header image

 
 

Recenzia – Ira Levin: Ten báječný den

Autor obálky: Petr Bauer

Prvé tri knihy, ktoré som od Iru Levina čítala, ma veľmi oslovili. Boli to dvojkniha Stepfordské paničky/Chlapci z Brazílie, Rosemary má dieťatko a Ešte bozk a zomrieš!. Po prečítaní štvrtej, tiež celkom dobrej, Rosemary a jej syn, som trošku predčasne Levina zaradila medzi mojich top autorov. Toľko nápadov, taká pestrosť tém a prostredí fantastiky i nie fantastiky a všetko veľmi vydarené, čítavé, prekvapivé – to si cením. Potom však prišlo rozčarovanie v podobe trileru Niekto sa pozerá, ktorý bol len priemerný. No dala som šancu aj poslednej knihe od neho, ktorú som ešte nečítala, sci-fi Ten báječný den.

Tento román opäť ponúkol nové prostredie. Odohráva sa vo vzdialenej budúcnosti, ktorá, ako je dnes zjavné, už nenastane, lebo technológie sa pohli trochu iným smerom než autori tej doby očakávali. V tejto budúcnosti o všetkom rozhoduje obludný počítač UniComp, ktorým ľuďom dávkuje drogy. Vďaka nim sú šťastní, spokojní, vľúdni, neagresívni… a úplne homogénni, bez vôle, želaní, silných citových výkyvov a dokonca bez sekundárnych pohlavných znakov. Údajne by kdesi mohli žiť aj ľudia mimo područia UniCompu, o tom sa však nesmie ani len hovoriť, inak vám bude hneď naordinovaná vyššia dávka liekov. Rovnako ako keď prejavíte čokoľvek „nenormálne“, ako napríklad priveľa záujmu venovanému nejakému koníčku či osobe.

Superchytrý počítač, všadeprítomná kontrola, lieky udržujúce nenormálnu „normalitu“. Dystopické klišé ako vyšité, však? Ale nesúďme za ne autora prísne. Kniha je dosť stará (originál z roku 1970) a motívy, ktoré sú dnes už prevarené, boli vo svojej dobe ešte čerstvé. Začiatok je však vďaka nim pre dnešného čitateľa dosť odpudzujúci. Svet pôsobí priveľmi prostučko a nereálne. Nepomáha tomu ani úplne banálna zápletka – zase jeden chlap, čo je iný ako ostatní, začne proti svojmu svetu rebelovať. Spočiatku len trošku, ale, prirodzene, postupne to naberá na sile a ako už každý očakáva, čoraz viac ho zaujímajú tie bájne miesta, kde ľudia údajne žijú bez kontroly UniCompu.

Ale naveľa-naveľa som sa začítala. Autor je totiž pripravený na rozhorčené čitateľove výčitky voči príliš jednoduchej (anti)utopistickej vízii fungovania. Čím viac z jeho sveta odhalíme, tým menej prostoducho a nereálne pôsobí. (Pravda, až na tie technológie.) Jeden dôležitý aspekt svojho sveta vysvetlí priam nepriestrelne. Neberiete ho po prvom podaní? Ponúkne vám vysvetlenie. Nestačí vám? Ukáže sa, že to je len záštita a postupne sa odhalí ďalšie, pravdepodobnejšie zdôvodnenie. Stále málo? Keď ono je to v skutočnosti inak… a inak a inak. Až k spokojnosti azda aj tých (naj)náročnejších čitateľov.

Logicky to celé má ako-tak podkuté a príbeh si nachystal pre čitateľa aj nejaké malé prekvapenia. Najväčšie asi v strede knihy. Žiaľ, anotácia nerozumne prezradila, na čo sa máme v závere tešiť a domyslieť si k tomu to ostatné nie je ťažké. Aj keď záver utína dej v dosť neobyčajnom bode, rozuzlenie bolo presne také, ako som očakávala. Bolo také očividné, až som sa čudovala, prečo to nejaký hrdina už takto „nerozuzlil“ dávno pred hlavným hrdinom. Suma sumárum, dej je viac predvídateľný než prekvapivý.

