočných stolíkoch, lampách, jednoliatych stenách. Jednu stenu, tú, pri ktorej Pete stál, tvorila súvislá sklenená tabuľa. Izba bola ladená do béžových odtieňov, ale vo svetle skorého súmraku skombinovaného s dažďom mala sivomodrý nádych. Peteova batožina, plecniak s cestovnou taškou, stále ležali mieste, kde ich poslíček zložil. V dokonale upratanej izbe pôsobili veľmi rušivo. Rovnako rušivo, ako fľaša whisky na stole. Doniesli ju iba pred niekoľkými minútami a hoci Pete cítil nejasný pocit viny vždy, keď pil mimo spoločnosti, tentoraz neváhal. Po neúspešnej záchrannej akcii posádky Dnepera by nikto neváhal siahnuť po niečom, čo ho aspoň trochu oddelí od myšlienok na ňu.

Neúspešná záchranná akcia, opakoval si v duchu a opäť sa obrátil k oknu. To je veľmi mierne pomenovanie. Opäť sa mu všetko živo premietlo, ako záznam z nejakej pokazenej videopásky: Batyskaf sa vynára v otvore trupu záchrannej lode a Pete čaká ako prvý, čaká bližšie ako pomocný personál. Poklop sa otvára, vynára sa z neho strapatá blonďavá hlava Loua Tannera, člena Peteovho tímu. Keď sa na neho Pete pozrie, tak to vie, vie to skôr, ako Lou pomaly, meravo pokrúti hlavou. Peteov žalúdok zaplaví ľadová vlna. Lou vystúpi a podáva ruku Erin, ktorá vystupuje za ním. Erin sa vytiahne hornou polovicou tela nad úroveň otvoru a po tvári jej stekajú slzy. Ach bože, slzy. Erin a slzy, dovtedy nemožná kombinácia.

Pete sa vpíjal pohľadom do pramienkov dažďa, tak podobných pramienkom, ktoré dnes dopoludnia videl na Erininých lícach. Nakláňal sa k oknu, až sa oň oprel rozhorúčeným čelom. Uvažoval, čo robí Erin teraz. Určite je už doma, podobne aj Lou Tanner a štvrtá členka tímu – Naomi Reeseová. Peteov let však zrušili pre toto prekliate počasie a tak zostal uväznený na prvom prestupnom mieste, v hlavnom meste Nórska. Petea to netrápilo ani tak preto, že by sa tešil domov – na čo sa už dalo tešiť v jeho pustom byte? – ale preto, lebo mal pocit, že kým sa odtiaľto nedostane, tá záležitosť s Dneperom sa pre neho neskončí. Príchod domov by pre neho znamenal bodku. Bez nej nedokázal Dneper pustiť z hlavy a začať znova. Mal pocit, že ho nič neizoluje od najhoršej námornej katastrofy, akej bol kedy svedkom. Nedelil ho od nej dokonca ani jediný deň. Zdalo sa mu to neuveriteľné, ale skutočne sa deň, v ktorom posádka Dnepera zahynula príšernou smrťou, ešte neskončil – medzi Peteom a tragédiou nebola nijaká hradba.

Okrem tretiny fľaše Jacka Danielsa, samozrejme.

Kvapky za sklom unášal vietor. Chvíľami ustával a vtedy utvorili les zvislých čiar, v ktorom sa Peteova myseľ túžila stratiť. Pristúpil ešte bližšie ku sklu, až sa ho dotýkal špičkami topánok a pokúsil sa pritlačiť na jeho príjemne chladivú plochu väčšiu časť tváre. Nedovolil mu to však rám okuliarov, ktorý sa oprel o okno. Pete opäť odstúpil od skla a mimovoľným gestom si okuliare na nose napravil. Vôbec ich nepotreboval – laserovú operáciu, ktorá mu napravila zrak, absolvoval už pred mnohými rokmi. Lenže ani po nej sa okuliarov, ktoré nosil od útleho detstva, nedokázal vzdať. Zdalo sa mu, že bez nich sú jeho oči, najdôležitejší a najzraniteľnejší zmyslový orgán, až príliš vystavené okolitému svetu. Chýbal mu ten pocit ochrany a tiež neustály slabý tlak na koreň nosa. Dal si preto do svojho obľúbeného rámu vsadiť obyčajné sklá a opäť si ich nasadil. Pôsobil tak veľmi svojsky, pretože v roku 2032 už okuliare nenosil takmer nikto. Laserové operácie boli také jednoduché, rýchle a bezpečné, že si ich ľudia dávali robiť prakticky bez výnimky.

