header image

 
 

Nula kelvinov – 2. polovica 1. kapitoly

Počul buchnutie dverí. Prišla. Vedel, že je to ona. Bývali tu totiž len sami dvaja. Vstal a zamieril do kuchyne.

„Ahoj, mami,“ pozdravil.

Megan Settleová práve vykladala z tašiek nákup na víkend. Na vzhľade tejto ženy sa začali podpisovať nespočetné starosti. Vyzerala unavená a predčasne zostarnutá, hoci nemala ešte ani šesťdesiat rokov.

„Ahoj, David,“ odzdravila. „Mohol by si, prosím, dať mlieko do chladničky, keď tam už ideš? Tak ako? Čo nové v škole?“

David vložil mlieko a vybral z chladničky colu. „Nič. Všetko ako obvykle.“

„Nič nové sa dnes nestalo?“

Vôbec nie, mami. Iba ma takmer prešlo auto. Obrovský kamión stihol zabrzdiť sotva niekoľko milimetrov od mojej ruky. Ale inak všetko v pohode.

„Nie,“ odpovedal.

Nemalo zmysel, aby jej o tom rozprával. Už si kvôli nemu vytrpela dosť. Viac než iné matky. Alebo presnejšie, viac než matky normálnych detí.

„A ty?“ spýtal sa.

Megan si ticho vzdychla a on vedel, že ho nebude zaťažovať všetkým podstatným i nepodstatným tak, ako sa on rozhodol nezaťažovať ju. „Koncom budúceho mesiaca opäť prepustia tridsať zamestnancov.“

David mlčal a mechanicky otvoril plechovku s colou. Vedel, že jeho matka sa o svoje miesto neobáva vážne, nie veľmi. Zároveň však chápal, že keby ju vyhodili, celý chod ich domácnosti by sa zrútil. Musel by nechať školu a ísť pracovať, zrejme na viaceré miesta na polovičný úväzok. Na plný by ho nikde nevzali. To už skúšal. Nemáš na to vek, chlapče. A on im nemohol odporovať. Nemohol začať rúcať to, čo matka pre neho tak pracne vybudovala. Od jeho raného detstva, od chvíle, ako ich opustil Davidov otec, zotrvávala v kŕčovitom presvedčení, že David musí viesť čo najnormálnejší život aj napriek svojmu postihnutiu. Vlastne, opravil sa znova, napriek svojej odlišnosti. Pretože ani podľa vyjadrení lekárov to nie je žiadne postihnutie. Keď sa nad tým zamyslíme racionálne, teta Emmie mala pravdu. Mala by to byť výhoda. A aj by bola, ak by sa jeho okolie k tomu postavilo chápavejšie. Ale spomienka na Pilgrima mu pripomenula, že aj keby ho všetci chápali a akceptovali, aj tak by to bolo prekliatie. Možno dokonca väčšie ako takto, keď sa mu posmievajú.

Vytrhol myseľ z prúdu myšlienok a roztržito zareagoval: „To asi nie je veľmi dobré, však?“

Megan len neurčito mykla plecom, čím naznačila, že nemá náladu sa o tejto téme baviť. Davidovi to vyhovovalo, pretože ani on nemal práve chuť rozprávať sa s ňou. Momentálne chcel byť sám, hoci hrozili ďalšie nepríjemné myšlienky. Ďalšie úvahy. Ďalšie pocity, ktoré by si najradšej odriekol. Obával sa však, že oneskorený šok z odpoludňajšej nehody ešte celkom nedoznel a mama by si to všimla. Uvedomil si, že ruka s colou sa mu nepatrne chveje, zatiaľčo on znova počuje v ušiach tú zmes hromového hlasu klaksónu a ostrého škrípania bŕzd.

„Ešte niečo, David,“ zvolala Megan, keď už bol otočený na odchod do svojej izby. Obrátil sa.

„O týždeň máš narodeniny,“ povedala Megan.

Pri týchto slovách začala Davidova nálada prudko klesať. Matka ho nechtiac opäť priviedla k neželaným myšlienkam.

„Keby si chcel…“ pokračovala.

„Nie,“ prerušil ju rázne. „Už minulý rok som hovoril, že nie. Nijaké oslavy.“

„Myslela som, že si si to možno rozmyslel…“

„Nie,“ zopakoval. Myslel to vážne. Nielen s ohľadom na ich finančnú situáciu už dlhé roky tvrdil, že niet čo oslavovať. Na narodeninách iných ľudí možno. Na jeho narodeninách určite nie.

