header image

 
 

Recenzia – Dan Simmons: Fáze gravitace

Nechcela som písať ďalšiu recenziu na Simmonsa. A tobôž nie negatívnu. Je plno iných autorov a diel, na ktoré sa dá zamerať. Ale nedalo mi. Kniha Fáza gravitácie je totiž ojedinelá svojou témou. Depresívny astronaut snažiaci sa žiť po skončení svojej aktívnej funkcie aj po rozpade manželstva mal totiž – aspoň podľa anotácie – najbližšie zo všetkých mne známych postáv k hlavnému hrdinovi Večnosti omylov. K románu ma teda pritiahla zvedavosť, ako túto tému uchopí niekto iný. A rozhodla som sa o svoje dojmy podeliť. Aj napriek tomu, že nie sú dobré a môže to vyznieť ako boj proti konkurencii. No nie je to tak. Téma súkromného života astronautov mimo vypätých okamihov vrcholov ich misií je taká nevyčerpaná, že je len malé riziko, aby jeden autor liezol do piesočku niekoho iného. A ja by som bola len úprimne rada, keby kvalitných diel na tomto poli bolo čo najviac a pritiahlo čitateľov aj k tomuto typu kníh.

Voči Simmonsovi ako autorovi nič nemám. Prečítala som od neho štyri knihy a je pravda, že jednu z nich hodnotím ako spodný priemer (Deti noci), dve ako absolútnu hrôzu (Temné leto a Fázu gravitácie), ale space operu Ílion ako dobrú a čítavú. No a práve po prečítaní Ílionu sa moje nepochopenie ešte prehlbuje – prečo Simmons napísal Fázu gravitácie tak zle, keď vie písať aj príjemne a zrozumiteľne? Ako hlavná možnosť pripadá do úvahy nepochopený umelecký zámer – ale k tomu nižšie.

Čo podľa mňa chýbalo Fáze gravitácie? Len taká „drobnosť“ – zápletka. Každý jeden román je o tom, že postava niečo chce a s dosiahnutím toho má problémy. Každý… okrem tohto. Čo chce Simmonsov hlavný hrdina Baedecker, to som nepochopila do poslednej strany. Niežeby mal ideálny život, to ani zďaleka. Sláva za niekdajšie pristátie na Mesiaci – fiktívnu misiu programu Apollo – je dávno preč, ostali z nej len žalostné zvyšky a nezáujem. A zdá sa, že ani samotná misia nebola to pravé orechové, že si od nej sľuboval viac. Beadeckera opustila žena a jeho syn sa dal na pochybné filozofie akéhosi indického majstra, ktorý od neho za sľub odhalenia práv o živote a vesmíre vytiahol pekný balík peňazí. Bývalý člen jeho posádky prepadol náboženskému fanatizmu iného rázu, raketoplán Challenger vybuchol kvôli byrokracii a celá spoločnosť je vlastne oničom. Lenže Beadeckerovi je to všetko úplne jedno. Nemyslí, neanaalyzuje, necíti. Proste sa len ako bez duše túla po rôznych návštevách a výletoch bez cieľa, posunu, hodnotenia. Jeho rozprávačský pohľad pripomína pohľad kamery. Donekonečna opisuje, čo vidí a čo robí, ale pohnútky, ktoré sú za tým, zostávajú čitateľovi neznáme. Napokon ho priam nasilu vtiahne do postele krásna mladá žena, no ani toto v ňom nevzbudí nijakú prudšiu emocionálnu odozvu.

Beadeckerov stav možno vysvetliť ako schizoidnú poruchu osobnosti, poruchu prejavujúcu sa neschopnosťou emočného prežívania a ľahostajnosťou k všetkému. Lenže čítať 260 strán o mužovi, ktorý sa emočne utlmený potĺka po svete bez najmenšej chuti tento stav zmeniť, mi nepripadá ako niečo, čo by čitatelia hltali. Iné možno vysvetlenie Beadeckerovej necitlivosti je akýsi podivný umelecký zámer, v ktorom sa opisujú len prejavy – a príčiny si domýšľajte. Ale neustále ma miatlo, že nepodstatné opisy hrdinu autor približoval: To, ako ho ťažil na chrbte batoh pri výstupe do kopca, to, ako sa bál, či pri nočnom lete kaňonom do niečoho nenarazí. Pokiaľ však ide o neexistencionálne pocity, je to u Beadeckera za nula bodov. Príklad? V jednej scéne ide navštíviť svoju lásku, ale dozvie sa, že odišla na dovolenku s iným nápadníkom. A Beadeckerova prvá myšlienka? Kde zoženie taxík, aby sa dostal domov…

Už si ani nepamätám, kedy som čítala o takej antipatickej postave. Beadecker nemá cieľ a autor mu ani nijaký nevytvoril. Celá kniha je naozaj iba súborom scén z bežného života bez hýbateľa deja. Doslova a do písmena sa v celej knihe nič nestane. Navyše, z nejakého dôvodu tieto scény nie sú usporiadané chronologicky, a tak čitateľ nevie, či sa nachádza v „aktuálnom“ dianí alebo v retrospektíve. Banálnosť a absencia súvislostí zabijú aj tie nepatrné zlomky akcie, ktoré v románe sú. Popravde, nie som schopná spomenúť si, čo zapĺňalo tie stovky strán. Z celej knihy síce vanula mierna melanchólia, ale emócie boli prislabé a to najsilnejšie, čo vo mne kniha vyvolávala, bol hnev voči hlavnému hrdinovi. Myšlienky zostávali v nepatrných náznakoch, ktorým autor nedovolil rozvinúť sa. Možno je to nejaká forma krásnej literatúry – slabúčko čitateľa postrčiť namiesto klasického doviesť ho niekam, alebo aspoň tesne pred cieľ. U mňa však nefunguje, žiaľbohu.

