Toto je moja najdlhšia recenzia. Niet divu, pretože zhŕňa najdlhšie súvislé knižné dielo, aké som kedy prečítala.

Trvalo to roky, bolo to prekladané inými knihami, ale napokon je to tu: dočítala som celú sériu Mycelium od Vilmy Kadlečkovej. S prekvapením som zistila, že je to počtom dielov najdlhšia aj počtom strán najrozsiahlejšia románová séria, akú som kedy čítala. A práve od českej autorky! Čo ma pri nej – aj napriek nespočetných výhradám – udržalo?

Sú to záhady. Otázky predostreté v prvom dieli. Neviem, či je to mojou celkovou slabou sériovou sčítanosťou (prečítala som síce veľa kníh, ktoré patria do sérií, ale málokedy som vydržala prečítať si z tých sérii všetky existujúce diely), no prvý diel vo mne nastojil nesprávne očakávania. Myslela som, že navnadzujúce otázky v prvom dieli sa (takmer) všetky rozlúštia maximálne okolo polovice série, ovšem vyvolajú nové otázky a problémy, a na konci série budeme niekde ďaleko, ďaleko inde.

Nuž, nie.

V skutočnosti sa odpovede na prvé otázky dozvieme až pred koncom série a niektoré zostane nezodpovedané vôbec! A trúfam si povedať, že na to, aká extrémne dlhá táto séria je, sa v nej zase až tak veľa nestane. Všetkých tých osem hrubizných kníh pokrýva totiž časové obdobie necelého jedného roka, čo samo osebe o niečom svedčí. Ale pekne od začiatku.

Hlavnou postavou je Lucas Hildebrant. Inteligentný, charizmatický, pekný, nadaný, vzdelaný, ale tiež neznesiteľne cynický a… smrteľne chorý. Má chorobu, ktorá sa v jeho dobe, 27. storočí, objavila pomerne nedávno a neexistuje na ňu liek. Rovnako, ako trpí krutými a čoraz horšími bolesťami hlavy, trpí aj spomienkami na svojho otca, ktorý ho týral. Mimoriadne despotickým spôsobom ho nútil stať sa súčasťou kultúry Össeanov, mimozemšťanov s príšernými náboženskými tradíciami. Pred náboženstvom Össeanov má aj kresťanstvo vo svojej najfanatickejšej forme čo doháňať – jeho bežnou formou vyznania je totiž nechať sa dobrovoľne umučiť na smrť. Autorka ale nenecháva veľa nitiek suchých ani na kresťanstve a dopracujeme sa k naozaj zaujímavému vysvetleniu, kto bol vlastne Ježiš…

Lucasova matka umrela veľmi dávno za podozrivých okolností. Lucasovou jedinou žijúcou rodinou zostala sestra Sofia.

Už v prvom dieli vstúpi do deja druhý hlavný hrdina. Jeho meno obsahuje znak, ktorý neviem nájsť na klávesnici, a tak ho budem nazývať prezývkou, ktorú mu dali: Ash. Nečakane sa zjaví pri Alfe Centauri a je jediným preživším nehody kolonizačnej lode vyslanej úplne iným smerom – k hviezde Fomalhaut. Na planéte obiehajúcej okolo Fomalhautu ho naučili psychotronike, čiže používaniu parapsychologických schopností. Dá sa do kontaktu s Lucasom, pre ktorého je striedavo priateľ, nepriateľ, mentor, súper a po celý čas potenciálny švagor. Aj vďaka nemu Lucas pomalinky zisťuje, že ani obludný hmyzí boh Össeanov nie je tým hmyzím bohom, ktorý by mal ľudstvu robiť najväčšie starosti…