Pete sa pristihol, že opäť upiera zrak na šedú plochu tam v diaľke. More. Tlak. Zovretie tlakom. Pri tejto predstave musel zažmúriť oči a cítil, že jeho prsty zvierajú sklenený pohár nebezpečne pevným stiskom. Rýchlo ho povolil. Napil sa. Cítil, ako mu hlt whisky dráždi hrdlo, akoby v ňom uviazol. Musel prehltnúť znova, ale pálenie sa nestrácalo. Pete zažíval jeden z tých dní, počas ktorých akoby sa proti nemu búrilo všade všetko. Od obrovskej pohromy, akou bolo potopenie ponorky Dneper, cez menšie nepríjemnosti zahŕňajúce zrušenie jeho letu alebo povedzme aj zrútenie viery v neotrasiteľnú chladnokrvnosť Erin Davisonovej, až po malé nepohodlia, akým je izba s výhľadom na záliv, alebo zlé prehltnutie, ktoré mu rozdráždilo hrdlo.

Zazvonil izbový telefón.

Pete sa strhol. Nejakú sekundu vôbec netušil, čo je to za zvuk. Bol zvyknutý na vyzváňanie svojho mobilu. Pevné linky boli už dávno prežitok. Pete vlastne až dodnes nikdy žiadny telefón v hotelovej izbe nevidel. Počítalo sa s tým, že všetci ubytovaní majú mobily a hotelová služba sa dala zavolať prostredníctvom interkomu pri dverách. Tu v Európe si však zrejme ľudia viac potrpia na tradície.

Telefón zazvonil znova. Už ten samotný zvuk signalizoval niečo zlovestné. Každý Peteov známy by zavolal na mobil. Zisťovať, či má nejaký hotel pevnú linku, bol pekne šialený nápad, nehovoriac o tom, že Pete o zrušení letu nikomu nepovedal a ubytoval sa len pred necelou hodinou. Telefón vyzváňajúci v jeho izbe však hovoril jasne: Vieme, že si tu, Pete. Sledujeme ťa, Pete.

Neisto vykročil. V hlave mal prázdno. Siahol po bezdrôtovom slúchadle a zdvihol ho. „Áno?“

„Pán Murray.“ Žiadny omyl, žiadna skúška, skutočne hľadali jeho.

„Áno?“ zopakoval.

„Tu je James Atherton, vedúci úseku námornej techniky vo Výskumnom laboratóriu amerického námorníctva.“

„Viem, kto ste,“ vykĺzlo Peteovi z úst. Poznal to meno a vedel tiež, čo jediné môže jeho telefonát znamenať. Nie, pomyslel si a privrel oči. Nie.

„Stala sa nehoda, pán Murray. Potrebujeme vašu pomoc.“

Ďalšia nehoda. Ďalšia potopená ponorka. Ďalší ľudia v zajatí temných studených más vody. Obraz bezmocných námorníkov sa Peteovi zjavil pred očami vždy, keď počul tieto slová a vždy pri nich pocítil nával hrôzy a súcitu, nával síl, nával túžby pomôcť. Teraz sa mu však vybavil skleslý výraz Loua Tannera, meravá tvár Naomi Reesovej a hlavne slzy Erin Davisonovej.

Pete chcel pomáhať. Zasvätil pomáhaniu celý život. Lenže Pete nebol samovrah. Neplánoval sa rútiť z jednej beznádejnej situácie do druhej, umocňovať svoj pocit bezmocnosti a čakať na zlom. Ktorý mohol prísť už skoro, veľmi skoro. Dnes videl Erin plakať a po príchode na izbu vypil tretinu fľaše Jacka Danielsa v rekordne krátkom čase.

„Aké sú šance?“ spýtal sa. Pretrel si dlaňou tvár a opäť pristúpil k oknu. Vedel, že úspešná záchrana ďalšej posádky by mu pomohla pozbierať sa z katastrofy Dnepera rýchlejšie ako čokoľvek iné. Vedel však aj to, čo by sa stalo, keby to opäť zlyhalo. A pritom by to ani nemuselo byť jeho vinou. Dneper tiež nebol jeho vina. Nijaký z jeho nemnohých neúspechov nebol jeho vina – ale predsa pri žiadnom z nich nemohol potlačiť pochybnosť, či naozaj urobil všetko, čo bolo v jeho silách.

Mohlo by odmietnutie pomoci, jeho útek, viesť k menším výčitkám? Pete tomu veril, samozrejme, iba za predpokladu, že posádka je mŕtva už teraz – a on by tak bol ušetrený stresujúcej cesty a nemenej stresujúceho pohľadu na skleslosť skutočných záchranárov. Petea totiž mnohí nepovažovali za skutočného záchranára z prostého dôvodu: Pete nikdy nebol pod hladinou.

„Nevieme.“

„Neviete?“

„Ešte sme ju totiž nenašli.“

Takže nenašli. To obvykle neveštilo nič dobré, ale Pete si uvedomil, že toto by už jeho svedomie neutíšilo. Potlačil vzdych a so slúchadlom pritisnutým k uchu sledoval kvapky dopadajúce na sklo.