„Dobre,“ prisvedčila Megan a David sa nemohol zbaviť dojmu, že to znelo trochu sklamane. „Ale keby si si chcel aspoň vybrať darček…“

„Nie,“ odmietol znova, tentoraz už oveľa miernejšie. Cítil, že ju to mrzí. Jeho to tiež mrzelo. Za istých okolností je však lepšie tváriť sa, že nič ako narodeniny v jeho živote neexistuje.

Vietor za oknami hučal. V izbe už mal takmer úplnú tmu. Nerozsvietil. Videl, že von je ešte trocha svetla. Keby nebolo také psie počasie, zrejme by sadol na bicykel a previezol sa po nejakej svojej obľúbenej trase v kopcoch. Mestečko Middletown žilo prevažne z ťažobného priemyslu. Hory zjazvené kameňolomami a ťažobnými jamami neboli atrakciou pre davy turistov, ale vo vhodnom ročnom období na niektorých miestach bývalo veľmi pekne. Teraz však bolo na bicykel príliš chladno.

Napriek tomu sa pri pohľade z okna rozhodol, že dnes sa prevetrať musí. Čím viac času uplynulo od nehody, vlastne od takmernehody, tým viac vzrastal jeho nepokoj, tým väčšmi sa jeho myšlienky a spomienky na ňu rozpíjali do okolia ako kvapka farby na mokrom papieri. Obliekol si nepremokavú bundu s kapucňou. Počkal, kým zvuky z kuchyne naznačili, že Megan dala variť vodu, a potom prešla do obývačky posedieť si pri svojom obľúbenom seriáli. Obývačka sa nachádzala ďalej od vchodových dverí a nebolo z nej na dvere vidieť. Nechcel, aby zaregistrovala, že odchádza. Mala by námietky. Odmietala by ho pustiť.

Možno budeš žiť oveľa dlhšie ako ktokoľvek pred tebou, David, ale nie si nesmrteľný. A nie si ani nezraniteľný.

Nebol. Dnešná príhoda mu pomohla uvedomiť si to lepšie než akákoľvek sugescia predtým. Nechýbalo veľa a pred pár hodinami mohol umrieť. Mohol umrieť ako hocikto iný. Vedel, že jeho postihnutie nie je kliatbou večného života, ale vnímal to tak. Niekedy to tak vnímal. Napríklad keď umrel jeho dedko, Meganin otec. Alebo keď mu uhynul Pilgrim. Toho druhého mohol byť ušetrený. Matka mu dlhé roky nechcela dovoliť žiadne zviera. Rázne odrážala všetky prosby i sľuby. Vtedy bol primalý na to, aby to pochopil. Jedného dňa sa však cestou zo školy k nemu pripojilo opustené šteniatko. Priviedol ho domov. Matka ho najprv mienila vyhodiť späť na ulicu. Potom chcela zavolať útulok. Jej syn však bol pri predstave, že by sa mal s malým bastardíkom rozlúčiť, až hysterický. Napokon mu dovolila nechať si ho.

Nemala to robiť. Neskôr zistil, prečo. Snažila sa zabrániť tomu, aby videl, ako zvieratká rastú, dospievajú a zvlášť starnú. Životný cyklus zvierat je rýchlejší než životný cyklus ľudí. A práve tento kontrast, táto nerovnomernosť v rýchlosti vývoja, bola ukážková analógia čohosi, čo Megan za nič na svete nechcela, aby si David uvedomil. Ale keď toto obaja pochopili, už bolo neskoro. Jej syn, v tom čase už bez kamarátov a bez snáh nejaké kamarátstva nadviazať, začal byť na toho psa až príliš viazaný. Lenže nijaký pes nežije večne. Otužilé pouličné krížence údajne žijú dlhšie ako čistokrvné (hoci David nikdy nepripúšťal, že Pilgrim je kríženec – v spoločnosti vyhlasoval, že je to určite Jack Russel teriér, a niektorí mu aj verili), napokon muselo prísť nevyhnutné. Pilgrim mal vtedy dvanásť rokov a ešte nebol taký starý. Veterinár však zistil, že mal rozsiahle nádory. Nie, utratiť ho nemuseli a Megan vedela, že takú vec by David možno ani neuniesol. Pilgrim pošiel náhle v noci sám. Aj tak za ním preplakal celé dni.