Viac ako príbeh samotný by som ale vytkla psychológiu. Príbeh na nej stojí a padá – práve vnútorné vzopretie hlavného hrdinu Chipa, jeho vnútorné boje a pochybnosti, ho dovedú k čoraz väčšej rebélii. Hoci z tohto aspektu u mňa celkom obstál, aj tak som si Chipa neobľúbila. Používanie vlastného mozgu totiž ako prvé použil na zavedenie alkoholu a cigariet do svojho života. Nesympatická mi bola aj jeho promiskuita. Áno, bol k nej vychovávaný – v jeho svete zahája všetci pravidelný sexuálny život hneď, ako sú ho telesne schopní – no vychovávaný bol aj k úplnej poslušnosti a láske k počítaču. A tých sa predsa zbavil, nie?

No a so sexualitou súvisí asi najslabší aspekt celého príbehu – láska. Áno, tá bude tým zlomom, ktorý zmení Chipov život a (neprekvapivo) premôže aj nadvládu drog. No tú lásku zúčastneným akosi vôbec neverím. Levin má ako autor super nápady a široký rozhľad, no zdá sa, že úprimnú lásku opísať nevie. Aj v zmienených knihách, čo som od neho prečítala, sa pravá láska nevyskytuje. Len hromada jej predstierania, zrada a faloš. Doteraz to neprekážalo, obsah ich predošlých kníh to potreboval. Problém je, že rovnako falošne pôsobí aj táto „pravá“ láska. U Chipovej partnerky, ktorej meno nejdem spojlerovať, pôsobí dokonca ešte menej presvedčivo než u Chipa, ktorý si lásku s telesnou vernosťou vôbec nespája. Hrdinka, spočiatku Chipa odmietajúca, sa do neho totiž zamiluje hneď potom, čo ju znásilní! A k tomu práve prišla o predošlého partnera, ktorého milovala. Nuž, samé dobré predpoklady, aby si s Chipom padli do náručia. Aj na to, aby násilník Chip stále zostal kladným hrdinom. (Síce sa jej za znásilnenie ospravedlní, ale aj tak, preboha… znásilnenie?!)

Možno je nečiernobielosť hrdinu a aj jeho prostredia zámerom. Svet nie je klasicky dystopicky zlý až na kosť. Občas vyvolá pochybnosť – aj keď krátku – či predsa nie je lepší ako to, čím sa snaží žiť a čo chce celej spoločnosti vnútiť partička kladných (?) hrdinov. A nejde len o tabak a alkohol. Napríklad otázka výberu profesie. Chipov protivník pod nadvládou liekov a počítača sa Chipa pýta v tom zmysle, či by bolo lepšie, ak by každý smel túžiť po nejakej profesii, no na nejaké profesie by sa prihlásilo oveľa viac ľudí, než je možných miest. Nuž áno, toto v našom svete skutočne pôsobí utrpenie. Obrovská rivalita, konkurenčný boj, workoholizmus, frsutrácia a nešťastie tých, čo vysnenú pozíciu nedosiahnu. Lenže nechať si nejakú prikázať a zdrogovať sa tak, aby nás nadchýnala, samozrejme tiež nie je to pravé orechové. Čo je však potom pravé orechové? Takéto dráždivé otázky a zamýšľanie sa nad dilemami sú znakom dobrej sci-fi.

Na druhej strane však v knihe aj u nezdrogovaných postáv pociťujem všeobecnú absenciu prežívania čohokoľvek. Je písaná s chladným odstupom bežným pre veľa sci-fi kníh z tej doby. Nešpára sa v detailoch, neponára sa do hĺbky. Chýbajú oživujúce momentky, konkrétnosti. Svet rozumovo funguje, ale predsa akosi nepôsobí reálne (a nie kvôli tým zastaraným technológiám). Takže je mi to ľúto, Levin, opäť priemer.


  • Názov: Ten báječný den
  • Autor: Ira Levin
  • Vydavateľstvo: Ivo Železný
  • Počet strán: 228
  • Jazyk: český
  • ISBN: 80-7116-803-3
  • Dátum vydania: 1994

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Tip 1: Aby ste predišli možnej strate komentára pri posielaní, napíšte si ho, prosím, do textového editora a sem ho iba prekopírujte.

Tip 2: Pred odoslaním obnovte CAPTCHA príklad stlačením na šípky napravo.

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Časový limit vypršal, obnovte prosím CAPTCHA príklad.


 

© 2014 – 2024 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz. Stránky archivované Národnou knižnicou SR.