„Povedzte mi aspoň, kde sa potopila.“

„V Indickom oceáne, západne od pobrežia Austrálie. Stopätnásť stupňov dvadsaťtri minút východnej dĺžky, štyridsaťjeden stupňov osemnásť minút južnej šírky.“

Informácia v Peteovi vyvolala náznak záujmu. Pokiaľ vedel, daným miestom neviedli nijaké námorné trasy, nebolo to zaujímavé miesto pre špionáž, ťažbu, ani pre podmorský výskum. Čo tam ponorka hľadala?

„Kedy sa to stalo?“

„Dvadsiateho šiesteho septembra o štrnásť dvadsaťdeväť Washingtonského času.“

Pete zalapal po dychu. Pred takmer tridsiatimi hodinami! „A to ste ju ešte nenašli?!“ zvolal.

„Na pátraní sa podieľa špičkové vybavenie, ale podľa posledných doručených správ starých sotva desať minút ju stále nenašli, pán Murray,“ odvetil Atherton pokojne.

Pete sa snažil ovládnuť, ale nemohol si pomôcť. Bol rok 2032 a nenájsť stratenú ponorku do dvadsiatich štyroch hodín mu pripadalo absurdné. Čudné bolo aj to, že Petea zavolali tak neskoro. Pri ponorkových nehodách, rovnako ako pri všetkých ostatných katastrofách, išlo hlavne o čas. Na druhej strane, v okamihu stratenia sa tejto ponorky bol Pete uprostred Severného ľadového oceánu a zúfalo sa spolu s ostatnými pokúšal zachrániť posádku Dnepera pred najhoršou smrťou, akú si vedel predstaviť.

Utajenie? uvažoval skleslo. S utajovanými projektmi sa pracovalo zo všetkých najťažšie. Kým sa vybavovali povolenia, potvrdenia a vedenie projektov starostlivo rozhodovalo, čo ešte môžu a čo už nemôžu povedať záchranárom, stroskotanci strácali drahocenné sekundy, z ktorých každá mohla rozhodnúť o živote a smrti.

„Koľko je členov posádky?“ Bola to na Petea zvláštna otázka, pretože na tom nezáležalo. Jeden alebo sto, tak či tak potrebovali jeho pomoc. Ale teraz sa chytal všetkého, každého faktu, ktorý by mu pomohol rozhodnúť sa… alebo rozhodnutie oddialiť.

Zdalo sa mu, že Atherton trochu zaváhal. „Jedenásť,“ odvetil napokon.

Takže menšia ponorka. Konečne nejaká dobrá správa.

„Príčina havárie?“

„Zatiaľ neznáma.“

Zdalo sa mu to, alebo naozaj zachytil v Athertonovom hlase určité pobavenie? Akoby Peteovi unikalo niečo veľmi podstatné.

„Zvolili sme trochu neobvyklý postup hľadania vybavenia a záchranárov, pretože táto nehoda je výnimočná,“ pokračoval vedúci úseku námornej techniky. „Podobná situácia doteraz nikdy nenastala. Nie sú pre ňu vypracované žiadne plány, potrebovali sme súhlas nadriadených s každým návrhom. Preto vás kontaktujem až teraz, ale našou prioritou je dohnať zameškané a pokúsiť sa vyslobodiť posádku. Armádne vozidlo čaká pristavené pred vašim hotelom.“ Pri týchto slovách Pete pritlačil čelo na sklo a pozrel do hustnúcej tmy na parkovisko, ale nevedel, ktorá z nejasných siluet áut môže patriť námorníctvu. Napriek tomu ho to ohromilo.

„Ak sa rozhodnete s nami spolupracovať, v priebehu nasledujúcich dvanástich hodín vás dopravíme na jednu zo záchranných lodí,“ oznámil Atherton.

Bol unavený, tak strašne unavený a whisky už vytvorila určitú clonu. Predstavil si náznak úškrnu na tvárach námorníkov, keď zacítia jeho dych. Ale ani to nebolo také dôležité, ako to, čo sľúbil Glorii. Sľúbil jej, že celkom určite príde na oslavu jej piatych narodenín. Avšak to malo byť až o tri týždne. Nijaká záchranná misia netrvá tak dlho. Nemá nijaký ospravedlniteľný dôvod, prečo sa tomu vyhnúť. Možno je to pre neho ťažké, ale pre Erin a možno aj pre Loua a Naomi to bude ešte ťažšie.

„Idem do toho,“ povedal. Obrátil zrak k svojej batožine. „Som zbalený. Môžem odísť ihneď.“

 

Nasledujúca stránka



Zóna Úvod do teórie chaosu


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.