header image

 
 

Cukor lyžicou

Prvýkrát zverejnené na www.enigma.sk 8. 7. 2015

 

Čo urobíte, keď máte chuť na sladké? Ja idem do kuchyne a dám si kúsok koláča. Alebo bábovky. Alebo tabuľku čokolády. Skrátka niečo, čo cukor obsahuje ako svoju nedeliteľnú súčasť. Lenže asi 90 % ľudí (odhadom) postupuje inak. Vytiahnu cukorničku, polievkovú lyžicu, naberajú si biele kryštáliky a chrups, chrups, chrúmu čistý, koncentrovaný cukor bez jedinej ďalšej zložky.

Prečo?

Ale to by ešte nebolo také zlé. Však každému, čo mu chutí, ak tým neobťažuje iných. Lenže podivná posadnutosť sladkým sťažuje život aj mne. Idem do jedálne, dám si grilované kuracie stehno a naložia mi ho – pocukrované. Vyberiem si francúzske zemiaky a dostanem ich zasnežené horou práškového cukru. A čo také rybie filé? Aj na tom sa lesknú biele kryštáliky a soľ to teda nie je.

To nie je normálne – človek už pomaly nevie dostať jediné jedlo bez cukru. Nachádza sa všade, aj tam, kde sa vôbec, ale vôbec nehodí.

Je to tak. Ak je jedáleň kníhkupectvom, jedlá knihami a cukor láskou.

Z dôvodov mne neznámych je spoločnosť posadnutá sladkým. Kým ja dostanem na sladké chuť len kedy-tedy, ostatní by ho hltali vždy a všade. Kdeže rozprávka soľ nad zlato! Tá je iba obyčajný výmysel. V skutočnosti by ľudia jedli sladké ráno, naobed aj večer, a nikdy sa im nepreje. A ešte aké sladké! Nepoviem, keby išlo o buchty, žemľovky a pudingy, kde sa ten cukor naozaj hodí, kde spolu s ostatnými ingredienciami vytvára príjemnú, lahodnú zmes. Ale oni si ten cukor prisýpajú aj do gulášu, kapustnice a hranoliek, z čoho sa mi len tak žalúdok obracia. A pre tých, ktorým je stále málo, stoja na pultoch kníhkupectiev misky s čistým kryštálovým cukrom – ženské romány.

Autor: Firefox OS

Autor: Firefox OS

Láska, láska, láska. Ako keby iné problémy vo svete neboli, nič iné ľudia neriešili, nič ich netrápilo, akoby všetky typy vzťahu okrem toho medzi opačnými pohlaviami boli podradné. Hypotetická mimozemská rasa študujúca ľudstvo len podľa jeho beletrie by nadobudla mylný dojem, že nič iné nás nezaujíma, že svoje ľúbostné vzťahy riešime od rána do večera (aj v noci). A čo je ešte mylnejší dojem, že po zdravých peripetiách väčšina jedincov na Zemi skončí šťastne a neodvratne popárovaných v náručiach svojich dokonalých polovičiek. Pritom iné typy vzťahov dokážu tiež rozbúriť hladinu, zamotať životy, nútiť k veľkolepým činom. To už sa ale autormi väčšinou bohvieprečo prehliada – diela zaujímavým spôsobom riešiace iné ľudské otázky než partnerskú lásku musím hľadať so sviečkou na poludnie. Už aj ako námet, ako hlavná hybná sila deja je klišé. Lenže div-divúci, voči tomuto klišé existuje nesmierna tolerancia, ktorá voči iným typom klišé ani zďaleka nie je. A zrejme to cítia aj začínajúci autori, ktorí sa do jej spracovávania vrhajú s neutíchajúcou chuťou. Asi vedia, že láske sa prepečie aj to, čo iným otrepanostiam nie. Láska má protekciu. Výsostné postavenie medzi klišé.

Opäť sa však pýtam: prečo? Z môjho pohľadu je pre mňa ingrediencia ako každá iná. Sú dobré príbehy, ktoré si ju vyslovene vyžadujú, kde je nosnou kostrou deja, ktorý by bez nej nefungoval. A sú zase dobré príbehy, kde nehrá nijakú dôležitú rolu, ktoré sa pokojne zaobídu aj bez nej, a ktoré bez nej dokonca lepšie chutia. Clarkova 2010: Druhá vesmírna odysea, Aldissov Nonstop či Brownov Bod klamu sú príklady diel, ktorým násilné vopchatie ľúbostnej zápletky do deja v mojich očiach ublížilo.

