Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 12. 3. 2014

Autor: Abu badali

Hlavní hrdinovia literárnych diel sú na to, aby sme s nimi sympatizovali. Aby sme sa s nimi stotožnili, držali im palce, prežívali s nimi ich úspechy aj neúspechy, radovali sa a smútili vtedy, keď aj oni. Lenže nie zriedkavo sa stáva, že autorovi sa podarí voči ich hlavnej postave vzbudiť úplne opačné pocity. Niektorí hrdinovia vedia čitateľa pekne vytočiť. Kedy si ja pri čítaní o hlavnej postave pomyslím, že zabiť ju je málo?

„Hurá, idem sa obetovať!“

Keď klaďas, tak klaďas, hovorí si zrejme autor a dbá na to, aby jeho postava bola absolútne bez úhony a poškvrny, aby mala zbierku tých najkladnejších vlastností z kladných a… aby nebola ľudská. Pretože úplne bezchybný človek neexistuje a títo anjelici mi rýchlo začnú liezť na nervy. Vrcholom sekania dobroty nejakej postavy je jej dychtivosť sa za niekoho obetovať. Áno, sebaobeta je možná, ale rozhodne nie jednoduchá – pud sebazáchovy je najsilnejším pudom vôbec, takže by sa patrilo ukázať extrémne vnútorné boje hrdinu, zvlášť ak má čas nad svojou obeťou rozmýšľať. Ale kdeže. Veľa hrdinov – najmä amerických v teenagerskom veku – ešte o nejakom pude sebazáchovy nikdy nepočulo. Kdeže nejaký strach z bolesti pri umieraní či zo samotnej smrti! Kdeže nejaká sebaľútosť! To je len pre záporňákov. Skutočný klaďas musí umrieť s úsmevom na perách celý šťastný, že jeho mladý a väčšinou aj dovtedy celkom príjemný život poslúžil takémuto vznešenému účelu. Títo hrdinovia chcú umrieť za každú cenu a keď sa (pochopiteľne) objavia náznaky, že najvyššia obeť možno ani nebude treba, odmietajú ich vidieť a dychtivo ľpejú na možnosti dať sa zlikvidovať. A ja iba prevraciam oči.

„Ja nie som zlý, ja len občas niekoho umučím.“

Tento typ postáv možno zjednodušene definovať ako opačný extrém. Ich autori sa do nich snažia vložiť toľko ľudskosti, až to skrátka preženú. Akože kladný hrdina tak oplýva vlastnosťami, ktoré sa mu nedajú prepáčiť, a namiesto držania palcov sa pristihnem pri tom, že ešte aj záporňák mi je milší. Sympatie sa presunuli na nesprávnu stranu. Častou a veľkou chybou autora býva, keď v snahe odobrať tú svätožiaru z hlavy inak úplne kladnej postavy nechá postavu spáchať nejaký neprepáčiteľný čin. Keby aspoň nasledovali nejaké hlboké výčitky, vracanie sa v duchu k danej udalosti, bolo by to prijateľnejšie, lenže nie. Postava s psychopatickým pokojom necháva svoju minulosť za sebou, ani najmenej si vedomá toho, že spravila niečo zlé. Ale načo vôbec páchať niečo zlé? Nestačí zostať pri nutkaní spáchať zlo, ktoré po ťažkom vnútornom boji postava napokon premôže? Aj zlé myšlienky sú škvrnky na charaktere, ale na čin zďaleka nesiahajú. A postavy, ktoré zostanú len pri nich, si stále zachovávajú tvár. Veď sú to klaďasi, tak prečo ich znižovať na či dokonca pod úroveň záporákov?

„Neumriem, lebo som hlavný hrdina.“

Hlavní hrdinovia skôr ako pred koncom knihy neumierajú. To sa ešte dá pochopiť. Čo sa nedá pochopiť je to, ak sú si svojej nezraniteľnosti vedomí. Akoby tušili ochrannú ruku autora nad sebou, bez kúska obáv sa púšťajú do tých najnebezpečnejších akcií. Všetkým naokolo hovoria, aby sa o nich nebáli a my už tušíme, že sa naozaj nemajú prečo. Vedomie, že autor postavu neobetuje, síce nepatrí k tým najhorším katastrofám, ktoré literatúra pozná, a je do istej miery zábavné sledovať, akým spôsobom postava vyviazne zo spletitých nebezpečenstiev, aj keď je jasné, že vyviazne. Ale… viac napätia a menej zázračne šťastných náhod ťahajúcich hrdinu z kaše by nezaškodilo. Naozaj.