Najprv bol presvedčený, že dôvodom najväčšieho smútku bola jednoducho tá strata. Pilgrim bol kamarát. Pilgrim svojho pána nekompromisne zbožňoval a bolo mu úplne jedno, že je iný, pretože túto odlišnosť si ako zviera neuvedomoval. Pilgrim sa mu neposmieval. Pilgrim ho neposielal naspäť do škôlky, keď sa s ním chcel hrať. Ale skutočná tragédia, ako postupom času David pochopil, spočívala v tom, že kvôli psovi uvidel odlišnosť medzi sebou a inými živými tvormi, ktorú dovtedy nevnímal v celom rozsahu, so všetkými následkami. Až po Pilgrimovej smrti na neho doľahla v celej drvivej sile.

Brodil sa po členky v rozbahnenej rieke, ktorá si za sucha mohla hovoriť poľná cesta. Nie si nezraniteľný, nie si nesmrteľný. Ale napriek tomu sa mu nič nestalo. Znova sa mu nič nestalo. Keď sa tak nad tým zamýšľal, ani zďaleka to nebolo prvýkrát, čo sa ocitol v situácii, ktorú možno považovať prinajmenšom za nebezpečnú. Na druhej strane, pokiaľ si pamätal, až tak tesne svojmu koncu či zraneniu s doživotnými následkami neunikol. Ale občas to bolo… nie ohrozujúce, ale nepríjemné. Napríklad vtedy dávno pradávno, pred mnohými rokmi v plavárni. Už strácal vedomie. Keby ten plavčík nekonal tak pohotovo, už tu nemusel byť nijaký David Settle.

Z ničoho nič sa mu opäť vybavila tvár vodiča kamiónu. Jeho rozďavené ústa na neho ziapali, aby DÁVAL POZOR.

David kýchol. Mohol by nachladnúť. A už sa aj tak poprechádzal dosť. Prechádzal? Takmer bežal. Svetlá posledných domov, rozmazané dažďom, sa strácali v diaľke. A dážď neustával, naopak, silnel. Bol čas vrátiť sa späť.

 

Na pohyblivej kancelárskej stoličke sedel muž, ktorý mohol mať podľa prvého odhadu medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou. Blond vlasy ostrihané veľmi nakrátko mu dodávali mladistvý vzhľad a tiež v nich nemal šediny. Na druhej strane tu však boli vrásky, ktoré sa ani pri veľkej miere ohľaduplnosti nedali označiť za mimické. Mohlo mu ťahať na päťdesiatku, ale dojem kazila priam obdivuhodná svižnosť jeho pohybov. O to obdivuhodnejšie bolo, že tento muž nemal štyridsať ani päťdesiat rokov. Mal šesťdesiatosem.

Volal sa Chantal „Brow“ Browling. Pre priateľov býval Browie, ale už dávno nijakých priateľov nemal. Celé desaťročia nijakí priatelia. To, čo ho však trápilo v tejto chvíli, mu pripadalo závažnejšie. Konečne mal pocit, že prišiel na správne slovo, ktorým to pomenovať. Frustrácia. Výstižné, napriek svojej pochmúrnosti do istej miery povznášajúce slovo. Slovo zapĺňajúce priestor, v ktorom po ňom celé roky pátral. Áno, bola to frustrácia. Čistá, nefalšovaná, hlboká frustrácia. Všetci štyria boli frustrovaní, ale on najviac. Pretože v dávnej minulosti, na úplnom začiatku tejto komédie, bol potrebný. Viac než to. Bol nenahraditeľný. Bez neho by zostali úplne bezmocní. Ale tie časy skončili. Jeho úloha vlastne pominula. Prácu, ktorá mu zostávala v súčasnosti, by už zvládla robiť aj cvičená opica.

Ako sa čoraz silnejšie opieral o poddajné operadlo stoličky, napokon sa časopis, čo mal položený na lone, neudržal a skĺzol na zem. Nejakým zázrakom zostal aj po páde otvorený na strane, ktorú naposledy čítal. Celú dvojstranu zaberal článok s titulom: NEDOCENENÁ ÚLOHA RIBOZÝMOV PRI REPLIKÁCII PROKARYOTOV?

Pristúpil časopis nohou a chvíľu sa bezcieľne, unudene vozil na stoličke. Prišiel k stene a odrazil sa od nej. Po celý čas hľadel do stropu, až kým ho neprerušil niečí hlas: „Sakra, Brow, to nemáš nič lepšie na práci?!“

„Ako si uhádol?“ zavrčal a neodtrhol pritom zrak od stropu. Zaujímavý strop. Celý zatečený. Bolo by zábavné, keby sa jedného dňa prepadol. Možno by to aj trochu oživilo rutinu.

