Ukážka textu v mieste, kde sa začína líšiť od oficiálneho deja románu Druhá planéta (koniec časti Únava).
Text neprešiel redakčnými úpravami a preto nie je totožný s tlačenou verziou.
Máte o alternatívu záujem? Ozvite sa mi!
„Už len chvíľu!“ kričala Arlene. „Pár sekúnd a zablokujem ho…“
„Odpoj ho!“ reval Glenn. „Musíš ho odpojiť! Hneď! Odpoj HO OD STANICE!“
Ticho, ktoré vzápätí nastalo, pôsobilo strašidelne. Ticho vákua? Či predzvesť nárazu? Glenn neodtŕhal pohľad od Arlene, ktorú otrasy skoro zhodili zo stoličky. Vstávala.
„Čo sa deje?!“ rozľahol sa niečí – asi Greenhillov – výkrik.
„Je preč,“ vydýchol Ed. „Arlene ho odpojila. Letí samostatne.“ Napravil si mikrofón. „Bill, si v obrovskom nebezpečenstve. Okamžite musíš vypnúť motory a…“
„Netreba, Ed,“ zahlásila Arlene. „Už ich vypol.“
„Prečo?“ vyhŕkol Glenn, hoci vedel, že mu na to sotva bude niekto vedieť odpovedať.
„Čln?“ opýtala sa Arlene.
„Je v poriadku. Počkať…“ Ed prepol mód obrazovky. „Práve o chlp minul výparník. Ide len zotrvačnosťou. Bill? Bill?!“
„Niečo sa Petersonovi muselo stať,“ vyhlásil Glenn. Ani si neuvedomil, ako sa úľavou z ustania otrasov a straty hrozby zničenia stanice spustil chrbtom popri stene na podlahu.
„On nás nezaujíma. Ale musíme dostať ten čln,“ vyhlásil Greenhill.
„Čože?“
„Áno,“ potvrdil Ed. „Ručne ho so stanicou nasledujem, aby sa nevzdialil.“
„Môžeš sa k nemu priblížiť a znova ho pripojiť?“ opýtal sa Glenn.
„Nemôže. Stanica nemá aktívny spojovací uzol,“ odvetila namiesto svojho muža Arlene.
„To znamená…?“
„Že sa nespojí s ničím, čo sa s ňou samo nechce spojiť.“ Ed napriek únave vyskočil tak svižne, až to Glenna prekvapilo. „Arlene, udržuj dráhu. Glenn, poď so mnou.“
„Máš plán?“ Glenn tiež vyskočil.
„Krízový postup dvadsaťdva. Treba naň však dvoch mužov.“
„Čo spravíme?“ Glenn ho nasledoval do skladu.
„Spojovací tunel. Dočasný. Medzi nami a loďou.“ Glenn Eda takého stručného zatiaľ nezažil. Rázne zamieril do technologického oddelenia. „Rýchlo. Budem ti podávať materiál. Nos ho do modulu Gaia k uzlu.“
„Ed, ja…“ S výnimkou dňa, kedy sa dozvedel svoju diagnózu a tým sa rozbil jeho sen o vesmíre, Glenn ešte nikdy necítil také zúfalstvo kvôli svojmu zdravotnému stavu. Už počas cesty sem vnímal nepravidelný tep. Nespavosť, námaha, rozrušenie, otrasy… to všetko sa naňho začalo zosýpať. Naložiť si ťažký náklad a potom ho preniesť o dva moduly ďalej bolo priveľa. A presne pre toto nesmeli do vesmíru letieť ani ľudia s takým zdravotným problémom, ktorý nebolo na prvý pohľad badať, ktorý im umožnil normálne fungovať a chodiť do práce. Za bežných okolností by sa neprejavil. Ale v takýchto situáciách… Glenn však dodnes neveril, že niekedy niečo podobné nastane. Preto sa nebál. Ani na okamih nepomyslel, že sfalšovanie lekárskych prehliadok by pre neho mohlo byť nebezpečné.
Ed pochopil. Chvíľu mal nepreniknuteľný výraz. Mikey, pomyslel si Glenn. Teraz tu mal byť Mikey. Ak by sme ho neboli zabili.
