1.

V nekonečnej temnote vesmíru žiarili studené svetlá hviezd. Boli ich tisícky. Neblikali a nemihotali sa, svietili ako kulisy na pozadí obrovského, tmavého priestoru. Zdalo sa, že je to svet nemenného ticha, stálosti a strnulosti pohybu. Bolo to však len zdanie. Akési neveľké teleso letelo touto prázdnotou.

Slnečné svetlo na jeho povrchu vytváralo veľmi ostré rozhrania svetla a tmy. Také ostré, aké by sme na Zemi nevideli ani za toho najslnečnejšieho dňa. Ale tu nebola Zem ani žiadna atmosféra, ktorá by silný žiar mohla stlmiť či rozptýliť.

Napriek nepozemskému vzhľadu to bolo dielo ľudských rúk. Malo nepravidelný tvar, akoby vzniklo náhodným zlepením rôznych útvarov. Na všetky strany z neho trčali podivné výbežky. Najzaujímavejšie bolo dlhé rameno s protizávažím, ktorým sonda letela napred. Z jej bokov sa vysúvali ďalšie zariadenia, väčšinou kruhového tvaru, a niekoľko rôzne orientovaných antén. Okolo zadnej časti sondy bolo rozložených osem valcovitých nádob. Stroju dominovali dva veľké slnečné panely umiestnené oproti sebe. Zdalo sa, že sa skladajú z obrovského množstva do seba zapadajúcich malých a dokonale hladkých zrkadiel. V nich sa odrážalo miesto, kam sonda letela.

Pohybovala sa nepredstaviteľne rýchlo, desaťkrát rýchlejšie ako guľka vystrelená z pištole. Napriek tomu sa zdalo, že stojí na jednom mieste. Nenachádzalo sa tu nič, s čím by sa jej pohyb dal porovnávať. Boli tu len tisícky hviezd, ale tie ležali tak ďaleko, že ste mohli preletieť z jedného konca Slnečnej sústavy na druhý a ani by sa nepohli. A predsa sa zdalo jasné, kam sonda smeruje. V jej solárnych paneloch sa odrážala hviezda, neporovnateľne jasnejšia než všetky ostatné, ale inak nijako výnimočná. Bolo to Slnko, ktoré jej dodávalo energiu.

Lenže sonda nesmerovala k Slnku. Neletela priamo naň, ale trochu mimo, čo by mohol zistiť každý pozorovateľ, keby ju dostatočne dlho sledoval. Ale tu sa nenašiel nijaký pozorovateľ. Sonda fungovala plne automaticky a v okruhu päťdesiat miliónov kilometrov nebolo ani živej duše.

Smerovala zdanlivo do tesnej blízkosti Slnka, do miesta, kde sa na oblohe zjavil tenulinký kosáčik. Z tejto vzdialenosti vyzeral byť väčší ako Slnko, ktoré sa takmer dotýkalo stredu jeho oblej strany. Ako sa sonda blížila, kosáčik sa nepatrne rozširoval. Z vnútornej strany bol tmavooranžový a plynule prechádzal do čiernej. Z vonkajšej strany sa jeho farba zmenila na žiarivú žltobielu svietiacu tak jasne, akoby sa v žiare pokúšala predbehnúť aj Slnko. To sa jej, prirodzene, nemohlo nikdy podariť. Veď Slnko bolo zdrojom jej jasu. Kosáčik iba odrážal slnečné svetlo a ani to nie všetko.

Senzory sondy zistili blízkosť planéty. Desiatky prístrojov, ktoré čakali iba na tento okamih, začali pracovať. Z kruhových dýz vyšľahol modrobiely plameň. Sonda začala svoj zložitý brzdiaci manéver, ktorý si vyžadoval viac gravitáciu Slnka a planéty, ako prácu jej vlastných motorov. V začiatočnej fáze však boli zážihy motorov nevyhnutné. Teleso sa mierne pootočilo a slnečné svetlo dopadlo na jeho časti dovtedy ukryté v tieni. Na väčšom kúsku voľnej plochy bol názov napísaný veľkými čiernymi písmenami.

VENUS ORBITER.

Sonda sa chystala na prvý vzdialený oblet planéty. Odhodila prázdne valcovité palivové nádrže. Začala vysúvať veľkú parabolickú anténu, ktorá bola až doteraz zvinutá, aby sa nepoškodila. Zatiaľ cez jednu z menších antén odvysielala svojím pozemským tvorcom správu, ktorá k nim bude letieť celé tri minúty.

Sonda Venus Orbiter je v cieli.

Nasledujúca stránka