„Prestaň s tým. Lezie mi to na city,“ ozval sa hlas znova.

Browling po prvýkrát otrávene pozrel smerom, odkiaľ sa ozýval hlas. Prichádzal z polkruhovitého rohu miestnosti, ktorý bol celý zaplnený obrazovkami. Od stropu až po nízko postavený riadiaci pult samé obrazovky. Nachádzali sa ich tam desiatky. Väčšina z nich však bola v tejto hodine čierna a matná. Zapnutých ich mohlo byť tak šesť a aj z nich polovica ostávala prevažne tmavá, bez pohybu. Inokedy ich žiarilo oveľa viac a vyzeralo to tam podstatne živšie.

Pri riadiacom pulte stálo ďalšie pohyblivé kancelárske kreslo, na ktorom sedel značne zhrbený muž. Zhrbený bol preto, aby dobre dovidel na najnižšiu obrazovku – jedinú, na ktorej sa aj pri pohľade z diaľky čosi dialo.

Dianie na nej si všimol aj Browling. Tvárou mu preletel pochmúrny výraz. „Počúvaj, Kingsley, okamžite to prepni, lebo ťa nahlásim Haiseovi.“

Wayne Kingsley zdvihol hlavu od obrazovky aj od pizze z donáškovej služby, ktorú pri nej jedol. „Však je pokoj, doprdele.“

„Sotva sme sa dostali z jedného maléru a už si zarábaš na ďalší?“ Browling sa prestal voziť. Automaticky sa sklonil pre svoj časopis, po ktorom niekoľkokrát predtým bez rozmyslu prešiel, a ďalej zazeral na Kingsleyho. Ten zanadával. „Prečo ma kontroluješ? Už ti vlastná zmena nestačí? Ak nie, môžem povedať Haiseovi, nech ti pridá.“

Pre zmenu zahrešil Browling. Nadávky sa mu tlačili na jazyk mnohokrát denne. Teraz, keď ho osvietilo zázračné slovo frustrácia, si uvedomil, že celé ich pracovné spoločenstvo vlastne pozostáva zo štyroch večne namrzených, zatrpknutých dedkov. A to im kedysi dávno povedali, že na základe ich psychologických profilov sa budú navzájom dobre znášať. Kecy. Ak ich vyberali na základe niečoho, tak to neboli ani ich psychologické profily, ani profesie. Vybrali štyroch takzvaných odborníkov v rôznych odboroch, ktorí v ničom nevynikali a preto nebudú nikomu chýbať. Nikto si ich stratu nevšimne, ak tu za obrazovkami hoci aj zhnijú.

„Kingsley, len pred tromi týždňami sme mali nehodu…,“ začal Browling mierne.

„No a? Teraz máme kvôli tomu chodiť mesiace celí posratí ako dakedy? A potom sa upokojíme, začneme na to dlabať a zase sa niečo stane? Nie. Ak sa má stať nejaká nehoda, tak sa stane, aj keby sme tu dennodenne čumeli na obrazovky všetci štyria. Tak na to môžeme radšej kašľať hneď od začiatku.“

„Kingsley,“ povedal Browling ešte miernejšie.

„Prosím? Udáš ma Haiseovi? Tak sa predtým aspoň poď pozrieť, čo sa deje. Decko je v sprche a chystá sa spať. Stará číta nejakú červenú knižnicu. Pokojnejší piatkový večer si ani neviem predstaviť.“

Browling sa k obrazovkám nepriblížil. „Ale to ešte neznamená, že sa popri tom môžeš pozerať na priame prenosy z rugbyových zápasov.“

„Počuj, Brow. Ja viem, v čom je tvoj problém. Ty nemáš nijakého koníčka. Prečo si nejakého nenájdeš? Vezmi si napríklad Haisea, ktorý cvičí ako o život, akoby mohol problémy poraziť horou svalov. Alebo taký Conrad. Chodieva si do toho svojho bordelu. Pijatika a šlapky. Aj tak sa dá tráviť voľný čas.“

„Ja mám koníčka,“ vyhlásil Browling a zdvihol časopis s ohnutými stranami. „Čítavam tieto prehistorické vedecké publikácie.“

„To je málo. Musíš si nájsť niečo aktívnejšie. Niečo, čo ťa celkom zaplní. Čo ti aspoň dočasne vyženie z hlavy celú našu misiu či ako to vlastne nazvať. Tvoj problém je v tom, že sa toho ani na chvíľu nezbavíš. Všetko, čo čítaš, s tým súvisí. A to je chyba, Brow. Treba sa vedieť od-re-a-go-vať,“ zaspieval Kingsley.

