Scéna z 12. kapitoly. Nejde však o vyškrtnutý text, ale o alternatívny priebeh konca scény, v ktorej Claudia Berrymanová rozpráva svoj príbeh Davidovi Settleovi. Vo vydanej verzii to prebehlo inak.
Posledný ide Miller, zamyká bráničku, stroho sa opýta Claudie, či si dnu nič nezabudla – nie, nič – a nasadá do auta. Claudia stojí sama na príjazdovej ceste, vedľa nej dve cestovné tašky s batožinou. Jednoducho ju tam nechávajú, keď naštartujú auto, nechávajú ako celý ten dom. Nijaké slovo na rozlúčku, o vďačnosti ani nehovoriac. S úzkosťou hľadí, ako ford štartuje a otáča sa. Od tejto chvíle zostane malý David vydaný napospas veľmi čudnej štvorici mužov.
Claudia sa rozhoduje.
Hneď, ako sa ford otočí, Claudia niekoľkými skokmi zastane pri svojom ojazdenom Chevrolete Corvair z roku 1965. Posledný mesiac chodievala do práce namiesto autobusu týmto autom. Vďačí za to samozrejme štedrému platu. Okamžite štartuje a prebudený motor zreve práve vo chvíli, keď sa ford štvorice mužov stráca za stromami. Si bláznivá, opakuje si Claudia, ale druhá časť jej mysle kričí nadšením z vlastnej odvahy – pritom však nezabúda na obozretnosť. Skladá nohu z plynu práve vo chvíli, keď sa tmavý zadok fordu na chvíľu preblesne medzi stromami pred ňou.
Sledovanie trvá asi tri hodiny. Po prvej polhodine vyjdú z lesa na otvorenú planinu a Claudia zväčší odstup. Neustále tŕpne, čo sa stane, ak ju zbadajú. Záhadné Shelleino zmiznutie jej neschádza z mysle. No zdá sa, že posádka fordu je príliš sústredená na svoj cieľ, nech je akýkoľvek. Práve keď si Claudia znepokojene uvedomuje, že ak čoskoro nenatankuje, zastane tu a oni sa jej stratia, ford odbočí na príjazdovú cestu k uzavretej továrni.
Claudia s náhle zrýchleným pulzom spraví s bezpečným odstupom to isté. Múry sa týčia do čoraz väčších výšok. Motor čoskoro zdochne, ale táto cesta predsa nemôže pokračovať ďaleko. Claudia zastaví Chverolet a vystupuje. Zvyšok cesty k budove prebehne. Zisťuje, že tak urobila práve včas. Spoza rohu pozoruje, ako ford cúva dovnútra mohutnej garáže. Claudia chvíľu počká a potom sa rozbehne k stĺpom garáže.
Nevšimnú si ju. Traja z nich vystupujú a berú so sebou aj dieťa. Šofér zostane v aute a pokračuje v cúvaní do tmy, kde sa nejasne črtá čosi obrovské a biele. Claudia sa zameria na trojicu s dieťaťom. Bezstarostne sa zhovárajú.
„Mali by sme si to odskúšať nanečisto aj s dieťaťom,“ navrhuje Brow.
„Brow, už sme to trénovali veľakrát. Či máme dieťa či bábiku, je to úplne rovnaké. Nebude robiť problémy,“ odpovedá Miller.
David ako na protest nepokojne zaplače.
Majú toho pripraveného veľa. Časť garáže je zariadená ako detská izba – aspoň Claudii to tak pripadá, lebo v nej zbadá plno obrázkov nejakého dieťaťa. Keď má možnosť trochu sa porozhliadať, s prekvapením zisťuje, že tým dieťaťom je David, vyfotografovaný na miestach, kde nebol, v oblečení, ktoré nemal, a s ľuďmi, ku ktorým sa nikdy nedostal. Aspoň nie v čase, kým bol s ňou.
„Ideme na to?“ pýta sa Knight.
„Čakáme na Conrada,“ povie Miller.
„Dúfam, že nemá problémy dostať auto do Kabíny,“ strachuje sa Brow.
O chvíľu sa zjaví Conrad. Následne Brow pichne dieťaťu nejakú injekciu. Claudii sa búri krv, keď to vidí, hoci chlapček akoby to ani necítil. Ani sa neozve.
Claudia spoza stĺpu vyjavene sleduje, čo s malým robia. Prebaľujú, kúpu, farbia mu vlasy. Keby spozorovala čo i len jediný náznak, že sa mu pokúšajú ublížiť, bola rozhodnutá okamžite zasiahnuť. Ale až na injekciu na začiatku nič také nevidela. Čudné veci, to áno, ale nie nebezpečné, a tak strach vyhráva nad túžbou dieťa ochraňovať. Trvá to dlho, no malý je obdivuhodne pokojný.