Nerozumela som a nestotožňovala som sa s hlavným hrdinom a nerozumela som ani iným postavám. Hneď po Beadeckerovi ma najviac iritovala jeho mladá milenka Maggie Brownová. Mimochodom, zaujímalo by ma, či je jej meno iba náhoda, alebo narážka na žartík Gussa Grissoma, ktorý chcel svoju kozmickú loď Gemini 3 pomenovať po Molly Brownovej, pôvodne vlastným menom však Margareth Brownovej. Ale späť k Maggie. Nevidela som jediný dôvod, prečo by moja rovesníčka nadbiehala tomuto dvakrát od nej staršiemu mužovi, ktorý, okrem toho, že bol astronautom, nemal žiadnu pozitívnu vlastnosť. O Beadeckerovi som si urobila obraz predovšetkým neuveriteľne pasívneho, flegmatického, starnúceho, ateistu, citovo chladného, neanalyzujúceho, mlčanlivého, a obézneho človeka disponujúceho veľmi chabými náznakmi zmyslu pre humor. Pre mňa osobne nič, prečo sa na neho lepiť, prenasledovať ho, vyspať sa s ním a potom dokonca hovoriť o láske. Ba dokonca nemal ani milióny dolárov na účte. Maggie je teda žiaľ iba ďalšou z radu nedôveryhodných záchrancov tak častých z rozličných diel – ľudí, čo evidentne nemajú na práci nič lepšie, než ťahať z kaše niekoho, kto za to nestojí a podľa vlastných slov o to ani nestojí.

Naivný motív je však aspoň nenaivne spracovaný a nevytŕča z celkovej jednoliatej hladiny románu. Okrem neho je dej dosť realistický a životu podobný najmä tým, že žiadny nie je. Dialógy boli okej a myšlienka, že by človeka, čo osobne pristál medzi prvými na Mesiaci, jeho pocity sklamali, bol veľmi originálny, no pritom uveriteľný pohľad na vec. Túžiť po niečom a drieť na tom mnoho rokov, aby sa nakoniec ukázalo, že je to slabé a emočná odmena neprišla, mi je dobre známe. Mne osobne to dodávalo knihe na uveriteľnosti. A vlastne nemám problém uveriť ani tomu, že by sa starnúci astronaut len nezúčastnene díval, ako všetko ide v čerty – ostatne, so spoločnosťou, administratívou a verejnou mienkou toho človek ani pri najlepšej vôli veľa nenarobí.

Lenže od knihy toto nečakáme. Nečakáme stovky strán rezignovanej frustrácie. Čakáme aktivitu zo strany postavy či aspoň autorský zásah, ktorý postavu do aktivity dokope. V tomto románe sa ale, opakujem, okrem Maggieinej do prázdna vyprchávajúcej iniciatívy, nedialo vôbec nič. Keď už Beadecker aj niečo urobil, bolo to spontánne, bez akéhokoľvek vysvetlenia, predchádzajúcich či nasledujúcich myšlienok, motivácie, a prínosu pre ďalší dej.

Kniha ako celok bola v najlepšom prípade prehrýzateľná. Aj to, obávam sa, v mojom prípade hlavne z dôvodu zvedavosti na historky z NASA. Komu však technoblábol nič nehovorí a čaká nejakú akciu – či v citovej alebo dobrodružnej rovine – nedočká sa. Čo ma mrzí, lebo takto nevedomky môže u čitateľov podporovať presvedčenie, že kde je spomenutý vesmír, tam musia byť ufóni, strieľačky a explózie, aby to malo šťavu, s čím zase ja nesúhlasím.

Na román sa však možno dívať aj inak – prestať hľadať, kde už je, kurnik, tá zápletka, a brať ho ako sled scén sledovaný pohľadom nezúčastnenej kamery. Nečakať od nej nič a možno príde niečo. A možno dokonca – ale naozaj len možno – to bude stáť za to. Tak ako v Beadeckerovom živote.

Mimochodom, preložiť kozmickú loď Apollo ako raketoplán Apollo bolo najväčšie prekladateľské faux pas, s akým som sa stretla od čítania Schätzinga.


Názov: Fáze gravitace
Autor: Dan Simmons
Vydavateľstvo: Plejáda
Počet strán: 272 strán
Jazyk: český jazyk
ISBN: 9788074630125
Rok vydania: 2012

Mohlo by vás zaujímať



Knižné recenzie


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2017 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.