„Zrazu je z teba väčší odborník než Haise, čo?“ zavrčal Browling. Rozohnal sa a hodil časopis do kúta. Pristál s tupým buchnutím. „Tak ja ti niečo poviem, Kingsley. Zatiaľ čo vy sa tu bavkáte, ja venujem všetku svoju energiu tomu, aby som nás stadiaľto dostal. Pracujem na tom neustále aj vo voľnom čase.“

„Ale Brow. To predsa vôbec nemusíš robiť. Haise povedal…“

„Haise je debil,“ prerušil ho Browling.

Kingsley nenamietal. Každý z nich žil v úprimnom presvedčení, že tí ostatní sú hlupáci. Browling niekedy nechápal, ako mohli spolu celé tie roky vydržať. A keby len roky. Desaťročia.

„Počúvaj, Kingsley,“ začal Browling a uprel zamyslený pohľad do diaľky, takže si ani nevšimol, že Kingsley znova poškuľuje po svojom zápase. „Už dlhšie mám pocit, že tu niečo nehrá. Že niekde je malér príliš veľký na to, aby sme ho odhalili.“

„Vážne?“ povedal Kingsley a odhryzol si z pizze.

„Neviem, či sa mi to len zdá, ale tie nehody sa dejú akosi pričasto. Tak schválne, kedy naposledy Settle umrel?“

„Chceš to vedieť teraz?“ spýtal sa Kingsley s plnými ústami. Otočil sa k počítaču zabudovanému v riadiacom pulte. „Počkaj, mrknem sa do denníka. Aha, tu to máme. Osemnásteho januára 2003. To bolo viac než pred dvoma rokmi.“

„Fajn,“ rozjímal Browling ďalej. „Pamätám si presne, že to úmrtie prišlo len sedem mesiacov po predchádzajúcom úmrtí. Haise bol z toho dosť na lieky. Vyčítal nám, že pri oprave toho úmrtia v dvetisícdruhom sme niečo zanedbali a preto prišlo druhé úmrtie. Ale podľa mňa sme urobili všetko poriadne. Dobre, a čo úmrtie predtým? Tuším to bolo roku 1998.“

„Tušíš správne,“ potvrdil Kingsley.

„A ešte predtým?“

„Len roky? 1995 a 1989. To medzitým bolo úspešné šesťročie. Ďalej tu máme 1984, 1982, 1977 a 1975. Potom 1974, to bolo zlé, tam až trikrát. Potom dve úmrtia v roku 1973, jedno v 1972 a na záver jedno v 1971.“

„Hm,“ povedal Browling. „Keď si to takto vezmeš, je to vlastne dosť veľa úmrtí. Je normálne, aby jeden človek umieral takto často?“

„Nie, to nie je,“ odvetil Kingsley ironicky. „Väčšina ľudí totiž umrie len raz.“

„Veľmi vtipné, Kingsley,“ okomentoval to Browling chladne. „Vieš dobre, ako to myslím. Je toto normálne percento nehodovosti pre deti? Uvedom si: koľko detí vôbec zažije za život nejakú nehodu, ktorá ich aspoň ohrozí na živote?“

„Preboha, Brow. Jasné, že sa nám to zdá veľa, keď sme si museli každú nehodu pracne odmakať. A nezabúdaj na to, že spočiatku sme v tom neboli zbehlí. Vtedy sme nemali ani hento,“ kývol rukou k obrazovkám. „Museli sme sa najprv poučiť na vlastných chybách a samozrejme, že nám pri tom párkrát umrel. Ale uvažuj: čo iné ako náhoda by to mohlo byť? Tým nájdením si koníčka som nemyslel práve na konšpiračné teórie. Skús niečo iné.“

Browling znechutene zafučal. Zase nikto nepochopil, kam mieril. „Vieš, čo mi môžeš,“ zavrčal na svojho kolegu. „A vypni ten sprostý zápas.“

Kingsley si natlačil do úst zvyšok pizze. „Nezabúdaj, že o hodinu ti začína zmena!“

Browling sa tváril, že nepočul, a otvoril dvere do ďalšej časti hangáru.

 

Predošlá časť



Zóna Nula kelvinov


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.