„Seď. Odpočívaj. Idem po Setha.“
„Nie, zavolať ho zvládnem aj ja,“ pohol sa Glenn. „Len náklad by bol… chápeš…“
„Rob ako chceš, ale hlavne rýchlo.“
Glenn nahradil Greenhilla v module Hemera. Pozrel sa na Arlene s pocitom zahanbenia, hoci dobre vedel, že on za svoj zdravotný stav nemôže. Tá si však výmenu členov posádky ani nevšimla. Celú jej pozornosť zaberalo riadenie. Začala vyzerať naozaj vyčerpane.
Pred chvíľou na ňu kričal. Musel, cítil, že ak by Petersona neodpojila, udialo by sa čosi strašné. Zrejme si to uvedomila tiež.
Ale najprv si Ed vybral na pomoc jeho. Jeho, nie Setha. Zabudol na Glennovu chorobu… či v tom bolo niečo iné? Dôveroval mu viac ako Greenhillovi? Alebo – znova pozrel na Arlene – menej?
To je absurdné. Absurdné je vôbec myslieť na takéto niečo, keď je život ďalšieho člena posádky v ohrození a takisto ohrozený aj ich prípadný urýchlený návrat na Zem. Snažil sa nezhoršovať situáciu a silou vôle nútil nepravidelnosti v rytme srdca stratiť sa. A ono akoby sa naozaj poddávalo jeho vôli. Alebo aspoň času.
Opäť si začínal robiť starosti o Arlene. Len pred pár hodinami sedela presne na tom istom mieste a… aj v slzách bola krásna. Aj v súčasnom výraze ustarostenosti a únavy. Ale neporovnateľne krajšia by bývala spokojná.
„Arlene? Môžem nejako pomôcť? Hocijako?“
Vrhla na neho krátky pohľad. Myslel si, že odmietne… a potom poodstúpila od riadiaceho pultu. „Prečo nie,“ hlesla. „Môžeš ma vystriedať. Zatiaľ tú vzdialenosť netreba držať presne.“
Glenn podišiel k riadiacemu pultu. Videl, že si medzičasom nasadila mikrofón a slúchadlá. „Máš na linke Eda?“ opýtal sa jej.
Odpoveď nedala jemu, ale bola dosť výrečná: „Nie, Ed, to je dobré. Len na chvíľu. Kým nezospájkujete prstenec.“ Potom sa pokúsila na Glenna usmiať. „Kráľ stanice nedôveruje svojim poddaným.“
Glenn pozrel na riadiaci pult. Množstvo obrazoviek a spínačov na ňom ho vydesilo, no snažil sa nedať to najavo. Má vo svojej lodi niečo podobné aj Peterson? Ako to, že ho to – radového výskumníka – neodradilo? Azda je ovládanie záchranného člna jednoduchšie?
„Stačí si pamätať základné pravidlo: Nikdy nezapínaj trysky, pokiaľ stanica nedrží orientáciu. Inak by si ju roztočil… a horšie.“
Glenn prikývol, hoci stále netušil, čo to v praxi pre neho znamená. Arlene namierila štíhly prst na malú obrazovku, na ktorej sa pohybovali rôznofarebné čiary a krivky. „Červený krížik je náš utekajúci čln. Zelený krížik predstavuje rýchlostný vektor stanice. Zelený krúžok je smer, kam poletíš, ak zapneš trysky v aktuálnej polohe. Drž knipel tak, aby sa krúžok s červeným krížikom držali čo najbližšie pri sebe. A pozor na vzdialenosť. Tá je tu. Šesťdesiat metrov stačí.“
Glenn zovrel riadiacu páku do potiacej sa dlane. „A tie biele výbežky na monitore?“
Zdroj: commons.wikimedia.org
„Dobre, že sa pýtaš. To sú časti stanice. Výparníky, nosníky, solárne panely… Tie sa nesmú člna dotknúť.“
Po pár minútach napätia zistil, že to nie je až také zlé. Dovolil si pozrieť sa na Arlene. Sedela či skôr ležala vo vedľajšom kresle, akoby sa doň zrútila. Ale na tvári mala náznak úsmevu. A ten sa práve dokonca zmenil na náznak smiechu. Bavila sa na čomsi, čo jej do slúchadla povedal Ed. Jeho zmysel pre humor sa teda vrátil. V tejto situácii už nebol bezmocný. Vedel ju riešiť, hoci riešenie je veľmi náročné. Ale nie je bezmocný. To ho vzpružilo. Všetkých ich to vzpružilo. Na únavu skoro zabudli.