Vtom si Claudia spomenie na fotoaparát, ktorý so sebou nosí skoro od začiatku opatery Davida. Zostáva jej ešte niekoľko voľných záberov. Napadne jej, že to zdokumentuje. Bude mať materiál pre políciu, dôvod konečne ju zavolať. Vykloní sa spoza stĺpu, zaostrí na detskú stoličku, kde Conrad práve začína niečo robiť s chlapčekovými nechtami, asi mu ich strihá. Stlačí spúšť…
„A garáž ožiaril záblesk.“ Claudia sa zahanbene pousmiala na užasnutého Davida. „Zabudla som na blesk.“
Claudia sa okamžite pritlačí k stĺpu. Srdce jej tlčie tak prudko, až jej ide vyskočiť z hrude. Nemá zmysel si nahovárať, že to nevideli. Dobre počuje, že rozhovor vystrieda zarazené ticho, a Brow sa pýta: „Čo to došľaka bolo?“
Claudia po tomto výroku už nečaká. Rozbehne sa do tmy. Netuší, či ju zazreli, no aj tak sa snaží nájsť úkryt. Iný a lepší úkryt než nekonečné stĺporadia. A vtom pred ňou z tmy vyrastie tá vec, ktorú predtým videla len nejasne. Mohutné svetlé teleso, jediný objekt medzi betónovými stĺpmi.
„Nevšimla som si poriadne, ako to vyzeralo,“ ospravedlňovala sa Claudia. „Bolo to oblé a veľké, stálo to na tenkých nohách. Nedalo sa ukryť za tým ani pod tým. Do otvoreného vchodu viedla rampa. A tak som vbehla dnu.“
Interiér je veľmi jasný a biely. Claudia sa desí toho, ako sa musí na tomto pozadí vynímať. Takmer narazí do fordu, ktorým do továrne prišli, a ktorý zaberá väčšinu tejto nezvyčajnej miestnosti. Claudia spraví to najlepšie, čo jej napadne: ľahne si a vlezie pod auto. Hlavou smeruje k východu, no v tme vonku veľa nevidí. Počuje však, ako tadiaľ tí štyria prechádzajú, až kým napokon Brow nepovie: „To bol len výboj zo starého osvetlenia.“
Claudii sa veľmi neuľaví, pretože vôbec netuší, kde je. Spod auta vidí základne riadiacich pultov, kresiel, úhľadné zväzky káblov. Čas, ktorý tam strávi, jej pripadá ako večnosť. V ruke stále zviera osudový fotoaparát. Práve keď vážne uvažuje nad tým, či stojí za riziko vyliezť spod auta a nájsť východ z garáže, na svoje veľké zhrozenie počuje približujúce sa hlasy štvorice. A potom uvidí štyri páry nôh vchádzajúcich dovnútra. Vzápätí sa dvere bielej miestnosti sklopia a zavrú.
Claudia ani nedýcha.
Štyria muži sa usadia v kreslách a navôkol sa začína ozývať neobvyklý hukot. Claudii prebiehajú hlavou čoraz šialenejšie myšlienky signalizujúce blízkosť paniky. Keď sa ozve Conradov napätý hlas: „štart bol úspešný,“ Claudia intenzívne očakáva nejaké zrýchlenie, čosi, čo by jej potvrdilo, že je v nejakom neuveriteľnom dopravnom prostriedku. V skutočnosti však pocíti len ľahučké zachvenie a potom nič.
Správanie štvorice sa ale po tomto zachvení neuveriteľne zmení. Okamžite vyskočia na nohy a ich topánky sú zrazu nepríjemne blízko: nastupujú do auta. Dvere zariadenia sa opäť otvárajú, rampa sa vysúva. Motor fordu zavrčí a kým sa Claudia stihne spamätať, zaplaví ju svetlo. Ford je preč. Nevšimli si ju.
Claudia zažmurká a omámene si sadá. Dvere zostávajú otvorené. Nečaká. Rýchlo ujsť, kým sa nevrátia, kým sa opäť niečo nestane. Beztak dieťa nemôže ďalej sledovať. Niežeby ju jeho osud teraz trápil menej, naopak, dali jej veľa podnetov na znepokojenie… no odišli s ním autom nevedno kam a v nej sa preberie pud sebazáchovy. Musí sa dostať do bezpečia, kde si rozmyslí, čo ďalej. Pri ceste pomedzi ponuré betónové stĺpy si uvedomí, že nikde nevidela zariadenú časť garáže, a to ju zneistí ohľadom smeru. Ale potom zazrie spredu presvitať denné svetlo a vybehne von.