Začneme kladmi. Medzi ne nepochybne patrí civilizácia Össeanov. Je premyslená, uveriteľná (áno, aj s tým sebamučením, dostane to zdôvodnenie), do detailov prepracovaná. Má uveriteľne spracovaný jazyk vrátane perličiek ako rôzne názvy pre to isté, nejasnosti v prekladoch do pozemského jazyka, či vlastné nadávky. Medzi charakteristicky Össeanov nepatrí len despotické náboženstvo, kult hmyzieho boha, ale aj huby. Össeanské technológie medzihviezdneho cestovania, ktoré využívajú aj pozemšťania, sú založené na mycéliu, takisto technológie medzihviezdnej komunikácie a vlastne aj ich samotné telá. Navyše, ich kozmické Lode sú samostatné živé bytosti, ktoré trpia zotročením vyvolaným tým, že sa bez pomoci humanoidov nedokážu rozmnožovať. Významnú úlohu vo svete Össeanov zohráva najmä pätica druhov húb, podľa ktorých dostalo mená prvých päť dielov knižnej série. Podľa vyjadrenia autorky mala byť podľa pôvodných predstáv pentalógiou.

Možno je škoda, že ňou nebola.

Aby bolo jasné hneď na začiatku: Nie som fanúšik škrtania ani u seba, ani u druhých. Prejdite si stovky mojich komentárov na Databazi knih. Nikde, skutočne nikde neodporúčam skrátenie. Ak mi nejaké pasáže v knihách pripadajú zbytočné, chybu hľadám predovšetkým vo svojom prijímači.

Mycelium je ale jedna z extrémne vzácnych výnimiek.

Hlavné dejové linky sa totiž strácajú, utápajú a neočakávane sa znova vynárajú… v čom? Nepoužijem klišé označenie ako vata alebo balast, keď si myslím, že viem, aký význam malo mať skoro všetko napísané. Len to tú svoju úlohu tak úplne neplní, respektíve aj plní, ale nežiaduco pritom dusí to, čo je v príbehu podstatné, hlavné a dôležité. Zaujímavé otázky a záhady sú prekladané toľkými desiatkami a stovkami strán neveľmi súvisiacich textov, že si to vyžaduje priam božskú trpezlivosť čitateľa, aby únava neprevážila nad zvedavosťou. Nebol by to problém, ak by išlo o striedanie množstva motívov, z ktorých každý by skončil v najnapínavejšej chvíli (tzv. cliffhangerom). Lenže niektoré dejové línie, aspoň na mňa, ako dostatočne pútavé nefungujú. Plno postáv, z ktorých pohľadov je dianie rozprávané (a preto je séria taká dlhá, hoci pokrýva krátke časové obdobie), je pre mňa totiž dosť nezaujímavých. Prečo? Pretože sú si podobné. Ale veľmi podobné. Ich spôsob myslenia je de facto identický, vnútorné monológy sa nedajú rozlíšiť a ich úloha v deji je častokrát neadekvátne malá vzhľadom na rozsah, ktorý dostali. Týka sa to najmä žien. Otravnou postavou č. 1. je pre mňa Lucasova kolegyňa Fiona. Nemá jasný cieľ, aj po štyridsiatke v živote iba tápa. V závere síce akúsi úlohu zohrá, ale ľahko by som si jej líniu vedela predstaviť okresanú na polovicu. Lucasova bývalá kolegyňa Julia dokonca nemá úlohu takmer žiadnu, informácie, ktoré čitateľovi podáva, by sa dali v krátkosti zhrnúť aj inak. Sofia mi tiež poriadne pila krv, kým nezačalo vychádzať najavo, že hoci nebola v detstve týraná ako jej brat, máme ju pre čo poľutovať. A Chloe s Obludou, ďalšie dva klony autorkinho ženského prototypu neromantickej cyničky, ktoré sa objavujú od štvrtého dielu, moju čitateľskú frustráciu zavŕšili. V podstate jediná výrazne iná žena je ustráchaná Pinkertina, pre ktorú je Lucas životnou láskou. Absolútne nerozumiem tomu, prečo práve táto jediná odlišná a kontrastujúca postava býva čitateľmi označovaná za otravnú a nepríjemnú. Bohužiaľ, aj Pinky sa začne meniť na rovnakú neromantickú cyničku ako ostatné ženy v príbehu.