Glenn sa znova sústredil na obrazovku. Bol vlastne vďačný za takéto zamestnanie mysle. Inak nevedel, čo by cítil. Keď uvidel Arlene plakať, pohlo sa v ňom niečo… niečo… a teraz je zase veselá, aspoň natoľko, nakoľko to okolnosti dovoľujú. Mal by byť rád. Nemôže žiarliť na Eda. To by ho musel nenávidieť. Lenže on ho má rád. Eda majú všetci radi. Okrem Petersona, ale Peterson nemá rád nikoho. Ani nikto jeho, keď už na to dôjde. A predsa všetci riskujú, aby mu zachránili život…
Zachraňovaný život vo forme červeného krížika sa nebezpečne priblížil k bielemu okraju stanice a Glenn to napravil v poslednej chvíli. Toto ho definitívne prinútilo upnúť pozornosť výlučne na riadenie. Stratil pojem o čase, až kým mu Greenhill nechytil plece. Mykol sa, no kniplom pritom nepohol. Už si začínal budovať návyky pilota.
„Tunel je už skoro hotový,“ oznámil Glennovi. „Striedačka.“
„Prečo ale…?“
„Musím pomáhať Arlene. Som tu o synód dlhšie než ty. Sám by si to nezvládol. Bež za Edom.“
„Glenn si počínal dosť dobre,“ počul ešte povedať Arlene, ale to už opúšťal riadiacu sálu.
Eda s mikrofónom a slúchadlami na hlave našiel v module Gaia kľačať pri hrubiznej hadici, ktorá spolu s hromadou ďalšieho materiálu a vybavenia pribudla vedľa bývalého miesta pripojenia záchranného člna. Teraz tam bol len veľký uzavretý prielez. Glenn mlčal. Nechcel spochybňovať Edovo rozhodnutie, či nadchádzajúcu prácu fyzicky zvládne.
„Tunel sme cez núdzovú prechodovú komoru odovzdali staničnému manipulačného ramenu, ktorý ho zvinutý presunul na vonkajšiu stranu prielezu,“ začal vysvetľovať Ed. „Arlene teraz veľmi opatrne nasmeruje uzol stanice na uzol Theakstonovej lode. Zariadil som to tak, že v okamihu, keď sa prielez člna dotkne okrajov tunela, pevne sa naň pripoja. To ale nie je veľká výhra. Tunel má elastické steny, no neznesie priveľké namáhanie – Arlene bude musieť celý čas presne držať stanicu v rovnakej polohe a vzdialenosti. Navyše nie je ani hermetický.“
„Ako cezeň teda prejdeme? V skafandroch?“
Ed sa unavene zasmial. „To by sme si nemuseli robiť starosti s tunelom a rovno by sme k nášmu vzbúrencovi preskočili cez otvorený vesmír. Ale to nejde. Nejde otvoriť jeho poklop, keď je vonku podtlak, a to isté platí o našom poklope.“
„Nedá sa to bezpečnostné opatrenie vypnúť?
Zase sa zasmial. „Tým bezpečnostným opatrením je čistá fyzika. Poklop sa totiž otvára dovnútra. Takže nie. Iba ak si trúfaš vyvinúť silu, ktorá sa rovná nadvihnutiu desaťtonového závažia.“
„Ako potom…?“
Ed priskrutkoval koniec hadice k ventilu vedľa poklopu. „Týmto do neho vženieme vzduch.“
„Ale veď tunel nie je hermetický.“
„Preto doň budeme musieť vháňať vzduch neustále. A makať rýchlo. Už sme minuli hromadu paliva. Ak k tomu pridáme ešte aj tento stratený vzduch, zásobovací úsek na Zemi nebude nadšený.“
Glenn si pomyslel, že to je to posledné, čo by ich malo teraz trápiť. „A ak sa Peterson… Theakston… bude vzpierať?“
Ed vytiahol injekciu. „Ochabne mu svalstvo. Zaberá okamžite.“
Glenn prikývol. Uspávacie injekcie stratili význam, pretože ani po nich človek bez stimulátora nedokázal stratiť vedomie. Prirodzene sa vyskytovali už len mdloby alebo kóma – ak vôbec možno hovoriť o prirodzenosti.
„Seth?“ oslovil Ed kolegu. „Na môj povel začni pumpovať vzduch. Arlene, si pripravená? Fajn, ideme na to.“
Napísať odpoveď