Tam ju čaká prvý šok: jej Chevrolet tam nestojí. Nechala ho, aby blokoval príjazdovú cestu, no napriek tomu tadiaľ ford prešiel, inokadiaľ nemohol, a Claudiino auto zmizlo. Claudia ide ďalej popri ceste pešo a zrýchľuje v snahe čo najskôr sa vzdialiť od uzavretej továrne. Keď sa dostane na hlavnú cestu, stopne si auto a to ju vezme do najbližšieho mesta.
„Ďalej si to presne už nepamätám,“ vysvetľovala Claudia a sledovala svoj prst, ktorým zamyslene hladila okraj šálky. „Ani neviem, kedy som na to prišla. Asi až keď som sa dostala domov. Ulicami som išla duchom neprítomná, vôbec som si nevšímala farbu lístia stromov.“
„Farbu lístia?“ spýtal sa David.
Akoby jeho otázku nepočula. „Až vo svojom byte som si uvedomila, že to v ňom vyzerá úplne inak, ako keď som ho predchádzajúci večer opúšťala. Trvalo mi však niekoľko dní, kým som to celkom pochopila. Neverila som dátumom v dennej tlači, správam, ničomu. Ale potom som uvidela na ulici svoju susedu, deväťdesiatročnú Agnes Atkinsonovú, ktorá mala byť už päť mesiacov mŕtva…“ Pozrela na ohromeného Davida.
„Ja neviem, ako je to možné,“ pokračovala. „Nemám ti za zlé, ak mi neveríš. Ale v jednej veci som si istá. Keď som ťa naposledy opatrovala, bol 13. august roku 1973. A keď som sa v ten večer vrátila domov, bol 19. október roku 1970.“
Vzdychla. „Viem čo si myslíš a ver mi, aj ja sama som si myslela, že som sa zbláznila. Nikomu som sa neodvažovala o tom povedať. Bola som taká zmätená… hlavne prvé dni… a potom, keď som sa už stotožnila s tým, že je skutočne rok 1970, som začala pochybovať o reálnosti posledných troch rokoch svojho života. Začala som pochybovať, či som niekedy videla teba. Ale niektoré veci… David, ja som vedela dopredu o udalostiach, ktoré sa ešte len mali stať. Poznala som to, čo som si zapamätala zo správ z rokov 1970-1973. Vedela som, kedy umrie Louis Armstrong… že prezidentské voľby vyhrá opäť Nixon… poznala som vývoj Vietnamskej vojny… aby som dokázala sama sebe, že nie som šialená, v lete 1972 som dala svojej kamarátke zapečatenú obálku s inštrukciou, nech ju otvorí 8. apríla 1973. Urobila tak – a našla v nej moju správu, že v tento deň umrel Pablo Picasso…“
„Povedali ste jej pravdu?“
Pokrútila hlavou. „Neodvážila som sa. Ona došla k záveru, že to bol len kúzelnícky trik. Ako ten s vytiahnutím mince spoza ucha. Napokon však dni, ktoré som prežila dvojmo, skončili a prišli ďalšie, pre mňa nové. Nevieš si predstaviť, akú úľavu som cítila. A počas rokov, ktoré plynuli ďalej som si spomienku na celú tú históriu v mysli nejako obalila, a už som sa k nej nevracala. Pretože to, čo som zažila, bolo viac, než som dokázala uniesť. Ale stále mi zostali fotky.“
„Nerozmýšľali ste nad tým, že pôjdete na políciu? Mali ste predsa dôkaz. Tie fotografie…“
„Áno, presne to som chcela urobiť. Ale predtým som si chcela zistiť podrobnosti o únose. Malo by o tom byť v tlači veľa. A napriek tomu som nič nenašla. Ani jedinú správu. Vôbec nič. Akoby únos Davida Settlea nikdy nenastal. Takže mi v podstate zostali fotografie, na ktorých je nejaké dieťa, ktoré mohlo byť vyfotené kedykoľvek. A ktoré navyše nikoho nezaujímalo, pretože ho podľa všetkých dostupných správ nikto neuniesol.“
Autor Viktor Št júl 9th 2015 at 9:33 am
S dovolením si to vytisknu, vložím do knížky a budu se tvářit, že to tam takhle bylo vždycky. :)
Jenom to stopování na dálnici mi nepřijde jako zvlášť chytrý nápad… Alespoň tedy v našich končinách; je fakt, že nevím, co všechno v USA může nést označení dálnice.
Autor Adhara Št júl 9th 2015 at 11:11 am
Jak je libo. :-) Len upozorňujem, že keby to v tej knihe takto naozaj bolo, museli by sa trošku pomeniť aj neskoršie scény (najmä tá, kde David tlmočí tieto informácie Molly).
Tú diaľnicu možno ešte stále prepísať. :-)
Autor Viktor Pi júl 10th 2015 at 8:46 pm
Tak máš aspoň námět pro další nepublikované úryvky. Třeba si z toho postupně poskládám samizdatové vydání Nula kelvinov revisited. :)