Mohla to byť taká dobrá kniha. Ale nebola. Kvôli jej spracovaniu. Respektíve, najmä kvôli spracovaniu postáv v nej. Ale nepredbiehajme.
Geniálny, no bezohľadný fyzik vynájde cestovanie v čase (respektíve, cestovanie do minulosti s späť, o budúcnosti nie je vôbec reč). V najväčšej tajnosti ho testuje na ľuďoch. Ale napriek tomu, že ich mieni poslať do minulosti len nakrátko a s kvalitnou súčasnou výbavou, sa čosi pokazí a jeden profesor histórie uviazne v štrnástom storočí. No keďže tím fyzikov sa v minulosti nevyzná, povolá postgraduálnych študentov, ktorí mali profesora radi, aby ho z tej minulosti vytiahli. Niečo sa ale škaredo pohnojí a študenti od prvého momentu, ako vystúpia zo stroja času, lietajú z akcie do akcie – a v súčasnosti zároveň ich kamarát zúfalo hľadá spôsob, ako ich vrátiť späť. V prítomnosti aj minulosti zlyhalo totiž všetko, čo mohlo.
Crichton máva vedecké pozadie vždy namakané. Inak to nie je ani v tomto románe. S úžasom som sledovala, aké hlboké a pritom rôznorodé sú jeho poznatky. Z kvantovej fyziky, histórie, medicíny či dokonca grafológie. Mechanizmus cesty časom a komponenty stroja času má podrobne opísané. Pripomínalo mi to kombináciu mojich výkladov z Nula kelvinov a Úvodu do teórie chaosu. Čo bol pre mňa dosť šok, lebo kozmológie týchto dvoch románov sú inverzné, navzájom sa vylučujúce. Dozvedáme sa, že existuje bezpočet paralelných vesmírov (presne ako v Teórii chaosu) a cesta do kvázi minulosti je vlastne cestou do paralelného vesmíru, v ktorom panuje ešte iba stredovek. Hmotu totiž nemožno prenášať časom (presne ako v Nula kelvinoch), iba z vesmíru do vesmíru na kvantovej úrovni.
Elegantné vysvetlenie. Lenže nachádzam v ňom závažnú logickú chybu. Ak cestujeme do paralelného vesmíru, následky toho, čo v ňom v minulosti vyvádzame, by sa mali prejaviť v tom paralelnom vesmíre. Tak prečo sa teda prejavujú v tom našom? To nedáva žiadny zmysel. Ide o oddelené vlákna histórie. Pritom by stačila zmienka o tom, že onen rádoby náš vesmír, kde sa prejavujú zmeny, vlastne nie je ten vesmír, z ktorého išli postavy do minulosti, ale budúcnosť toho paralelného vesmíru.
Pritom na otázku paradoxu starého otca v texte tiež dôjde. Ale vysvetlená je prekvapivo nedôveryhodne. Autor si vybral taký príklad a také násilné možnosti, aby budúcnosť silou-mocou nebolo možné zmeniť. Lenže existuje x iných príkladov, na ktoré tie jeho argumenty neplatia.
Ale ani to by mi až tak nevadilo. Aj cez toho všetko sa Crichton snažil vysvetliť cestovanie v čase oveľa lepšie ako kopa iných autorov, ktorí majú stroj času len ako zázračnú (kadi)búdku alebo magickú dieru v časopriestore. Lenže v tomto príbehu nefunguje ani tá najdôležitejšia vec – emócie, napätie, zžitie sa s postavami. A nie je to nedostatkom akcie. Naopak, mám pocit, že tej je v štrnástom storočí až prebytok. Ale bola popísaná úplne sucho. Bez emócií.
