Prvýkrát zverejnené na www.mamtalent.sk 10. 12. 2012
Image by Valerio Hartzheim from Pixabay
Pete sa usadil na zadnom sedadle vozidla námorníctva. Jeden námorník sedel vpredu a jeden vedľa Petea. Obaja boli ozbrojení. Pete, hoci sa na to Athertona nespýtal, si domyslel, že ide o ponorku námorníctva Spojených Štátov. Auto sa pohlo. Pete vytiahol notebook a položil si ho na kolená. Bol zvyknutý začať pracovať už počas cesty, ktorá neraz trvala aj vyše šesť hodín. Teraz bude trvať skutočne dlho, keďže sa musí presunúť v podstate na opačný koniec Zeme. Kým sa počítač spúšťal, otočil sa k svojmu spolujazdcovi. „Dobre. Podľa Athertona mi máte poskytnúť všetky dostupné informácie, takže môžeme začať. Aké bolo posledné hlásenie z ponorky?“
Námorník vyzeral zarazene. „Z ponorky? My ale nemáme nezvestnú ponorku.“
Pete na neho vyjavene hľadel. Len to nie. Ak sa potopila loď alebo nedajbože lietadlo, šance na prežitie posádky sú mizivé. Možno čoskoro začne veľmi ľutovať, že sa na to dal. „Tak čo potom hľadáme?“ vyšlo z neho.
Muž zdvihol obočie. „Vám to nepovedali?“
„Nie.“ Peteovi sa začali potiť dlane. V hlave mu prebleskovali Athertonove slová: Výnimočná nehoda… podobná situácia doteraz nikdy nenastala…
„Kozmická loď,“ povedal námorník.
Keby nevedel, že námorníctvo nikdy nežartuje, považoval by to za vtip. Kozmická loď! Ako mu to mohol Atherton zamlčať? Ako sa on na to mohol nespýtať…?
„Jej volací znak je Odyssey. Riadiace stredisko s ňou už štyri dni nemalo spojenie. Na radaroch videli, ako mení kurz, ako sa približuje k Zemi a núdzovo pristáva v oceáne.“
„Tak toto naozaj je výnimočná situácia,“ vydýchol Pete. Námorník nič nepovedal. Pete sa zahľadel z okna, ale pre tmu a dážď videl z mesta iba rozmazané svetelné šmuhy. Po chvíli sa otočil k svojmu spolujazdcovi.
Obrázok od StockSnap z Pixabay
„Americká loď?“
„Áno.“
„Americká posádka?“
„Nie celkom. Na palube je jeden Švéd a jedna Japonka, ostatní sú Američania.“
„Armáda alebo civilisti?“
„Komandér Kevin Reevenhill a pilot Dale Breckenridge sú dôstojníkmi vojenského letectva. Ostatní členovia posádky sú civilisti.“
Pete sa snažil rozmýšľať nad tým, čo podstatné sa potrebuje dozvedieť a aké informácie by mu tento námorník mohol poskytnúť. Išlo mu to ale ťažko. Záchrana posádky havarovanej kozmickej lode skutočne nemala v dejinách ponorkového záchranárstva obdobu.
„Kedy štartovala?“
„Dvadsiateho prvého augusta 2032.“
Niečo vyše mesiaca trvajúca misia. Pre ponorku by to bolo krátko. Pri kozmických lodiach ale Pete nemal nijaký prehľad.
„Kedy sa mala podľa plánu vrátiť?“
„Dvadsiateho piateho novembra 2032.“
„Hlásila posádka nejaké technické poruchy alebo problémy?“
„Nič významné.“
Pete, sám bývalý námorník, nebol u námorníctva zvyknutý na vágne odpovede. Keď však spýtavo zdvihol zrak, spolujazdec mu podal niekoľko zopnutých papierov. „Môžete si to pozrieť. To je výpis porúch. Riadiace stredisko nepovažovalo nijakú z nich za natoľko dôležitú, aby ju mohlo podozrievať z toho, že spôsobila nehodu Odyssey.“
Image by brunoming from Pixabay
Pete hodil zrak na papier, ale pochopil, že je pre neho v podstate bezcenný. Jednak bol odborníkom na ponorky a nie na rakety, jednak mu zatiaľ nikto neukázal nákresy lode, bez ktorej mu bol výpis technických nedostatkov nanič.
„Takže tá loď jednoducho bez problémov letela celý mesiac, potom náhle prerušila spojenie, zmenila kurz a pristála na Zemi?“
„Tak, ako hovoríte, pán Murray.“
„Predpokladám, že miesto pristátia bolo vybrané náhodne.“
„Tým sme si celkom istí. Konštrukcia Odyssey nie je prispôsobená tomu, aby sa mohla udržať na hladine. Posádka musela pristúpiť k pristátiu na vode ako k poslednej možnosti.“
Samozrejme. Dávalo to zmysel. Loď postihli vážne problémy a tak sa musela vrátiť a pristáť pri prvej príležitosti, ktorá sa naskytla. A keďže sedemdesiat percent zemského povrchu tvorí oceán, nie je prekvapivé, že skončila práve tam. Problém je, že na to nebola stavaná. Ani konštrukcia a zrejme ani posádka. Pete si predstavil astronautov, ktorí zrazu musia čeliť absolútne odlišnému prostrediu a problémom, než na aké sú zvyknutí. Iste, členovia posádky boli určite vyberaní minimálne tak starostlivo, ako členovia posádky atómových ponoriek. Určite sú trénovaní na záťažové situácie. Ale predsa len, prázdnota kozmického prostredia je menej hrozivý nepriateľ, ako ten studený oceľový zverák, v ktorom sú uväznení teraz.
Ak sú ešte vôbec nažive.
Pete cítil na spánkoch nepatrné kvapôčky potu. A to sme ešte iba na začiatku, uvedomil si. V podstate more ešte ani nevidel. Takáto úzkosť sa ho zvyčajne začala zmocňovať v treťom-štvrtom dni bez úspechu. Ale potom, čo sa stalo posádke Dnepera, sa jeho štandardy asi trochu zmenili. Možno viac než trochu.
Napísať odpoveď