Iní hrdinovia síce aj nejaký ten škrabanec utŕžia, ale nezmar hnedý je nič oproti ich schopnosti prežiť do zóny –20 strán pred koncom, či aspoň povedať pred svojím skonom zopár múdrych a dojímavých slov.

„Môj najväčší problém je, že neviem, čo je to problém.“

Klasika: Pubertiačka je odoslaná na dlhšie obdobie na vidiek či do iného západákova, ale robí z toho tragédiu, akoby jej vymrela rodina. Prečo? Lebo tam vraj nie je žiadna zábava… čítajúc tieto riadky sa moje prsty zvierajú do pozície škrtiacej imaginárne hrdlo. Ja ako pubertiačka som totiž netúžila po ničom inom, ako vypadnúť z domu do presne takého západákova! Príroda a pokoj na čítanie, neskôr písanie, to bolo moje.

Ak postava odmieta to, po čom ja naopak túžim, je nanajvýš pochopiteľné, že jej nedržím palce, aby sa z toho „problému“ dostala, ale, za predpokladu, že sa mi podarí neroztrhať knižku v zuboch, sa modlím, aby dostala rozum a konečne pochopila, aké má obrovské šťastie. No jej to dôjde spravidla až potom, ako sa jej to šťastie mnohokrát znásobí. Čo je na zaplakanie, keďže si zaslúžila úplný opak. Denníky urevaných teenageriek, ktoré nevedia, čo sú skutočné problémy, išli vždy úplne mimo mňa.

„Som nežný vrah.“

Chlapec sa najprv javí ako úbohý šikanovaný bifľoško, potom sa náhle zmení na zlodeja a psychopata vyžívajúceho sa v predstavách brutálnej vraždy, ale keď stretne isté dievča, bez mihnutia oka sa vžíva do úlohy jej ochrancu a pomocníka. Beriete to? Ja veru nie. Je v poriadku, ak autor prisúdi jednej postave rozličné, aj na prvý pohľad sa vylučujúce vlastnosti. Čo už nie je v poriadku je to, že ich poriadne neošetrí. Chýba psychologizácia, prepojenie jednotlivých zložiek osobnosti postavy, a ja sa len nestíham diviť, čo ten človek preboha stvára. Nepredvídateľné chovanie, v ktorom sa môže objaviť úplne hocičo, ale spôsobí rýchlu stratu záujmu o takéhoto schizofrenika. Vrcholom je, keď autor po lopate otrepáva o hlavu, že hrdina má také a také vlastnosti, ale postava ich nepodloží jediným činom či myšlienkou, naopak, všetko jej správanie dané vlastnosti vylučuje.

„Bol mojou životnou láskou, ale už mám ďalšiu!“

Bohvie, prečo je v literatúre tradíciou, že práve po pol roku od smrti milovaného partnera či rozchodu s ním je už hrdina celý šťastný v náruči niekoho iného. A samozrejme, keďže ide o knihu, tá predošlá láska bola (aspoň v očiach postavy) osudová, nesmrteľná, životná, po hrob, za hrob aj nad hrob. Preto je nanajvýš zaujímavé, ako enormne rýchlo sa postava z jej straty spamätá a zabuchne do niekoho ďalšieho. Veď čo je to polrok? Takmer nič. Ako včerajšok. Buďto boli teda city k tej osudovej láske oveľa povrchnejšie, než postava pred všetkými – vrátane seba – vyhlasovala, alebo trpí hraničnou poruchou osobnosti, čo sa prejavuje okrem iného aj rýchlymi a silnými citovými vzplanutiami a vychladnutiami. Nech je to ako chce, pri prirýchlom spamätaní sa z akejkoľvek životnej straty (čo nemusí byť len strata partnerskej lásky, ale väčšinou je) idú moje sympatie dolu ešte rýchlejšie, než rozkolísané city toho prelietavého a psychicky labilného hrdinu.

Mohlo by vás zaujímať

• Sympatický hrdina
• Vadí-nevadí
• Ako sa vám páči
• A ako to teda ide?