Nevravím, že postavy sú zlé. Lucas Huldebrant je prepracovaný. Presvedčivo a do hĺbky je zobrazená jeho postupná premena – alebo skôr narastajúce sebapoznanie. Ako každý normálny a príčetný človek reaguje na össeanské náboženstvo a ich kulty utrpenia odporom a krajným pohŕdaním. Ako každý normálny a príčetný človek nenávidí bolesť, hoci je to bojovník, nenecháva sa ňou zlomiť. Ale toto je len na povrchu. Pravda o ňom je v skutočnosti iná a komplikovanejšia. Po pravde o sebe pátra až do samotného konca.

Cením si, že všetky Lucasove supervlastnosti dostanú echt dobré logické zdôvodnenie. Nemá ich len preto, aby bol sexi. A hoci jeho kompetencie a schopnosti v priebehu série rastú, zároveň sa prehlbuje temná stránka jeho osobnosti. Lucas rozhodne nie je čistý klaďas. Nikto tam nie je čistý klaďas. Všetky postavy sú morálne šedé a kto im holduje, príde si na svoje. No len v prípade, ak holduje typu charakteru á la Lucas. Jedinou, ale veľkou chybou pri zobrazení Lucasovho charakteru je totiž to, že ho autorka nenechala vyniknúť v kontrastnom prostredí. Okolo neho sú samí podobní Lucasovia. U Asha sa jeho podobnosť s Lucasom vysvetlí, dobre. A zvyšok? Ale keby aj dôvody mali, čítať stále o tom istom charaktere, len s iným menom, skrátka nie je to pravé orechové. V doslove za posledným dielom sa hovorí o tom, aká je Kadlečková lepšia od G. R. R. Martina, pretože celú svoju sériu dokončila. Lenže G. R. R. Martin má nad ňou navrch v tom, že dokázal vytvoriť naozaj pestrú zmes charakterov. Aj cynické, aj vážne, aj obdarené zmyslom pre humor, aj suchárske, proste povahy od výmyslu sveta.

Postavy sú si podobné nielen myslením a vyjadrovaním, ale aj vekom – všetky majú okolo štyridsiatky – a neochotou zúčastňovať sa deja. Keď sa dozvedia niečo šokujúce, alebo keď sa dokonca niečo šokujúce stane, kašlú na to a naďalej sa snažia žiť pokojný život ako predtým. Napokon ich nejaká vec síce k činnosti dokope, ale zvláštne, že práve tá a žiadna predošlá. Ak postupujú vývoj, zvyčajne je skokový – skrátka jedného dňa sa prebudia s iným názorom, z ničoho nič sa začnú správať inak.

Na druhej strane, ani s Ashom ako postavou to nie je také zlé. Je tiež prepracovaný, najmä jeho veľmi zaujímavá minulosť. Škoda len, že autorka nás ohľadom Ashových tajomstiev väčšmi nehecuje, aspoň nie začiatkom série, kde najväčším tajomstvom zostáva, čo napísal Lucasov dávno mŕtvy otec v liste svojmu synovi.

Vadil mi celkový ironický tón, akým sú knihy napísané. Áno, po prvom dieli som konštatovala, že toho humoru nie je príliš, že dianie aj napriek nemu pôsobí vážne. Lenže v prvom dieli ešte v porovnaní s ďalšími o nič nešlo. S tým, ako udalosti gradovali, mi však oné „srandičky srandičky“ pripadali čím ďalej tým viac neadekvátne. Na aké „srandičky“ by mal napríklad reálne chuť otec, ktorému práce tragicky zahynula dcéra? Aj Harry Potter bol humorný, ale keď išlo do tuhého, humor odhodil. Kadlečková v najtuhšom z najtuhšieho síce humor tiež odhadzuje, občas nastupuje necynická agónia či vášeň. Ale len na príliš krátku dobu. Občas som fakt nevedela, či nečítam ďalšieho Stopárovho sprievodcu galaxiou, čomu pomohol aj veľmi laxný prístup, s akou sa Zem stavala k postupne sa vynárajúcej hrozbe z vesmíru. Pritom desivé názvy aj obálky kníh vyvolávajú v čitateľoch úplne iné očakávania. Nič ho nepripraví na to, že tie odpudivé hubie, hmyzie, mimozemské cudzie monštrá vlastne nikoho z významných postáv primerane netrápia a nestrašia.

