Moje dosiaľ nepublikované texty (k novembru 2021). Príbeh Padajúcich Hviezd však po prerábke už taký tenký nie je.
Neraz sa mi stáva, že napíšem článok netušiac, že bude mať pokračovanie. Takto to bolo aj s Odklínaním Prvej trojky. A to aj napriek tomu, že pokračovanie bolo logické – minule som písala len o odkliatí prostredného diela z tejto trojice, takže zostávajú ešte dve.
Alebo len jedno?
Ale najprv si pripomeňme:
Prvá trojka (v poradí od zapísania)
- Príbeh Padajúcich Hviezd
- Druhá planéta
- Čierna diera
To, že som odklínanie začala svojím druhým rukopisom a nie prvým, v mysli mnohých iste ponúkne ľahké vysvetlenie: Prvý román bol príliš zlý na akúkoľvek prerábku. Ostatne, aj keď sa o tom príliš nehovorí, zdá sa, že veľa autorov svoj prvý dokončený rukopis nepovažuje za publikovania hodný. Na tomto blogu sa dokonca pre to vžil názov Patnástiletý román. Proste román, ktorý autor napíše, keď má okolo pätnástky. V tom veku ho považuje za šialene dobrý. Ale ako dospieva a autorsky vyzrieva, zistí, že to bola hlúposť na n-tú. Dokonca príliš veľká hlúposť na to, aby ju čokoľvek dostalo na úroveň.
V niečom z typického príbehu Patnástiletého románu sa vidím aj ja so svojím Príbehom Padajúcich Hviezd. Bol to síce až šestnástiletý román (alebo sedmnástiletý, pokiaľ sa berie vek dokončenia) a svojho času mi pripadal veľmi dobrý, ale tie novšie boli štýlovo zreteľne lepšie. Časom som pochopila, že moja prvotina značne pokrivkáva aj z hľadiska dejovej logiky. Nezáujem čitateľov (bol päť rokov dostupný ako e-kniha zdarma) to potvrdzoval. A tak román v mojich očiach postupne klesal a klesal.
Keď už som mala rukopisov šesť a pol a spriadala som v duchu nejaký plán publikácie a priorít, chudák Príbeh sa ocitol až úplne na konci programu. Do jeho masívnej prerábky som sa mienila pustiť, až keby fakt nebolo do čoho pichnúť. A aj tak som pochybovala, či mu to pomôže. Ako roky pribúdali, moja nechuť k jeho prerábke (teda, k jeho ďalšej prerábke, lebo jednu už za sebou mal krátko po svojom zrode), sa neznižovala. Obávala som sa, že ten román je mŕtvy.
Lenže potom prišla náhoda, aká neraz určuje osud celých kníh (a nielen kníh). Dlhých desať rokov potom, čo som Príbeh Padajúcich Hviezd naposledy čítala, sa zrazu zjavilo dievča s požiadavkou na kúpu všetkých mojich rukopisov ako e-kníh. Vtedy som sa musela na rukopis znova pozrieť. V mojich predstavách bol síce zlý, priam hrozný, ale aspoň gramatiku a najväčšie štylistické hrôzy som opraviť chcela.
Tak sa aj stalo. Po opakovanom čítaní s nevídaným odstupom celej dekády som zistila, že niečo nie je až také zlé ako si pamätám, ale niečo je zase ešte horšie než napovedajú spomienky. A potom som sa zastavila pri najhoršej scéne zo všetkých. Pár dní som nad ňou dumala. Napokon som sa rozhodla, že aspoň túto jednu tak nenechám. Kopla ma múza, vlastne len slabučko poštuchla, ale to postačilo na to, aby som začala onú scénu prepisovať nanovo. A neporovnateľne lepšie.
Bezva? Ani nie. Tú lepšiu scénu som totiž potom už nevedela nijako nadpojiť na ťažkopádny zvyšok textu. Ani by sa k nemu nehodila. A tak som si ju uložila inde a v pôvodnom rukopise ostala po starom.
Ono dievča napokon nezaplatilo a tak som gramatiku v pôvodnom rukopise opravovala zbytočne… ale niečo predsa zbytočné nebolo. Bez toho, aby to (alebo ja) tušila, nakopla ma na masívnu prerábku môjho najstaršieho rukopisu.
Scéna odohrávajúca sa na palube raketoplánu odštartovala prerábku
Pár mesiacov na to totiž táto osirená nanovo napísaná scéna začala dostávať bračekov. Boli to len krátke útržky, charakteristiky postáv. Ale aj to sa počíta. A ja som videla, že celková prerábka je v dohľade. Lenže potom mi do toho vošlo písanie alternatívy Druhej planéty. A keď už bolo hotovo, stále sa mi nerozbiehalo ľahko. No krušný začiatok, dobrý koniec. Príbeh nebol mŕtvy, len spal. A mne sa ho ako dvakrát takej starej podarilo zobudiť a prinútiť (aspoň miestami) k aktívnej spolupráci na svojom novom šate.
Prekvapilo ma to. Isteže. Hoci by vlastne nemalo. S jeho univerzom som mala odjakživa veľké plány. Na druhej strane, koho by po mnohých rokoch bez kvapôčky inšpirácie nechytila skepsa?
A ešte niečo k prekvapivému faktu, že napokon mal väčší potenciál prvý, nie tretí zo zostávajúcich zakliatych rukopisov. Viete, on vlastne nebol prvý. Tretí bol prvý. Áno, Čiernu dieru som napísala až pár rokov po Príbehu Padajúcich Hviezd, ale mala som ju celú celučičkú v hlave už v časoch, keď o Príbehu nebolo ešte ani chýru ani slychu. Knihy nemusia byť písané v takom poradí, v akom boli vytvorené. Prečo? To by bolo zase na iný dlhý článok…
A ako sa odklínanie Príbehu Padajúcich Hviezd vyvíja ďalej? Určite ho chcem vydať, ale bude to dlhý proces. Ten román bol vlastne napísaný celý nanovo. Má teda všetky klady aj zápory čerstvých rukopisov. Medzi klady patrí zrelší štýl a moje lepšie vzdelanie, čiže menej vecných chýb. Medzi zápory nedobrúsená štylistika, celá záplava preklepov a nedostatky, na ktoré ma upozornia testovací čitatelia. Je to ešte práca na celé roky – no tá najhoršia kliatba už z neho opadla…
Napísať odpoveď