Ale aby sme sa nechápali zle. Emócie tam boli. No v takej podobe, že autor občas utrúsil suchú poznámku, ako sa kto zo záchranného tímu v minulosti cítil. Lenže takýmto spôsobom sa emócie u čitateľa nevyvolávajú. Postavy navyše tieto suché konštatovania sabotovali tým, že sa v duchu suchého konštatovania vôbec nesprávali. A nemali ani kopu ďalších pocitov, ktoré z cesty časom logicky vyplývajú. Bola podrobne spracovaná časť, v ktorej ešte pred cestou časom pracujú na vykopávkach francúzskeho stredovekého hradu. Prahnú po každom kúsku informácie, každej novinke. A zrazu im niekto povie, že môže ísť osobne do tej doby a všetko si tam obzrieť. Očakávala by som od nich takúto reakciu:
- Odmietanie. Cestovanie časom, to je čo za blábol? Kto spískal tento vtip? Zavrite riaditeľa tohto podniku do blázinca!
- Potom, keď už uveria, euforické nadšenie. Neviera. A zase nadšenie. Veľmi intenzívne prežívanie, uvedomovanie si, aké je to neskutočné, čarovné, výnimočné, ako sa im splnilo čosi, o čomsi sa neodvažovali ani snívať.
Lenže študenti nepociťujú nič z tohto. Nepociťujú… nič. A hneď po prenose časom im dá autor zase možnosť niečo prežívať – tým, že od prvej minúty v minulosti sa ich sústavne niekto pokúša zabiť. A oni necítia zase… nič. Že ich dvoch sprievodcov zabili pred ich očami? Nič. Z partičky rozmaznaných študákov, ktorí dovtedy len zívali na prednáškach a hrabali sa v hline, sa razom stane partička neohrozených a ako skala tvrdých zabijakov. Nemajú najmenší problém adaptovať sa na to, že sú v minulosti, a že v sebaobrane v kuse niekoho zabíjajú, hoci predtým neublížili ani muche.
Rovnako na zaplakanie je aj “milostná” stránka príbehu. Hlavný hrdina, donchuan Chris, sa zrazu stane sám obeťou vypočítavosti prelietavých dievčat. Je odkopnutý najprv krásavicou z prítomnosti, potom krásavicou z minulosti. Aké má z toho pocity? Nijaké. Ako ho to ovplyvnilo? Nijako. Myslí na to? Absolútne nie. V závere skončí s kolegyňou študentkou, u ktorej jediná zmienka o vzájomnej náklonnosti bola polopatisticky napísaná veta o náhlom návale príťažlivosti. Po ktorom si hrdinka vzápätí racionálne uvedomila, že ho cíti len preto, lebo Chris jej zachránil život. A zrazu je šťastne nabúchaná. Koniec milostnej časti.
Záchrany v románe sú typicky hollywoodsky poslednosekundovské. A ničím inovatívne. Ďalej som s nevôľou zaregistrovala už v tretej knihe opakovanie obľúbeného Chrichtonovho motívu bezohľadného manažéra, ktorý sa zo všetkého snaží spraviť nemorálny biznis, čím ľudí úplne šokuje. V Jurskom parku taký manažér navrhoval genetickú úpravu dinosaurov, aby sa viac podobali predstavám laickej verejnosti o nich. V Koristi – bolo to v Koristi, nie? – bezohľadný manažér chce nanotechnológiami písať reklamné slogany na modrú oblohu. A tu chce bezohľadný manažér spraviť z minulosti zábavný park. Morálne poučenie všade rovnaké. Fajn, prvý raz to bolo úderné. Na druhé raz sme si to dobre vtĺkli. Ale tretíkrát to isté len v ružovom je už trochu priveľa.
Kniha sa mi čítala zle. Musela som sa do nej nútiť a prehrýzať sa ňou. Bolo mi úplne fuk, čo sa postavám stane. Je mi to ľúto, lebo ingrediencie boli správne (možno až na ten prebytok akcie) a mohlo to fungovať oveľa lepšie. Pri lepšom spracovaní.
- Názov: Proud času
- Autor: Michael Crichton
- Vydavateľstvo: Baronet
- Počet strán: 456
- Jazyk: český
- ISBN: 8072146130
- Dátum vydania: 2004
Napísať odpoveď