Učitelia tvorivého písania tvrdia, že v románe nesmie byť nič významné zbytočné, že dokonalý román je konštrukcia, z ktorej aj vytiahnutie jedinej ďalšej kocočky spôsobí úplný pád. Všetko, čo nie je pre príbeh užitočné, musí von. Nechápem však, prečo sa toto pravidlo nevzťahuje na lásku. Všetok iný balast je nemilosrdne vyčítaný a vyškrtávaný, ale pri ľúbostnom motíve zrazu každý privrie oči. Nielenže ho nevyškrtávajú – oni tam požadujú ten balast pripísať! A tak to potom aj vyzerá. V koľkých knihách je len nasilu prišpendlený, pripichnutý a keby sme ho odobrali, deju by to vôbec neublížilo. Ani by to s ním nepohlo. Pretože nie je v deji – je vedľa deja. Čo, preboha, láska robí vo väčšine hororov, trilerov a science-fiction? Keby bola súčasťou zápletky, vytvárala motiváciu postáv k ich konaniu, tak nepoviem. Ale na motív, že k sebe mužský hlavný hrdina a ženská hlavná hrdinka zahoria veľkou láskou až na konci, keď už ako motivácia tento dôvod neobstojí, na toto mám priam alergiu. Vlastne nie alergiu, mám výstižnejší výraz. Nakoľko moje telo netvorí dostatok inzulínu na to, aby všetku tú sladkosť v knihách spracovávalo, dostala som z toľkého cukru knižný diabetes mellitus II typu. A tak som na diéte.

Zaujímavé v tejto súvislosti je, že čo sa týka sexuálnych scén, tu sa už začínajú objavovať názory, že ich podrobný opis do literatúry nepatrí. Čo sa však týka vzťahu samotného, tu som veru nenarazila na nikoho, kto považuje za sporný jeho prínos pre akýkoľvek dej.

Argumenty obhajujúce všadeprítomnosť cukru, pokiaľ vôbec sú, sú zväčša veľmi chabé. Že text potrebuje emócie? S tým súhlasím, ale prečo práve tento jediný druh emócií je taký esenciálny? Znova opakujem, partnerská láska nie je jediná silná vec, ktorá sa dá prežívať. Poznám aj ďalšie náročné situácie: napríklad stratu sociálnej skupiny, do ktorej hrdina patrí, nutnosť prekonať silnú fóbiu, spaľujúcu túžbu po uznaní, rozpad celoživotných ilúzií… to všetko sú emočne tak extrémne situácie, že človek by sa v zúfalých návaloch plaču zvíjal na zemi. Naozaj si nemyslím, že je nevyhnutné do takýchto situácií umelo prisýpať ďalšie emócie. Text potrebuje emócie tak, ako jedlo potrebuje chuť, aby ho ľudia radi jedli. To je úplne bez debaty. Do hlavy mi nejde len jedno: prečo tá chuť musí byť nevyhnutne sladká? Čo tak slanú, horkú, kyslú? Áno, sladká chutí najviac. Doslovne sa s ňou totiž spája okamžitý prísun energie, prenesene okamžitý pocit šťastia. Ale len do chvíle, kým sa nepreje. A aj bez toho výborne pripravené slané jedlo bude mať u mňa vždy prednosť pred strojovou sladkou lacnotou.

Druhý chabý argument: z lásky zvyčajne vzídu deti a je nevyhnutná pre zachovanie ľudského rodu. Dobre, to je síce pravda, lenže pre zachovanie ľudského rodu je vyprázdňovanie nevyhnutné tiež. A v koľkých románoch sa táto telesná činnosť podrobne opisuje? Namojdušu, je oveľa viac knižiek, kde sa hrdina zamiluje, než kde by si aspoň raz zašiel na WC. A potom mi hovorte niečo o realistickosti! A, samozrejme, deti by sa dali spraviť aj bez lásky. Zázemie v takých prípadoch síce väčšinou nebudú mať bohvieaké, ale nevymreli by sme.

Aby som zase nebola obvinená z obhajoby opačného extrému (čo sa mi pri prezentácii nejakého názoru stáva dosť často), musím zopakovať, že principiálne proti láske v literatúre nič nemám. Chcem len poukázať na fakt, že všetkého veľa škodí. Aj lásky. A nielen v literatúre.



Literárne zamyslenia


Napísať odpoveď

Povolené XHTML: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <s> <strike> <strong>

Vymazané budú komentáre, ktoré obsahujú spam, nadávky alebo osobné útoky, porušujú zásady slušného správania, vôbec nesúvisia s témou či s komentármi pod ňou, alebo sú presnou kópiou nejakého z predošlých komentárov.

Hodnotu píšte ako číslo, nie slovom * Time limit is exhausted. Please reload CAPTCHA.


 

© 2014 – 2018 Jana Plauchová. S výnimkou materiálov z Wikimedia Foundation všetky práva vyhradené. Kontakt na autorku: adhara (zavináč) volny.cz.