Neustále vtipkovanie aj v čoraz vyhrotenejších situáciách nie je zďaleka jediný problém, ktorý s myslením postáv Mycelia mám. Motivická stránka ich konania mi totiž častokrát zostala nezodpovedaná aj po dočítaní celej série. Ich vnútorných pochodov je tam pritom na mraky. Ale keď treba zdôvodniť naozaj veľmi netypické myslenie, napríklad rozhodnutie matky nechať svoje dieťa umrieť či manžela zabiť manželku, zostanú tomu vyhradené z celých tisíc odsekov rovné… dva.

Ďalšia vec, ktorá ma počas celej série privádzala v úžas, bolo, ako rýchlo postavy vždy zabudnú na to, čo sa im udialo. Netrápia sa pre to. Neriešia to. Iritovalo ma, ako nikoho nič nezaujíma, nikto sa na nič nepýta a ak áno, tak na niečo, čo by bolo na mojom rebríčku záujmov v danej situácii nanajvýš okolo desiateho miesta. Šokuje ma, že Sofia a Pinky sa svojich partnerov Asha a Lucasa nepýtajú ani na úplne základné veci ohľadom ich minulosti a aktuálneho diania. A muži nemajú svojim drahým polovičkám ani najmenšiu chuť niečo vysvetľovať. Preberajú sa len absolútne nepodstatné otázky, ako akú značku vína otvoria. Týmto mi to trochu pripomenulo seriál Pozostalí (Leftovers). Mentalita postáv mi je skrátka úplne cudzia a nie, nepovažujem za dostatočné vysvetlenie to, že postavami sú často mimozemšťania, poloviční mimozemšťania alebo odchovanci mimozemšťanov. Viackrát mi napadlo, že to bude preto, lebo mentalita autorky je diametrálne odlišná od mojej. Nespočetnekrát som si hovorila, že toto by som ja napísala úplne inak. Je v poriadku mať vlastný spôsob uvažovania, len treba vynaložiť všetku snahu na to, aby ho aj odlišní príjemcovia pochopili. Čudujem sa, že iní čitatelia na túto neuveriteľnú mentalitu neupozorňujú.

Občas sa stane, že k pálčivým otázkam sa autorka vráti o niekoľko dielov (!) neskôr. Niekedy ma zase autorka príjemne prekvapila tým, že niečo dodatočne zodpovedala a vysvetlila. Dokonca aj to, čo som sa obávala, že nebude vysvetlené vôbec. Pochváliť musím napríklad za záležitosť s listom, ktorý Lucasov otec (áno, ten tyran) zanechal svojmu jedinému synovi. Spočiatku som krútila hlavou, prečo si pre takú dôležitú vec vybral takú nespoľahlivú úschovňu, ale mal to dobre premyslené.

Lenže iné veci, ktorých vysvetlenie som brala ako tutovku, mi autorka zase vôbec nedala. Až na ne však nemôžem povedať, že by v ságe Mycelium niečo vyslovene chýbalo. Ono je tam takmer všetko, len na neočakávaných miestach a dostáva to neprimeranú formu a neprimerane veľa či málo priestoru. Svet Mycelia, a zvlášť ten vnútorný svet postáv, je ako pohľad na svet cez pokrivené zrkadlo – obsahuje všetky podstatné línie a farby, len sú akési zdeformované. Pritom však séria nesála mimozemskú cudzotu, ktorú evokujú názvy a obálky. Naopak, až príliš často v nej vídame povedomé veci, čo je práveže nepatričné, keďže sme v 27. storočí. Popkultúrne odkazy napríklad na Československo má talent mi preto pripadajú vyslovene ako chyba. Ako dobre je premyslená civilizácia Össeanov, tak slabo je premyslený ľudský svet budúcnosti. Veľmi na ňom badať že jeho gro bolo vytvorené v 20. storočí a to aj bez toho, aby to autorka priznala. Navyše, Össeania aj huby, čiže to silné, charakteristické a znepokojivé, sú v posledných dieloch zatlačení do úzadia, preto na nás ako blesk z jasného neba vyskočí záverečné riešenie problému ukrutného össeanského náboženstva. Ani ďalšie veľké zmeny nemajú patričnú gradáciu, čo je jedno z oných pokrivení, ktoré opisujem vyššie. Kľúčové, najzaujímavejšie či chýbajúce informácie sú často spomenuté len tak mimochodom v rozsiahlych monológoch a účinok celej série je tak omnoho slabší, než by mohol byť. Navzdory tomu je jej ukončenie veľmi pôsobivé a emotívne, hoci… ak som pochopila pravidlá sveta správne, onen obrovský malér, v ktorom sa postavy ocitnú, sa dá vyriešiť veľmi jednoducho a čudujem sa, že im to nedochádza. Ani po ôsmich dieloch som si ešte nezvykla, že premýšľajú absolútne inak než ja.

Vrátim sa k otázke položenej o mnoho odsekov skôr – je teda škoda, že Mycelium nie je pentalógiou? Nie nutne, myslím, že by mohla fungovať aj ako desaťdielna séria. Mali by sme násobok posvätnej päťky a tie dva diely by doplnili všetko to, čoho je podľa mňa v knihe málo: vážnosť, spracovávanie predošlých udalostí, premýšľanie nad podstatnými problémami, gradovanie, motiváciu postáv, odlišnosť postáv od iných postáv. No osem dielov v tomto prípade nie je (aspoň pre mňa) zlatá stredná cesta.

Istý čitateľ označil túto série za sci-fi pre ženy. Nesúhlasím, nielen preto, že je nesprávne označovať svet plný astronomických nezmyslov za ženskú sci-fi (k tým nezmyslom sa už ani nevyjadrujem, beriem, že je to proste soft sci-fi alebo rovno fantasy). Ale ak berieme ženskú literatúru ako niečo plné lásky s happyendom, táto séria to tiež rozhodne nespĺňa. Lucas je po celú sériu síce v centre romantického záujmu hneď dvoch žien, no rozlúsknutie tohto milostného trojuholníka je bizarné a určite nebude viesť k spokojnosti takmer žiadnej čitateľky. Navyše sa jeho ľúbostnému životu vzhľadom na rozsah ságy veľa priestoru nevenuje. Celý záver je dosť neortodoxný a je prirodzeným dôsledkom toho, že vo svete plnom morálne šedých postáv nemáme klasický boj dobra so zlom – a keďže dobro nebojuje, nemôže ani zvíťaziť. Mycelium je séria o náboženstve, spoločnosti a psychike a jednej veľkej rodinnej tragédii k tomu.

Komu by sa mohlo Mycelium páčiť? Sústredeným čitateľom s božskou trpezlivosťou, ktorí majú radi, keď sú humorne poňaté aj situácie celoplanetárneho ohrozenia (ako napríklad v knihe Spasiteľ/Posledná šanca) a z odtrhnutosti od reality si veľa nerobia. A zároveň nie sú ortodoxní veriaci, keďže žiadnu úctu pred božstvami séria neevokuje.

Mohlo by vás zaujímať

• Tri minirecenzie dielov série Mycelium
• Tri minirecenzie druhých dielov sérií (obsahuje recenziu na 2. diel Mycelia)
•  Tri minirecenzie nelogických sci-fi
• Recenzia – Kateřina Surmanová: Šepot z lesa
• Aleš Pitzmos – Světlo pulsaru
• Ira Levin: Ten báječný den
• Robert Pilch: Capricorn 70
• George R.R. Martin, Gardner Dozois, Daniel Abraham: Hon na lovce
• Orson Scott Card: Enderova hra